Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná mája |
| Autor : | J. Hudý |
| Rok : | 1939 |
| Číslo : | 11 |
| Názov článku : | V zrkadle matkinho srdca. |
| Text článku : | (Pokračovanie.) Naradostená odbehla ku oteckovi, aby ho priviedla pozrieť sa na stromček. Bielskij musel odložiť list, ktorý písal grófovi, sľúbiac navštíviť ho, a posbieral sa ku Záchylským, aby vyplnil žiadosť dieťaťa. „Musím jej tiež prikrášliť tie milé chvíle“ - pomyslel si, keď šiel cez záhradu. Odrazu si spomenul, že práve pred dvoma týždňami bol v tomto dome a teraz nie je práve vhod ta ísť. Omluvil sa. Do jeho tvári vstúpila slabá červeň. „Aj tebe, drahá, urobím takýto stromček“ - prihovoril sa k dcérke, keď ona vo vytržení nevedela sa naobdivovať kráse. Dieťa vďačne sa k nemu pritúlilo a prosilo: „Otecko, nechoďme dnes ani zajtra preč. Ostaňme tu. Tetuška a chlapci budú nám spievať o Ježiškovi. Však tetuška ...“ Jej ruské, roztomilé slová hovorily tak jasne, že tomu porozumeli aj chlapci a tichúčko sa v kútiku smiali. Na milé pozvanie Záchylskej sa inženier prisľúbil na štedrovečernú slávnosť. Trocha mu bolo nepríjemné odoprieť prosbu svojho priateľa, ale pre deti sa tak veľa, veľa urobí, zabudne, pretrpí. A tak prežily tie tri sirôtky milé Vianoce bez toho, aby pocítily, že im niekto chybuje. A bohaté darčeky vedely ich zabaviť celé dni. Ich rodičia však smútili. Lebo ich samota nedala sa vyplniť hračkami a stromčekom. Inženier vtedy presedel mnohé hodiny sám. Do obedu ho Čínaň vždy našiel študovať, po obede prechádzal sa po záhrade, len niekedy šiel s Oľgou na klzisko. Večery podonášaly mu tisíceré myšlienky, ktoré mu zabránily urobiť návštevu u súsedov, alebo u grófa. Mesto ledva si ho povšimlo a on bol tomu aj rád. Pani Záchylská stretla sa s ním len niekedy, alebo len v reči jeho dcérky, ale vedela vždy, kde je a čo robí. Oľguška detinský vždy sa pousilovala letuške všetko prezradiť. „Dnes by som šla do...“ - skoro prosebne volala za chlapcami, ktorí sa v ktorúsi februárovú nedeľu sbierali do kostola. Viktor jej nerozumel, nuž jej kázal ísť k mamičke. Dievčatko s plačom pribehlo k Záchylskej a sťažovalo si, že ju nevzali so sebou. „S apkom, dušička, je bezpečnejšie ti ísť ako s chlapcami. Mohlo by sa ti niečo zle prihodiť a chlapci by ťa nemohli uchrániť, lebo sú malí.“ „Ale apko nechce ...“ Záchylská spozorovala, že naozaj Bielskij nikdy nejde do kostola. Najprv ho omlúvala, lebo bol pravoslávnym, ale keď neskoršie v hovoroch prišla reč na posledné veci, tu inženier šikovne ich prešiel, alebo iba mávnul rukou. A pre akýsi nejasný pocit strachu o jeho dušu a o jeho dcérku, začala sa s ním viac stretávať, viac hovoriť. Kdesi ďaleko v srdci však cítila, že musí byť veľmi opatrná, aby ju nénapadly tie strašné večery s ešte hroznejším bôľom a opustenosťou a aby nepotrebovala sa oprieť o nikoho, aby postačil jej vrúcny pohľad na kríž a zdôverenie sa Bohu, vyžalovanie sa v denníku. Aby tak mohla pracovať pre dietky a im venovať svoje srdce. Zima už len kde-tu zanechala biele škvrny topiaceho sa snehu, ako dobrá maliarka zanecháva len malé kvapôčky bariev pri dokončenom obraze. Zato však príroda bola tým krajšia s nádychom sviežej zelene, ktorá zapaľovala nádeje a krásu v rozpuku. Viktor a Cyril hrali sa s Oľgou pod verandou s guľkami. Občas sa prišli pochváliť so svojimi výkonmi rodičom. „Tetuška, pozri, koľko som vyhrala !“ - oprúc sa o otcove kolená vytŕčala svoju rúčku. „Ale to je hra pre chlapcov, dievča. Ty sa máš hrať s bábikou“ - žartovne sa prihovoril k nej otec. „Sama sa nemôžem a chlapci nechcú“ — detinský sa obhajovala a odbehla. Záchylská a inženier ostali zase sami. Bielskij pokračoval v reči, ktorú dievčatko pretrhlo. Spomínal poslednú návštevu u grófa a svoje stretnutie s miestnym farárom. „Myslel som,, že ho nepoznáte. A tu odrazu sa dozviem opak. Prečo ste mi nepovedali, že ste sa tam aj narodili. Bol by som si tu obec lepšie prezrel.“ Záchylská sa trocha usmiala, ale nepovedala nič. „Musím vám povedať, - pokračoval inženier -, že miestny pán farár je dobrá duša. Ba pozoroval som, že je veľmi inteligentný a učený. Bez nadržiavania sa musím priznať, že sa mu sotva kto z našich ruských pravoslávnych kňazov vyrovná. Ale ani jemu sa nepodarilo ma presvedčiť. Ba hoci obidvaja sa spojíte, nepremôžete moje tvrdé srdce. Ostanem taký, aký som. Myslím, že ma preto nebudete nenávidieť. Veď...“ Odmlčal sa, hoci sa zdalo, že má ešte niečo na srdci. |