| Text článku : | Čas sä už blížil k jarí; zem ale ešte bola zamrznutá, vysoké hory hlboko pod snähom ležali, po údolí ale len tam ho widieť bolo, kde slunko nedochádzalo. Cez údolie tiekol dosť silný potok, ktorý ešte z wätšej části bol ľadom odtiahnutý. Z jednaj strany na druhu muselo sa isť pres most. Pri moste mal swoju chalupu horár, ktorý na lesy pozor dáwal. Asi na pol hodiny od mosta bol jeden utešený háj. Jednoho dňa z toho hája wykročil jeden člowek a ťazkým krokom wždy wiac blížil sä k mostu. Bol to Semnon starý rybár. Wyšol on do lesíka, aby si suchého drewa nasbieral, zima ho k tomu nútila; — a teraz s bremenom na plecách wrácal sä domow. Keď prišol k domu horára a chtel ďalej k mostu, — lebo na druhej strane potoka jeho chalupina stála: naráz wyskočí surowý horár z domu a skríkne: „stoj starý!" — „Kdes toho drewa nabral? To není twoje! Tos z môjho wzjal!" — „Nie, já som ho neukradol!" — powedel preľaknutý Semnon. „Neluhaj že mi starý! len wčera som ho narúbal, tam präwe w lesíku ešte leží, a tys mi bol z neho dnes kwariť. Sem s ním!" — „Už to nie horáru! — já som ho nasbieral a to halúzku po halúzke, — to mi môžete weriť na moju statočnosť!" — „Jaký statočný! darmo sä mi wykrásuješ; len ho sem šediwče!" — „Ale pozrite len! wšak to sú wšetko také drobné suché haluzinky, ktoré som sebe nasbieral z popod stromow, jako tam w snähu roztratené ležaly." „Čím sä wiacej wyhowáraš, tím ti menej werím. Tys to ukradol!" zahrmel horár, a w tom mu bremä zorwal z plec a šmáril s ním z mosta do potoka. — „Wčil je už prawota dokončená!" — powedel horár so smiechom a medzi chichotom wojšol dnu do swojej chalupy. Semnon s bolestným srdcom pozieral za ním a s mokrýma očima pokywowal sä k swôjmu príbytku. Po málo dňoch powetrie sä oteplilo, snäh sä topi a ľad sa pohnul. Hrozne kruchy ľadu dolu potokom plynulý, s straskom práskom sä prewaľujúc a rozlamujúc: Oku sa hrúzyplnej krásy diwadlo predstawowalo. Celé kopce ľadu sa tworily, woda s nimi zahazowána na podiw sa rozmáhala, a už z koryta potokowého sä wyliewala. Môst w tom najwätšom nebezpečenstwe sä nachádzal, — nemal žiadneho okamženia istého, bo kruchy ľadowé hrozne naň trieskaly a woda sä wždy wiac wywyšovala. Tu syn horárow z mesta pribehne a chce pres most. Widiac ale nebezpečenstwo, newie čo má ro- biť. Semnon rybár, ktorý neďaleko na plti pracowal, mu odrádza, aby swoj žiwôt nebezpeči smrti newykládal. Horár z druhej strany to widel a počúwal. „Ej nepočúwaj toho starého klopotnika, ale sä ponáhľaj" — wolal na syna. „Neboj sä, len chýtro, — most ešte tak skoro nepadne." — Syn uposluchnul, i jedným skokom bol na moste. W tom celý kopec ľadu gruchnul na most, tak že sä celý zakywotal, — ešte raz — a most roztrieskaný ležal wo wode, a chasník horárow spolu s ním. Hrozný pohläd! Horár sebe od wsteklosti wlasy z hlawy trhá, — Semnon horekuje, — a chlapec prenikajúcim srdca hlasom o pomoc wolá! — Nešťastný na jednom brewne w prostred ľadu dolu wodou plyne. Horár po brehu na spôsob šáleného lieta, nohama o zem dupká, kričí, rukama zalamuje. Newidí žiadnej úfnosti. — Šediwý ale Semnon nedluho rozmyšla, berie swoj člunok, spušťa ho do rozwodneného potoka, — w okamžení je w ňom s weslom w ruke, s celou mocou ho käruje a pomyka pomedzí kruchy ľadu a brewna z mosta, ktorí po potoku roztratené tu a tam pláwajú, — i šťastne sä dobíja k utopencowi, a wychyteného z wody, nemenej šťastne na druhú stranu k otcowi dostawuje. „Tu máš twôjho syna!" — reknul k horárowi prijazne; — „Nič mu nebude, — není nič pokaličený, — len trochu sä okúpal." — Horár neopowážil sä oči k rybárowi pozdwihnúť, dosť dluho stál zahanbený a nemý. Až naposledy prijdúc k slowu riekol: „Odpusť mi statočná duša!" — a když to rieknul, oči jeho mu slzami zaligotaly, ktorí mu hojne dolu jeho surowými lícami tiekli, — „Odpusť mi, že som ti nedáwno tak hrozne ublížil." — „I čože ti mám odpustiť?" — powedal Semnon S promilou prijaznosťou, — „Či som sä práwe nad tebou ne dosť wypomstwil? — " „Teda twoja pomstwa je w dobročíneni?! — O Bože! už wiem, jakú pomstwu majú Twoji werní služebníci pre swojich ubližíteľow !" — Kdo to čítaš, bez pochyby obľúbenie nachádzaš w tomto weľkodušnom učinku toho statočného staruška, ktorý sä tím najšlechnetnejším spôsom wypomstwil nad swojím ubližíteľom. Preto íď i ty, a čiň podobne. M. Chl. |
