Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M. Chl |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 27 |
| Názov článku : | Prawda konečne zwíťäzuje. |
| Text článku : | (Podobenstwo). Stalo sä raz, že prawda a neprawda (lož) do spolku wstúpily. Když za nejaký čas wo společnosti požili, riekla lož, tá schytralá a podwoduplná pani, k prawde: „Sestro, dobre by bolo, keby sme sebe jeden strom zasadili. Ten by rástol, dostal by konáre, ratolesti a lísty; tie by dáwali ochladzujúcu tieň, nosili bv tiež krásne a sladké owocia. Owocie by sä dalo použiť, a w chládku by sa nám tiež dobre odpočíwalo, najmä keď je spárno." Prawda wo swojej prostosrdečnosti na to pristala. Bol teda strom zasadený, ktorý o nedluho počal rástnuť; dostal listy a ratolesti, — nádeju obecáwal na hodnú tieň a na hojne owocia. Tu lož, jak je schytralá a podwodná, riekla k prawde: „Pani sestro, jakby to bolo, keby sme už teraz ten strom medzi sebou podelili, tak aby každá z nás swoju časť dostala? — Pozdejšie by mohla z toho medzi nami zwada powstať. Ty sebe sestro wezmi korene stromowé," — howorila lož ďalej slowmi strojnými a wycifrowanými, — „lebo tak si múdra nahlädnuť, že koreň je hlawná wec na strome. W koreni spočíwa žiwot stromow; koreň je úkrytý w zemi a naproti každej nehode ubezpečený. Já chcem byť s podlejšími čiastkami spokojná; já pre sebá wezmem ratolesti, listky, škorupu a čo je z wonku na strome. Já to činím preto, abych ťa preswedčila, jak statočne s tebou obmýšľam. W jak welikých nebezpečenstwách ustawične nachádzajú sä ratolesti, listky, škorupa a wonkajšie čiastky stromowé? — Od ľudí môžu byť odlamané; zwieratá ich môžu pohrýzť, ptáci rozďubať, slunko spáliť, mráz opáriť. Tisíc iným nehodám sú wystawené, o ktorých korene w hlbokom podolku (tône) zeme skryté nič newedia." — Prawda, jakožto takowá pani, ktorá rada werí a dôweruje, uwerila i timto strojne powedaným rečám, to wšecko za čistú prawdu wzjala, čo jej spoločnica lož predkládala; wzjala pre sebä korene stromu a s tím podielom welmi spokojná bola. Lož ale sa tešila z toho klamu, ktorý swojimi wilíčenými slowmi na prawde prowiedla. Wčil sä obe do swojho podielu usadily. Prawda sä wtiahla pod zem, aby tam prebýwala, kde sä korene stromu, ten jej podiel, nachádzaly. Lož ale wykročila na strom, usadila sä na konáre a ratolesti, prebýwala nad zemou w jasnom swetle slunka, tam kde prebýwajú ľudia a kde sä wšecké weci stáwaju. — Strom sä zo dňa na deň, z roka na rok zmáhal, mnohé a mocné konáre zo sebä wyháňal, ktoré sä prikryly welkými a širokými listami a pod sebou ochládzajúci tieň činily. Zakwitnuli tiež mnohým kwetom a doniesli owocia na oko čudokrásne a prelúbeznej barwy. Lož sä kolibala na konároch a ratolesťach stromowých, bola welmi weselá a dobrej wôle. Powoláwala ona ľudí na ohlädy k tomu spanilému stromu, aby sä w jeho tôni (tieni) ochladili a jeho sladkým owocím občerstwili. A ľudia jak tie prijazné slowa počuli a ten nádherný strom zazreli: — celými húfami sä hrnuli k nemu, občerstwowali sä w jeho ochladzujúcej tôni (tieni) a požíwali z jeho sladkého owocia. Nebolo hodiny pres deň, w ktorú by sä tam ľudia neboli nachádzali, a jeden k druhému mlúwili: „že praj, keď sä chcú rozweseliť a den dobrý mať, aby šli do chládku pod strom neprawdy. Medzi tím když tak ľudia pod stromom sedeli, Neprawda tá majsterkíňa w podchlebnictwe, wedela im weselé dni robiť, dáwala im náuky wo swojich klamstwách a podwodnosťach, a to wšecko sä im nadobyčajne ľubilo. Na ten spôsob Neprawda pritiahla a priwábila k sebe ľudí z celého sweta a učila ich w neprawdomluwnosti, tak wjednojak w dwojnásobnej. „To je praj — howorila ona, — „jednásobne luhárstwo, keď ku komu takto bez prídawku mluwíš: Já ti to alebo iné chcem wykonať. — Dwojnásobne ale je luhárstwo, keď to, čo powedáš alebo sľubuješ s prísahou alebo i s preklínaním sebä samého potwrdzuješ. I to učila ľudí, jako majú prawdu prenasledowať. Wedela ona jim swoju podwodnú múdrosť tak spôsobne a s takowými podlízačnými slowmi prednášať, že oni s prewelikou radosťou sä w tieni pod jej stromom zabáwowali, a tak chwátawo jej náuky prelýkali, jako wyhladowaný prelýka chlieb mu podaný. Pochopili oni tiež welmi dobre jej náuky a jich wo swojich wšeckých účinkoch nasledowali, tak že nebolo ani jednoho, ktorý by sä w tom umení nebol rozumel. Preto neprawda i wo welikej stala počestnosti, tak že kdekoľwek sä ukázala, wšade bola wítaná a welikým sprowodom obkľučowaná. Wšecko jej na sláwu wykrikowalo a rukami potlaskowalo. W sprowode tomto mohol člowek widieť rozlično-barewných ctiteľow so zlatými, sriebornými a wšelijakými inými wyložkámi, ale i w hrubom a surowom súkne. Kdo tu paňu nenasledowal a k jej kumštikom sä nerozumel, ten bol zapowrhnutý ode wšech a zdálo sä, jakoby už i on sám sebä samého nebol wážil. Medzitim když neprawda w tak wysokéj wážnosti stala, — Prawda bola zapowrhnutá a žila skrytá pod zemou pri koreňách stromowých. Kdeby sä zdržowala, newedel žiadon člowek, kdoby ju wyhlädáwal, nebolo nikoho. Wídela ona, že k swojej wýžiwnosti jej nepozustalo iného, krome korení stromowých, které sobe podlä rady Neprawdy za swoj podiel wywolila. Ponewáč ju hlad moril, preto počala w koreniach hrýzť a z nich sebe strowu brať. A ačpráwe strom neprawdy dosť mocné a hrubé mal korene, ničmenej predca netrwalo dluho a prawda ich celkom prehrýzla. Ratolesti zoschly, listky sä skrčily a ochladzujúca tôna sä tratila. Jednoho dňa, když už korene celkom prehryznuté boly, sedela ešte Neprawda na strome, obkľúčená mnohými ľuďmi, ktorí pod stromom jej podwodné náuky počuwali. Tu naráz sä strhnul wíchor a zatriasol stromom; a ponewáč jeho korene už podhryzené boly, preto nestál pewne, padnul teda a priwalil neprawdu a wšeckých, ktorí pod jeho konárami sedeli, rozmláždil a pobil ich wšeckých. Prawda teraz wyšla zo swojho tmawého príbytku, a když na powrchnosť zeme hlädela, widela Neprawdu so swojími ctiteľami pod stromom roztiahnutú, jako ranami prikrytá, wo swojej krwi ležala mrtwá. Swet tento je to miesto, kde prawda a neprawda pospolu prebýwajú. Z prwotku len prawda bola na swete. Diabel ale, ktorý w ráji po prwýkrat luhal, wowiedol dnu na swet i lož, Neprawdu. Teráz budú obe pospolu žiť a prebýwať tu na zemi — až do skončenia wekow. Pričasto sä tu musí prawda ukrýwať; — Neprawde ale je wolno swoju hrdú hlawu wypínať, na wiťäzoslawnom woze swetom cwálať a swoje podwodné učenie rozšírowať. Jak ohromný je strom neprawdy? Jak weliké jeho konáre? jak ochladzujucá jeho tieň? jak sladké jeho owocia? — Neprawda jak ona sa wie podchlebowať, jak ona rozumie oblúbenou sä učiniť a ľudskú priazeň a príchylnosť sebe wydobudnúť? — Či si to už sám newidel, že člowek s neprawdou obchádzajúci, k mnohému zisku prichádza, a mnohé wecí wykončuje, — když člowek prawdy milowný priweľmi často prazný odchádza? — Medzitím neprawda na dluho trwať nemôže, keď i na čas panuje, konečne predca musí podlehnúť. — Sotwá Kristus, tá wečná Prawda, prišel na swet, a hľa už i Neprawda hnedky sä proti nemu pozdwihla. Z prwotku zbroj pokrytstwa na sebä wziala. „Dowedujte sä pílne na dieťa, — howorila ona k trom wýchodným mudrcom, — „a když ho nájdete, oznámte mi, abych i já príjdúc klaňal sa jemu (Matúš 2, 8.). Wšak ale zbroj ten nič nepomáhal, — preto lož nabrúsila si mordársky nôž, pomocou ktorého mnoho dietek zmárnila, w tej nádeji, že medzi zabitými bude i božské pacholátko, tá prawda nebeská. Toho ale prozretelnosť bozská preniesla do zemi Aegyptskej, kde so swojimi rodičami neznámy a skrytý žiwot wiedol, když medzitím neprawda plesala, w tom domnení bywší, že Prawdu zmárnila. Kristus, Prawda, zase sä z Aegypta nawrátil do zemi swojej; a když Jeho čas prišol, wystúpil werejne, aby ľudí učil prawdu a aby jich štastných a spasených učinil. Tu sä Neprawda hnewom rozpajedila, lebo widela swoje kráľowstwo w nebezpečenstwu; — pustila sä teda do toho najhorúcejšieho boja s prawdou. Ostrila a brúsila swoj zbroj, aby swoju nenáwidenú protiwnicu zmárnila. Když Kristus s hriešníkami obcowal, aby ich obrátil, — Neprawda ho nazýwala hriešníkom". Když jedol a pil, nadáwala mu ona do ožralcow a opilcow. Když w sobotu nemocných uzdrawowal: potwárala Ho z prestúpenia dňa swiatočného. A když z obsädnutých, zlých duchom wyháňal, howorila o ňom, že to činí z pomocou Beelzebuba. Nazýwala ho swoditeľom a buričom ľudu a luhala o ňom, žeby Císarowi daň platiť zakázowal. Tak neprawda prawdu Krista priwiedla na kríž. A ani wtedy, kdiž Kristus už w hrobe ležal, neprestala proti nemu brojiť. Rozpomínam sä," — howorila Neprawda k Pilátowi, — „rozpomínam sä, že tento swoditeľ ešte že žiwa powedel: „na tretí deň zase stanem." Postaw teda stráž (wartu) k hrobu až do tretieho dňa; lebo by mohli prísť Jeho učedelníci, mohli by ukradnúť jeho mrtwé telo a ľudu powedať: „že wstál z mrtwých." A posledni tento blud bude horší nežlí prwší." — (Matúš 27, 63, 64.) Kristus teda tá Prawda, ležal w lone (podolku) zeme. Neprawda ale pozdwihla swoju hrdú hlawu a plesajúc kolibala sä na ratolesťach swojho stromu. S počiatkom ale dňa tretieho strhlo sa mocne zemetriasenie; anjel Páne zostúpil z nebeskej wysosti, kameň odwalil z hrobu a Kristus, Prawda, wystúpil žiwý z neho; swojich werných učedlníkow posbieral do wedna a ešte pewnejšie ich wyučowal w prawde. Potom wystúpil do nebes a odtamtuď zostal Ducha prawdy na zem - do swojej swätej církwi, ktorá Jeho miesto zastupuje Až do konca časow. Do tej doby strom neprawdy je wo swojich koreniach pohrýzený; čas ale ten ešte neprišol, w ktorý sä celkom wywráti a neprawda so wšemi tími, ktorí w jeho tôni sedia, udusí a rozmláždi. Tu a tam on ešte po sebe wyháňa zelené ratolesti; Neprawda sä na nich ešte kolibe a jako dakedy proti Kristowi, tak teráz proti Prawde Církwi katolíckej bojuje. Od tej doby jak církew powstala, Neprawda neprestáwa bojowať proti nej. Nebolo ešte žiadneho stoletia, w ktoreby ona swojich nájemníkow nebola wyslala do boja proti Církwi. Marcion, Cerinthus, Eutyches, Arius, Nestorius atd. — w pozdejších časoch Ján Hus, Martin Luter, Kalwin a mnohí iní — to boli tí nájemníci, od Neprawdy do boja proti Církwi wyslaní. A neráz sä zdálo, jakoby Církew mala podlehnúť. Od swojich nepriateľow horko napadnutá a prenasledowaná utiahla sä jakoby do zeme. Wšak ale nájemníci neprawdy cestou wšeho tela sa pominuli a pošli do príbytkov paniej swojej, ktorej slúžili. Církew ale zanechala swoj tmawý dom, a opäť w čerstwej moci žiwotnej wystupila na swetlo slunečné. I w poslednie roky sme wideli Neprawdu panowať; málo chybelo, že sä jej celý swet neklaňal, když naproti tomu prawda Církwe katolickej do blata potupy sä stiahowala a wšelikému posmechu, zlorečeniu a prenasledowaniu wystawená bola. Zdálo sä, jakoby sä už mala opäť do hrobu položiť, — nájemníci neprawdy už počínali jej na skon wyzwáňať. Wšak ale čo sä stalo? — Wíchor, ktorý neprawda naproti prawde wyzdwihla tak ju samú roztrhal a rozfúkal, že prawda počína sebe wolnejšie oddychowať a do ľúbosti u ľudí prichádzať. A keď i čas jej úplného wíťäzstwa ešte není tu, preto nemáme zúfať, len trpezliwosť, — a príde i tomu čas. Prawda Církwe sä neprestajne ďalej rozšíruje; a i tie wichrice sä čo deň wiac priblížujú, ktoré strom neprawdy celkom wywrátia. Je on už tak wo swojich koreňách podhrýznutý, že na dluho sä neudrží. Padne on, padne, — není pre neho retunku, — padne na neprawdu a na jej milowníkow a ju so swojimi miláčkami do wečného spaňia za- hrúži. Církwi ale stojí, „Hospodin pri boku a wšeckých jej nepriateľoch položí za podnôžku nôh jej." (Žalm 109.) „Čas wše mení, i časy; k wíťäzstwu on wede prawdu Čo sto wekow bludných hodlalo, zwrtne doba." |