Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | Zoslowenčil M. Ch. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 34 |
| Názov článku : | Sirôtka a Macocha |
| Text článku : | Sirôtka a Macocha čili Láska w boji s nenávisťou. (Dokončenie) Wšak ale Marinka sä nie len s opatrowáním Ma- cochy swojej zaobierala, ona swoju najwätšiu starosť obrácala i ku dozieraniu nad swojou sestrou Aničkou. Ona na tom pracowala, aby jej lásku k pracowitosti, krotkomyslnosti, pokornosti a k wšeckym onym čnostiam wnukla, ktoré sú ozdobou ženského pohlawia. Najme na to hlädela, aby Aničku priwiedla k pobožnosti, k onej jednoduchej prawej pobožnosti, ktorá každodenné powinnosti len pre Boha plni, a len Jeho, jakožto potechu w bolestiach a jakožto odplatu swojich bojow hlädá. Lehkomyslnosť Aničkina za dluhy čas wšecke namáhania Marinkine wywrácala; — príklady, ktoré jej dáwala, neboly od nej rozumené, napomínania nenachádzaly počúwneho ucha, wyčitky nič neprospechowaly; áno trpké nauky nešťästia mysl toho mladého diewčaťa len rozhorčili, bez toho žeby jej rozum boly zrelejší učinily. Jak Marinka widela, že sä s dobrotou a prepatrowanim nič nedá wykonať, wystupowala proti nej s prísnosťou a ostrosťou, pri každej príležitostí Aničkinu swojewôľu ohybowala a s tím wšeckym tú najútlejšu lásku tak spôsobne wedela spojiť, že Anička pomálu swoju zpurnosť a neprichylnosť, ktorou sä od matky proti Marinke bola nakazila, — zložila a ju zmenila s tou najsrdečnejšou k Marinke príchylnosťou. Když pani Jindrichowa zo swojej nemoci powstala, išla so swojimi deťmi k sw. prijímaniu, ačkolwek ešte bledá a dosť slabá bola, wšak w duchu swojem rozweselená, co bolo i na jej twári poznať. Tu Marinke napadlo jej prwšie sw. prijímanie, jako na tom istom mieste od ľudí celkom opustená swojemu Spasiteľowi sľubowala, tích milowať, ktorí ju nenáwideli, a tím dobre činiť, od ktorých toľko trpela. Sľub tento wyplnila, a když nad sebou zwiťäzila, kroz to i nad druhými k wiťäzstwu prišla, a wčil tie tak ziskane duše priwiedla k pastýrowi wšech oweček. W den plnoletnosti Marínkinej sprawny jej opatrowník odewzdal jej do rúk písma swojho opatrowníctwa, a Marinka o málo hodín práwowlastnosti na swoj majetok preniesla do rúk pána Richarda hlawneho weriteľa otcowého. Pri tomto odewzdáwaní plynuly jej po lícach tichučké slzy. Pán Richard pohnutý zwolal : „Či som nepovedal, že tá obeť je priweliká ?!" — „Ach, môj pane ! wy sä mýlite; keď plačem, to sä stáwa z radosti, že som mohla moje slowo podržať. Keďby môj Otec tu bol, tak by mi nič ku mojemu šťästiu nechybelo!" — „Žiadnu-li ešte zpráwu o nem nemáte ?" — „Žiadnu; wšecke naše unowania do teráz darobné boly; z nektorych wšak znakow zamierame, že do Ameriky pošel." „Keďby wedel, jakowy poklad doma nechal wo wás Marinko, tak by sä čím skôr domow nawrátil; ... Červäwenite sä? — Nechcem wás priwiesť do rozpaku — werte ale pewne, že od našeho služebníka Richarda wernejšieho priateľa nemáte. Waše sä chowánie mňa pohlo a keď wám to poboznosť wnukla, tak je to weľmi dobrá wec." „Prawá pobožnosť, pane Richard, — ačpráwe bych já nemala sebe s tim lichotiť, — sdokonáľuje naše dobré wlastnosti, a k tím, ktoré ešte nemáme nám dopomáha." — A s tim sä poručila Marinka. Po troch dňách prišel Richard s opatrowníkom k rodine Jindrichowej, pred ktorou sä wyslowili, že po wyplateni celej dlžoby ešte Marinke neco málo z majetku materinského ostalo. Spolu jej radili, aby tu pozústalosť k pokračowaniu w remesle otcowskom wynaložila, že praj keď sä to s opatrnosťou powedie, môže im poslúžiť keď i nie k hojnej, wšak predca k dostatočnej wyžiwnosti. I jeden i druhý k tomu cieľu jej ponúkli požičku, a Marinka k tej dobrej rade swojich priateľow i hnedky priwolila. Po málo týdňoch Marinka zase wtiahla do domu otcowského so swojou macochou, so swojim bratom a sestrou, a prijala krám dosť dobre zaopatrený. Keby ju starosť z príčiny osudu Otca swojho nebola trápila, bola by sä teráz Marinka šťasliwejšou cítila nežli kedy predtím w žiwobytí swojem. Ačkolwek macocha a Anička jej sestra swoje chyby a wady nie celkom zlozily, ničmenej predca šlechetné to diewča wrucne milowali a podlá zásluhy sebe ju i wážili. Pobožnosť a láska k Bohu, ktorú Marinka toľkými slzámi a modlitbámi od Boha pre matku a sestru wyprosila, krotili každodenne wždy wiac a wiac náružiwosti jak u jednej, tak u druhej. Juleka wzjal pán Richard a wzdeláwal ho w kupeckom obchodu: a on sä i statočne a pílne na tom swojem mieste chowal. Marinka teda bola šťasliwá, najme prostriedkom pokojného swôjho swedomia, a kroz lásky swojich, tak o i kroz wšeobecnú počestnosť, ktorú wšade mala ; nicmenej predca ustawične k sebe howorila: „Ach! prečo že otec neni pri nás !" — a pri každej modlitbe wzdýchala: „O Pane priweďže nám ho zpätky!" — W jednu letniu nedeľu rodina Jindrichowä nachádzala sä pri rodine Opatrowníka Marinkineho na wenkowskom jeho pánstwi. Dwe tie rodiny usadily sä na tráwniku w zahrade, odkuď widno bolo more a jeho malý prístaw. Powetrie bolo tiché, ani ten najmenší nepoduchowal wetríček, na oblohe sä tu i tam nektoré shromázďowaly olowowej barwy chmárky, sparno bolo do zadusenia. W dalekosti widiet bolo jednu loď , ktorá s weľkym namáhaním swoju púť k brehu konala, aby ešte pred blízkou burkou k pristawu šťasliwe doplawiť mohla. Naráz slabý Perún míhnul w olowowých chmárach, wíchor začal s nimi krútiť, a po malej chwíli celá obloha zakrytá bola chmárami. Nektoré ťažké kropaje padaly na suchú zem, tak že ich bolo počuť. Naráz sä zatmelo a strážnik na switedlnej weži na jej wrchu rozžal oheň, ktorého čerwenastý blesk wo wlnách pobúreného mora sä zrcadlil. Marinka a Anička kľaknúce na träwnik počali sa modliť ruženec za ľudí na lodi, ktorým zahynutie hrozilo. Búrka sä zmáhala, blesky neprestáwaly a perúny hrozne dudneli (durkotali). W blesku perúnow (hromow) widno bolo onú nešťastnú loď. Sestry modlili sä s wrúcnosťou a tešily sä, widiac, že loď silným wetrom hnaná značne sä k brehu blíži. Jejich wšak oci ledwa že wládali zniesť blesk perúnow, ktoré oblohu, jako ohniwé šmuhy preletowali; na co potom hrozne zadurkotalo. „Perún (hrom) do lodi udrel," — powedel opatrowník, — „weľký Bože! lodní slup už je w plameni!" Wšeckych oči w newyslownej úzkosti oprete wisely na lodi búrliwými wlnami sem a tam metanej, — oheň sä rozmáhal, ktorého iskry wichor wysoko po powetrí roznášal. Z pristawu jeden lodník s nektorými smelými weslármi pustili sä na člunku do moria, chcejúc utisknutým prispeť na pomoc; ale silný wietor ich hnedky nazpäť do pristawu wohnal. Wšecko sä zdálo byť stratene, — tu pri blesku perúnow a plameni horiacej lodi widieť bolo, jako sä jeden člunok plný s ľuďmi od lodi odtahnul a k zemi pláwal. Každé počalo lehcežšie dýchať; wšak ale i každé pohnutie člunka w smrtedlnej úzkosti od nich bolo sprewádzané, — lebo ten člunok bola poslednia nádeja nektorých ľudí medzi žiwotom a smrťou tonúcich. Člunok hneď sä stratil wo wodách, hneď sä zase ukázal na powrchnosti, wždy ale priblížomal sä k prístawu. Búrka popustila, — obloha sä roztrhla a zas bolo widieť belawos nebeskú, a pri posledních prúhoch zapadajúceho slunka , bolo widieť, jako člunok ľuďmi preplnený w rýchlosti strelowej wchádzal do pristawu. W tom istom okamžení ohňom spálená loď shlupla do hlbočín morských. Po malej chwíli widieť bolo, jako wyratowaní plawci hore tím chodníkom kráčali, ktorý wiedol ku kaplici, kde bl.p . Mária, tá hwezda morská ctená bola. Na to miesto kratšou cestou došla teráz i rodina Jindrichowá s rodinou Opatrowníka. Gothická táto kaplica bola tmawá, len jedná lampa pred oltárom zawesená ju slabo oswicowala, tak že sä dal widieť prestarý obraz p. Márie, ktorá ľúbezne sä usmiewajúc dieťa na loktiach držala. Bolo tuná widieť i rozmanité a mnohé sľubné tabličky, strieberné srdca, woskowé swiece, male lodičky, obrazy, predstawujúce zbúrene more, jako na ňom loď s wlnami bojuje, — nad loďow je wymaľovaná Maria, jako zburené wlny utíšuje. Po málu naplnila sä celá kaplica, i miestny knäz došel, a pred oltárom zaspiewal: „Tebä Boha chwálime," a „Zdráwas hwezdo morská;" — když sä to dokončilo každý wretowaniec s bosýma nohama pred oltár pristúpil a jednu woskovú swiecu oferowal. Marinka s pohnutým srdcom na tich mužow hľadela, a když na jednoho z nich nečo lepšie oči oprela, málo chybelo, že nahlas neskrikla. Wšak predca upamätujúc sä, čakala až na konec flužby Božskej. Kdyz teraz wyrätowanci z kaplici powychädzali a od swojich príbuzných, priateľow a známych witaní boli, i Marinke w prostred množstwa padnul do očít ten, ktorého jej srdce zase poznalo. Wčil sä už neznala zdrzať, ale s rozpiatyma rukama k nemu bežala a medzi horúcimi slzámi ho obejmúc, wolala: „Otče, môj drahý Otče !" — A w skutku, to bol jej otec Jindrich, ktorý do takowého pohnutia prišel, že málo z nôh nespadnul a na wolanie swojho dieťaťa len so slzámi odpowedal. Opatrowník wčil zawiedol rodinu Jindrichowu do swojho domu. Když wojšli dnu, riekla Marinka: „ O premilý Otče, chwála Bohu, že ste pri nás, a to azda už na wzdyckí! Jak šťasliwí teräz budeme!" — „Ach moje ubohé dieťa" — odwetil on , — „ty howoríš o štästí! Já ale z Ameriky tak chudobný prichádzam, jak som ta odišol." „W tom sa myliš moj priateľu," — powedel opatrowník, — položenie twoje sa premenilo; wďäky tomu diewčatu. Dom twoj, twoj krám na tebä čakajú. Netreba ti iného len pracowať, a budeš mať pokojné dni so ženou a s dieťmi." „ S mojou ženou?" — zwolal Jindrich, — „ nikdy!" - „I ona je už premenená," — powedel Opatrowník, — „jeden anjel za čas twojej neprítomnosti celý twoj dom pretworil a ten dobrý anjel je twoja dcéra !" — Marinka odskočila k swojej macoche, ktorá nečo oddálená stála, a priwedla ju k otcowi. „Odpúštenie môj priateľu!" — Zwolala s pľačom a padla mu k nohám. „Pokoj a nepamätánie!" — odpowedel Jindrich. „Pokoj a štästie na buducnosť!" — doložil opatrowník. Potom prišli ešte i Anička a Julek a celá rodina tworila jeden šťäsliwý wenec; lebo práwe teraz došla na breh pokoja. Marinka ešte žije; je ona príkladom swojej rodine, radosťou domu, dušou dobrých skutkow, a anjelom pokoja wšeckym, ktorí ju znajú; lebo wšetci cítia moc a silu kresťanskej čnosti, onej mocnej a tichej čnosti, o ktorej platí slowo Spasiteľa: „Jarmo moje je sladké a bremeno lehké." — My ale z tejto histórie k tomu newywratnému prichádzame preswedčeniu: že láska premáha swet, — že ona jako wiťäz z každého boja konečne wystupuje. |