Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | Zoslowenčil M. Chl. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 30 |
| Názov článku : | Ruzowá Ratolesť, |
| Text článku : | Ruzowá Ratolesť, čili Puť Aničkyna. (Dokončenie.) S bolesťou srdca patrila Anička hore z mosta za pláwajúcou po rieke smojou ružowou ratolesťou. Málo chybelo, že za swojima ružičkami do wody neskočila; prišlo jej ale na pamät, že woda je hlboká a prudká, preto len popri wode dolu bežala w nádeji, že nejakým prípadkom woda jej ružowú ratolesť k brehu priženie. To ale sä nestalo. Ratolesť samým stredkom potoka plynula; hneď sa skryla, hneď zase na wrch wody wytonula, až naposledy sä na wrbinku na jednej malej sihoti zawadila. Anička bez úfnosti na brehu stála, prizierajuc sä bolestne, jako s jej ružičkami woda potrhowala. My šlienka na grófku Emmelinu, na utratenú ružowú rato lesť, na pretrhnutú swoju púť a na matku w núdzi po stawenú, jej dušu ťažkomyslnosťou naplnila. K tomu úbohá už bola ukonaná a wylačnená; inačej by snáď nad swojou stratou nebola tak horko nariekala. „Ha! ha!" — čosi sä za ňou ozwalo. Anička sä zwrtne a hlä, wčerajší pútnik pri nej stojí. „ I prečože tak plačeš moja drahá dewuška, a to za rána tak krás neho dňa?" bola jeho prijazná otázka. I pojal ju za rúčku slzámi pokropenú, bo jak ho zazrela, hnedky sebe ich s ňou utierala." — „Ach! moje ružičky! jakožebych neplakala." — „Ružičky! — No weru máš prečo plakať." — „Ach! jakbych nemala plakať! Wšak to je ostatnie, čo som mala na tom swete." „Tak ich len wyretujeme" — powedel pútnik a zhodiw zo sebä wrchní odew, pustil sä do wody a o ne dlúho bol s ratolesťou ružowou pri Aničke. Kým tam a sem pláwal, Anička celá strpnutá stála; — keď ale swoje ružičky w ruke mala, oči sä jej od radosti iškrily, a teráz sa jej zdály o mnoho peknejšie. „Na ščastie som sä s tebou zišol" — howoril pútnik, — „práwe som chtel k wám, aby som sä za wčerajšu wečeru podäkowal. Kdeže ale teráz s tími drahými ružami zamyšlaš?" — „K Panne Márií, tam do kaplici" — powedala Anička. „Pán Boh s tebou diewečko! K takowej púti tys ešte primladá. I čože bys žiadala od Panny Márii?" Anička hláwku zwesila a sa zapálila; ponewádž ale prawdu mluwiť bola nawyknutá, preto i teraz slabým hlasíkom riekla : „Žiadosť moja by bola, keby nám P. Maria nečo na obed poslala, jestli je wôľa Božia." „Pre Boha! Teda hlad trpíte!" — zwolal pútnik, — a wčera si mi ešte chleba dala." „Sen moju čiastečku," — powedela Anička, — „Matkynu som wäm nedala, ponewádž je nemocná; o tom ale som jej nič nepowedala, ináčej by mi bola dala zo swôjho." — „Úbohé diéťa! já som wiacej zo žartu, nežlí z potreby od teba twoju wečeru wyludil, — ale poď so mnou do dediny; hneď tam neco jesť dostaneš." „Keď waša láska, já bych radšiej mala obed pre matku."! „I jedno i druhé bude, len chytro poď." „Ale musím skorej k pannej Márii na briežok, aby som sa jej podäkowala za wyslyšanie prosby mojej. Tie ruzičky musím jej na oltár položiť, aby mi nezwädly, keďbych šla do dediny." „No dobre, tak pôjdem s tebou, a pomôžem ti hore briežkom." „Ale ste premoknutí. Či nepôjdete do tej búdky sä wysušiť?!" „Neboj sä dušička! — Já som desäťročný wojak. U mňa to nič nowého." I pojal ju za ruku; mal už celú jej dôweru a na ceste sä celkom spriatelili. Rozpräwäla mu, jako o krawu p rišli , jak dluho už je matka nemocná, jako swoje ružičky na swatbu grófky Emmeliny chystala, ktorej Otec gróf Montfort je pánom w tej okolici, a jakowe ufnosti mala z obetowania swojích ružiček na oltár P. Marti. „A prečo že si to wšecko grófke Emmeline neprednesla?" — pital sä jej pútnik. „Keď ona tu nebýwa; — len teraz má prísť so swojim pánom Otcom na zámok, aby swatbu držala s grofom Mowbrajom." Pútnik sä usmiechowal a chtel nečo powedet; wšak ale w tom došli ku kaplici, do ktorej i s patrnou nábožnosťou wojšli. Tam mnoho ľudí kľakalo okolo oltára w modlitbe zahrúžených; pre Aničku to bolo nečo powšedného, lebo ona bez wšeckéj ostichawosti wystúpila k oltáru a swoje ružičky k nohám swätého obraza položila, a potom si poklaknuwši, počala sä nábožne swoj Ruženec modlit. Pútnik medzitim jeduoho z chlapow prítomných wywolal a čosi mu pošepnul, potom si tiež k Aničke kľaknúl a trpezliwe wytrwal, kým ona swoju modlitbu ne dokončila a tak len s ňou odišol z kostolíka. — Matka Magduša sä nemálo zadiwila, widiac swoju dcérku s jedným cudzým mužom. Když od Aničky počula udalosť, ktorú mala so swojímí ružičkami, a když od pútnika uslyšela wčerajšu históriu s chlebom Aničkyným, slzy jej wstúpili do očí. „O dobručký Boze! teda to diéťa wčera bez wečeri bolo!" zwolala ona. -,Ano" — powedel pútnik, — „a ponewádž to ona z mojej príčiny učinila, preto sebe držím za powinnosí, jej sniedanie dat. Práme keď sme tu dochádzali, widel som za mnou môjho sluhu s košíkom. Musím pozreť, čo nám nesie." Anička newerila swojim očám, zdáliž to prawda, čo sä teráz jej zraku predstawilo, když pútnik wychádzajúc, dwere otworil. Stála tam pred chalupou kopa ozbrojených chlapow a rytírow w tom najpeknejšem poriadku, ktorí wšetci pútnika jako swojho pána pozdrawili. Jedna obložená mulica stála w prostred nich. Koše s jediwom (s potrawou) hnedky sňali z nej a do izby sluhowia poznášali. Anička štebotala swojemu priatelowi, ze to ani za mesiac s matkou nezje. Pútnik sám pofluhowal matke Magduši. Anička musela k nemu sadnúť a s ním spolu jesť. Wčil sä im dal poznať jako gróf Mowbray . Chlapi wonka že sú wraj jeho sluhowia, a grófka Emmelina že dnes na wečer má dojsť na zámok, ktoréj že praj hnedky bude rozpráwät históriu Aničkynu jako i o jej ružičkách. Matka Magduša mala ešte času k sebe prísť, — i ružiček nowych nakwitlo, kým deň swatby Emmelininej nastal. Čo keď sa stalo, Anička bola tiež medzi diewkatkámi dedinskými, ktoré ružičky po ceste pred grófskymi mladoženíchami roztriasaly, a když už došli ku kaplici, Anička mladej neweste podala košíček plný tími najkrajšími ružičkámi. Grófka ich s prijaznon twárou od nej prijala, — když gróf Mowbray jej do ucha šepnul: „Aničko, dnes wečer prijď s twojou matkou do kaplici." Anička prišla na čas a jednu krásnu bukretku ružíček položila na oltár. Znala ona, že gróf s grófkou sú už w kaplici, wšak ale sä skoréj neobezrela, kým jej grófka swoju utlu ruku na rameno nepoložila. Na čo potom wšetci wyšli z kaplici. Když pred kaplicou stáli, grófka utešený pletený košíček, s ružami naplnený wtistla Aničke do ruky, gróf ale Mowbray wpustil doneho mieščok peniazmi obtiazený. „Mamičko!" — zwolala Anička — „tu je peniazi dost na jednu krawu." „Nie, nie moje diéta" — powedel Mowbray — „to nie na krawu. Takowe dwe nájdete na poli za wašim domkom. Peniaze sa wám na nečo iného pridajú; mieš čok wšak nemáš od sebä preč dať, ten si nechaj na pamiatku na onen večerný chlieb, ktorý si mi tam pri studeňke dala!! Anička swoj powdäčny zrak obrátila na swojich dobrodincow a ešte wrúcnejší hore k nebesám, po tichu mluwiac k matke: „Ach! jak dobrá je naša nebeská matička! M y sme jej len ružovú ratolesť zaniesli, a ona nám tolko darow požehnala." „Pravdu más moje diéta" — powedela grófka Emmelína, — „Bl. P. Mária wyslyšala twoju modlitbu a nám wnukla wôľu, aby sme wám pomohli. To skusuju wšetci, ktori ju w uctiwosti majú. Nedarmo wyreknul jeden weliky svätý : „Není slyšano, aby Maria koho bola opustila, ktorý u nej svoje utočište hlädal." Zoslowenčil M. Chl. |