Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Svätá rodina |
| Autor : | J.K. |
| Rok : | 1923 |
| Číslo : | 10 |
| Názov článku : | PRE DIETKY. |
| Text článku : | Skutočná udalosť. (S. Maria Regina). Istého dna odpoludnia moja milá matka, bratriček a ja boli sme v záhrade. Matka vyprávala nám o krásnom nebi, o malom Ježiškovi a že jako sa On rad bavieva s dobrými dietkami; o mnohých pekných veciach v nebi; o anjelikoch atd. Na to môj malý bratriček opýtal sa matky, že čo by tak musel učiniť, keby sa chcel dostať k tomu malému Ježiškovi. Matka mu odpovedala, žeby sa musel usilovne a zbožne modlievať k Ježiškovi a jeho čo najdôkladnejšie nasledovať. Tu zavolali nás na kávu a brat môj k tomu hovorí: „Prosím, mamka, však teraz mi dáš kus chleba potreného madom?“ Matka: „Teraz by si mohol drahému Ježiškovi radosť spôsobiť a to tým, že keby si žiaden mad nejedol.“ Brat môj k tomu hneď privolil, rieknuc: „Dobre, ja nebudem jest žiaden mad, ale milý Ježiško za to musí mi povoliť prístup do neba, ja zajtra idem do neba“. Na večer otcovi rozprával: „Ja zajtra idem do neba, ja som žiaden mad nejedol. Pobalil si všetky svoje hračky, aby potom i s Ježiškom mohol sa hrávať. Starší brat nariekal, že mu všetky hračky pozbieral a jemu nezostane nič. Rudolf ho však tešil a sľuboval, že on mu za to s neba všemožných iných veci na zhadzuje. To ho nie veľmi tešilo, ponevač sa domýšľal, že sa mu ich aj bez toho istotne všetko rozbije. Konečne utíšila ho matka tým, že on to snáď len predsa všetko sebou nevezme. Noc Rudolfovi bola trocha dlhá, stále sa dopytoval staršieho brata, že či už čoskoro vstanú preto, že on ešte dnes musí isť do neba. Keď sme sa poschodili k raňajkám, malý Rudolf už bol úplne vyhotovený na cestu. Otec mu povedal, že vraj musí sa najprv poriadne najesť, lebo cesta do neba je veru ďaleká. Zatym otec a matka odišli po svojej povinnosti, ja ale zostala som pri ňom. Malý bratriček hodil sa na pohovku a plakal. Dozvedala som sa ho, že prečo tak žalostné narieka, odpovedal, že by chcel isť do neba. A tu ostal cely bledý". Rýchle zavolala som matku, ktorá ho zodvihla a začala mu robiť výčitky. Priviedla som k tomu i otca a tento si ho vzal do náručia. Rudolf sa ozve a praví: „Otče, ja idem do neba“. Matka, keď to videla, uložila ho hneď do postele a povolali sme pána katechétu. Ten za krátky čas došiel a pýta sa: „Rudolfko, tak čo to robíš?“ Malý brat celkom kľudne a s úsmevom na rtach hovorí: „Do neba“. A skutočné potom sa aj rozlúčil. Na bielu nedeľu bol pochovaný. Z nem. prel.: J. K. |