Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Dr. Pavol Beňuška |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 7 |
| Názov článku : | Eucharistické učenie vo 4. Evanjeliu |
| Text článku : | Eucharistické učenie vo 4. Evanjeliu. Dr. Pavol B e ň u š k a. Keď skúmame štvrté Evanjelium a hľadáme svedectvo, ktoré nám môže dať o Eucharistii, zaráža nás, že nezmieňuje sa o jej ustanovení. Prekvapuje to tým viacej, že podáva obšírne posledné dojímavé poučenia Ježišove, venuje viacej miesta poslednej schôdzke Majstra s učeníkmi.1 V 13. hlave zmieňuje sa o poslednej večeri pred veľkonočnými sviatkami, o zrade Judášovej; stretáva sa tu teda s tradíciou synoptických Evanjelií. Pozná istotne aj podanie synoptikov o ustanovení Eucharistie, a predsa sa o tejto takej dôležitej udalosti nezmieňuje. Prečo? Mnohí pokúšali sa vysvetliť toto premlčanie štvrtého evanjelistu. Dnes temer obecne sa uznáva, že úmyselne tak urobil, lebo — tento dôvod zdá sa byť najzávažnejší — štvrté Evanjelium je dielo viacej náukové ako životopisné, a podanie o ustanovení Eucharistie neposkytovalo mu už dajaký nový námet, ktorým by bol mohol rozšíriť aj tak obsažné učenie o Eucharistii, podané vo štvrtej hlave. Tým viac mohol vynechať opis ustanovenia, lebo ho priniesli už synoptici a v čase, v ktorom písal Evanjelium, Eucharistiu slávili ako ustanovizeň Ježišovu. Štvrtý evanjelista poznal teda Eucharistiu a venuje jej náukovému výkladu jednu z najdôležitejších hláv svojho Evanjelia, štvrtú hlavu. Katolícki exegéti všetkých vekov 2 tvrdili, že text šiestej hlavy o chlebe života vzťahuje sa na Eucharistiu. Malé vybočenie z tejto tradičnej línie nastalo iba v alegorickej škole alexandrijskej Klementa a Origena. V terajšom čase nielen katolícki autori, ale aj mnohí nezávislí exegéti zostávajú verní tomuto výkladu a tvrdia, že aspoň čiastku rozhovoru šiestej hlavy treba vykladať v eucharistickom zmysle. Rozchádzajú sa, keď ide o presnejšie určenie, či treba text celej hlavy chápať v zmysle eucharistického učenia, alebo iba určitú čiastku, počnúc veršom 48., prípadne 51.3 Popri týchto mienkach zápasí o prívržencov stanovisko, že celý text treba vysvetľovať v zmysle symbolickom. „Kristovo telo a krv Kristova, hovorí napr. Goguel,4 sú iba alegoriou ducha, a obrad, v ktorom veriaci prijímajú Kristovo telo a krv Kristovu pod spôsobmi chleba a vína, je iba symbol, ktorý vyjadruje úzke spojenie veriaceho s Kristom." Keďže takto rozchádzajú sa mienky autorov, načim prebrať celý text a určiť jeho zmysel. Prisľúbenie Eucharistie. Ježiš, rozpráva evanjelista, odobral sa na druhý breh mora Tiberiadskeho a veľký zástup išiel za ním, lebo videl zázraky, čo Ježiš činil. Blížila sa práve Veľká noc.5 Aby sa nasýtil tento veľký zástup, v ktorom bolo asi 5000 mužov, Ježiš učinil zázrak: z piatich chlebov a dvoch rýb mohol jesť každý dosýta.6 Nadšený ľud chcel ho vyhlásiť za kráľa, preto Ježiš uchýlil sa na horu sám.7 Večer učeníci vstúpili na loďku, aby preplávali more. Keď sa už zotmelo, videli kráčať Ježiša po mori a približovať sa k nim.8 Na druhý deň ľud hľadal Ježiša; našiel ho na druhej strane.9 Pýtajúcemu sa zástupu Ježiš odpovedal: „Hľadáte ma nie preto, že ste videli zázraky, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.10 Neschvaľuje toto počínanie ľudu, ktorý dychtí po pokrme pomíňajúcom, ale povzbudzuje ho, aby si obstaral pokrm života večného, ktorý dá Syn človeka.11 Ale poslucháči ako by nechápali; myslia iba na skutky a pýtajú sa: „Čo máme robiť, aby sme konali diela Božie?12 Dielo Božie, hovorí im, je to, aby verili v toho, ktorého Boh Otec poslal.13 Ľud žiada znamenie, aby uveril, ako by nestačil včerajší zázrak rozmnoženia chleba. Pripomína zázrak manny, chleba s neba, ktorý dostali izraeliti na púšti.14 Môže im Ježiš urobiť taký zázrak, dať im taký chlieb a tak vzbudiť v nich vieru? — Židia sa domnievajú, že Ježiš nebude môcť odpovedať. On však nad mannu postaví pravý chlieb s neba, „ktorý dáva Otec nebeský a ktorý dáva život svetu".15 Zástup pýta, aby sa mu dostalo takého chleba, preto Ježiš bližšie určuje tento dar: „Ja som chlieb života; kto prichádza ku mne, nebude lačnieť a kto verí vo mňa, nikdy nebude smädiť."16 A sťa výčitku poznamenáva, že židia ho poznajú; videli zázraky, a predsa neuverili. Potom zdôrazňuje, že jeho poslanie je plniť vôľu Otca nebeského.17 Ježišove slová „Ja som chlieb, ktorý s neba zostúpil" vzbudia pohoršenie u židov, ktorí poznajú jeho pozemský pôvod.18 Ježiš zarazí ich mrmlanie a opäť zdôrazňuje, že Otec je ten, ktorý priťahuje k viere. On dáva intímnejšiu náuku.19 A zase vracia sa k hlavnej téme: „Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. To je chlieb, s neba zostupujúci, aby, ak z neho niekto je, nezomrel. Ja som chlieb živý, ktorý som s neba zostúpil. Kto bude jesť z toho chleba, bude žiť na veky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo (dané) svetu na živobytie."20 Židia nechápu a pýtajú sa ho, ako môže dať , svoje telo za pokrm. Ježiš necúva, neodvoláva, ale ešte dôraznejšie opakuje to, čo tvrdil: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe života. Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný, a ja ho vzkriesim v deň posledný. Lebo moje telo je naozaj pokrm a krv moja je naozaj nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, prebýva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja som živý skrze Otca, tak i ten, kto mňa je, živý bude skrze mňa. Toto je chlieb, ktorý s neba zostúpil, nie ako otcovia (vaši) jedli mannu a zomreli. Kto je chlieb tento, živý bude naveky."21 Učenie toto povedal Ježiš v Kafarnau22 v synagóge. Mnohí z učeníkov sa pohoršili nad touto „tvrdou rečou". No on nič neodvoláva a hovorí: „Toto vás pohoršuje? Čo bude vtedy, keď uzriete Syna človeka, vystupujúceho tam, kde bol predtým? Duch je, čo oživuje, telo nič neosoží: slová, čo som vám ja hovoril, sú duch a život. Ale sú daktorí medzi vami, ktorí neveria."23 Nato mnohí z učeníkov odišli od neho; Peter však vyhlásil v mene dvanástich, že títo zostanú mu verní, lebo on má slová života večného, a oni uverili, že je Kristus, Syn Boží. No Ježiš smutne poznamenáva, že aj z nich jeden ho zradí.24 Náhrady kritikov. „Táto slávna stať", píše Réville, „zdanlivo obsahuje také hrozné protirečenia medzi spiritualistickými tvrdeniami veršov: 29, 36, 40—47 (spása vierou), 35 (život prisľúbený tomu, čo prichádza k Ježišovi, nie tomu, čo je chlieb), 63 (jedine duch dáva život), a materialistickými tvrdeniami veršov 51—58 (musíme jesť Kristovo telo a piť krv Kristovu, aby sme mali život večný), že sa naň odvolávali s podobnou vervou stúpenci aj spriritualizmu, aj eucharistického realizmu.25 Niektorí kritici chceli rozriešiť toto zdanlivé protirečenie tak, že zapierali jednotu celého rozhovoru. Už v r. 1893 nemecký liberálny kritik Spitta 26 a po ňom Andersen 27 tvrdil, že odsek veršov 51—59 je pridaný, vsunutý. Ich mienku najnovšie zastáva E. von Dobschutz.28 Podľa nich odsek 51—59, ktorý má zmysel eucharistický, nijako nemožno zarámovať do celej state, nemožno ho uviesť do súladu nielen s tým, čo predchádza, ale ani s učením štvrtého Evanjelia. Náznaky, ktoré podľa Spittu označujú túto interpeláciu, sú: Verš 25. a 29. si protirečia vzhľadom na miesto, na ktorom bola reč prednesená, hoci nič v texte neoznačuje, že miesto sa zmenilo. Ďalej verš 60. a nasl. zle sa pripojujú na verše 51—59, a zasa dobre sa chápu v súvislosti s časťou 47—50. Poznámka v. 61. sa síce môže vzťahovať na v. 52., ale taktiež aj na v. 41. No, najhlavnejší náznak je, že v. 63. nemožno uviesť do súladu s učením v. 51.—59. Táto časť 29 bola vpísaná a to preto, aby celú reč prispôsobila eucharistickému obradu, sláve nému v čase, v ktorom sa uskutočnilo konečné vydanie Evanjelia. Proti tomuto stavia sa väčšina kritikov, ktorí vyzdvihujú „logické stupňovanie, ľahko poznateľné",30 postupný rozvoj tej istej myšlienky.31 V prospech hodnovernosti hovorí aj slovník, vetná štruktúra32 a živý sloh štvrtého evanjelistu, striedanie otázok a odpovedí. Preto správne hovorí Réville, že hypotézy, čo stavajú sa proti hodnovernosti odseku 51—59, chceli by ľahko vyhnúť problému.33 Pre tieto dôvody dnes už aj nezávislí kritici pohŕdavo sa vyslovujú o teóriách Welhausena, ktorý rozlišoval dve vrstvy: pôvodný spis (Grundschrift) a neskoršie prídavky.34 Trvalo sotva dvadsať rokov, čo W. Bauer mohol napísať: „Dass die quellenanalytische Methode ihre Glanzzeit hinter sich hat." Ani Spittove dôvody neobstoja. Nie je protirečenie medzi veršami 25. a 59., lebo evanjelista nehovorí, že reč začala na brehu jazera; len pripomína, že zástup, ktorý hľadal Ježiša, našiel ho na druhej strane jazera. Stretnutie mohlo sa stať v meste; možno pripustiť, že celá reč nebola na jednom mieste, mohla sa začať mimo synagógy a skončiť vnútri, v synagóge.35 Verš 60. a nasl. celkom dobre sa zapojujú na odsek 51—59, ako to hneď vysvetlíme. A výpoveď v. 63., zaiste zarážajúcu, treba chápať ako takú, čo chce varovať pred hrubým chápaním eucharistického prijímania. Jestvuje teda vzájomný súvis medzi jednotlivými odsekmi celej reči. Viďme bližšie jej myšlienkovú náplň vzhľadom na eucharistické učenie. Význam textu. Zázračné nasýtenie36 zástupu istotne samo osebe nemá ani len náznak o Eucharistii. I keď vo v. 11. niektoré výrazy, ako: vzal chleby, vďaky vzdával, rozdával, upamätúvajú na opisy poslednej večere, nemožno klásť dôraz na tieto podrobnosti. Zázračné rozmnoženie chleba však je skutočnosť, ktorá pripravuje mysle, aby prijali sľub iného pokrmu skutočného, zázračného, stáleho, ktorý im Ježiš hodlá dať. Ježiš mohol mať na mysli tento pedagogický postup, aby takto pripravil mysle svojich poslucháčov na prijatie ťažkého učenia o chlebe života, ktorý je on sám.37 I zázrak chodenia po vode38 možno chápať v tej istej funkcii. Ježiš dokázal týmto, že je pánom zákonov prírody, že nie je podriadený zákonu príťažlivosti, že môže vymaniť svoje telo z podmienok hmoty. Takto poslucháčom uľahčuje prilipnúť k učeniu o tajomnom pokrme, ktorý môže dať iba všemohúci vládca prírody.39 Keby odsek 22—51 stál osamote, bez súvisu s tým, čo nasleduje, celkom dobre by sa mohol vzťahovať na osobu a poslanie Krista, ktorému poslucháči majú veriť. Ježiš odporúča pokrm, ktorý trvá do života večného,40 miesto mannv Otec dá im pravý chlieb s neba;41 a tento chlieb života je sám Ježiš.42 Keď tento budú jesť, nebudú nikdy lačnieť. Isteže tieto slová možno chápať vo všeobecnosti, myslieť na dary, — vieru, milosť, učenie, — ktoré Ježiš dáva, prípadne na najväčší dar: jeho vtelenie. No keď si uvedomíme, že jestvuje vzájomný súvis medzi myšlienkovým postupom celej reči, že celá reč je z jednej ruky, ťažko myslieť, že myšlienka Eucharistie by tu nemala miesta.43 Loisy44 vidí v manne obraz Eucharistie. Toto, hádam, predbieha to, čo bude nasledovať. Tu sa hovorí, že aj Ježiš je chlieb s neba ako bol pokrm na púšti. „Eucharistia nie je vylúčená, ale ani nie je formálne predstavená."45 Možno uzatvárať s Msgr. Ruchom, že Ježiš vychádza z hmotného chleba, aby sa vždy bližšie priblížil k Eucharistii. Eucharistický zmysel odseku 51—58 nemožno zaprieť.46 Tento výklad má za sebou, ako sme už spomenuli, temer celú tradíciu a aj väčšinu kritikov súčasnej doby. Ježišove slová znejú presvedčivo a dôrazne: „Chlieb, ktorý ja dám, že moje telo, vydané za život sveta." Sotva si možno priať jasnejšie vyjadrenie eucharistického realizmu, ako je v týchto slovách: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život, lebo moje telo je naozaj pokrm a krv je naozaj nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, prebýva vo mne a ja v ňom." Aj Ježišovi poslucháči chápali tieto slová v realistickom zmysle a preto sa pohoršovali, hovoriac: „Tvrdá je to reč." A Ježiš necúval, nič neopravoval zo svojich výrokov; práve naopak, až štyri razy opakoval slovo „jesť". Výraz „jesť telo" v semitskom jazyku, v Biblii buď treba brať doslovne alebo v prenesenom význame: robiť príkorie niekomu, obviniť, zlorečiť.47 Súvis povie, či sa tento výraz má chápať v zmysle pôvodnom alebo v prenesenom. A tu Ježiš nehovoril, že načim mu zlorečiť, aby sme mali život, ale treba jesť jeho telo. Konečne súvzťažný výraz „piť" len potvrdzuje realistický výklad. Keby sa takto nechápal význam Ježišových slov, ale v symbolickom zmysle, ozaj by to bola reč veľmi záhadná; divno by zneli Ježišove prirovnania. Ale Ježiš žiadal jesť svoje telo, piť svoju krv, lebo taká bola skutočne jeho vôľa, a takýto pokrm a nápoj sľubuje svojim. Jeho telo je naozaj pokrm, ktorý sa skutočne požíva a dáva život. Nikdy podobné výrazy sa nepoužívali, aby sa nimi naznačilo, že dajaké učenie živí rozum. Ale výrazy sú jasné, keď sa berú v eucharistickom zmysle, kde telo Kristovo je skutočne pokrm, ktorý sa požíva a ktorý živí. Zaujímavý je aj výraz: „Kto je moje telo a pije moju krv, prebýva vo mne a ja v ňom."48 Keď štvrtý evanjelista chce vyjadriť jednotu, ktorú utvára viera medzi veriacim a Kristom, používa iné metafory, ako „prísť k nemu, byť ním pritiahnutý".49 Keď však rozpráva o jednote užšej, intímnejšej, osobnejšej, používa výraz „prebývať".50 A Eucharistia práve má za následok túto intímnu jednotu, jej požívaním vstúpi Ježiš do veriaceho, a preto tento výraz „prebývať" je veľmi dobre volený na vyjadrenie sviatostnej prítomnosti. Takto to chápali aj Ježišovi poslucháči, preto postavili sa proti tejto „tvrdej reči". Ak Ježiš skutočne rozprával iba v metaforách, ako to tvrdí Goguel,51 vtedy tu mal príležitosť vysvetliť svojim poslucháčom a opraviť ich mylný úsudok.52 Ak Ježišove slová „jesť Kristovo telo a piť krv Kristovu" nemajú sa chápať v realistickom zmysle, ak chcel vyjadriť iba jednotu, čo spojuje veriaceho s ním, tak treba priznať, že použil preto veľmi nevhodné, priamo záhadné výrazy. Nikdy také výrazy, také obrazy nevyjadrujú to, čo im chcú pripisovať daktorí kritici: „Telo Kristovo, čo veriaci prijímajú v Eucharistii, je „logos", večný a božský pokrm duší, ktorý im dáva nesmrteľnosť."53 Istotne, účinok Eucharistie je aj mystické, skutočné spojenie veriaceho s Kristom; Eucharistia je božský pokrm duše. Ale prečo? Odkiaľ toto spojenie? Evanjelista udáva príčinu: Lebo v nej prijímajú Kristovo telo a Kristovu krv. Takto uvádzajú Ježiša do svojej duše, od neho dostávajú život, život večný; ako Ježiš žije v Otcovi, tak veriaci je živý skrze Ježiša, keď ho požíva v Eucharistii. Ježiš je v ňom a dáva mu záruku zmŕtvychvstania pre život večný. Všetko smeruje k záveru, že treba túto časť 51—59 vykladať v zmysle eucharistického realizmu. Taký je prirodzený zmysel Ježišových slov, a každý iný výklad nenarušuje len postupný vývoj celého rozhovoru, ale pripisuje slovám takú skutočnosť, ktorá sa inými obrazmi dá oveľa ľahšie vyjadriť. Napokon možno ešte uviesť aj to, že v dobe, keď štvrté Evanjelium bolo zostavené, kresťanská Eucharistia sa slávila v Cirkvi. Čitatelia zaiste chápali tieto slová v realistickom zmysle. Keby nemal byť taký význam týchto slov, istotne autor by bol upozornil, ako ich treba chápať. Naostatok oveľa záhadnejšie by bolo, že štvrté Evanjelium nerozpráva o ustanovení Eucharistie, keby nebolo tejto náhrady jej prisľúbenia. Eucharistickú náuku štvrtého Evanjelia možno takto zhrnúť: Eucharistia je chlieb s neba, chlieb živý, chlieb, čo dáva život. Tieto výrazné a obsažné slová označujú nadprirodzený účinok eucharistického obradu. Život, ktorý Eucharistia dáva, je život duše; jej požívaním duša sa rozvíja a bude žiť a rozkvitať naveky. Ba jej účinky budú siahať aj na telo, lebo je nielen pokrmom pre dušu, ale i zárukou vzkriesenia tela. „Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň."54 A prečo Eucharistia má tieto mimoriadne účinky? Lebo tento živý, skutočný chlieb, tento chlieb života je sám Ježiš, jeho telo a jeho krv, jeho telo, vydané svetu na živobytie.55 Tu autor naráža na krvavú Ježišovu obetu na kríži. Nielen Ježišova smrť je tu označená; Ježiš hovorí o smrti „pre život sveta". Tento výraz nám pripomína opisy poslednej večere.56 Či možno uzatvárať, že aj v týchto slovách ako aj v opisoch poslednej večere hovorí sa i o Eucharistii i o smrti? Tento výklad nie je vylúčený. Ježiš obetoval sa na kríži; ale v Eucharistii dáva, obetuje svoje telo pre spásu ľudí.57 V Eucharistii dáva sa Ježiš, intímne spojuje sa s prijímajúcim. Toto spojenie podobá sa Ježišovej jednote s Otcom.58 Eucharistia je vznešenejší pokrm ako manna. Manna udržiavala iba telesný život izraelitov, Eucharistia je ozajstný pokrm pre dušu. Manna nezaručovala nesmrteľnosť, kým Eucharistia, duševná strava, je záruka na vzkriesenie tela. Niektorí kritici,59 odvolávajúc sa na v. 63.: „Duch je, čo oživuje, telo nič neosoží; slová, ktoré som vám ja hovoril, sú duch a život", tvrdia, že Ježišove slová netreba chápať v realistickom zmysle. Štvrté Evanjelium, Evanjelium vteleného Slova nemôže tvrdiť bez protirečenia, že telo nič neosoží. Ak by sa takto mali chápať Ježišove slová, ako to mnohí protestantskí kritici myslia, prečo potom mnohí z Ježišových učeníkov odišli? Prečo mu vyčítali „tvrdú reč"? Ježiš sa tuná ohradzuje proti masívnemu, príliš hmotárskemu chápaniu svojich slov. Isteže je tu reč o Ježišovom tele ako aj v predošlých veršoch. Ak niekto chce mať život, musí požívať, prijímať telo Syna človeka. Ale telo samo osebe, také, aké vidno u človeka, nie je zdroj života, najmä nie života nadprirodzene duchovného, večného. Iba duch, ktorý je skrytý v tomto tele, ktorý oživuje Ježišovo telo, môže dať život; to je prvok životodarný. Takto evanjelista zachycuje celkovú osobu Kristovu, jeho človečenstvo aj jeho božstvo. Pokrm, ktorý Ježiš sľubuje, nie je len telo, ale aj duch, božstvo, ktoré je v Kristovi: tento Pokrm je skutočnosť duchovná, oživujúca. Ježiš nič neodvoláva z toho, čo povedal, len vysvetľuje. 113.—17, 2Ruch, Eucharistie, Dict. V, stĺp. 990, spomína až 30 cirkevných Otcov 3Porov. Batiffol, spom. dielo, str. 79—80. 4Spom. dielo 280 5Verš 4. 6Verš 5,-13. 7Verš 14,-15. 8Verš 16.—21. 9V. 22.-25. 10V. 26. 11V. 27. 12V. 28. 13V. 29. 14V. 30.-31. 15V. 32.-33. 16V. 34.-35. 17V. 36.-40. 18V. 41.-42. 19V, 43.-47. 20V. 48.-51. 21V. 52.-58. 22Očíslovanie veršov v slovenskom preklade, vydanom SSV (III. vyd., Trnava, 1936), je odlišné od vydaní iných napr. E. Nestle, Nóvum Testamentum graece et latine (Stuttgart, 1930), alebo tiež Crampon, La Sainte Bible, Paris, 1928. Slovenské vydanie vojtešské označuje ako verš 60.: „Toto povedal v synagóge, keď učil v Kafarnau." Tú istú vetu Nestle i Crampon označujú ako verš 59. Označenie slovenského prekladu shoduje sa s očíslovaním Vulgáty. 23V. 59.-65. 24V. 66.-72. 25Spom. dielo 62. 26Die urchristlichen Traditionen über Ursprung und Sinn des Abendmahls, str. 216-221. 27Zu Joh. 6, 51b ff. V časopise Zeitschrift für die neutestamentliche Wissenschaft und ide Kunde des Urchristentums, 1908, str. 163-164. 28Zum charakter des 4; Evangeliums, v časopise Zeitschrift für die neutestamentliche Wissenschaft und die Kunde der älteren Kirche, 1929,str.163. 29V. 51.—59. 30Réville, spom. dielo, str. 63. 31Odstrániť v. 51.-59., hovorí Msgr. Rucha, značí dokaličiť reč, učiniť v nej ozajstnú dieru, zastaviť vývoj myšlienky. Nijaký rukopis, nijaký starý svedok, nevynecháva tento odsek.“ Iný príklad pekkného vystupňovania je v 4, 1-42. 32Porov. Réville, spom. dielo, str. 63. 33Porov. Réville, spom. dielo, str. 62. 34Das Evangelium Johannis, Berlin, 1908, str. 33, 119. 35Ruch, stĺp, 994. 36V. 1.—15. 37Porov. Ruch, spom. dielo, stĺp. 901. 38V. 16.-22. 39Tamtiež, stĺp 992. 40V. 27. 41V. 32,-33. 42V. 35. 43Porov. Goossens, spom. dielo, str. 234. 44Le quatriéme Evangile, str. 443-444. 45Ruch, tamtiež, stĺp, 993. 46Porov. Batiffol, spom. dielo, str. 82. 47Porov. Ruch, tamtiež, stĺp. 999. Autor cituje tieto texty: Job 19, 22; žalm 27, 2; 31, 31; Mich. 3; Eccle., 4, 5; Gal. 5, 15. 48V. 56. 49Príklady: 5, 40; 7, 37-39; 1, 12. 50Ján 14, 23; 15, 4, 9; 1 Ján 2, 6. 51Spom. dielo 207-208. 52Stačí pripomenúť, ako Ježiš vysvetľuje vtedy, keď učeníci ho zle chápu: Ján 4, 32-34; 6, 32-35; 8, 21-23; 32-34; 39-44; Mat. 16, 6-12; 19, 24-26; Ale keď dobre chápu, neodvoláva, lež opakuje ešte dôraznejšie: Ján 6, 41-44, 46; 8, 56-58; Mat. 9, 2, 5, 6. 53Réville, spom. dielo 64. 546, 54. 556, 51. 56Luk. 22, 19-20; 1 Kor. 11. 24-25. 57Batiffol, spom. dielo, str. 84; vylučuje z v. 51.narážku na Eucharistiu. 5856-57. 59Réville, spom. dielo, str. 67; Goguel, spom. dielo, str. 207. |