Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M. Chl. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 36 |
| Názov článku : | Odplata dobročinnosti. |
| Text článku : | Odplata dobročinnosti. (Dokončenie.) Plní podiwenia otec a dcéra hlädeli na tie srdečno-statočné duše. Prwší, ktorý pri wšeckej swojej neprijaznosti, predca w sebe srdce dobre ukrywal, už sebe wiac razy po ten čas musel slzy z oči roztreť. Konečne predstawil sä pred swoju dcéru a riekol: „ Marinko ! takowe deti mať, to je rozkoš srdca !" — a potom hladiac na chlapcow, powedel: „Jä som sä uz zostarel a ošediwel, ale za môjho žiwota som ešte na takowú statočnosť nenatrafil. Preto Marinko! Prines im nečo zakúsiť, ale dobrého!" — Naši dwa Sawončani, chceli nechceli, museli si sadnuť k stolu, a Marinka ich tak wedela ponúkať, že sä jak treba z toho, čo jím predložené bolo, nasýtili. Čo ale ostalo, to ich prinútila do wačku sebe skowať. Ku obdarowániu jejich statočnosti nie len im ten dukát darowala, ale k nem u ešte jeden priložila, s tím napomenutím, aby to wšecko k dobrému wynaložili a žeby wždy na swete tak statočni boli. Za túto lásku práwe sächceli podäkowať, když Marinka naráz swojho Otca na stranu pojme a mu čosi do ucha s triasucim sä hlasom šepce. To ale čo mu pošepla bolo to: „Tatinko! woňahdy som od mojej krstnej matky jeden duplowaný dukát dostala. Za to bych si mala klobúk kupiť. Wšak ale já klobúkow mám dosť. Tím chlapcom by sä on lepšie pridal. Či ho im mám dať?" — „Rozumiem" — odpowedel otec, — „ja nedbám. Učinek tento twojemu milosrdnému srdcu k počestnosti poslúži!" — W tom Marinka odskočila, a hnedky bola zpätky so swojim duplowanym dukátom, ktorý i s patrnou radosťou chlapcom odewzdala. Oni sice sä proti tom u spierali, lebo ze wšeho toho dobrého je už až weľa, ona wšak so swojou prijaznosťou ich donútila, že ho prijali. Takowého si môžete od môjho priateľa za waše hotowé peniaze nakúpiť, k tomu ale za dwadcäť až do tricäť tolárow priborgowať, já sä w tom za wás u neho zaručím." "Pri tejto porade našim chlapcom tak bolo, jako prorokowi Habakukowi, když ho anjel z powetria k jame ľwowskéj w Babylonskú dolu zpustil. S radosťou oni na to pristali. Jejich dobrodinec sám so swojim priateľom pre nich zmluwu uzawrel, a tak naši dudáši naraz sä stanuli kupcami. Pri predaju swojho towáru boli spokojní i s menšim osohom, a preto sä im on weľmi chytro míňal. Na ten spôsob získali wiacej, nežli tí, ktorí chcú mať dwadcať do tricať od sto, a ktorí preto i žiadnych odberatelow nemajú. W krátkom čase naši malí obchodníci tak boli bohatí, že si mohli kúpiť osla, ktorý im jejich towár musel nosiť. S tímto šediwým swojím spoločníkom šíroko daleko sä okolo po krajine bludali, a požehnanie bozské patrne bolo pri nich. — Dobre smyšľajúci ľudia jim zwerili swoje peniaze a towär, tak že swoj obchod boli w stawe wždy wiac a wiac rozšíriť. Slowom stanuli sä pomalú bohatými kupcami, zopoženili sä a usadili sä w Lyonu. Boh ich požehnal i zdrawými dieťmi, ktorým oni o pôwode swojho bohatstwa radi rozpráwäli s tím obyčajným dodawkom: „Dietky! buďte wždy dobročinné k chudobným , nebo waši Otcowia dakedy chudobní boli.“ — K prekazeniu, aby sä wo swojom šťästí hrdomyslnosti neodewzdali, na swoj krámsky štít dali wymalowať „dukát", ktorý by ich upamätowal na jejich dakedajší staw. Jakub a Wilhelm sä stawali retownymi anjelami pre núdznych, bez pomoci od nich zriedka kdo odišol. K úplnému šťästiu jejich len ešte jedno im chybelo, nie pokoj w dome, nie myšlienka na jejich rodičow snaď nudzu trpiacich, lebo tich mali pri sebe, kterí sebe pri nich tak jako w nebi žili, — to wšecko ich nekormutilo. Co ale ich tiskalo, bolo to: že pri wšeckych swojich dowedowankách nemohli wynajsť swojich dobrodejcow, aby im kapital od nich prijatý s hojnými urokami prinawratili. Wšak ale naposledy sä im i tej sladkej utechy dostalo, že mohli swoju wďačnosť skutkom doswedčiť. Jakože k tomu prišli? – Jednoho času sä wybrali na jarmarok do iného mesta. Když tam do hostinca wstúpili, prišlo im do uši, žeby jeden z jejich značnejších dlžníkow bol pred málo dňami súdobne wyslowil swoju platenia newládnosť. To ich nemálo skormútilo a Jakub hnedky zanechal hostinec, aby sebe w tejto weci istoty nadobudnul. Wilhelm ale ostal na hospode, mocným krokom sä prechádzal hore dolu po chyži a hojne šemral, a špintal na podlosť ľudskú, ktorí si žiadneho swedomia nerobia z cudzych krwopotnych mozoľow sä pásť; — w tom stawe ducha mu bolo oznameno, že istá pani sebe žiada s nim sä poshowárať w jednej weľmi dotískawej weci. S weľmi ťažkym srdcom ona hore schodami kráčala. „Bože môj! " — myslela sebe, — „jak trpký to krok u celkom cudzych ľudí pomoc hlädať, u tich, ktorí w tej mysli tu neprišli, aby druhým pomáhali! O dietky moje, keď tu w tom dome nenájdem pomoci, čo potom z nás a zo mňa bude? Ach Bože, obmäkči srdce tich , w ktorých rukách je moje štästie!" — Wtích myšlienkach wkročila dnu do chyži jej poznačenej. Wilhelm sä zwrtnuwši riekol:„W čom môžem slúžiť pani?" — Tá odpowedela: „Dowoľte pane, že wám predložím na krátko moje smutné položenie. Wilhelm odwetil: „K tomu teraz nemám času, — mám já tu na jiné weci mysleť, ktoré sä mňa nemilo tykajú, — jestli ale mi možno w nečom napomoci byť" — pri tých slowách sáhnul do wačku, aby jej nečo dal. Pani urazená riekla: „Já som žiadna žobráčka." Wilhelm sa zastawil a powedel: „Odpusťte! a čo máte predložte!" — „Otec môj" — tak wykládala pomoc hlädajúca, — otec môj bol istinárom (kapitalistom) w Paríži. S jeho powolením som sä wydala za jednoho muža, ktorý ačpráwe nebol chudobný, wšak ale ani bohatý ; mal totižto swoje skromné imanie tu blizko toho mesta. Otec môj nás napomáhal a to tím wiac, že som jeho jedinké dieťa bola. Ale ach! mnohé kapitále mu prepadly, takže na konci sotwa toľko mal koľko k swojej wyžiwnosti potrebowal. Já wychowaná w hojnosti, neznala som sä s mojim chaternym položeniem spriateliť. Ničmenej predca žili sme spokojne a w našich štyroch dietkach, ktoré nám Boh požehnal, mali sme drahý poklad. Wšak ale manžel mi umrel a mne prišlo sprawowať hospodárstwo, ku ktorém u som sä ani mak nerozumela. Wšecko mi šlo naopak. Chcela som teda moje imanie predať; ponewáč ale wčil hotowých penäzi tak málo je, preto mi dobrí priatelí radili na lepšie časy čakať. W nádeji na takowé, som si w behu času wypozičala 1500 tolárow od kupca Dumonta. Statočný tento člowek mňa ešte netiskal nikdy; dnes ale mi s poľutowaniem wyrieknul: že sä musím obstarať o prinawrátenie kapitálu od neho wypožičaného, lebo že práwe toľko je dlžen dwom kupcom, dwom spolu kupčiacim bratrom, ktorí sä tu na jarmarku nachádzajú a termín platenia že už mu dochádza. Pre udržanie swôjho úwerku (kreditu) že vraj je prisileny swoje požádawky peniazné sohnať. Úzkosť môjho srdca, moje slzy ho pohnuly. I radil mi isť k wám, zdáližby ste wy môj dlžobný zápis miesto jeho dlžoby neprejali." — „Nie drahá pani," — bola odpoweď Wilhelmowa, — „nie, to neidie. My wás nepoznáme, a mimo toho weľmi oddáleni odtud bywame. My len s pánom Dumontom máme robotu." „Ach môj pane! keďby ste wedel w jakowej úzkosti som do wašeho príbytku wstupila! Ráčte sä dowedowať na moje obcowanie a na okoličnosti môjho imania. Ono ešte i teráz je trikrát tolko hodné. Nemáte čoho sä báť, že waše utratíte." „Já wám to werím" — powedel Wilhelm. — „My ale sä nemôžeme s tim zaobierať. Medzi tím nečo wám chceme byť na pomoci; ponewáč i nás pán Boh z prachu wytiahnul, preto chcem wám dať na dar 150 tolárow . Wšak ale i krom toho pošlem pre môjho bratra a s ním sä poradím o wašej záležitosti; asnaď ešte nečo - w tom Jakub wkročil dnu. „Jako wolaný prichádzáš bratre" — howoril Wilhelm. „Páni táto je w úzkosti. Dlžná je p. Dumontowi práwe toľko, koľko on nám. Keďby sme mu ešte chceli čakať, tak by i jej bolo pomoženo." „Môj pane" — ozwala sä pani — „werte mi, že wašu dobrotu nepreukážete nehodnej." Jakub swoje bystré oko oprel na ňu, a kdoby ho bol pozorowal, bol by widel na jeho twári znaky prekwapenosti. Nečo šepnul bratowi do ucha, potom sä zdworíle uklonil pred paňou a prosil o prepáčenie, že sä na pár okamžení do bočnej chyži oddáliť musia. Když s bratom sám bol, takto k nemu mluwil: „Istý buď, že to naša dobrodejkyňa. Ani wek, ani skormutek ju ešte tak nepremenil, žebych ju nemohol poznať." „Nech mi Bôh odpustí moju twrdosť" — odpowedel Wilhelm. „Ztráta onoho kapitálu mňa tak mrzutého učinila, že mi na iné mysleť nebolo možno. Jej musí byť spomôženo. W našom ale radostnom preswedčení ona sama ešte nás musí upewníť." Tak sä wrátili do predešlej chyži. Jakub: „Wáš pán otec meškal w Paríži?" — „Ano". — „W ktorej ulici? " „W ulici sw. Honora." — „Jako bol wáš dom obarwený ?" — „Na zeleno. Ale k čemu to wšecko sä dowedujete?" — „Ráčte odpustiť; — to je už tak u nás" — a s tímí slowmi odišol won dwermi. „Wáš pán brat bez slowa potešitelného pre mňa, — odchádza preč." „Buďte dobrej mysli, waša wec sä k wašej spokojností dokončí." „Požehnaj wás Bôh za to slowo." Jakub zdyšený wrátil sä zpätky a brata odtiahnúc na stranu, takto mu šeptal: „Bol som u Dumonta; tak je, jako som myslel. Z toho dobročinného dewčaťa stala sä wýborná žena. Spolu som i jej dlžobný zápis priniesol; nawratíme jej roztrhnutý." „To sä rozumie." — „Či ste už nadomnou rozhodli?" — pítala sa pani priwetiwo. „Buďte bez starosti ctihodná pani! Už je wšecko w poriadku. Ráčte wšak naším hosťom na obed byť." „Wy tak läskywe so mnou úbohou wdowou zachádzate. Jestli je waša žiadosť, som hotowá waše dobrotiwé pozwánie prijať." Když sedeli pri stole, Wilhelm a Jakub schwálne reč obrátili na sawonských chlapcow, jak ťažko im prichádza swoj chlieb hlädať; a že praj ráz počuli, jako ráz dwa takowí chlapci w Paríži na ulici sw. Honora značný darunek obsiahli, ktorý sä stal základom jejích potomného bohatstwa. Zwláštne wykládali to wšecko, jako sme to uz wyssie počuli. „To wšecko tak wyziera" — powedela pani, — „jakoby sä to bolo w dome môjho otca prihodilo. Keď títo chlapci potomne jako mužowie tak bohatými zôstali, toho štästia já im zo srdca winšujem; lebo toho sú i hodní." Medzi tím sluha priniesol jednu zakrytú misu, ktorej obsah podľa wôli naších kupcow bol wýlučne pre paniu L. určený. Ona sä síce proti tomu spierala, naposledy wšak predca sä premôcť dala; zwedawčiwosť wšeckým dcerám Ewiným prirodzená ju na to priwiedla, že aspoň nahlädnúť chcela, čoby tam skryté bolo; i sniala prikrywku. Tam ale na miesto očakawaných lakotek ničeho iného nebolo, krome jedno písmo starostliwe dowedna zložené. Pani L. ho rozwinula — a kdo opíše jej radostné prekwapenie, — když w tom písme widela swoj dlžobný zápis, na ktorom rukou p. Dumonta podpisáno stálo: „Bratia Kwetinári, kupci z Lyonu strany téjto summy sä semnou porownali: že já wiacej žiadnej požiadawky na pani L. nemám. Čo tu s mojim wlastnoručným podpisom a s mojou pečatkou potwrdzujem . Dumont, kupec." Pani L. „Bože ! čože to má byť? — Teda napokon wašou dlužnicou budem? " — „Ešte wiac ctihodná pani. To je darunek od nás. Lebo ti dwa Sawonski chlapci sme my sami, ktorí wašej a wašeho otca dobročinnosti ďäkowať máme wšecko, čím wládneme. Wčil len našu starú dlžobu splácame; to nás welice teší, že môžeme byť wdäční." „Čo? jako? moja dlžoba, ktorá mi toľko starostiplných dní a prenespaných nocí spôsobila — tá moja dlžoba by bola už splátená? — A wy ste ti sawonskí chlapci? — A to málo, čo sme wám dobrého preukázali; to málo by toľkej odplaty hodné Bolo ?!" — „To jedno nám ešte chybelo k našemu šťästiu, že sme tak dluho nemohli byť wďäční; od teraz ale bozské požehnanie s dwojnásobnou radosťou požíwať budeme." „Ach! jak sä budú moje ubohé dietky tešiť! Čo deň to deň ich napotom chcem napomínať: „Buďte dobrodejní! lebo kdo milosrdenstwo koná, tiež wo dňoch ťažkých milosrdenstwa dôjde." Zoslowenčil M. Chl. |