Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná mája |
| Autor : | J. Dobránsky |
| Rok : | 1943 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | Posledná prosba matky. |
| Text článku : | V útulnej gazdovskej chalúpke lopotí spolu so svojimi dvoma dievčatmi sedliacka matka. Pracujú vždy, veď predsa Pán Boh žehnajúc ich práci, dal sa im dožiť toho, že teraz samy môžu si obrobiť svoju hŕstku majetku. Dcéry dorástly, pomôžu matke, ktorá donedávna sama musela sa starať o všetko. „Veď keby teraz ešte náš otecko žil, isteže by som nemusela mať tak hlboko vyryté vrásky na čele, iste by som viac vládala urobiť ako teraz“, častejšie odpovedala svojim dcérkam, keď ju napomínaly, aby toľko nepracovala, veď už aj tak toho veľa nezmôže. Aspoň toľko jej Boh doprial, že jediný syn, ktorý práve dokončil svoje štúdium, stará sa o ňu, napomáha ich. Čo jej vždy vynúti jasný úsmev na tvári, je to, že viera jej syna je hlboká a neotrasená nijakými blúdiacimi nárazmi. On je tým prameňom hlbokého precítenia náboženského celej rodiny. K jeho listom zavše poznamenala matka: „Ach, dievčatká moje, veru robte podľa týchto zásad a rád.“ Avšak nakoľko bol ten domáci pokoj, ktorý sa zahostil v celej rodine, krásny, natoľko bol aj krátky. Aby jasné nebo rodinnej spokojnosti zastrel čierny mrak, podnetom bol k tomu skutok, ktorý si skôr zaslúžil nebeského požehnania. Mamička, ktorá už skôr, majetku hoci nebolo priveľa, predsa jej srdce ju nútilo dať biednejším susedom almužny, teraz, keď jej Boh viac požehnával, viac cítila v sebe povinnosť navštíviť a potešiť chorú susedku. K takej návšteve nikdy sa nevybrala s prázdnymi rukami, ale sobrala niečo pre deti alebo pre samú chorú. Jedného rána cítila akúsi mdlobu, ba spozorovala, že je to niečo vážneho. Anča, dcérka siahla jej na tepnu, zmerala pulz a zistila, že má horúčku. Poslaly pre lekára. Skôr než vkročil ku chorej, Mária mu oznámila, že mamička včera navštívila chorú, u ktorej sú príznaky týfusu. Zjavy, ktoré sprevádzaly mdlobu mamičky, bohužiaľ dokázaly, že obava je pravdivá. Lekár, nechcejúc znepokojiť, chorú už vopred, predpísal iba najpotrebnejšie lieky a ohlásil, že príde ešte dnes, aby chorobu lepšie rozpoznal. Tak hovoril lekár. Mamička však mala tušenie, že je to niečo horšieho ako choroba žalúdka, a to tým viac, čím zjavnejšie sa ukazovaly červené škvrny. Bleskurýchle jej zišlo na um, akej choroby sú to príznaky. Videla ich u iných. Zavolala Marienku a prosila ju: „Uvar mi čaju, lebo nemám miesta na tele, kde by som necítila bolesti. Vidím, že je to choroba, ktorá má hrozivé následky. Zdá sa mi, že sme na jednom so susedkou, ktorá má týfus.“ Marienka vediac už presne, čo je s jej mamičkou, veľmi sa premáhala, aby zachovala chladnokrvnosť. Predsa mamička spozorovala jej slzy... Vtom prišiel lekár. „To je už zlé znamenie“, zvolala chorá. „Nie je to až tak zle, tetuška; ide mi iba o to, aby som nepochybil hneď zpočiatku. Viete, že nijaká choroba nie je nebezpečná, keď je včas objavená.“ „Dúfajme“, tešila sa matka. Lekár starostlivo vyšetroval príznaky choroby, pozoroval škvrny, jazyk a častejšie skúšal tepnu. „Nože, žiadala chorá s úsmevom, nezatajujte mi nič, povedzte mi všetko, bez ľudských ohľadov, že je to riadny týfus, ktorý značne pokračuje. Aspoň sa uspokojím a dám si do poriadku duševné a telesné veci, lebo — viete, pán doktor, -— som katolíčkou a rada by som ako taká aj zomrieť.“ Úbohá chorá, súc pevne presvedčená, že má týfus a že bude za niekoľko dní u brán večného života, hovorila s Marienkou o Prozreteľnosti preláskavého Boha, ktorý jej nedával odmeny tu na svete, ale všetko jej ponechal pre nebo. „Drahá mamička, — hovorí Marienka — Boh miesto radostí tu na zemi dáva svojim milým iba utrpenie, veď On prisľúbil svojim priateľom kríž na zemi a slávu v nebi.“ Sotva odišiel lekár z izbičky, matka prosila staršiu dcérku: „Urob mi tú láskavosť, Anička, choď po kňaza, aby som si usporiadala svoju dušu. Aby ma nič neprekvapilo. Či nemohlo by zajtra alebo pozajtra prísť bezvedomie ? A čo potom ? Veď to nie je nič zlého, keď prijmem sviatosť o deň skoršie“, — utešovala sa. Zatiaľ pricestoval tiež syn k svojej matke, ktorému sestry oznámily, že je chorá. Mamička shromaždila okolo seba svoje dietky. Bol to vznešený pohľad na horlivosť, ako si matka usporiadovala svoje duševné veci a iba potom obrátila tisíceré myšlienky na rodinu, o ktorú sa veľmi obávala, že ju bude musieť navždy opustiť. Deti stoja pri matke. Chorá hovorí slávnostné: „Moje milé dietky“ — odrazu nápadne uprela svoj zrak na kríž, visiaci na stene. Vystre ruky. Dietky pochopily, čo žiada, svesily kríž a podaly ho matke. Ona ho objala a pobozkala. Na ústa sa jej tisol pozdrav plný vďačnosti: „Klaniam sa Ti...“, tri razy opakuje tieto slová: „Život svoj a krv svoju dám za vaše duše.“ Striasla sa. „Hla, pozrite sa, milé dietky, tu je váš budúci Otec.“ Vykotúľaly sa jej dve veľké slzy. Nastalo ticho ... Potom dala deťom svoje materské požehnanie a prosila všetkých, aby sa pridržiavaly svätej viery, ktorej ich ona učila. Ona nech vás sprevádza, ona nech vám žehná ... Prišiel kňaz. Vyspovedala sa. A tu roztiahla svoje ruky a hľadiac zbožne na svätú Hostiu, prosila Ježiša: „Tebe odporúčam svoje dietky. Ježišu môj, keď je to Tvoja vôľa, aby osirelý, buď im Otcom a Tvoja Matka nech je ich ozajstnou Matkou.“ — Tu odrazu stíchla. Potom zasa hovorila: „Deti moje, ešte mám k vám prosbu: „Nezabúdajte na ono meno, ktoré v celom mojom živote mi poskytovalo veľa pomoci, ktoré ma tešilo v trápeniach, ktoré mi donášalo telesnú i duševnú úľavu. Prosím vás, nezabúdajte na meno Mária. Ona mi bola vždy potešením zarmútených, v Ňu som verila, Ju som ctila, k Nej som sa modlila za šťastnú hodinu smrti a za vaše šťastie. Ona ma vyslyšala. Ctite si Ju, ako svoju opravdivú Matku — to je moja posledná prosba“. Po krátkej prestávke pokračovala: „Aby ste nezabudly na túto moju prosbu, dávam vám do opatery môj poklad, ktorý mi sverila za tých istých okolností moja matka. Vezmite tieto pátričky, ktoré mi matka doniesla z jeruzalemskej púte. Tie nech sú vám živým pripomenutím môjho posledného priania.“ Deti kľakly a poveclaly: „Najsvätejšia Panna, pri posledných slovách našej matky volíme Ťa za našu Matku a Orodovnicu, sľubujeme, že odteraz Ti vždy verne slúžiť budeme.“ Po tejto chvíľke matka ostala pohrúžená do vd'akovčinenia a počúvala z hĺbky srdca vyvierajúce „Zdravas“ bolestného ruženca, ktoré bolo popretkávané vzlykotom osirotených deti. Po modlitbe vypustila dušu ... |