Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | J. B. |
| Rok : | 1948 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | Či máme podávať sv. prijímanie pri sv. omši coram exposiío Sanctissimo. |
| Text článku : | (Poznámka k článku Duch. Pastiera č. 8/1947.) Rubriky, podrobné obradné predpisy, majú slúžiť k tomu cieľu, aby sme posvätné úkony, slúžiace k oslave Božej, konali vždy dôstojne. Medzi nimi najdôležitejšie sú predpisy, ktoré sa týkajú slávenia sv. omše. Veď aj evanjeliá — pri všetkej svojej stručnosti — ustanovenie oltárnej sviatosti, slová a úkony Ježišove pri poslednej večeri s touto udalosťou súvisiace, uvádzajú s určitým dôrazom. K dôstojnej oslave posvätných tajomstiev Božích prirodzene patrí rovnakosť a jednotnosť. Na túto okolnosť poukazujeme ako na dôležitú podmienku. Veď pri jednotnosti katolíckej Cirkvi radi sa odvolávame aj na jednotnosť sv. obradov, ktoré Cirkev usiluje sa zachovávať všade rovnako, nakoľko je to len možné. Ak apoštol hovorí o sebe a ostatných posloch Božích: „Sme poslovia v službe Kristovej" (2 Kor 5, 20), v prispôsobenom smysle platí to aj o našich kňazských úkonoch: nekonáme svoju vec, ale pri obradoch starostlivé máme zachovávať predpisy Cirkvi, aby naša služba bola tiež „posolstvom Kristovým" a tak svojou rovna-kosťou má vyznievať dôstojne. Nejednotnosť pri obradoch vzniká často z neznalosti podrobných predpisov rubricistiky alebo aj z nevšímavosti, s akou niektorí kňazi zanedbajú tieto veci, lebo ich pokladajú za celkom malicherné. A nedbajú potom, že aj z malých vecí môžu povstať väčšie-menšie nedorozumenia. Lebo nejednotnosť v obradoch môže zaviniť dokonca roztržku aj u veriacich. Uvediem o tom svoj vlastný prípad nie ako sťažnosť, ale ako názorný príklad k podopretiu svojho tvrdenia, že aj z malých odchýliek pri obradoch môže vzniknúť zlo. Od svojej mladosti mal som záujem o rubriky. Študoval som ich pilne a tak som tieto obradné predpisy zachovával ad amussim. Prílišná moja pedantnosť v tomto ohľade pripravila mi neskoršie väčšie-menšie nedorozumenia a to dokonca s ľuďmi, ktorí sa v rubrikách skutočne nevyznali, ale sa nazdávali, že sami tomu najlepšie rozumejú. V (prvý piatok mesiaca konával som sv. omšu sub Sanctissimo. Podľa predpisov o takejto omši nikdy som nepodával sv. prijímanie veriacim po kňazskom prijímaní, ale veriaci pristúpili k sv. prijímaniu alebo pred sv. omšou alebo po nej. V tejto svojej praxi som zotrval aj vtedy, keď som mal časom naraz aj mnohých komunikantov. Veriaci si navykli na tento môj poriadok a nebolo z toho nijakej ťažkosti, pokiaľ som bol sám. Na filiálke mi začal pomáhať iný kňaz, ktorý ta prichádzal na nedele a sviatky. Neskoršie začal chodiť aj na prvé piatky. A tu sa ukázaly dôsledky nášho rozličného postupu. Na filiálke dostali veriaci sv. prijímanie pri sv. omši (post communionem celebrantis), i keď bola sv. Oltárna vystavená. Z tejto malej odchýlky, že výpomocný kňaz mohol podávať sv. prijímame pri sv. omši a ja som to zasa zazlieval a nekonal tak, medzi samými veriacimi nastaly hádky, škriepky, ktoré konečne vyznely v prospech môjho pomocného kňaza a tak v neprospech tej praxe, ktorú som ja zaviedol a sa jej pridržiaval. Sám ľud začal vec posudzovať a úsudok vyznel tak, že krajšie je podávať sv. prijímanie pri sv. omši a nie pred ňou alebo ipo nej. Tak teda rozhodol hlas ľudu, o ktorom sa tvrdieva, že je to hlas Boží. Hľadel som veci urovnať podľa svojho najlepšieho presvedčenia. Upozornil som pomocného kňaza na potrebu jednotného postupu v tejto veci. Je objektívne pravidlo, ktorého sa treba držať. Lebo ani ja nesledoval som svoju vôľu, ale iba to som chcel zachovať, čo som ako lepšie poznával. Môj pokus v tomto ohľade uviesť jednotu, stroskotal. Zástupca opač- ného stanoviska sa mohol odvolávať na postup tak mnohých iných kňazov, ktorí si podobne počínali, ako môj pomocník. To bolo pravdivé tvrdenie. Ale nepravidelnosť ani tým nenadobúda oprávnenia, ak ju aj mnohí nasledujú. V úsilí urovnať túto protivu, šiel som ďalej a predostrel som túto zdanlivé malú vec vyššie, aby tam rozhodli, čo mi treba v tejto veci sledovať. Ale aj odtiaľ som dostal odpoveď, že vzhľadom na skutočnú prax, — ktorá je u nás takmer všeobecne zaužívaná — sv. prijímanie bez ťažkosti môžeme vysluhovať i pri takej sv. omši, keď je pri nej sv. Oltárna vystavená. Podrobujem sa tomuto rozhodnutiu. Nedávam už sv. prijímanie veriacim pred sv. omšou, ale pri nej, ak je to aj coram exposito ven. sacr.; no vždy cítim, že som tu opustil predpis, ktorý mal svoj dobrý dôvod a mali by sme ho nejako zachovávať. Veď nevšímavosť v jednej alebo druhej veci obradov ľahko privedie človeka do pokušenia, aby zmenil svoje správnejšie stanovisko, ak druhí to opačne robia. Viem, že čo je v rubrikách dôležité a čo je zasa vedľajšie. Ale nejednotnosť najmä v nezachovaní týchto podrobných obradných predpisov mnoho zla môže zapríčiniť. Pisateľovi článku o sv. omši ,,pod vyložením" som povďačný, že spomenul i otá2ku, ako by sa malo správne udeľovať pri nej sv. prijímanie veriacim. Ostáva teda problematické, či toto stanovisko budeme si vedieť ceniť a či ho začneme aj zachovávať. Lebo logické iby to bolo, že ak za správne uznávame isté ustanovenie, ktoré hovorí: nemáme vysluhovať v tomto prípade sv. prijímanie, aby sme sa tohto pravidla aj v svojej praxi držali. Ale — povie sa: Ide však o „maličkosť" a preto škoda pre ňu nejakú revolúciu robiť. Áno — i tak možno vec riešiť! Lenže to je riešenie — pohodlné. A liturgické predpisy predstavujú niečo viac, čo už nepodlieha našim osobným náhľadom a ešte menej prípadnej pohodlnosti. |