Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kultúra |
| Autor : | Prof. Dr. ŠTEFAN FAITH |
| Rok : | 1926 |
| Číslo : | 4 |
| Názov článku : | KULTÚRA |
| Text článku : | Prof. Dr. ŠTEFAN FAITH: KULTÚRA (Kultúrno-filozofická úvaha) Kultúra je pýchou moderného človeka. Ba moderný človek zrovna zbožňuje „Kultúru“, klania sa jej, jako zlatému teľaťu, pripisuje jej najväčšiu hodnotu mravnú, považuje ju za jediný cieľ človeka, ňou chce nahradiť aj náboženstvo, hlásajúc samospasitelňú humanitu a zapomína na to, že náboženstvo je prvým činiteľom ideálnej a vôbec všetkej kultúry. Mal som vlastne napísať na záhlavie „národná kultúra“, ale predsa napísal som iba „kultúra“, preto, lebo národ a kultúra, tak patria spolu, jako telo a duša. Pochop „kultúra“ je podobný pojmu „človek“. Pod pojmom „človek“ rozumieme telo a dušu; pod pojmom „kultúra“ rozumiem, alebo môžem rozumieť „národná kultúra“, alebo „národ a kultúra“. Tým je analogia, úzky pomer medzi týmito dvoma pochopmi, medzi pochopom „kultúra“, a pochopom „človek“ ešte nevyčerpaný. Nachádzame veľa analogických vlastností u týchto dvoch pochopov. Ku pojmu „človek“ môžeme prilepiť rozličné epitetony; človek diluviálny, človek doby kamennej, bronzovej, železnej atď; jako by to lepšie vedel antropolog a palaeontolog; človek praehistorický, staroveký, stredoveký, novoveký; alebo Europčan, Azijčan, Američan, Australčan; alebo Grek, Riman, Slavian, Nemec atď; člove: primitivný, kultúrny, moderný, osvetový, revolucionárny, vlastenecký, ideálny, hmotársky, náboženský, bezbožný atď; mohli by sme pokračovať do nekonečna. Podobne stojíme i s pojmom „kultúra“. Hovoríme o starovekej kultúre: o assyrskej, babylonskej, foenicijskej, egyptskej, gréckej, rímskej; hovoríme o stredovekej kultúre a rozoznávame východnú alebo byzantskú, západnú alebo rímsku kultúru. Delíme pohanskú od kresťanskej, stredovekú od novovekej, antickú od modernej, národnú od internacionálnej, správnejšie supernacionálnej. Filozofovia histórie hovoria o kultúre slavianskej, germánskej, europskej, azijskej; o kultúrnej misii toho — ktorého národa, o vplyve jednej kultúry na druhú, o boji jednej kultúry oproti druhej; o zaniknutí pohanskej, starovekej kultúry, o zaniknutí západnej kultúry (Spengler, Untergang des Abendlandes), o zvláštnom povolaní tej istej západnej kultúry, jako to T. G. Masaryk píše: „Proto ke starému programu: „Ex oriente lux?“ odpovidám Ano, ale také „Ex occidente!“1) Hovoríme o povstaní nových kultúr, o providenciálnom povolaní kresťanskej kultúry v dejinách celého človečenstva. Staroveké kultúry boly čisto národnými kultúrami; podobne aj novoveké kultúry, hoci všetky národy osvojujú výsledky spoločnej civilizácie a si kultúru navzájom doplňujú, predsa sú národnými kultúrami a preto o internacionálnej kultúre vlastne nemôžeme hovoriť.2) Homer, Dante, Goethe, Kollár, Palacký, Vajanský, Tolstoj neboli internacionálnymi, ale nositeľmi svojskej, národnej kultúry. Spoločné vlastnosti pochopov „kultúra“ a „človek“ nevyplývajú iba z púhej analogie, ale sa zakladajú na podstatnom súvise medzi sebou. Kultúra súvisí podstatne s človekom. Znamená každú ľudskú prácu, ktorá veci _________ 1) T. G. Masaryk, Svetová revoluce. Str. 518. 2) Eibl. „Katalicizmus und moderne Politik“. Tyrolia, Innsbruck. 1925. Str. 35. prírody dľa istých ideí prepracuje a formuje.3) Kultúra je teda ovocím, výplodom ľudskej práce a závisí na slobodnej vôli človeka. Od človeka totiž závisí, že ako použije svojho talentu. Okrem toho pôsobí na kultúrny vývin okolie, príroda, sociálne milieu; človek pôsobi na človeka, národ na národ.4) Je ideálna kultúra: náboženstvo, mravnosť, veda, umenie, a reálna kultúra alebo hmotná kultúra. Keď hovoríme o kultúrnom človekovi, o kultúrnom národe, tak prirodzene i o národnej kultúre. Čo som teda na začiatku hovoril, že pod pochopom „kultúra“ rozumieme vlastne národnú kultúru, to má svoj smysel práve v podstate kultúry. Jako niet človeka bez akej-takej kultúry, tak ani národa niet bez svojskej kultúry. Pri každom národe nachádzame teda ideálnu a reálnu kultúru. Niet národa bez náboženstva, hoci aj v akejkoľvek forme sa javí to náboženstvo. Kresťanstvo, katolicizmus, jako najdokonalejšie náboženstvo, lebo božského pôvodu je prvým a najdôležitejším faktorom každej kultúry ideálnej. Jako prirodzenému človekovi náboženstvo dáva hodnotu nadprirodzenú, tak i kultúre náboženstvo poskytuje najvznešenejších a najcennejších ideálov. Katolicizmus je najmohutnejším, všeobecným a supernacionálnym kultúrnym faktorom. Pápež Pius IX. v „Syllabuse“ vyhlásil, že učenie Cirkvi katolíckej neprotiví sa dobru a vývinu spoločnosti ľudskej, zatracujúc moderné náhľady, akoby Cirkev katolícka bola zamedzovala kultúrny vývin človečenstva.5) Snem vatikánsky podobne vyhlasuje, že Cirkev nestojí v ceste kultúre ľudských umení a vied, ba čo viac ich všemožne napomáha a podporuje.6) Lev XIII. v encyklike „Immortale Dei“, pišúc o kresťanskej konštitúcii štátov, hovorí: „Keďže nič pravdivého nie jest v prirodzenom svete, čo by vieru našu a učenie Božie vyhubiť mohlo, ba veľa jest takého, čo ju napomáha, a kedže každý vynález nejakej pravdy môže nás povzbudzovať ku poznaniu samého Boha, alebo k jeho oslavovaniu, preto, čokoľvek prispeje ku rozširovaniu a zveľadeniu vied, v tom sa súčastní vždy i Cirkev s radosťou a vďačne: a jako iné vedy, tak i tieto snaživé, jako to zvykla, bude pestovať a podporovať, ktoré sa zakladajú vo vývine samej prírody.7) Katolicizmus nezabíja národný život, národnú kultúru, hoci je sám supernacionálnym, ale naopak napomáha ju a dáva jej večné ideály. To musíme v prvom rade uznávať ohľadom slavianskej kultúry, obzvláštne ale slovenskej kultúry, ktorá vyrástla celkom z pôdy kresťanskej. Prvé semeno, ktoré bolo zasiaté do zeme pohanskej našich predkov slovenských, bolo kresťanské a doniesli ho naši apoštolovia, Sv. Cyrill a Method. Teraz neidem o tom písať, že katolicizmus jako vplýval a vplýva na vedu, na umenie, na hospodársky a politický život. Hovoríme tu všeobecne o kultúre, ktorá je vždy i národnou, lebo už i ideálna kultúra, odhliadnúc od náboženstva, má v sebe čisto národné prvky, ako na pr. reč, spisba, umenie a tým viac má to v sebe reálna kultúra. Národ a kultúra teda súvisia spolu nerozlučiteľne a podstatne natoľko, že podstatou každého národa je národná kultúra. Kultúrou žije a mrie národ. Ktorý národ nemá svojskej kultúry, nemá vlastne z čoho žiť, prestane jestvovať, lebo ztratí svoju samostatnosť. Axiomou národného žitia — bytia je národná kultúra. Boj o samostatnosť slovenského národa je bojom ____________ 3) Savicki, Geschichtsphilosophie, München. 1922. Str. 114. 4) Savicki, Geschichtsphilosophie, München. 1922. Str. 111. 5) Denzinger — Baumwart, Enchiridion symbolorum. No. 1740. 6) Tamtiež. No. 1799. 7) Tamtiež. No. 1878; srovnaj ešte No. 1936. o národnú kultúru, ktorá je katolíckou a slovenskou. Kto nebojuje za slovenskú národnú kultúru, ten dáva zbraň do rúk nepriateľov slovenského národa. Pochop „národ“ môže mať dvojaký smysel: a síce „politický národ“ a „kultúrny národ“. V politickom smysle znamená súhrn občanov, bývajúcich v jednom štátnom sväzku. Ale vlastne pochop „národ“ filozófovia historie a sociologovia rozumejú v smysle kultúrnom, t. j. kultúrny moment je najhlavnejším v pojme národa. Základom každého národa je kultúra a každá kultúra je národná kultúra. Dr. Seipel svetochýrny sociolog a štátnik, univerzitný profesor viedeňský a bývalý kancelár rakúsky takto podáva pojem národa: „Unter Nation verstehen wir eine aus mehr oder weniger gleichartigen, zum mindesten aber assimilationsfähigen Elementen vom Schichsal bis zur Kultur- und Spracheinheit zusammen-geschweisste Menschenmasse.“1) V modernom nacionalizme v popredí stojí sice moment politický, keďže pre každý národ sa požaduje štátna samostatnosť (sebeurčovacie právo národov), ale aj dľa tohoto náhľadu národ je v prvom rade pojmom kultúrnym, lebo nie až politická, t. j. štátna samostatnosť a jednotnosť tvorí národ, ale národ ktorý má svoju národnú kultúru, túži po politickej samostatnosti a má právo na ňu. Dr. Eibl podstatu národa vidí vo spojení sa troch složiek: „die natürliche Einheit von Blut und Boden; die seelische Einheit von Sprache und Sitte, die geistige Einheit von Kultur und Schicksal.“2) Národ je vtedy najsilnejším, keď všetky tri složky sú spolu, čo sa ale iba zriedka stáva. U europských národov nemôže byť reči o jednotnosti krvi, lebo viac- menej povstaly miešaním sa rasí. Najhlavnejším momentom je jednotnosť kultúry a spoločný osud, ktoré aj samy v sebe môžu byť základom národného bytia, kdežto o prvých dvoch složkách sa to nedá vždy tvrdiť. Ba kultúrny faktor môže účinok prvých dvoch činiteľov aj prekaziť, jako to vidíme u Juhoslavanov, ktorí majú síce jednotnosť krvi, zeme a reči, ale náboženské a kultúrne rozdiely (katolíci a pravoslávni) delia ich predsa na dva národy. Pochop národa je niečo nedotknuteľného a úctyhodného. Semeno Božie je po celom svete zasiate a pôdou je každá duša. A práve tak i národy sa môžu pokladať za nositeľov semena Božieho. A jako jednotlivá duša, tak i národy, majú iba toľkú cenu, koľko z tohoto semena Božieho ovocia priniesť vedia. Fichte hovorí („Reden an die deutsche Nation“), že každý národ na sebe nosí obraz Boží a preto potlačovanie národa je ťažkým hriechom oproti najvyššiemu zákonu duševného sveta.3) Podstatou každého národa je teda národná kultúra. Národná myšlienka, ktorá je jedným z prvých činiteľov historických, bola vždy totožná s myšlienkou národnej kultúry. Na čím vyššom stupni stojí kultúra niektorého národa, tým menej vplýva na podstatu národa moment rasový. Nie jazyk činí národ národom, ale kultúra. Význam jazyka v pestovaní národnej kultúry je ten, že on prispeje, najviac k vývinu jej, hoci aj niekedy s jednej stránky rozdielnosť reči neprekáža jednotnosť národnej kultúry, jako to je na pr. vo Švajčiarsku, a zasa s druhej strany jednotnosť jazyka nezabraňuje utvorenie samostatných národov a štátov, jako na pr. _________ 1) „Nation und Staat“. Wien. 1916. Str. 6. cit. Savicki, Geschichtsphilosophie. Str. 64. 2) „Katholizismus und moderne Politik“. Tyrolia, Innsbruck. Str. 31. 3) Savickí, Geschichtsphilosophie. Str. 32. Assyrčania a Babylončania; Medi a Peržania; Dáni, Švédi a Norvégčania. V staroveku národná myšlienka pestovaná bola na podklade národnej kultúry. Každá kultúra utvorila si svoj samostatný štát a natoľko bola exkluzívnou, že inej kultúry neuznávala. Čím kultúrnejším bol ten ktorý národ, tým samostatnejším. Tu sú: Babylončania, Egyptčania, Židia, Peržania, Gréci, Rimania, Foničania a iní. Všetky tieto národy maly mocné štáty, ktoré sa zakladaly na národnej kultúre a natoľko neuznávaly cudzej kultúry, že každý iný národ bol im barbarským. Ešte i v stredoveku máme eklatantný príklad z dejín umenia. Keď v XII. storočí v severnom Francúzsku povstal nový umelecký štýl, ktorý potom prešiel do Nemecka a dosiahol rozkvetu v XIII.—XV. storočí v Itálii pomenovali tento štýl „gótickým“, t. j. barbarským, keďže zpomedzi všetkých „barbarských“ národov Góti zanechali najhroznejšie pamiatky v Itálii.1) Nie len národná kultúra bola základom národného žitia u týchto národov starovekých, ale aj náboženstvo. Boly to všetko theokratické štáty. Vidíme to u Egyptčanov, Židov, Grékov a Rimanov. Štát rímsky nebol ničím iným, jako štátnou mocou vyzbrojeným náboženstvom pohanským. Kto sa protivil náboženstvu pohanskému, ten bol nepriateľom štátu. Prví kresťania preto boli prenasledovaní, lebo dľa rímskej pohanskej ideologie boli nepriateľmi štátu, keďže odopreli pohanským štátnym bohom obety prinášať. V starovekom človekovi tento národný cit konal hrdinské skutky, na čo máme veľa príkladov v dejinách gréckych a rímskych. Národná myšlienka v rímskej ríši neskoršie začala stúpať do úzadia. Rímska ríša vznikla za priaznivých okolností: rivalis Rímanov, Karthago, bolo premôžené a ostatné kultúry už boly slabé k tomu, aby sa boly mohly ešte samostatne udržať. Vyžily sa. Grécko podmanil Rím zbraňou a nie svojou kultúrou, jako to často v dejinách vidíme, že jedná kultúra vytiskne druhú, na ktorej sa potom tá prvá zakladá. Grécka kultúra nemohla síce až odolať zbraniam rímskym a zachovať si svoju politickú samostatnosť, ale s druhej stránky nebolo treba sa jej ani báť, lebo Rimania ju prevzali, takže našla novú pôdu, na ktorej sa mohla i ďalej uplatniť. A práve preto, že Rím všetké kultúry podmanených národov prevzal a do svojho štátneho systému umiestnil, vymrela pomaly v ňom i národná myskenka. A že ešte i vtedy sa vedel udržať — čo je špeciálnym zjavom v dejinách svetových - len tomu mohol to ďakovať, že kultúru svojich provinciálnych národov neporušiteľne ponechal, a že to bola svetová ríša, ktorá — ako videlo sa — pokoj celého sveta zabezpečovala. Kritériumom národnej kultúry je snaha, namáhanie sa a keď je potrebné i boj za samostatný život národný. Cieľom celej histórie človečenstva je vývin kultúrny. Úlohou človeka v histórii je, založiť ríšu kultúry, t j. povzniesť sa k svetu ideovému, seba samého, svoj život a svoje okolie dľa tohoto ideového sveta usporiadať a tak ideál kultúry na každej oblasti života uskutočniť. T. G. Masaryk hovarí: „Kultúra česká je založená na reformaci a osvícenství; kultúra ruská je založená na pravoslaví, poľská na katolicismu“.2) A ja by som dodal: „Kultúra slovenská je založená tiež na katolicizmu“, a za túto kultúru pracovať a bojovať je naším najvznešenejším cieľom, najpeknejšou úlohou, ak chceme, aby aj náš slovenský národ prispel k vývinu všeobecnej kultúry ľudskej. _________ 1) Spiegel, Die Baustiele. Paderborn. 1921. Str. 63. 2) T. G. Masaryk, Svetová revoluce. Str. 517. ====== |