Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 52 |
| Názov článku : | Jedna wianočná história.[dokončenie] |
| Text článku : | Jedna wianočná história, ktorá i u nás sä dá s prospechom prečítať. (Dokončenie) Chmurawý duch pokojne stál pri ňom. Wčuľ odstúpil z tohoto hlučného diwadla a preniesli sä do jednej obdialnej ulice, kde predtím Skupanik nebol nikdy. Ulica táto na sebe nosila patrné znaky biedy, a miesto, do ktorého wkročilí, na príbytek nepráwosti ukazowalo. Méno toho miesta bolo „peklo" — a ho i s celým práwom nosilo; lebo tu sä najpodlejšia čeľaď zdržowala. W jednom kúte toho pekla stála láda (truhla) s haraburdámi; pri peci sedel jedon starý šediwý, blízko sedemdesiatročný šibalec s pipkou w zuboch. Dwe ženské lúšty dnu wešly s tažkými sajdákami na plecách a za nim i jedon ošklbaný šeľma. „Tu sme. Teš sä starý. Dobrý zárobok sme maly. Jak sme predwídeli tak sä stálo. Starý Skupanik celkom opustený a w samotnosti umrel. — Dobre sä mu stalo, — weď inšie nezaslúžil. — Len to mi žiaľ, že som wiac dochwatiť nemohla. Pomedzte mi, čo mi dáte tu za to? " — Tak howorila a sä pýtala jedna z tích ženských. Onen ale ošklbanec ju odsotil na stranu a haraburdníkow i ukazowal dwe strieborné pečiatky, jednu škatulku na perá a olowká (cerusy), pár strieborných gombíkow a jedon zlatý špendlik. Haraburdník jak chcel oceniť tie weci a hneď jích i zaplatil. Potom ženská, ktorá prwšia howorila, wypakowala swoj narabowaný towár, plachty a rozličné odewné kusy, dwe staré strieborné kawowé ložičky atd. ktoré jej haraburdník tiež w hotowých peniazoch, — ale sä rozumie, že podľä swojho ocenenia — zaplatil. Prišol poriadok na druhú ženskú. Táto mala sajdák postelných zákrywek. Já som jích so wšetkým čo na nich bolo, ztrhla z posteli, když ešte mrtwý Skupanik na nej za nimi ležal," rapotala táto špatná lušta. „Weď mu už nebude zima hoc i žiadnych nemá! To je konec piesne. Starý tento Skupáň za žiwa každého od sebä odstrašil a tak nám sám cestu priprawil, že sme smrť jeho k našemu osohu použiť mohly!" — Skupanik s hrúzou počuwal tieto reči, ktoré títo pekelní ľudia medzi sebou wiedli. „Duchu! já widím čo mi ukazuješ. Môj wlastný lôs mi pred oči kladieš. K tomu mňa môj doterajší žiwot iste dowedie!" — Tak howoril Skupaník a prerazený odskočil; lebo miesto diwadla sä premenilo. Stáli totižto pri jednej celkom oblúpanej posteli. Ničeho tu na nej nebolo. Na holej tu slame pod plachtou celkom brudnou a potrhanou ležalo jedno mrtwé telo. Skupanik nemal srdca, žeby bol plachtu odkryl a mrtwole do twári nazrel. W celom dome nebolo žiwej duše. Nemal nikoho, kdoby ho bol wartowal. „Pod Duchu preč!" — riekol on, — „To je miesto okropné a preotupné! Jeho nauka nebude pre mňa stratená! Keď ale je kde w tom celom meste duša, ktorá sä pri smrti toho muža pohnutou cíti, pre wšetko ťa prosím, ukáž mi ju!" — Duch sä pohnul a Skupanik sä widel na inom mieste. Widel i jednu matku so swojimi dietkami. W tom wstúpil jedon mladý muž starostiplný. Na otázku swojej manželky, jakoby vec stála, newedel čo má odpowedať. „Už nežije, a nám sä aspoň malá hviezdička úfnosti ukazuje. Kým jeho ponechalosť do poriadku uwedená bude, úfam, že sebe nejak poradíme, aby sme našu dlžobu zplatili, pre ktorú nás ten nemilosrdný človek tak ukrutne utiskowal a keď i nie, tak myslím, že jeho nápadnik nebude tak twrdého srdca. Wer mi, tej noci môžeme nečo s lahčejším srdcom spať." To wšetko bolo, čo mu duch ukázať mohol. To ale Skupanikowi tiež neslúžilo k potešeniu. Proto ho prosil, aby ho prewiedol do domu, kde znaky utlého a citného srdca sä projewujú w prípadku smrti inej. Duch priwolil k prosbe Skupanika; lebo w tom okamžení boli w dome jeho pisára. Matka a deti sedely tu pri komínku! ticho tu bolo jako w hrobe; hlboký srdca smútok wšetkým bol k spatreniu na twári. Na to wešol dnu pisár, w ktorého twári to isté sä dalo widieť. Z málo reči, ktoré tedy kedy sä tu ozwaly, Skupanik wyrozumel, žeby malý Bohoľub bol umrel. „Slyšíš Duchu," — powedel teraz Skupanik" — já wo mne tuším, že sä w krátku rozlúčime. Powdez mi len ešte to, kdo ten muž mŕtwy bol, ktorého som tam na posteli widel." — Teraz ho duch wiedol pres mesto a wstúpil s ním na smrtnú záhradu. Tu mu ukázal jedon z hrobow, na ktorého kámeni napísane stálo : „Ebenezar Skupanik." — „Teda já som to ten nešťästník?" — zwolal Skupanik padnúce na kolená. „Ach! smiluj sä nado mnou Duchu powedz nie!" Duch ukazowal prstom od hrobu na Skupanika, a od Skupanika na hrob. „Počuj duchu!" — wolal Skupanik zúfania plný a chytil sä rúcha duchowho. — „Počuj mňa! já som už nie ten, ktorý som bol predtím! ani na budúcne nechcem byť takowý, ktorýby som takowé náuky zaslúžil! Není-li žiadnej úfnosti, žeby so mňa mohol byť človek lepší, ktorý bych predošlé moje prewinenia naprawil? " — Zdalo sä po prwý raz, jakoby sä ruka duchowa bola zatriasla. Čo Skupanik tak wykladal, že to „nie" — wyznamenáwa. Preto wolal ďalej: „O dobrý duchu, daj že mi tej istoty, že ešte w mojej moci stojí sä s tími tieňami smeriť, ktorés mi ukazowal." Ruka duchowa wčuľ ešte mocnejšie sä triasla. „Ach! weť ti slúbim, že si na potom swiatky wianočné w srdci wážiť budem, sľúbim ti, že jich na potom pres celý rok chcem zachowáwať, chcem žiť w minulosti w prítomnosti a w budúcnosti, a prosím Boha o podporu w tomto mojem presäwzätí, žebych nezabudnúl nikdy na tí náuky, ktoré sä mi wčuľ dostály!" W úzkosti swojej Skupanik pochytil ducha za ruku. Tento mu ju chcel wytiahnuť, Skupaník ale s tím wätšou silou ju držal. Tu ho duch s celou swojou mocou od sebä odopchnul. A když teraz Skupanik ruky k wrúcnej modlitbe složil, w ktorej prosil za premenenie stawu swojho, zdalo sä mu, že sä duch zmenil, jakoby zakrýwajúceho rúcho bolo z neho spadlo, a sä na mhlu rozešlo, sám ale duch jakoby sä bol w jedon stĺp na jeho posteli premenil. W tom Skupanik precitnú a k sebe prišiel i widel sä na swojej wlastnej posteli wo wlastnej chyži. Wšetko to, čo sme o ňom wyprawowali, dialo sä s ním wo snách. Jeho radosť bola newyslowytelná pri precitnutí tomto, lebo widel, že mu ešte času pozostáwa k swojemu polepšeniu a k napraweniu toho, v čem w minulosti prewinil. „Ano chcem já žiť w minulosti, w prítomnosti a w budúcnosti" — opakowal i teraz z postele wystupujúc. Nech mä len Boh w mojem predsäwzätí podporuje. Chwála milému pánu Bohu a jeho swätým wianočným swiatkom." Pohnutie jeho srdca tak bolo weliké, že pri obliekaní wšetko na opak na sebä bral. „Ani newiem čo mám robiť!" — Zwolal a jedným dúškom sä i smial i plakal. „Tak som ľahký jako pero, tak šťäsliwý jak anjel a tak weselý jako školný chlapec. Utešené Wianoce, šťäsliwý Nowý rok celému swetu!" — Chodiac okolo po swojem dome wšetko pri starom našol a počal sä smiať, ten ktorý sä už tak dlho nesmial. „Na moju wieru já newiem, ktorý deň dnes máme ne-wiem jak dlho som bol medzi duchami; w prawde nič newiem wiac! " — W tejto rozpustenej wytrženosti ho pretrhnúl hlas zwonow, ktorý nikdy tak weselo do jeho uši nebil, jako teraz. I priskočí k oknu, otworí ho a wystrčí hlawu na wenok. Nebolo tu žiadnej mhly, žiadneho hustého pošmúrneho powetria. Deň bol swetlý, jasný a ku skákaniu zimný. Zlaté Slnko už prestieralo swoje premilé prúhy (papršteky) po zemi, prespanilá čerstwosť podúwala powetrím. „I čože dneská za deň máme?" — wolal Skupanik na chlapca jednoho práwe tade prechádzajúceho. Chlapec w bezmiernom podíwení hľadí hore na Skupanika a opakuje: „Dneská — ej dneská sú Hody, deň Narodzenia Božieho!" — „Deň Narodzenia Božieho." — mrmlal uradowaný Skupanik, „predca je on, neztratil som ho. Duchowia to wšecko za jednu noc odbawili. Oni to môžú, čo chcú, to sä rozumie, lebo k tomu moc od Boha majú." — Počkaj no chlapče! Znáš-li ten drobiskowý krám tam na rohu najbližšej ulice? — „Ej to by bolo, žebych to neznal!" — „A či ten hrozne weliký kruták (pták) tam ešte wisí? Čibys to newedel? Ale mä rozumej, nie ten malý, ale ten weliký, hrubý a tlstý? " — „Aha! Wy to myslíte toho ptáka, ktorý je tak weliký jako já? O ten tam ešte wonku wisí!" — „Ta wieš čo Synku!" — prawil Skupanik, — „pôjdeš a kúpiš ho a dáš ho sem priniesť. Potom dostaneš strieborník." Chlapec na spôsob gule z rúry wystrelenej hnal sä na wyznačené sebe miesto. Medzi tím Skupanik sebe ruky čuchrajúc, s utešeným úsmechom takowúto samoreč wiedol: „ On to nema wedieť, kdo mu ho posýla. Pták ten je dwakrát taký weľký jak úbohý Bohuľub — ej bude do prekwapenie pre môjho pisára, když mu tá pečeňa tak nespodewane domow prijde." Netrwalo dlho a wyslaný chlapec s jedným mocným chlapom, ktorý ptáka niesol bol w dome Skupanika. Tento i jednoho i druhého štedro obdarowal a jim wyznačil miesto, kde ho majú zaniesť. To sä rozumie, že jim zakázal, aby nič nezradili, od koho? — Teraz sä pustil do holenia brady, čo dnes neľahká wec pre neho bola, lebo sä mu ruka neprestajne triasla. Ničmenej predca i tu prácu wykonal. Po tom wzal na sebä najlepší priodew a wystúpil na ulicu. Ľudia zo wšech domow sä hrnuli a Skupanik so založenýma na krížoch rukama, weselý a spokojný kráčal medzi nimi prijazným okom hľadiac každému do twári. Prwší jeho krok bol do chrámu Božieho, kde už od mnoho rokow jeho noha nebola. Tu wrúcne däkowal milému Pánu Bohu za milosť obrátenia, spolu tiež obnowil sľub swôjho po- lepšenia. Když po dokončených službách Božích na ulicu wystúpil, zazre onoho pána, ktorý wčera wečer z príčiny núdznich u neho bol. Rozumie sä, že mu úzko na srdci bolo pri pomyšlienke: jakým okom ho ten pán merať bude; medzi tím widel, ktorá cesta pred ním leží a na tu i smelo wstúpil. „Drahý Pane!" — oslowil k sebe prichádzajúceho a oboma rukama ho chytil; — „jak sä wám darí? — Ufám, že wám wčera šťästie slúžilo. To od wás krásna myšlienka bola, že ste sä o tú dobrú wec ujali. Ja wám utešené swiatky winšujem!" — „Aha! Wy ste Pán Skupanik, keď sä nemýlim?" pýtal sä tento zadiwený. — „Owšem; takto sä menujem, a bojím sä, že neweliké zaľúbenie w tomto mene nachádzate, dopusťte wšak, nech Wás poprosím o odpustenie, ktoré mi jak úfam tím radšej udelíte, že chcem moju chybu naprawiť. U mňa máte tisíc zlatých pre chudobných, ktoré ihneď Wám doručím, jak sä ráčite ku mne uponížiť." — Potom kráčal ďalej, oči swoje na wšetko obrácajúc, dietkam dôwerne na hlawy klopajúc, so žobrákmi sä rozmluwajúc, ano ešte i do dwier a okien pozierajúc. Dnes totižto ho wšetko tešilo. Po poludní sä wybral k swojemu wnukowi, prwej ale nežli dnu wkročil, aspoň dwanácť rázi hore dolu po pred dwere prešol. Na konec sä len predca pochlapil a otworiac dwere potichu hlawu dnu wstrčíl. Nik ale ho nepomerkowal, oči wšech boli obrátené na stôl prekrásne priozdobený. „Alfréd !" — wolal Skupaník šeptawo. „Ej tisíc a sto! kdo že to tam? " — Skriknul wnuk. „Já som, twôj ujec Skupanik. Dnes som sä sám u teba zainwitowal. Či mňa prijmeš? " — Bola to radosť. Wnuk jak srna skočil, ujca ustískal a uboskal, a od radosti neznal mu ani miesta najsť. A i starí náš o päť minút bol jako doma a tak weselý, že sä wšetci diwili, ale z toho obratu i tešili. Na ráno po spokojnej noci sä weľmi wčas wo swojej pisární ustanowil. To jeho obyčaj bola, aby swôjho pisára môhol wyhrešiť, keď neskorej kedy došol. Dnes podobne učinil. Dewäť wybilo a Tobiáša nebolo. Minulo štwrť hodiny a po nej osemnásť minút a Tobiáš sä neukazowal. Naposledy len predca celý zdyšený došol, — kepenčok už pred dwermi zložil a w tom tu pri swojom stolíku sedel. „Čože to za poriadok? " — počal starý obyčajným hlasom. „Prosím o odpustenie, nečo som sä opozdil. To sä druhý raz nestane. Wčera som až nadto dobrý deň mal!" — „Tak! — To já trpeť nemôžem. Treba by wás naučiť poriadku!" — W tom skočil starý a zahnal sä na Tobiáša. Tobiáš strpnul a sä pomknul ďalej a už mu napadlo wolať o pomoc. Tu sä starý pustil do hlasitého smiechu. „Nebojte sa Priateľu, — napotom nebude to tak, — já wam budem lepším Pánom. Plat sä wám powýši. Wečer o tom wiacej. Zrobte si teraz statočný oheň, nešanujte uhlia. Ďalej mi nebudete mrznúť ani núdzu trpieť!" — A Skupánik slowo trýmal, ano wiac činil jak priobecal. Úbohému Bohuľubowi sä stanul oprawdiwým druhým otcom. Lepšieho čloweka od neho potom netreba bolo hlädať. W dobrote srdca a w štedrosti k biednym a núdznym málo sä našlo jemu podobných. S duchami napotom nikdy nemal žiadneho obcowania, ale i wedel jako treba swiatky swätiť. W ňom duch Kristow prebýwal, w tom duchu on žil, w tom duchu i šťäsliwe dokonal. O keďby sme si to dali wšetci powedať! — Zost. M. Chl. |