Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | — M.Chl. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 37 |
| Názov článku : | Cudzá wec nemáwa požehnania. |
| Text článku : | Weronka, to sä jej musí dať, — bola driečna osoba, to jest: bola neunawná w práci od rána do weče- ra. Na swojich dwoch dietkach, na tom jedinkom diedi- ctwu od swojeho nebožkého manžela, s celou dušou wi- sela a bola samá priwetiwosť a prijaznosť ku každému. Jedinká jej chyba tá bola; že medzi swojim a cudzým newedela dobrý rozdiel činiť. S tím ale jej nechceme do zlodejom nadáwať — Boh zawaruj! — Ona totižto nektoré weci za wšeckým společne powažowala, s ktorý- mi by každý mal práwo. Jako na príklad pstruhy w jarku, zajace w lese, panské lúky, na ktoré jej húsky sä pást wybehowaly: zwláštne ale to držala o suchých ra- mužinách (chwojkách) w lese, ktoré sebe na zimu sbierá- wat bola zwykla. Keď dakedy nektoru rybku w járku ula- pila, to sä jej tak hore od panstwa nebralo, i pre hu- sičky, keď dakedy na lúku wybehly, sä jej tiež welká zglo- ba nečinila. S drewom ale sä wec ináčej mala. Pán lesnik — nazwany Lieskowský, ináčej milý a dobrého srdca člowek, — wonkoncom to nechcel trpeť, keď mu tam kdo po rúbaniskách mne nič tebe nič, kwáril (ga- rázdil); preto uz wiac razy Weronku opomnul a to ostrý- mi slowmi, aby sä mu warowala w lese kwáriť, lebo Keď ju dochytí, že sä jej weru zle powodí. Weronka ale na to sä len smiala. „Jejweď len tak zle nebude" — my scela sebe. „Drewa musím mať; lebo len mojim ubo- hým dietkám nedám w zime mrznúť; — kupiť ho ne- wládzem, bo krom mojej chalupiny nič nemám; a čo mojima rukama zarobim, to ledwa že mi wystači na wý- žiwnosť, — a potom wšak drewa dosť rastne w lese, čože to komu škodi, keď sebe dakedy bremiačko (batôž- čok) donesem!" — Pán lesnik na takowé reči krútil hlawou a howo- riewal: „ Ej ej Weronko, cudzá wec nemáwa požehna- nia. Každú sobotu si môžete isť do lesa suchú haluzinu sbierať, to je wám slobodno, — druhé ale dni to mi neprobujte; lebo keď wás dochytím, — lieskowica bu- de mať roboty. — Či ste počuli? — — Hrmowica" — „Skorej ulapiť, potom mlátiť!" — hahotala sä tá prebranej mysli žena. „Weronka má chytrejšie nohy, nežli taký hrubý pán, jakowý ste wy !" Na krátko. Lesnik sä wyhrážal, Weronka sä smia- la; a so sbieráním drewa ostáwalo pri starom. Jednoho dňa, bolo to za zparného leta, Weronka stála predo dwermi, když práwe lesnik na swojom wo- ziku prejechal. — „Aha! ten jede do mesta" — riekl k sebe. „Ani lepšíe nemohol trafiť, — drewo mi už wy- chádza a dnes si môžem swiežeho doniesť. Dochytiť mňa nedochytí. Jindrišku, Marinko! pozbierajte sä, pôjde- me do lesa!" Dietky zaraz boly pri matke, bo do lesa radi cho- diewali. Weronka wziala sekerku, Jindrišek sekáč, i pu- stili sä na cestu. Tá bola daleká, powetrie dušné, zbie- ranie drewa nešlo lechko, nesenie bremena jim nepadlo lahčejšie. Wiete-li čo deti," — howorila matka k swojim malým, ktoré ledwa že ešte na nohách stáť wládali. — „Utiahneme sä dakde do chládku — tam na mäkučký mach pod buk, kde si na hodinku pospíme a odpočneme." „Keď ale pán lesnik nadejde matko?" — prawil Jindrišek a jako splašený obzieral sä okolo. „ O ten nenadejde, — išol do mesta ! Dnes sä nemáme čeho báť. Potom keď bude chladnejšie, ne- jako len unikneme domow." — „Já nedbám" powedel Jindrišek a Marinka tiež! „Hle, jak je ukonaná! už jej oči na spania idú." — Netrwalo dluho a naši ľudkowia sedeli w chládku pod bukom; bremiačka (batôžky) po pri nich rozrucané ležely. — Popoludnie bolo do zadusenia zparne. Žia- den listočok sa nepohynal,— len tu i tam na haluzinkách sikorečky sä ozywaly, — mimo tých wšecko bolo ticho. Naši ľudkowia boli od srdca ukonani. Ani nezwedeli, a už w hlbokom sni zanôteni boli. A kdo zná, jak dluho spali? — Naráz — o hrôza! Jindrišek skríkne: „matko, matko, lesnik ide!" — Weronka skočí. „Dietky, bremiačka (batôžky) na plecá, a utekajte čo môžete! Marinko drž sa mojej kíbli!" „W nohy! kdo môže, retuj sä !" — bolo teráz he- slo. Lesnik náhlym krokom približowal sä na miesto, s flintou na pleci. Ani dwe sto krokow nebol daleko. Tu treba bolo nohama pohynať. Jindrišek predkom — mat- ka za nim — a Marinka na kydlu owesená za oboma. „Oho! ho!" — zawolal lesnik. To ich ešte wiac hnalo. Hušťami a prstiami na slepo leteli. Marinka w behu stratí botky z jednej nohy, — w strachu popusti matkinu kiblu — a wjednom nu — leží na nose.— Weronika to pomerkowala, — wšak ale sä nezastawila, bo lesnik jej bol za pätami. Myslela sebe, že sä diecku nič nestane, ze horník nebude mať srdca mu ublížiť. Strach pred lieskowicou ju hnal ďalej. „No len utekajte. Wšak mi neujdete!" — volal za ňu lesnik. „Marinka u mňa bude sedieť, kym po ňu neprijdete. A potom viete čo bude — Weronko? — Weronka tomu dobre rozumela. „Weď mi ho on sám pošle" — myslela sebe. A len w nohi ďalej — kym s Jindriškom domow nedobehla. Teraz ale jej len predca počalo byť clíwo, — nesmierna uzkosť ju pre Marinku napadla; — „ach! keďby jej predca lesnik ublížil!" — Myšlienku tu nemohla zniesť. „Ale čoby jej tam ublížil!" — kojila sä jak mo- hla. „Kým večeru uwarim, iste dôjde domow." I složila w náhlosti ohňa a celu kopu z haluziny práwe prinesenej na watru narucala, — ostatnie blizko watry lezať nechala. Iskry z watry hore pofrkowaly, pre ktoré ona oči nemala; len na chytro pristavila hr- nec k ohni a vybehla von, aby pozrela, čí už snaď Ma- rinka neidie. Daromniny! Málo že si oči newyhlädela — a Marinka sa nedávala vidieť. Tu ju úzkosť z no- vá nadešla a ju rovno pudila k domu lesníka; — na ceste sä jej tak zdávalo, že ju tam a tam uz vidí a když sä ďalej pohla, nevidela nič. — Naráz, — co to? Ču- je za sebou krik a halas. Obozre sä — stoji jako stlp, — čierny kopec dymu sä hore valí — Otče w nebesách, oheň! horí! Ha ! jej vlastný domek! a Jindrišek je tam sám! Bože dobrý! len by sä nespálil!" Jako vietor Weronka beží zpätky. Jej chalupa už v jasnom stoji plameni. „Jindrišku! Jindrišku !" Chvála Bohu Jindrišek žije; — Ostatnie wšecko je preč. „ O môj Boze! Predca lesnik pravdu povedal: Cudzá vec nemáva požehnania. Práve to ukradené drevo mi muselo dom podpáliť! Boze, Tys sprawedliwý trestiteľ! W čem kdo hreší, w tom i trestán býwa. Ach! a Marinky niet! o Bože, Bože! čo z nás bude! Načo som len do toho lesa išla! Teráz mám už, mám já biedná, nešťastná žena! Ach!..." „Hrmowica s perunami! či vás už ráz mám!"— zadudnelo naráz w ušach Weronkiných. — Jindrišek zavresknul, — Marinka skríkla, — matka Weronka oči vyvalila. Pred ňou stal nahnevaný lesník, lieskowicou šwihajúc, jakoby chcel jej na chrbát priložiť. Ona zo sebä vydala čudný hlas, o ktorom sä nedalo rozsúdiť, či zo strächu, čí z radosti pochodí. Widela sä w prostred lesu — deti pri sebe pod bukom, bremiačka (batôžky) tiež ešte tam ležaly. Mocný Bože! jak jej divno bolo na srdci! naráz sä i smiala i plakala, — deti objímala, bo- skala a k srdci pritiskowala, — potom sä zase i smiala i plakala, ... Lesník stal w rozpakoch, nevediac, čoby mal mysleť, — ruka mu dolu slehla, o liesiowicu na zem opretý spočíval. Naposledy Weronka sä lesníkovi hodila k nohám a pochytila ho za ruku volajúc: „Bite pán lesnik, bite! — Wšak já som to zaslužila! Pravdu máte. Wec cudzá nemáva požehnania. Kým žiwá budem, mimo soboty nepôjdem na drevo. Bite pane! Já sä to- mu nespieram, — keď len môj dom ešte stoji — a Ma- rinku tiež ešte mám. Bite pán lesník!" Pán lesník ale nebil, len sa pítal: čoby jej bolo? — A ona mu svoj strašný sen wykládala, jak sme my ho hore vyložili, s tím dodavkom, že si ho berie za vý- strahu, a že sä cudzej veci za celý svet viac nedotkne. Wykladanie toto lesníkom pohlo, lieskowicu odmrštil na stranu, s rukou medzi brumčaním sebe wytieral oči. „No už dobre, vstaňte hore. Netreba vás viacej trestať. Posbierajte si drevo na plecá a choďte s Bohom. Ale že mi slowo trímajte. Cudzá wec nemá požehnania. Na to pamätajte." Weronka sä podäkowala a s dieťmi šla domow s tak veselým srdcom, jakoby sä z nowu bola zrodila. Lesnik za ňou hlädel. „Úbohá žena! chce sä polepšiť! — Deň a noc sä trápi a sužuje pre svoje deti. — Hm! tak ostrým som nemal byť. Úbožiatko! tak rada widí dietky! a to málo drewa! — „Čujete Weronka!" — wolal za ňou hrmot- ným hlasom. „Čo rozkážete milý pane? — „Napotom wám netreba drewo kradnuť. Cudzá wec nemáwa požehnania. Zajtra wám siahu drewa rú- baného pošlem — rozumiete? z môjho. To budete mať pri poctivosti, ani ono vám dom nad hlavou nezapáli. S Bohom!" I pohnul sä domow. Weronka ho na stotisíckrát požehnáwala, ani nechodila wiac do lesa mimo w deň slobodný. Sen pod bukom jej dobre w pamäti sedel. Cudzá wec nemáwa požehnania. Sen tento by sä i u nás pre mnohých dobre zdál. Naši ľudia práwe tak w tej veci zmýšľajú, jako We- ronka pred svojim snom. Lesy panské za swoje powažu- jú, ačpráwe w desiatom prikázaní stojí: „nepožiadaš ani wola, ani osla, ani ničeho, čo jest twôjho blížneho. |