Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 43 |
| Názov článku : | Swätá omša za mrtwých. |
| Text článku : | Swätá omša za mrtwých čili Ubohá Wdowa. (Udalosť prawdiwá.) „Matko, pre nás niet nádeje na tomto swete! není, kdoby sä ujal chlapca w prácach newycwičeného. Já som si na pánu Olifantowi zakládal, lebo má wyhläd muža dobrého. On ale jak počul, že som katolik, bolo po mne! Čelo sä mu zamráčilo, zwrtnul sä a prepustil mň a bez potechy." — „Tak nám buď Boh milostiwý, moje úbohé dieťa, lebo krome neho nemáme žiádnej úfnosti," — odpowedela matka Jameson. Matka Jameson bola wdowou, ktorá ku katolíckej wiere prestala. Janek bol jediné jej dieťa. So swojim prestúpením na wieru katolickú swojich pokrewnych a príbuzných weľmi urazila, ktorí jej wšeckú pomoc odtiahli tak, že nič nechceli o nej wedieť. Úbohá táto a opustená wdowa, to málo, čo jej od muža ostalo, wynaložila na wychowanie swôjho synka, lebo za to trimala, Že mu nič nemôže dat lepšieho, než to, keď ho dobre a w bázni božiej wychowá. Pilnou prácou swojich ruk jak mohla tak sä žiwila, wčil ale ju pochytil hostec, pozbawiw ju ostatnieho sposobu žiwota, následkom čeho, chtela nechtela, musela swôjho trináctročného Janeka od školy odtiahnuť. Od Učiteľa swôjho sice to najlepšie wyswedčenie dostal, to ale mu nič nepomáhalo. Wšade, kde sä ukázal, ho odstrkli najwiac preto, že bol katolik. Treba totižto wedieť, že to, čo tu wyprawujeme, w Anglickej zemi sä prihodilo, w tej zemi, kde katolíci ešte i teraz pod prenasledowánim stojá. Ačkolwek sä to i inde katolíkom nie najlepšie deje, kde protestanti prewladu majú. Wieme, jako práwe teraz w Pruskéj zemi s našimi bratami zachadzajú; wieme, jako je w Mecklenburgu; tam katolikowí neni slobodno w dome swojem ani kňäza mať. Darmo; očiwidná je wec, ze duch protestanský w nenáwisti proti Cirkwi katolíckej sä jawí. Ale wráťme sä k našim utrápencom Matka a syn mlčali za malú chwilu. Konečne pýtal sä chlapec: „Ale matko! — prečo ti ľudia sú tak zlého srdca proti katolíkom? A keď naša wiera je tá jediná prawá, odkud je to, že Bôh iným ludiam lepšie dáwa, nežlí nám? — „Tak k. pr. Wilhem Dunkanow ani tak dobre nepiše, ani nepočtuje, jako já; ani tak dobré wyswedčenie nemá od Učitela jako já, a predca Pán Olifant ho prijal, a mňa odprawil." Môj milý synku" — odwetila Matka, — „z to ho, že sä iným ľudiam lepšie na swete wodí nežlí nám, — z tohoto sä ešte nedá zawierať, že ich Bôh wiac požehnáwa nežlí nás. Bôh wie, čo jednomu každému najlepšie osoží, a preto jednému to, druhému iné dáwa. I katolíci newšetci sú chudobní, sú i medzi nimi bohatí, ačkolwek owšem prawda je, že Církew katolícka wätším dielom chudobných w sebe počituje; to ale práwe na to ukazuje, že ona je tá jedine prawá církew Kristowá; lebo písano stojí slowo Kristowo: „Tiažko je wojsť bohatému do kráľowstwa nebeského; lahčejšie prejde welblud prez ucho ihly, nežlí wojde bohatý do králowstwa nebeského.K tomu wieme, že Kristus w chudobe prišel na swet, a jako takowý newiedol tu žiadné dobré dni. Jemu sä tu najhoršie wodilo. Wšeckéj len možnej potupy sä mu tu w hojnosti dostalo, až na drewe kríža pre nás skonal. Jeho poručenstwo k swojim učeníkom bolo toto: „Učeník neni nad majstra môjho. Keď mňa nenáwideli, i wás nenáwideť budú; keď mňa prenasledowali, i wás budú prenasledowať. Kdo chce byť mojím učeníkom, nech zapre sebä samého, nech wezme kríž swoj a nasleduje mňa." — Widíš teda moje dieťa, že chudoba, núdza, nedostatok, posmech a potupa, kríže a bolesti, w ktorých a pod ktorými my katolíci stojíme, welmi dobre srownáwajú sä s prawou Cirkwou Kristowou; to wšecko neni žiaden znak jej od Boha zawrženosti, ale radnej je znakom jej prawosti o prawdiwosti. Čo ale sä nás osobne týka, powažujme sä jako na próbu postawených. Snaď ten skormutok a to súženie je nám potrebné k uponiženiu našej hrdomyslnosti a k upewneniu našemu wo wiere. O synku môj! mne je známy zo skúsenosti rozdiel obojeho náboženstwa, a môžeš mi weriť, že katolik w chudobe a nedostatku, pri hlade a zime požíwa takowý poklad wňútrného stästia, o jakowom sä tomu najbohatšíemu protestantowi ani nesniwa. A preto synku wzdáwaj česť a chwálu Bohu, že k jeho prawému owčincu prináležiš." „Ach moja najlepšía matko," — zwolal Janek, — „ wídim, že mi je potrebné uponíženie, cítim potre bu posilnenia wo wiere mojej. Wšak som sä dnes nemálo mrzel z toho že sä mi horšie wodí nežlí iným, ktorých som za podlejšich odomňa držal. Pýchu túto chcem zložiť, chcem byť wdäčnejším a poddanejšim Bohu našemu dobrému. Za prewinenie toto odmodlím sa dnes wečer jeden ruženec a úfam, že Panenka Maria nám kroz swoju prímluwu na pomoci bude." „ Učiň to, môj Synku," — powedala matka Jameson, — „prwej ale zajedz sebe, čo som ti na stole nechala. Ja musím isť do kaplici, ktorá ešte otworená stojí. Chtela by som s Pátrom Reillim pomluwiť. Modlitbu moju tam odbawim, lebo bez pochyby budem museť dluhšíej na neho čakať; ty teda nečakaj na mňa, ale jak sa pomodlíš, polož sä na odpočinok, lebo í tak si ukonaný, wšak si dnes tak mnoho okolo pochodil." „Dobrý teda wečer, moja srdečno-ľubá matko!',— zwolal Jánek, ju obejmúc;— „dobrú noc wám ešte newinšujem. Prisľúbte mi, že zase prijdete, aby ste mňa so swätenou wodou pokropili a so swätým krížom prežehnali. Nebojte sä mňa zobudiť, weď já hnedky zassnem." „Učiním jak žiadaš," — powedela matka, — „nezabudni wšak pomodliť sä za ubohé dušičky zemrelých." Ačkoľwek matka Jameson mocnú wieru mala, predca sä nedá zatajiť, že na swojej ceste ku kaplici prewelmi ťažké srdce w sebe niesla. Welikosť swôjho nedostatku ona swojemu synowi neodkryla, aby ho totižto pri dobrej mysli udržala. Od nekoľko dni, úbohá, máločo jedla, aby len synkowí na potrebnej wýžiwnosti nechybelo, a i dnes od poludnia žiadnej okrušinky w ústach nemala, čo wšak synkowi zatajila. Na ceste ku kaplici prehledla swoje ostatnie penäze i našla, že po odťahnuti potrebnej útraty na strowu dňa zajtrajšíeho, že jej ostane ešte 18 grajciarow. „ Chwála Bohu!" — rekla k sebe, že som wčera predkom pronajemný peniaz na týden zaplatila, tak aspoň tich pár dní dluhšíej budeme mať náš bezpečný prítulok. Potom ale "Tu umlkla a oči sä jej slzámi zalialy. Když ku kaplici došla, Patra Reillyho nebolo doma, odwolaný byl k chorému, a žiaden jej newedel powedať, kedy sä nawráti. Úbohá tato žena uzawrela w sebe, že swoje smutné okličnosti swojemu spowednému Otcowí odokryje a že ho poprosí, aby sä pričinil za Janeka, čiby dakde robotu nedostal, preto kňaza toho neprítomnosť doma jej welmi ťažko padla na srdce. Druhého, ktorý doma byl, nechtela oslowiť, lebo s nim osobne nebyla známa, obrátila teda swoje kroky do kaplici w tom predsäwzäti, že celý žial swojeho srdca na schodách oltárowých zloží, že swoju celú úfnosť a dôweru jedine na Bohu založí, na Bohu, ktorý je Otcom syrôt, a wdow podporou. Dluho, predlúho klačela pred Oltárom; sebä samú a swoje dieťa s najwrúcnejšou láskou odporučila Bohu, aby tak s nima učinil, jak Jeho swätá wôla je, keďby i to najťažšie malo byť; nicmenej predca za príkladom swojho Spasiteľa i za to prosila, aby horký jej kalich od nej odniatý byl, jestliby tá swätá wôľa božia byla. Wziwala tiež prímluwu preblahoslawenej Pannenky, tej drahej swätej Matky, ktorá prosby swojich dietok neopowrhuje nikdy, ktorá je pomocnicou slabých, útočište hriešnikow a potešitelkyňou zarmútených;— a hneď swätý pokoj umiestil sä w jej duši,— úzkosť srdca ju opustila a miesto tej zaujala ona sladká dôwera, že Bôh tich neopustí, ktori w neho dúfajú. Prišlo jej tu na mysľ, že mnoho ľudí je od nej ešte biednejších a poľutowania hodnejších, ktori sä bez wšeho potešenia nachádzajú, když ona aspoň toho potešenia požíwa, ktoré jej wiera katolická dáwa." — Prwej nežlí sä z kostolíka oddálila, pomodlila sä po dľa swôjho obyčaja nektoré modlidby za duše prawowerícich mrtwých, a wtom okamžení prebehla jej dušu jedna myštienka, ktorá bez pochyby z nadánia jej dobrého anjela pochádzala. „ Ano," — riekla sama k sebe, — „to chcem wykonať; chcem sä celkom do rúk Boha a Jeho Swätých odowzdáwať!" — W tom sä podwihla zo zemi, šla prosto do kostolného domu a žiadala howoriť s pánom Farárom, ktorého Wincentom menowali. „Odpusťte Welebný Pane, že som Wám na prekážke. — Ráda bych dať slúžiť swätú Omšu, to ale wšecko je, čo môžem dať." Pri tích slowách polozila na stôl swojich ostatních 18 grajciarow. „Nemajte starostí," — odpowedel farár, — „čo žiadate, stane sä. W jakom ale úmysle si to winšujete?"— „Ach Pane Otče, keďby to len zajtra mohlo byť! Obetujte tú swätú omšu k spaseniu onej úbohej dušičky, ktorá toliko ešte jednej swätej Omši potrebuje k wyslobodeniu swojemu z múk očistcowých. Činím to w tej dôwere, že keď tá dušička sä k wečnej stáwe dostane, že ona bude pamätlíwa na mňa a na mojich." „Dobre, zajtra o hodine sedmej. Hläďte byť prítomnou pri welebnej sw. Omši a modlitbu wašu spojte s mojou. Dobrú noc, Pán Bôh buď s wámi! " — powedel farár. Wdowa Jamensonowa wčil pospichala domow s radostným, nádejeplným srdcom. Wojdúc dnu pristúpila k posteli swôjho syna a požehnanie mu dala, potom sä s ním modlila litánie lauretanské a modlitby za dušičky zemrelych. „Buď bez starostí synku," — howorila k nemu boskajúc ho a dobrú noc mu winšujúc, — „já preswedčená, že wšecko dobre bude. Priatelia naši sú mocnejši, nežlí ich tu na zemi nájsť môžeme." Na ráno matka Jameson chtela zobudiť Janeka, aby ju do kostola sprewädzal. Když sä k nemu priblížila, zdálo sä jej, jakoby twár jeho nadzwyčajne byla rozpálená a jakoby oddech jeho byl ťažký; pritom jej napadlo, že sä wčera priwelmi byl ukonal: preto uzawrela spať ho nechať. Ona ale sama šla do kaplici a prewrúcne sä pod sw. Omšou modlila za onú úbohú dušičku, ktorá mocou nekrwawej obety Kristowej mala byť wyslobodená z múk očistcowých, silne dúwerujúc: že když sä tá do nebä dostane, že spomne na tú, která jej k tomu dopomocnou bola. Pri swojem prinawrátení domow Janeka našla nemocného. Jak mohla, tak ho občerstwila, sama ale nič do úst newziala. Janek sice neskorej sä pososbieral z posteli a hlädel matke w prácach domowých na pomoci byť, to ale netrwalo dluho, neborák citil sä slabého a k ničemu nespôsobného. Deň mu weľmi biedne prejšol Wečer si musel skorej do postele lehnúť, aby nespozorowal, že matka jeho nič newečerá, bo to, čo ona mala wečerať, odložila pre neho na ráno, potom odbawila swoju wečernú modlitbu, Janeka prežehnala a položila sä na odpočinek. Spať ale nemohla. Dlúha táto noc bez spania w úzkostiach strawená, naozaj jej wieru na próbu postawila. Widela sä na najwyššem stupni potreby. Tu len chytrá pomoc pomôcť mohla. Nemoc Janekowa mohla byť z prwotku neznačná, behom ale času a bez pomoci lahko sä mohla preliať w horúčku (hlušku), w chorosť ľudu úbohemu tak hrozne nebezpečnú, ktorá práwe po meste už zúrila. W dome nemala žiadnej strowy, žiadneho ani najmenšieho wiac peniažka, w šatách a w iných wecách domowých tiež chudobná bola, tak že sa nemala čeho chytiť; k tomu wlastnou nemocou a mnohými pôstami bola celkom striznená a soslabená. K podstúpeniu a prewýšeniu tejto skúšky bolo naozaj potrebno welikého ducha. A ona tá úbohá, celkom opustená wdowa ho dokázala. W noc túto pre niu tak hrúzyplnú útočište swoje hlädala w modlitbe neprestajnej, k otcu nebeskému silne dúwerujúc: že On swojich werných neopustí. Jemu sä celkom porúčila, Jemu sä s telom i s dušou odewzdala. Nech sä stane wo wšeckom swätá wôľa Božia, to jej konečná myšlienka bola. Ráno podľa každodenného swojho obyčaja wyslyšala swätú omšu, a potom bez meškania nawrátila sä k Janekowi. Práwe mu z ostatnieho kúska chleba sniedanie priprawila a pobierala sä k usporiadaniu swojej izbičky, když naráz začuje klopať na dwerách. Pobehla ich teda otworiť i tu wojdú dnu dwa páni. W jednom poznala Pána Wincenta farára, druhý jej bol ne- známy. „Tak je, jak som myslel," — powedel pán Wincent k cudzému; — „Ona je, tá istá wdowa, která mňa pred wčerom wečer požiadala o slúženie sw. Omši za duše zemrelých." „Na tom prípadku," — počal mluwiť cudzý, ruku Jamesonowej berúc, — „w tom prípadku som wám welice zawiazaný a musíte mi dowoliť, abych sä wám wdäčným preukázal. Odkryte mi waše nynejšie položenie, abych zwedel, jakoby sä wám najlepšie dalo poslúžiť." — Cudzý tento pán byl jeden bohatý katolicky kupec, menom Mordaunt asi tridcať míl daleko bydlíci od toho mesta, kde sä táto udalosť prihodila. W meste tom to mal práce, ktoré z prwu chtel písebne odprawiť; na jakési ale wnútrné hnutie, ktoré mu nedalo pokoja a ktoré sebe wyswetliť newedel, wčera wečer sä na miesto osobitne dostawil. W noci sä mu sníwalo, že widí swojho Otca w sláwe nebeskej, ktorý len ešte newdáwno jako dobrý katolík byl umrel. „Synu môj," — že tak howoril k nemu, — „synu môj, já som už blahostawený, k tomu mi dopomohla jedná chudobná wdowa, ktorá swoju ostatniu babku wydala na swätú Omšu, ktorú som ešte k mojemu wyslobodeniu potrebnú mal. Wyhlädaj ju na ulici M. a pre ukáž jej twoju wďäčnosť, kroz dobrodenia k nej a k jej decku." M. Mordaunt nad timto snom zadiwený a nim weľmi pohnutý po swätej Omši wstúpil do sakristii, aby sä o tejto weci s pánom Wincentom, ktorý mu byl do bre známy, poshowáral. Pán Wincent sebe pripomenul, že práwe pred dwoma dňami podobný prípadek mal, i rozpráwial ho swojemu priateľowi. Následkom čeho uzawreli túto w dowu wyhlädať w okolici kroz sen poznačenej, lebo pánu Wincentowi jej býwanie celkom neznáme bylo. Wýsledok chôdzi tejto byl ten, že wdowa wo sne poznácená tá istá byla, ktorá pánu Wincentowi pred dwoma dňami na Swätú Omšu byla priniesla. Pán Mordaunt uzawrel Janeka wziať k sebe aby sä w kupectwe wyučil, w tom wšeliku pomoc mu prisľúbíl, aj matku na to priwiedol, aby sä w susedstwe pri synowi swojem usadila. Aby to mohla, w tom wšecku možnú podporu od kupca mala. Netreba tu ani spomínať, že Janek pri obsáhnutej pomoci weľmi chytro zo siwej nemoci wyzdrawel a sä s matkou na miesto k swojemu dobrodincowi dostawil. W nowom tomto swojem položení Jánek sä weľmi dobre sprawowal a kroz to sebe priazeň a lásku swojho ochranca úplne wydobudnul, a tak sä stanul swojej materi k požehnaniu a radosti, wynahradzujúc jej kroz swoju detinskú lásku a oddanosť wšecko, čo ona pre neho činila a trpela. Mnoho rokow pozdejšie, když už ženatý byl, w kole swojích početných dietok, rozpráwial jim históriu jejich babuši a jejich otca zawierajúc s tíma slowmi písma swätého: „Spasitelná a swätá je myšlienka modliť sä za mrtwých, aby od swojich hriechow oslobodený boli." Zosl. M. Chl. |