Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 46 |
| Názov článku : | Matka Machabejská so 7 synami. |
| Text článku : | Keď si kráľ Antioch Jeruzalem mesto Zbrojné poddal, hlawnie to u židow miesto, Mnohé z nich tisíce kruté mordowať dal, Iným, by zákon swoj tupili, nakládal: Preto jídla také predkládať im dáwal, Ktoré zákon jejich jesť im zakazowal; Zwlášte mäso swinské bylo prinesené, Aby každý jedol, prísne naložené. Tak že ktorýby sä tomuto rozkazu Osmelil protiwiť, mal wziať istú zkazu: Mnohí židia, i ktorých strachy pojímali, Newernými swojmu zákonu sä stali, Inší wšak wolili radšie smrť podstúpiť, Nežli Božský zákon potupne prestúpiť. W počte tichto boli bratia tiež sedmori Matke jednej Bohom dané zdarné twory : Kade náhle títo i s matkou chytení A pred Antiocha boli priwedení. Tu sä prisné slowo ozwalo kráľowské, Aby bez meškania mäso jedli swinské. Keď wšak oni toto zdráhali sä robiť, Kázal kráľ prútami ukrutne ich ubiť. Prwý k tyranowi z nich howoril takto: „Čo sä pítaš mnoho? wedieť môžeš wšak to, Že sme my hotowí radšie smrť podstúpiť, Nežli od zákona otcow swých odstúpiť." Tyran na tie slowá weľmi sä rozhnewal, Hnedky ohňom páliť údy nakazowal; Tomu, ktorý naskrz nič nenaľakaný Najprw mluwil, jazyk z úst bol wyrezaný. Kázal mu tiež tyran kožu z hlawy stiahnuť, Obe ruky nohy ukrutne odseknúť, Na čož inší bratia a matka patrili, Až w ohniwý kotel drábi ho wrútili, W ktorom keď už weľmo dluho byl trápený, Bratia jeho tímto nič neprestrašení Núkali sä radšie smrti sä podrobíť, Nežli čo na ujmu zákonu urobiť, Mluwiac medzi sebou: „Pán Boh hlädí na nás, Dľa prawdy činiacich tešiť bude On nás." — Keď ten prwší umrel, hneď druhého brali, A keď z hlawy kožu, wlasy mu zodrali, Otázka, ktorou ho oslowili bola: Jakáby totižto bola jeho wôľa: Či z popredkladaných pokrmow užíwať, Abo sä po celom tele dať katowať? Na a to on odwetil: „neurobím teho"; — Prečo ho mučili, jako i prwšieho. Tento umierajúc mlúwil k tyranowi: „Ty zlobiwý kráľu! nás sice hotowý Wčuľ si dal mordowať; lež onen kráľ sweta Wo wečnosti zase dá nám naše letá." Nič sä neobmäkčil kráľ na tieto slowá, I tohto mučiť dal až ku smrti znowa. Na to priwedený hneď a hneď bol tretí, Ktorý bol hotowší smrti ísť w ústrety, Nežli tyran w stawe prowadzowať muky, Lebo mužne podal jazyk swoj i ruky, A s nádejou mluwil: „údy tieto z neba Dostal som jä Pane Bože môj od Tebä, Tie já pre twoj zákon wdäčne obetujem, Bo že mi ich wrátiš, silne dôwerujem." Tu sä síce tyran čudowal weľkému Srdcu, na bolesti nič nedbajúcemu Mládenca tohoto: awšak s ostatními Tiež len tak neľudský nakládal wšetkými. Teráz už poriadok prišiel na štwrtého, Lež jako predošlých, mučili i teho, Tento tiež tak stály a nič neľakawý, Jako tamtí prostí dal sä do postawy, Medzí ínším wolal hlasom welkým toto: „Jednomú čloweku weľmo je milo to, Keď ho ľudia na smrť wydáwajú krutú, A w tom nádej w Bohu skladá on silnú tú: Že ho tento zase jednúc z mrtwých skriesi; Ty wšak kráľu! k tomu určený wer nie si, Abys jednúc powstal k žiwotu wečnému, K žiwotu to w nebi blahoslawenému." — Keď štwrtý žiwot swoj takto sláwne skončil, A už piaty k súdu prísnemu prikročil, I tohto tie istie muky neminuly, Ktoré už predošlých boly sä dotknuly. Prw wšak nežli trpel, mluwil k tyranowi: „Nad ľuďmi moc majúc, robiť si hotowý S nimi čo len zachceš, nepamätáš na to, Že si smrtedelný, a iste maj za to, Že Bôh pokolenie naše neopustí, Na tebä wšak i twe plemä tresty spústi." Tímto tyran strachu necítil žiadneho, Lež po odprawení brata už piateho Wydal rozkaz, by sä šiesty ustanowil, By sä osud prwších i na ňom obnowil, Tento wšak w ochote umrieť za Božský hlas, Predešlých päť bratow nasledowal na wlas, Nie ináč, nej jako pätoria predešlí, W slobodnej tyrana oslowil on myslí: „Nemýľ sä na darmo, wina naša mnohá, Ktorou sme swojeho urazili Boha, Príčina je toho, čo my wčul trpíme; W tom my len za hriechy naše trest widíme; Podíwne sä sice s námi weci dejú, Ty wšak preto žiadnu nerob si nádeju. Pomstwa že ťa dôjde, čakaj to bezpečne, Ponewáč si powstal na Boha wálečne." — Kým mučenie stálo tíchto šesť hrdinow Matka jejích swedkom bola wšech tích činow, Mužne ich núkala, by pre zákon Božský, Choc najtrpkejšu smrť znášali hrdinsky. Zwlášte wšak im na um priwodiť wedela Tu neklamnú prawdu: že tie jejich telá, Ktoré wčul mrzkané býwaju pre Boha, Jednúc ožíwené čaká sláwa mnohá. Mužné tieto slowá matky k swojím synom Dojímawým na nich pôsobily wplíwom. (konec nasleduje.) Koho má Čert za wlas, toho má hneď i celého. (Konec.) Daremné byly prosby, daremné slzy ženine. Na powale ležela stará, zardzawená a koptená puška, kdo zná jak od dáwna. Walentin jú wyčistil a každú noc s ňou wychádzal do lesa. Byl chlapisko mocné, schytralé a obratné. Zastrelenú zwerinu w noci šikowal do blízkého mesta, kde ľahko našiel ukrýwačow a odkupcow. W penäzoch nemal wiac žiadneho nedostatku, a odkuďby jích bral to každému bylo wedomé i samému bedliwému horníkowi, ktorý Walentína napomínal a sä mu wyhrážal; Walentín ale sä len smial. Spolehal sä on na swé bystré oči a na swôjho kopowa (psa). Dolapiť ho nebyla lahká wec. Hornik už mu desätrázy byl blízko za pätámi — a on za každým mu umsknul. Šťastie to Walentína čo deň opwážliwejšieho činilo, tak že sä zwerina patrne w lesách umeňšowala. Tak raz w jednu jasnú mesiačnu noc Walentin blukal po lese so swojim psom, s flintou na plecách. Sledil totižto jeleňa, roháča dwanásťročnieho, ktorého do mesta na ráno dostawiť sä zawiazal. Ležisko jeleňowo mu bylo známe, to ale mu nebylo známe, že i horník toho istého jeleňa sleduje, aby ho do kuchyne pánskej dostawil. Wa-lentin kráčal lesom bez starosti, psa držiac na powraze. Teprw wtedy, když k ležisku jeleňowému dochádzal, počal byť ostrožiwejším. Krok jeho tak byl tichý, je ho nebylo počuť; bystrým okom celú okolicu poprezieral. Wčil psa k jednomu mladnikowi priwiazal, lebo by mu byl býwal len na prekážku. Po tom čerstwého prachu nasypal na panwicu, kohúta natiahnul a huštinou sä pomykal ďalej — počúwajúc, požierajúc, a špehujúc. Od stromu k stromu sä w predok prepichal, — wčul ostal stáť; — ani sto kročaji od neho, rozprestrela sä utešená polánka. Pruhy mesiačkowe sä ligotaly na tráwniku rosou prikrytom, na ktorom sä preľubezný jeleň pásol. Úbohému ani sä nesníwalo, žeby tak blízko strelca mal. — Walentin priložil, — pewnou rukou k cielu primeral — a kohúta zpustil. W tom okamžení durklo, prásklo, — jeleň wysoký podskočil a sä prekoprdnúc, wywrátil. Bylo po ňom. "Netreba mu wiac! — zamumlal Walentin s woľným úsmechom, když medzi tim flintu na zem spustil a nowý nábitok do nej dal. „Päť tolárow w jednom okámžení; to dobrý zárobok! Pán horník môže si ho zajtra ráno hlädať! — " Flinta byla nabitá, — Walentin wystúpil z húšťa na oswetlenú polánku, wyňal nôž a počal pitwať jeleňa. Ešte nebyl hotowý, naraz blízko neho w húšti zašušli a jedná tmawá postawa sä na okrajku palánky ukáže. „Ahá ptáčku! predca ťa raz už mám a to na horúcom," — powedel horník, lebo tá čierna postawa on byl. „Wčuľ pacholku sä mi už newykrútiš! Sem s flintou! A zajtra do diery!" — Walentín, jakoby ho byl podstrelil, skočil a flintu pochytil, i obrátil sä do úteku. „Stoj!" — wolal horník, — „stoj alebo strelím!" — „Diera? strelím?" — opetowal Walentín rozdrážený. — „Ani jedno ani druhé pane horníku! — Choď w čerty, pse!" — Sotwa té slowá byly wypowedené, už horník ležal na zemi. Z prs sä mu krw walila. Bez hnutia, jak dluhý rozostretý ležal a bledý mesiačok oswecowal jeho bledú, bolesťami smrti spotworenú twár. Walentín oči swoje na neho oprel. Wsteklosť, ktorá nedáwno jeho srdcom natriasala, wčil w jednom okámžení ho popustila — i on zblednul jako mrtwý!— nohy sä mu chwialy! — musel sä opreť o blízkeho pníka, aby sä od upadnutia udržal. Studený pot mu wystúpil na čelo, mordársky zbroj mu z ruky wyklznúl, w twári jeho sä maľowala hrôza onoho citu, ktorý wčul srdce jeho pri pohläde na swoju krwawú obeť prejímal. Dlho, dlho stál opretý — jako zdrewenelý, ohlušený a sebe neprítomný. Konečne hlboký wzdech sä mu wyrwal z prs a po ňom nasledowalo ono hrozné slowo: „Mordár!" — Na ten swôj tupý hlas zdálo sä, že sä preľaknúl a wšak to ho i k powedomiu priwiedlo.— „Jaj!" — s tím bolestným wýkrikom porwal swoju pušku a w hroznej srdca úzkosti pustil sä do úteku. W tom zaslychne hlasný brechot. Teraz mu napadnul jeho pes. Toho tu nemohol nechať, keď nechcel aby sä stal zradcom jeho. Priskočil teda k nemu, odwiazal ho a potom ho wliekol za sebou. Kam, kde? sám newedel. Len preč a preč ho hnalo! Dnu do stried zeme byl by wešiol, len aby sä sám pred sebou zkryl! Márne namáhanie! Mordár na celom swete nemá miesta, kdeby sä sám pred sebou zkryl! — on ho nemal! Jako šialený, w nesmiernej srdca žalosti, pekelnými mukami obklúčený, bežal ďalej bez stezky, bez chodníka, bez istého cieľu. Tu sä potknúl, tam spadnul, — z tich miest sä pozdwihnul, o nedlho zase na zemi ležal; — nikde nenachádzal odpočinku, nikde! Naraz sä nájde pred jedným domom, — stoji, hlädí, trpne — weliký Bože! stoji pred domom horníka, pred domom toho, ktorého zawraždil. Wo wzteklosti bôľa swôjho, w smrtedlnej srdca úzkosti sä zwrtne a zase uteká, wždy ďalej a ďalej kolom po lese blúdiac, až sä naposledy dechu pozbawený, celkom zoslabený na zem zwalil. Tu bolestne stonujúc s twárou medzi oboma rukama w mochu zawitou ležal, jakoby už byl nechcel widieť wiac ten krásny swet, ani hwiezdnaté nebe a ľubomilý blesk mesiačka. Wtom položení dlho, weľmi dlho ležal. W ňom ho našlo ranejšie slnko, až tedys sä hore podwihnul. Čierne jeho wlasy w najwätšom neporiadku mu oči zakrýwaly, ktoré i krom toho hlboko wpadnuté mal w jamkách. Twár ale jeho stena. Tak stojác, s prawou rukou si trel čelo — „Mordár!" — to bylo prwšie slowo, ktoré mu zase z úst wyšlo. Na spôsob bojazliwého sä diwí a zúfaniaplný obziera kolo sebä; — hneď pri boku jeho sä wypínal hore jedon starý kamenný kríž, — na ten sä oprelo jeho oko — ukrutná bolesť ním trhla a w tom okamženi ležal na kolenách pred krížom, hlawu zwesiac až k zemi. Ach Bože pre Bože môj! " — wzdychal z hlbosti srdca swôjho, — „moja úbohá žena, moje ubohé dietky! Hľa, Pan sä dotknul mojej twrdošijnosti! Oheň a horúčosť je pomstwa nad bezbožným! Oheň zožiera srdce moje a chrobák hryzie dušu moju! Má-li koho Čert za wlas, toho má hneď i celého! Ha, diable čerte! prečo si zwiedol úbohú dušu moju! Nešťasliwá žena, tys prawdu howorila, že hrdomyslnosť a trucowitosť ženú čloweka k wšelikej nepráwosti; a hlä, zo mňa mordára učinily! Mordár, Mordár! Ach premilosrdný Bože!" — Wčuľ sä nahlas rozplakal a obema rukama objímal kríž. Žalosť, trpká, prehrozná žalosť ho mučila; — celý predošlý žiwot mu stal pred očima, — beľmo sebächtiwosti mu spadlo z oči — neklamal sä wiac sam nad se- bou — nahliadnul a uznal, že toho swôjho bezmierneho nešťästia je on sám jedinká príčina. Potom myslel na to, čo sä s ním má a musí stať; Utekaj! byla jeho prwšia myšlienka. Ale kam utekneš pred chrobákom w srdci twojom? Nie — žiwot za žiwot! Smrť sä mu zdala dobrodením w prirownaní k tím mukám, ktoré ho wčuľ trápily .— „Jako jä som ho zabil, tak i mňa musia zabiť, lebo krw wolá o krw! O keby mi možno bylo tento zločin z knihy môjho žiwota wymázať! Jak celkom iným lepšímm člowekom bych byl! Daremná žalosť! chcem umreť, — len smrť je smierná obeť za wraždu!“ — Už sä počal dwíhať, — tu zabrechne jeho pes a on znowa kľakne na kolena. Kroky sa daly počuť,— čiernotemné rúcho sä uprostried zeleného hája ukáže, — jedon Mních s chlapcom sä približuje. Walentín bez hnutia so zloženýma rukama na kolenách zostáwa. Mnich ho zazre a nemálo sä zastawí nad postawou toho biednika, z ktorého twári tá najhroznejšia zkormucenosť a súžoba duše howorila. „Synu môj" — premluwil k nemu hlasom upri- mným, w srdci náramne k poľutovaniu pohnutý, — „synu môj, čo sä ti prihodilo? Čo ťa tak wčasne wedie na to miesto wstred lesa?„ „Nepráwosť, prewinenie welebný Otče!" — odpowedel Walentín slabučkým hlasom. — „Wás tu Boh ku mne posiela pre ulahčenie swedomia môjho! Smilujte sä nad tím najbiednejším na swete, welebny Otče a wislyšte spoweď moju!" — „Spoweď twoju? Tu? Na tom mieste? Wstred lesa?"— pýtal sä sluha Boží tou neobyčajnou žiadosťou zarazený. „Wšak ale wšecko jedno, — Bôh je na každom mieste! Dieťa uchyť sä na stranu" — powedel k chlapčekowi — „a ty môj synu, otwor mi srdce twoje, aby sä ti Bôh stal milostiwým!" — A Walentín howoril, rozpowedel wšetko, netajil ničeho — ani swoju hrdosť mysle, ani twrdošijnosť, ani twrdosť srdca swôjho oproti manželke, keď ho ona napomínala k dobrému, — nezatajil swôj krwawý účinok, ale ani swôj nesmierny bôľ, swoju biednosť a zkrušenosť. Sluha Boží to jeho wyznanie počúwal pokojne a w tichosti, twár jeho jawila uprimnú spoluútrpnosť a swätú dobrotiwosť! „A čo teraz chceš činiť, synu môj?" — pýtal sä kňaz, keď Walentín dokončil. „Pôjdem a sám sä odewzdám Wrchnosti, nech padne moja hlawa pod rukou kata na smierenie mojej ohawnej wraždy!" — odpowedel priestupnik. „Ano, ano! — synu môj! " — odpowedel kňaz láskawe. — „srdce zkrušené a kajúce Pán nezapowrhuje, On sä milostiwým preukazuje pokánie činicemu! Pohliadni na Pána Boha twôjho, zdwihni k nemu srdce twoje! Milosrdenstwo Božie ťa od welikého zlého uchowalo! Osoba twôjho prewinenia není mrtwá,— horník žije — jeho rana není nebezpečná! Od twojej rany nepadnul mrtwý, len zemdlel, — tak ho našiel jeho strelec w lese a ho strieleného domow doprowodil, — já idem od neho, kde som byl hneď powolaný, — ranu jeho som zawiazal. Däkuj Bohu, že žije, — ľutosť a pokánie ťa s Bohom a s ním smeri!" — Walentinowi sä zdalo, jakoby sä mu sníwalo, — zdalo sä mu, že widí Anjela z neba, ktorý mu wyslobodenie z bahna pekelného zwestuje. Nečudno teda, že mu padnúl k nohám, že jich objímal a plakal, plakal od welikého šťästia a radostí. Potom prisahal a sľubowal swoje polepšenie a kajičnosť žiwota medzi hojnými slzami a wrúcnou modlitbou. Na to wšetko pri boku Mnicha pospíchal k hornikowi a prosil ho o smilowaníe a odpustenie. A horník mu odpustil, lebo zkrušenosť a žiaľ, ktoré widel u toho ináč twrdošíjného muža, pohnuly srdcom jeho. — Walentín w spôsobe nowého čloweka sä nawrátil k swojej žene a k swojim dietkam. Ruka Božia sä ho dotkla. Napotom nebylo od neho lepšieho a wernejšieho pracowníka. Jeho priaznosť a pokornosť, ktorú na sebe predstawowal, wšetkých srdca mu zpiatky prinawrátila. Nepotknúl sä wiacej nikdy. W predsäwzätí swojom werný ostáwal do smrti a často prehrozný onen príbeh rozpráwäl swojim k wýstrahe, najme ale obšírny byl w ohläde na swoju spoweď pred Mníchom, ktorý sä mu stal Anjelom spasenia a potešenia. Na ňom sä wyplnilo ono slowo Písma swatého: „Bôh sa protiwi pyšným, poníženým ale dáwa swoju Milosť." Zost. M. Chl. |