Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Ch. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 24 |
| Názov článku : | Zelina chudobných |
| Text článku : | Jeden chudobný človek ležal už velmi dluho nemocný. A ponewäč ruky, ktoré predtím od rána do večera pilne pracovali, teraz boli prinútene odpočívať, odtuď sa stalo, že s nemocou Otcowou ukázala sä w dome núdza a nedostatok. Takowí ale hosti najme tam sú newítaní, kde sú deti a žena. A tuná práwe tak bolo. „Keby som i chtel" — howoril nemocný, — „predca pre bolesť srdca nemôžem byť zdravý, bo vidím, že hlad trpíte!“ — Po tich slowách obrátil sä s twárou ku stene, ukryl swoje slzy, ktoré mu z očí tiekly. Wecí tím horšie stáli, že daleko široko žiadneho liekara nebolo, a domašné lieky, ktoré milosrdní susedi radili a ponúkali, jakosi nič nechteli pomáhať. Núdza a nedostatok zo dňa na deň sä zmáhaly. I čo robiť? — Jednoho rána skormucená domowá matka pobrala sä na nohy, skorej ale nemocného Otca odowzdala opatrowaniu detinskému, všeckých ale poručila pod swatú ochranu božskú, a tak šla tri hodiny daleko pres hory a doliny do mesta, kde jeden chyrečny liekár prebýwal. Tomu ona wykladala celý bôľ srdca svôjho, a prosila ho o pomoc — pre méno Božie. Liekár ale bol člowek twrdého srdca, — za predpis žiadal jeden zlatý, a ponewáč tá úboha žena ani grajciara neukázala, preto ju prepustil práznu. Čoby som i nepopripomenul, tak samo od sebä sä rozumie, že úbohá táto žena w nádeji swojej tak weľmi sklamaná, zpiatočnú swoju cestu do domu horkými slzami kropila a powetrie wôkol sebä kwílením a žalobami naplňowala; zdálo sä jej, jakoby mala zúfať na dobrotiwosti a milosrdenstwu Boha, bez jehož wôli ináč ani wrabec nepadá zo strechy. Od ukonania, kwílenia a hladu málo že z nôh nespadla, a ponewáč práwe došla na jednu prijaznú poľanku w prostred doliny: preto si chtela tuná odpočinúť a sklupla dolu na mäkkú tráwu a presmutným okom pozierala na žblunkajúci jarečok tak jasný jak krištal, ktorý pomimo nej dolu plynul. „Ty wodičko" — hovorila k jarčoku — „ty iste netečieš z očí chudobného, lebo sebe tak weselo bežiš dolu pieskom a skalkámi, jakoby na svete žiadnej biedy nebolo. O tys'šťasliwejšia, nežlí já!" — Tu naráz oblehčilo sä jej na srdci, tak jej bolo jakoby nejaká tajemná ruka bola jej sňala wšecku tiažobu, zdálo sä jej, že čuje tento hlas: „Neplač, Pán Bôh na tebä nezabudnul!" — A když tak hlädela na jereček, naráz na samom krajiku jarčoka padne jej do očí jeden kvietok od nej do teraz nikdy nevidený. Bola to bylina konaristá, na jednu stopu wysoká, lístky na nej stály dwa a dwa na spôsob dwúch rozprestretých krýdelek, ktoré chcú odleteť; — z pomedzí tích lístkow vypínali sä hore útle a strojné stopečky, na každom takom stopečku stal jeden bielo-červenastý kwietočok, ktorý sä jakoby w štyrí jazyčky delil, a so svojou dluhou žltou šiječkou w zelenom kališku sedel. A zdalo sä jej, jakoby nečo od jarčeka volalo: „Odtrhni mňa, odtrhni mňa, a muž twôj ozdraweje! — A ona wstanúce, wyrwala zelinu s koreňom a w srdci potešená a rozweselená pospiechala do domu. Keď už bola doma, zwarila wodu a s ňou tú zelinu oparila a tak mužowi prichystala nápoj, ktorý mu i podala so slowmi: „Wypíj w mene Božom !" — muž wypil a skorej než dwa dni prešli, stratila sä i všecká chorosť muž stanul a pracowal jako predtím w potu twári swojej, a mal zase chleba jak pre sebä, tak pre swojich. A reč o téjto diwotwornéj zelinke rozširila sä po celéj dedinke, tak že ju potom každý nemocný, ktorý nemal s čím liekara zaplatíť, užíwal a ona každému pomáhala, w jakejkoľwek nemoci sä kdo nachádzal. Medzitím v jednom krásnom zámku žil jeden bohatý člowek, žil sebe weselo a w rozkošach, nemajúci pamäti žadnéj na chudobných, že nudzu a nedostatok trpia. Onezdrawel i tento, a dal k sebe powoláť všeckých liekarov i dáwal im zlato í sriebro, a predca ho žiaden nemohol wyliečiť. Nemoc sä zo dňa na deň zmáhala a už sä obrátila k smrti. Tu prišla do uší tomu bohatému reč o tej divotvornéj zelinke, ktorá že praj wšecké choroby lieči. Doneste mi tú zelinu, já ju so zlatom odwážim!" — powedel on. I doniesli mu ju, a on nápoj z nej priprawený hltavo pil jeden za druhým; nemoc ale sä neumenšowala, ale mu wždy horšie a horšie bolo, tak že mu liekári powedeli: „usporiadaj si dom twôj, lebo musíš umreť." To ale mu prerazilo telo a dušu tak, že kázal wšeckym won isť a len on sám zostal v chyži. Teráz sä mu pred jeho oči a swedomie predstawil jeho celý predešlý žiwot, jako predtím nikdy. „Ach!" — howoril smutný sám k sebe, — „tys mnoho zlého v twojom živote popáchal. So wšeckým twojim zlatom a sriebrom nebol si nikdy šťasliwý člowek. Ach kebys bol tak chudobný, jako oni ľudia w chalupách, — tí sú šťasliví a weselí a Boh im pomáha. Tys ale stratený! Ach Bože, Bože smiluj sä nadomnou! Keď už mám umreť, tak aspoň odpusť mi moju nepráwosť, a milostiw mi buď podlä Twojej welikéj dobroty. Hle! já chcem byť jeden najnúdznejší pred Tebou, krome Twojej milosti nič nechcem iného úfať! — Jak sä tak wyhoworil, prediwne mu bolo na srdci, cítil w sebe radosť a pokoj dotud ešte neznaný. „Dajte sä mi ešte ráz z tej zeliny napiť," — prosil on, — „aby som sa sňou ku smrti posilnil a priprawil." „I napil sä, a hle, ani dwa dni neminuly a nemoc sa stratila a on stanul z postele celkom iný člowek, miloval Boha i ľudí pre Boha a bol priateľ chudobných. „Jako sä wolä tá zelina? " — pital sa ľudí. „My ju woláme," — odpowedeli mu títo „Zelinou chudobných, preto že len chudobným pomáha, bohatým ale nie." — „Prawdu máte, — powedel on a slza sä mu tiskla do očí, — prawdu máte, zelina táto len chudobným pomáha a tím, ktori sä skorej pred Bohom chudobnými stanuli. Já ale tu zelinku wolám : „milosťou božou." Zoslowenčil M. Ch. |