Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M. Chl. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 27 |
| Názov článku : | Dôveru tvoju jedine v Boha zakladaj! |
| Text článku : | (Bájka a prawda.) Člowek jeden weľmi bohatý tak hlboko upadnul, že na koniec ani nemal čím sa žiwiť. Priechod z dobromajetnosti do psoty a nahoty, to je owšem weliké nešťastie na swete, — predtým mať wšetkého hojnosť a potom ničeho nemať, to je naozaj smutná wec; — není teda čudno, že sa onen člowek weľmi kormútil; núdza jeho a nedostatok mu ako centowá ťarcha ležaly na srdci a na mysli. Jedného dňa plný presmutných myšlienok a w mnohonásobnom staraní celý zadumený šiel pres jednu horu. — Na ceste tejto stretnul sa s nim — čert. — Neľakaj sa čitateľu milý ! lebo to je len bájka. Čert není sprostý, má on mnoho wtipu a wedomosti, tak on i na našom pútnikowi, ak len pozrel na neho, hnedky wywetril, že ho nečo tiská, áno znal dobre, čo to je. Nedal wšak to znať na sebe, len sa ho pýtal: „prečo je tak smutný." — Ten ale mu odpowedel: „Že newidí príčiny, prečoby mu to mal wyjawiť, že praj I tak mu wo swojom zármutku nemôže spomôcť." — Čert na to: „Učiniš-li to, čo ti powiem, tak ti nájdem prostriedok proti wšetkým twojim starostiam a abys mi wieru twoju w tom dal, preto ti so wšetkými podrobnosťami wyrozpráwam, čo ťa hryzie, a čo je príčinou twojeho smútku." Teraz začal čert celú wec wykladať toho muža, so wšetkými príčinami jeho nešťastia, a to tak podrobne a prawdiwe, ako to len ten môže, ktorý náležitú známosť celej weci má a potom doložil: „Učinís-li to, čo ti powiem, tak ťa wytiahnem zo wšetkých twojich starostí; chcem ťa učiniť bohatším, než predtým si byl, áno bohatším než je kdo z twojeho priateľstwa; lebo ja som čert a mám moc nečo takowého wykonať." — Keď chlap tento počul, že čerta má pred sebou, náramný strach ho ohrnul. Pre weliký ale nedostatok, ktorý ho tlačil, riekol ku diablowi: „Dáš-li mi spôsob, žebych mohol zase bohatým byť, tak rád učiním, čo odo mňa žiadaš." — Tak diabol čaká na wšetky okolnosti, aby ľudí mohol oklamať. Keď ich widí w nejakej núdzi, w nedostatku peňazí alebo w zármutku srdca postawených, alebo keď widí, jak pachtia po wyplnení swojich žiadostiwostí, — tak hnedky sa poberá proti ním, a nezriedka ich zwádza k tomu, k čomu ich zwedených chce mať. Podobne i tu použil nedostatok onoho muža, aby ho do swojich osídel zaplietol. Urobili teda títo dwaja medzi sebou smluwu (záwäzok.) — Chlap ten sa stal sluhom čertowým. Zlý duch ale prawil: „Odteraz sa daj na krádež; kam prídeš, každé dwere, každý dom nájdeš otworený. Ulapia-li ťa kde z nenadania, tak len zawolaj: „Majster Marcinko! poď mi na pomoc," a ja hnedky budem pri tebe a ťa wyslobodím.“ Po tejto smluwe sa rozišli. Onen chlap prosto chwátal k domu jedného kupca. Noc byla tmawá. „Kdo zle činí, boji sa swetla." — Už stoji pri dwerách domowých. Čert mu ich otwára; a nielen tie, ale i wšetké iné; w krátku chlap náš nakoristil sebe welike bohatstwo. Tak krádol dňa druhého i tretieho, — na predošlú chudobu si už ani nepomyslel. A ponewáč mu nikdy nebylo dosť, tak dlho kradol, až ho ulapili. Sotwa že si zasadnul w temnici, zawolal na majstra Marcinka, ten prišiel i wyslobodil ho. Zlodejský tento chlapisko keď widel, že majster Marcinko slowo swoje drží, kradol napotom ešte horšie a prewelikých krádeži sa dopustil tak, že sa už nemal čo báť budúcej núdze. Pri remesle tomto zase ho raz dochytili. Wolal na majstra Marcinka; tento ale sa nedostawil tak chytro, ako to sebe zlodej žiadal. Sudcowia welikosť krádeže už do swojeho posudku wzali; už o to sa jednalo, trest ustanowiť a rozsudok na winnika wyniesť. Majster Marcinko teprw teraz sa ukázal. „I kdeže tak dlho sedíš?" — pýtal sa zlodej. Majster Marcinko odpowedel: „Že to sa tak preto stalo, lebo že i w iných žalároch potrebným byl." — Potom ho wyslobodil. Tento ale kradnúť neprestáwal, až zase byl zlapený a na miesto swoje posadený. Majster Marcinko sa ustanowil a znowu ho wyslobodil. Zlodej widiac, žeby mu majster jeho werným býwal, pokračowal w remesle swojom ďalej; byl wšak zase chytený. Pri swojom príchode postanowil zlodejowi adwokáta, tento ku wyššiemu súdu appellowal, - to jest: prawotu preniesol, a tak swojemu služebníkowi dopomohol ku slobode. Tento ale neupustil od krádeže i znowa byl wsadený za mreže a pod zámok. Wolal na majstra Marcinka. Tento wšak neprišiel skorej, len wtedy, keď už zlodej stál pod šibenicou, kde ho mali zawesiť. Keď už zlodej na rebrík wstupowal, wtedy teprw prišiel majster Marcinko. Zlodej howorí k nemu: „Pán majster! wedieť máte, že to žiaden žart, musím wám powedať, že som nemalý strach podstúpil." — Majster Marcinko mu riekol: „Tu máš w škatuľke päťsto dukátow; daj ich sudcowi a hnedky budeš prepustený." — Chlap učinil tak. Sudca už byl rozkázal, aby sa obesenie wykonalo. Keď ale k tomu potrebný powraz sa hľadal, nebylo žiadneho ku nalezeniu. Medzitým zlodej žiadal mluwiť so sudcom i dal mu tých 500 dukátow w škatuľke. Jak to sudca zawoňal, čoby to bylo w tej škatuľke, hnedky sa obrátil k okolostojacim: „Moji priateli ! kdo kedy z wás počul, žeby powraz ku wešaniu chybel, priam keď už odsúdenec pod šibeňou stojí ? — Člowek tento není winný. Boh nechce, žeby umrel, preto sa nám ztratil powraz. Odložíme túto wec do zajtra a lepšie ju prehliadneme. Je-li tento člowek w skutku winný, tak i zajtra bude dosť času ho zawesiť." — Tak sudca, nota bene, pre tých päťsto. Keď sa tá wec tak skončila, sudca sa uchýlil na stranu, aby dukáty wyňal zo škatule a ich k sebe schowal. Nenašiel ale tam blišťaka žiadneho, lež miesto nich šibeničný powraz. Hurtom sa wráti zpiatky a kázal zlodeja powrazom zo škatule obesiť. Keď tento už na šibeni wisel, prišiel majster Marcinko. Šibeniak wolá ho na pomoc. Majster ale Marcinko mu odpowedá posmiewačne: „Že on swojim priateľom nedopomáha ďalej, než kým sa na takowé miesta nedostanú." — Tak teda onen muž ztratil telo i dušu, ponewáč swoju nádej zakladal w diablu. Na swete sa to pridáwa, že nejeden skrze swoju winu alebo i bez takowej upadá do nedostatku a chudoby. Takowý sebe potom hlawu láme, akoby si spomôcť mohol. Medzitým sa s ním stretá, nepowedám diabol, ale jeho myšlienka. Táto k nemu powedá: „Priateľu ! čo si tak zadumaný, prečo si tak smutný ? — Hľaď — tu a tam je bohatých dosť. Keď len chceš, môžeš si spomôcť; kradnúť, myslím, že len znáš; keď si niečo od suseda wezmeš, s tým on nezubožeje, ty ale sebe w biede spomôžeš." — Z prwotku na takowú satanskú myšlienku sa chudobný potriasa, lebo wie, že Pán Boh powedal: „W potu tváre svojej budeš sebe chlieb tvoj wyhľadáwať;" — wie že w siedmom prikázaní stojí: „Nepokradneš." — Ale satanská myšlienka na neho dobíja, nechce ho opustiť, jeho ale núdza, bieda je priweliká. On pokušeniu neodpiera, ko by mal, nehľadá w úzkosti pomoc u Boha a pri dobrých ľuďoch, preto pokušeniu naposledy powoľuje, púšťa sa na cestu krádeže, za dlhý čas sa mu šťastí, jestli sa to tak menowať môže. Naposledy len predsa raz upadá do rúk wrchnosti, ktorá mu miesto w chládku dáwa. Tu mu wšak počína byť horúco; wšetky jeho myšlienky na to idú, akoby sa z wäzby wyslobodiť, ako uletieť z klietky, ktorá ho udržuje. Tu sa s ním potkáwa druhá diabolská myšlienka, tá mu powedá: „Neznáš-li tajiť ?" — On tú myšlienku oboma rukami hurtom objíma a podľa nej sa i drží. Berie na seba tú najpoctiwejšiu twárnosť, twrdí: že na celej weci, ktorá sa mu za winu kladie, je tak newinný, ako Jeziš na kríži, áno i falošnú prísahu skladá, k dokázaniu svojej newinnosti. I odchádza s celou kožou. Na takowý spôsob brojí za dlhší čas, celé kopce hriechow wystawuje, a trest tajením , rúhaním, falošným sa prisahaním a mastením od seba odďaľuje. Na koniec ale predsa sa ptáček do klietky dostáwa. Džbán len tak dlho chodí po wodu, kým sa nerozbije. Tak sa i s takowým bezbožným stáwa. Na koniec prichádza smrť, keď i nie od ruky katowej, iste podľa behu prírody. Za ňou na neho čaká wečný, wšewedúci Sudca. Tu nepomáha žiadne tajenie, žiadne sa falošné prisahanie; tu ani sám čert mu nič nespomôže; ba ešte s posmechom wystupí proti nemu, žaloby na neho predkladajúc, úzkosťami ho naplňujúc a zúfania plné myšlienky mu nadáwajúc — a už už pekelný plameň do duše jeho sypajúc. Úbohý so smrťou sa pasujúci hriešnik ešte i w tú hodinu pošuškom diablowým powoľuje, weď je k tomu už od dáwna nawyknutý. Miesto toho, aby sa ku krížu Kristowmu utiekal, zotrwáwa wo swojej zatwrdnutej mysli, umiera bez wšetkého pokánia alebo len tak na oko činí pokánie a tak hynie. O jak sa oklamal spoliehajúc sa na diabla! — Ty jedine w Bohu dôweru twoju zakladaj ! Keby si i do núdze a nedostatku upadnul, Boh ti z toho zase dopomôže; alebo keďby to jeho swätým úmyslom nezodpowedalo, tak ti to wšetko niesť pomôže. „Čo ja činím, to ty teraz nerozumieš, rozumieť wšak budeš potom," — prawí Ježiš Kristus. Tak ty nemôžeš alebo nechceš wedieť wčil, prečo sa w tak welikej núdzi nachádzaš; ale „potom" keď ťa smrť z tej doliny plaču odwolá, potom ty prídeš ku poznaniu toho. Wer to silne — wtedy uznáš prawdu toho slowa: „Blahoslawení, ktorí plačú a kwíľa, lebo oni potešení budú." |