Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Svätá rodina |
| Autor : | K.Dubravsky |
| Rok : | 1923 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | Treba zasvätiť nedele a sviatky. |
| Text článku : | (Pokračovanie.) Keď uznáme, že dôležité je zasvätiť nedele a sviatky, musíme dovoliť, že zasvätiť ich, je povinnosť. Tretie prikázanie b. a 2. 3. prikázanie cirkevne nám povinnosť nakladá dni sviatočné ku cti božej a ku dobru blížneho stráviť v prítomnosti na úkonoch svätých. Medzi týmito úkonmi zaiste na prvom mieste je sv. omša, ako nekrvavá obeta nov. zákona, v ktorej sa P. Ježíš Otcovi svojmu nebeskému obetuje tak, ako sa obetoval krvavým spôsobom na bore Kalvárii. Ozaj nemožno Boha ničím lepšie osláviť, uctiť, ako sv. omšou. Lebo on obnovuje sa ta nekonečna úcta a česť, ktorú vzdal Bohočlovek, Ježíš, na kríži nebeskému otcovi. Z toho istého dôvodu teda omšu sv. obetuje P. Ježíš skrze ruky kňazove, ako obeta kalvarska, aby Boh bol zvelebený, Jemu vďaky vzdávame, pre hriechy pokolenia ľudského odprosený, a požiadaný o nove milosti pre telo i dušu. „Toto čiňte na moju pamiatku", pravil P. Ježíš; tak totižto ako on tým cieľom ako On — obetujte sv. omšu. Odtiaľ je to, že sv. cirkev nielen že núti kňazov, aby v nedele a sviatky sv. omšu slúžili (snem Tridentsky 23. zas. 14 kap.), ale i veriacim sa kaze na nej zúčastniť pod ťarchou hriechu. Tomuto rozkazu zadosť učiňme, keď v duchu poníženom, s patričnou pozornosťou a vnútornou pobožnosťou sme prítomní na tej sv. obete. Svetovládny Alexander kráľ — ako pohan — v istých dňoch dal konať obety, a to čím slávnejšie, na znak poklony svojej bozkom. Keď mu z kadidelnice na ruku uhlík padol. nepohnute ľne bez najmenšieho slova stal, aby len nepomútil poriadok obetný. Sv. Ambróz spomína tuto pravdivú udalosť ku zahanbeniu všetkých tých, ktorý, vzdor tomu že sú kresťania katolíci, nespokojne sa držia v kostole, v prítomnosti P. Ježiša na oltári, ich zhováranie sa a sem i tam sa ohliadanie O tom svedčí, že ako pozadu sú nielen v bázni božej, ale i v kresťanskej výchove. Prítomným byť na sv. omši natoľko je povinný každý kresťan-katolik v každú nedeľu a sviatok, že od tejto povinnosti len dôležitá príčina (nemoc, opatera chorého, malé dietky, staroba, veľmi zle počasie atd.) ho vymluviť môžu. Nech nikto nepokladá každú svoju príčinu za dôležitú; lebo Boh je síce milosrdný, ale v sudoch svojich i najvyš spravodlivý. Mnohý si myslia, že dovolene je chodiť po meste (z dediny) za záležitosťami, veď tie sa môžu i v deň robotný dať do poriadku. Spomeňme si len na prvých kresťanov. Tých ani to najkrutejšie prenasledovanie nemohlo odstrašiť od prítomnosti na službách božích. Anysia, panna, keď raz v nedeľu kráčajúc do kostola zdŕžaná bola od telesného strážcu krvilačného Diokleciana so slovami: „Kto si, kam ideš?" — odpovedala: „som slúžkou pravého Boha, a idem do chrámu (katakomby)“. „Ta nepôjdeš" — praví strážca, „ale poď a obetuj bohom naším, práve dnes klaňať sa budeme bohu slnka;“ — a v tom chcel závoj panny odokryť. Anysia vzdorovala žiadosti dotieravca, ktorý pomstou zahoriac, srdce panny dýkou preklal. Nedeľu Pána túžobné zasvätiť žiadajúca Anysia padla mŕtva na zem; krásna jej duša na veky sa spojila s Ježišom nebeským, ženíchom jej. Ó, jak zahanbujúci príklad pre tých, ktorý — keď teraz smelo môžeme chodiť do kostola — predsa vlastnou vinou vystanú z nedeľňajšej a sviatočnej omše sv.! Nech ale nikto nemysli, že zasvätenie nedele a sviatku záleží len v slyšaní sv. omše. Cirkev žiada, aby sme sa ešte inými nábožnými vecami zaoberali. Medzi týmito obvzlaštne dve sú na prvom mieste: 1. Boha počúvať, 2. s Bohom sa rozprávať, t. j. kázeň počúvať, modliť sa, rozjímať a užitočné čítanie čítať. Čo sa prvej tyká, už sv. Pavel praví, že viera pochádza z počutia. Teda počuť sv. čítanie, evanjelium a kázeň sine povinný, lebo z toho žije viera naša, keď počuje slovo božie. Kázeň potrebná je každému, malému, veľkému, múdremu, učenému tak ako aj neučenému a prostému. Ó, jak mnoho je učených, ktorý ani len základne pravdy náboženstva svojho nevedia! Potrebne je i tým, ktorý ich znajú, by ich nezabudli, alebo dôkladnejšie vedeli. Každému je potrebná kázeň, bo ona nás povzbudzuje ku vykonávaniu dobrého; podporuje a upevňuje v prikázaniach, a zoškliví nám hriech, by sme sa ho chránili. „Kto je z Boha, slovo božie slyší“ (Ján). Nie chlebom žije človek, ale každým slovom, ktoré vychádza z list božích (Matúš). A keď dakedy, zaiste v terajšej dobe je potrebne počúvať kázeň; je to spoločenská potreba, bo len slepý nevidí, že svet udržujúce náboženské presvedčenie je veľmi oslabene a od svetla s evanjeliu mu odvrátený národ aký je nezbedný, nepodarený, že v každom okamihu je na to najhoršie hotový. Druha čiastka zachovania dna nedeľňajšie a sviatočného je zdržovanie sa od prac služobných (to jest robotných dní). Ako vo svete prírodnom, tak i v mravnom všetkého hnutia koniec je: pokoj (utíšenie). „Všetci ľudia — praví sv. Augustín — milujú a hľadajú pokoj, ale väčšinou nevedia ho nájsť. Ovšem, v ukojení telesných žiadosti, ani v sebe ľúbosti, ale jedine v radosti sa s Bohom je možno nájsť opravdivý pokoj." Teda, keď k Bohu túli, — je u svojho cieľu, je pri pokoji. K tomu ale treba, aby sa duša s času na čas oslobodila od služby tela„ktoré vedie, podporuje. Nedeľňajší a sviatočný odpočinok upamätúva nás na odpočinok Boha Stvoriteľa po stvorení sveta, a na odpočinok Spasiteľa po svojom sl. vzkriesení až po nanebovstúpenie. „Keď sa približujú tie sv. dni, ktoré ukazujú na tajomstva vznesenej našej viery — hovorí sv. Lev pápež — starostlivejšie musíme srdce naše očistiť a cnosťami ozdobí.“ Áno, dni sviatočné a nedeľne prináležia Pánovi, nech je teda v nich všetko sväté, náboženské, a nesmú sa pominúť bez ovocia dobrých skutkov; a aby duša tým viac mohla pracovať — telo musí odpočívať. — Preto rímsky katechizmus praví, aby sme v dni sviatočne a nedeľne častejšie sviatosť pokánia a sviatosť oltárnu prijali, v skutkoch telesného a duševného milosrdenstva sa cvičili. Keď už vieme, čo je našou povinnosťou v dni nedeľne a sviatočne, pozrime, čoho sa zdržovať mame. Prace robotných dni, a takých prac. ktoré prekážajú zasvietenie (jarmoky, súdy, poľné prace a pod.). Čo sa týka duchovnej prace (písať, čítať, maľovať, učiť sa a pod.), ta sa môže konať. Práca telesného namáhania je dovolená, keď to požadujú služby božie, milosrdenstvo, keď v nebezpečenstve je život, česť a majetok nás alebo blížneho (zvážanie po dlho trvajúcich dažďoch, hasenie ohňa, pomoc pri povodni a pod.). Cieľom zdržovania sa od prace v deň sviatočný a nedeľný je to, aby si odpočinul človek i hovado, a nových síl nadobudli ku ďalším prácam. „Zasväťte sobotu. Nepracuj nič ani ty, ani chlapec, ani dievča tvoje; ani sluha tvoj, ani hovado tvoje...aby ste si odpočinuli; sluha i služobná tvoja a ty sám tiež“ (5. Mojž. 5., 14.). Vskutku nebolo ešte zákonodarstvá, ktoré by sa bolo takým vznešeným spôsobom postaralo o dobre úbohej lichvy (hoviad). Ako mnoho záležalo na splnení tohto b. prikázania, vidno z toho, že smrťou trestali tých, ktorý ho porušili. Jeden žid bral drevo v sobotu; dostihnúc ho pri tom, obžalovali ho pred Mojžišom a Aronom; a sám Boh kázal ho ukameňovať (4. Mojžiš 25.. 32.). Keď si tak spomenieme, že Boh je nezmeniteľný, je ten istý dnes i zajtra a na veky — či môžeme si to na ľahko brať a dni nedeľne i sviatočné znesväcovať? Či je to slušné tieto sv. dni znesvätiť korheľstvom, krčmarením, bitkou, hulákaním, do neba volajúcou kliatbou, zlorečením a inými nerestiami? . A keď človek pracuje služobné prace bez potreby, či bude na ruch požehnaný? Či Boh nemá rozličné pohromy, búrky, krupobitie, nemoce, mrazy, suchoty a iné, aby trestal takých, ktorý zasväcujú Jeho dni? Preto nezapomenme nikdy na tu našu sv. povinnosť; zasvätiť deň nedeľný a sviatočný. Odpovie ale niekto: v X. b. prikázaniach nie sú dni sviatočné spomenuté, teda v tie dni slobodno pracovať. Máš vedieť, že P. Ježíš učenie svoje zveril na apoštolov a na cirkev svoju a prisľúbil, že s ňou bude vždy, a „kto vás slyší, mňa slyší“, tak sa osvedčil P. J. Teda čo cirkev ustanoví, ustanoví to vlastne Pán Ježíš; a preto treba poslúchať. Ale cirkev treba nám poslúchať i z vďačnosti ku nej. Ona nás hneď pri sv. krste na ramena svoje berie, zaintabuluje nás na kráľ. božie, a až po hrob obohacuje nás tými drahými majetkami (sviatosti), ktoré P. Ježíš pre nás ustanovil; a za hrobom, modlitbám a sv. omšou postará sa o nás blahobyt na vecne veky. A tohto dobrodinca si nevšimnúť, neposlúchať, ó, jaka veľká nevďačnosť by to bola. K.Dubravsky |