Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Dr. Pavol Beňuška |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 8 |
| Názov článku : | Eucharistické učenie v Liste k Židom |
| Text článku : | Eucharistické učenie v Liste k Židom. Dr. Pavol B e ň u š k a. List k Židom určený je istej skupine kresťanov zo židovstva; má za cieľ povzbudiť ich k vytrvalosti, aby sa nedali zlákať zpät k židovskej náuke a nezmenili svetlo evanjelia za polotmu starej úmluvy. Pôvodca Listu poukazuje na to, aký nemúdry, ba aký osudný by bol podobný krok. Zdôrazňuje, že nová úmluva je dokonalejšia ako stará, že zákon lásky je náboženstvo definitívne nezmeniteľné, večné, ideálne.1 Cieľom náboženstva je spristúpniť styk človeka s Bohom, a hodnota náboženstva je tým väčšia, čím lepšie podarí sa mu sblížiť nebo a zem. Úloha kňaza je, aby bol prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Novozákonný prostredník Kristus ďaleko predstihuje Mojžiša a prorokov, svojím kňažstvom vyvýšený je nad levitské kňažstvo. A konečne aj Kristova obeta stojí nad obetou starozákonnou. To sú. hlavné časti, do ktorých autor vsunúva povzbudenie k poslušnosti a k vytrvalosti, pričom dáva rozličné odporúčania a napomenutia. V poslednej časti je text, čo má význam pre štúdium Eucharistie: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali slovo božie, pozrite na koniec ich života a nasledujte ich vieru. Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i na veky. Náukami menlivými a cudzími zvádzať sa nedávajte: lebo dobre je utvrdzovať srdce milosťou a nie pokrmami, ktoré neprospely tým, čo ich požívali. Máme oltár, s ktorého tí, čo slúžia stánku, nemajú moci jesť. Lebo telo zvierat, ktorých krv za hriechy sa vnáša do svätyne skrze veľkňaza, spaľuje sa mimo tábora. Preto aj Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel von za bránou. Nuž vyjdime k nemu von z tábora nesúc jeho potupu. Lebo nemáme tu miesta trváceho, ale budúce vyhľadávame. Skrze neho teda prinášajme Bohu vždycky obeť chvály, t. j. ovocie perí, velebiacich jeho meno. Na dobročinnosť však a na vzájomnú podporu nezabúdajte, lebo v takých obetiach Boh má zaľúbenie.“2 Réville, pripojujúc výklad k tomuto textu,3 hovorí: „Treba veľa dobrej vôle, aby sa tuná našiel akýkoľvek vzťah na Eucharistiu.“ Smysel podľa neho je jasný: Netreba sa starať o čistotu alebo nečistotu pokrmov, ako to robili ľudia Starého zákona. Pôvodca Listu chce iba toľko povedať, že z obetí kresťanského oltára sa neje, čo je pochopiteľné, lebo podľa neho jediná spasiteľná obeta je nadprirodzená obeta Ježiša Krista, prinesená raz navždy, v ktorej Kristus je spolu obetovaným aj obetujúcim. List k Židom, hoci za hlavnú tému má obetu a kňažstvo Kristovo, nerobí nijakú zmienku o Eucharistii, čo pravda neznačí, že by pôvodca nebol poznal alebo nebol pripúšťal eucharistické stolovanie. No podľa Révilla možno uzatvárať: a) že pre autora tohto Listu Eucharistia nemá v nijakom stupni charakter obety; b) že Eucharistia nemá v jeho očiach tú dôležitosť, ktorú zaujala neskôr v kresťanskom obrade. Totožné stanovisko zaujíma i Goguel.4 Zdôrazňuje najmä to, že Eucharistia nie je v strede záujmov pôvodcu Listu a že tento ju nespomína ako obetu, lebo ju nespomína vtedy, keď sa naširoko rozpisuje o obete Kristovej a keď vypočítava obety milé Bohu. Vyhranenejšie je stanovisko O. Holtzmannovo.5 Podľa neho pôvodca Listu k Židom priamo odsudzuje sviatostné požívanie, lebo jedlá neslúžia na utvrdenie srdca. Aby sa toto radikálne stanovisko mohlo vyvrátiť, treba podrobne skúmať smysle úseku XIII, 7 an. Nachádzame tu najprv slová povzbudzenia k viere, ktoré autor určuje svojim čitateľom, aby sa nedali odvábiť od Ježiša Krista, ktorý je nezmeniteľný, a preto nech sa nedajú mýliť náukami meniteľnými, vrtkavými, cudzími.6Čo nasleduje,7 je tesne pripojené k predošlému spojkou „lebo“. Autor povzbudzuje svojich čitateľov, aby „upevnili svoje srdce". To isté im kážu aj iní hlásatelia, no stúpenci cudzích náuk odporúčajú im dosiahnuť tento cieľ požívaním pokrmov, kým pôvodca Listu tvrdí, že to neprospelo ani tým, čo ich požívali; nebudú mať teda ani oni z toho osoh. Preto majú otvoriť svoje srdce milosti božej, utvrdzovať sa touto silou, a nie pokrmami, ktoré sú bez účinku pre dušu. Tento výklad dobre zapadá do myšlienkovej náplne celého Listu a srovnáva sa aj s jeho tendenciou: chrániť kresťanov zo židovstva i pred tým, aby sa nezúčastňovali na obetných jedlách, lebo im to aj tak nemôže osožiť. „My máme oltár, z ktorého tí, čo slúžia stánku, nemajú práva jesť.“ Takto pokračuje List veršom 10. Význam tejto vety záleží na tom, ako sa chápe výraz „tí, čo slúžia stánku“. Je prirodzené, že „služobníci stánku“ sú kňazi levitskí, kňazi Starého zákona, lebo starajú sa o stánok židovský. Nie je nijako odôvodnené vidieť označených takýmto presným, pre čitateľa Biblie známym a určujúcim pojmom členov kresťanskej spoločnosti, ako tvrdí O. Holtzmann. Služobník bohostánku je kňaz Starého zákona, preto nemožno prijať ani vynález Holtzmannov, že „stánok“ je duchovný chrám Nového zákona. Smysel je tento: Podľa Starého zákona mohli iba kňazi jesť z niektorých obiet smiernych;8 teraz ani títo nemajú právo jesť s oltára, ktorý máme my, kresťania, tobôž ostatní Židia, čo nemajú kňazskej hodnosti. Preto nemúdre by konali tí, ktorí by sa chceli vrátiť k Starému zákonu, lebo tak by sa vytvorili z účasti na kresťanskej obete. Ba kresťan je vo väčšej výhode ako sám židovský veľkňaz. Tento priniesol do stánku iba krv zo zvierat, čo boly obetované za hriechy; telo ich bolo spálené mimo tábora.9 Kristus — obeta oveľa dokonalejšia, vznešenejšia ako starozákonný obraz — tiež sa obetoval za naše hriechy mimo tábora. No z tejto obetv kresťania majú osoh, požívajú z nej. Preto roztrhajme všetky putá so Starým, nedokonalým zákonom a pridružme sa ku Kristovi, poďme k nemu von a nebojme sa niesť jeho potupu, aj keď nám ju Židia na oči vyhadzujú. Veď konečne treba sa nám utešovať aj tým, že tu na zemi nemáme stály pobyt a že sa máme tešiť nádejou na budúci. V závere tohto úryvku autor ešte povzbudzuje kresťanov, aby pamätali na skutky dobročinosti a aby ich obetovali Bohu. Hľa, takýto je smysel odseku. Treba teraz ešte ustáliť, aký je obsah obetného pokrmu, čo sa požíva s kresťanského oltára. Keď uvážime, že vo verši 9. sú spomínané „pokrmy“ a vo verši 10. zase „oltár“, s ktorého sa je, prídeme k najpravdepodobnejšiemu výkladu, že verš 10. naznačuje skutočné požívanie. Požívanie s oltára u kresťanov značí Eucharistiu. Treba rozumieť pod „oltárom“ skutočný obetný oltár eucharistický, a nie kríž? Msgr. Ruch takto odpovedá: „Pre kresťanov, čo prišli zo synagógy, tento výraz je natoľko jasný, dobre volený, primeraný myšlienke, ak chce vyjadriť, že veriaci skutočne prijímajú z obety, nakoľko zase by bol pre nich podivný, neočakávaný, veľmi subtílny, slovom ťažko pochopiteľný, keby autor bol chcel vyjadriť, že kresťan sa zúčastňuje na ovocí utrpenia, alebo že má sa spojiť s Ježišom ukrižovaným.10 Máme oltár. List nehovorí iba o kríži, postavenom kedysi a už dávno odvtedy spadnutom, kde Ježiš sa obetoval. Ale určuje tu buď miesto, kde obeta Kalvárie sa dáva dnes prijímajúcim, buď krvavú obetu Golgoty, ktorú Kristus pokračuje, obnovuje, aby veriaci mohli sa z nej živiť. Možno teda povedať, že každé slovo tohto verša orientuje myseľ čitateľa k Eucharistii a ju predstavuje ako obetu.“11 V celom Liste niet priameho opisu kresťanských obradov; autor ich nepojal do svojich vývodov. Z toho však nemožno zatvárať, že by nijakú dôležitosť nebol kládol na Eucharistiu. Nemožno všetko všade povedať. Učenie o Eucharistii, o krste bolo už dostatočne známe z iných prameňov. Autor sa nerozpisuje ani o krste, to však neznačí, že ho zavrhuje. Nespadá do rámca jeho vývodov, aby naširoko podával opis kresťanských obradov. 1Viď. Prat, Théologie de st. Paul, 10. vyd. Str. 415. 213, 7-16. 3Spom. dielo 70. 4Spom. dielo 217-218. 5Der Hebraerbrief und Abendmahl v časopise ZNW, str. 251-260. 6V. 7-9a. 7V. 9b-10. 8Lev.. 6, 19, 22; 7, 6; 10, 17-18. 9Lev. 16, 16. 10Uved. miesto, str. 804. 11Tamtiež 841. |