Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Dr. Štefan Faith |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 8-10 |
| Názov článku : | Katolícke kázne. |
| Text článku : | Katolícke kázne. Rediguje Dr. Štefan Faith, univ. prof. Bratislava, Kapitulská 1. Kázne na nedele a sviatky. IV. nedeľa adventná. V časoch, o ktorých hovorí dnešné sv. evanjelium, nemalý krajiny takých ciest ako dnes. Bývalý v zlom stave. Panovník mnoho ráz sa rozhodol navštíviť niektoré kraje ríše. Príchod jeho oznamoval zvláštny posol, ktorý povzbudzoval ľudí, aby cesty, kade pôjde panovník so svojím sprievodom, dali do poriadku. Všade bol čulý ruch, horúčkovité sa pripravovali na prijatie panovníka, lebo východný ľud veľkou prítulnosťou lnul k svojmu panovníkovi. Pokladali ho za syna nebies a cesty spravili čo najlepšie. Po prvom hriechu ubehlo 4000 rokov. Nebeský Kráľ, tak mnoho ráz sľubovaný, mal prísť na svet, aby navštívil svoj ľud a spasil ho. „Boh sám príde a spasí vás“ —, hovorí prorok. Pred jeho príchodom prichádza a vystupuje jeho predchodca: „Ja som hlas volajúceho na púšti, pripravte cestu Pánovi.“ Takto pripravuje cestu Ján Krstitel Pánovi, ktorému nie je hoden rozviazať remienky jeho obuvi. Pripravujte cestu Pánovi, — to je program sv. Jána Krstiteľa. Pripraviť cestu Pánovi do svojho srdca, — to je náš program. 1. Cisár Bedrich bol na love a istý šľachtic povolal ho k sebe, aby bol jeho hosťom. Cisár prišiel na jeho hrad. Keď vošiel do izby jemu pripravenej, videl tam plno pavučín a smetí, vyšiel von a riekol: „Izba je dobrá pre poľovných psov, pre cisára však nie.“ Aby sme Spasiteľa mohli prijať, musíme pripraviť mu miesto. Ináč by nám povedal: „To je peleš diablova, hniezdo hadov, nie príbytok Najvyššieho Pána, Pána neba a zeme.“ Ľudovít XIII., kráľ francúzsky, pozvaný bol šľachticom na hostinu. Len čo vstúpil do hodovnej siene a poobzeral sa po nej, obrátil sa a chcel odísť. Šľachtic prosil kráľa, aby neodchádzal. Kráľ odpovedal: „Zaveď ma teraz na miesto, kde by som ako kresťan mohol bez obavy oči pozdvihnúť.“ V sále boly povešané nemravné obrazy. Očakávame príchod Pánov. Nestačí len vonkajším spôsobom a len akýmisi tradičnými formalitami chystať sa na narodenie Kristovo, ale Kristus musí sa zrodiť v našej duši. Kristus neprichádza do duše plnej hriechu, ohyzdnosti a podlosti. Musíme úprimným pokáním dušu očistiť a to nie len nakrátko, ale natrvalo. Ako je to s naším pokáním ? Babylonský kráľ Nabuchodonozor mal sen, tak spomína Písmo sv. Videl vo sne krásnu sochu. Hlava bola zo zlata, prsia a ruky zo striebra, horná čiastka nôh zo železa a dolná z hliny. Kráľ videl, ako sa rúti veľký balvan z blízkej skaly a privalil sa k soche, narazil na jej hlinené nohy a táto sa zrútila a rozbila na kúsky. Cirkevný učiteľ Richard od sv. Viktora sen takto vysvetľuje: Takou sochou je pokánie mnohých kresťanov. Milosť Božia sa ich dotkne, vidia svoj hriešny život, uznávajú, že tak ďalej to nemôže ísť. Ich srdce rozruší ľútosť nad hriechami a úprimná láska k Bohu ich srdce naplňuje, dobre sa vyspovedajú a zbožne pristupujú k sv. prijímaniu, majú najkrajšie úmysle. — To je zlato v duši. — Deň po dni plynie, ich horlivosť ochabuje — ako by sa zlato menilo v striebro — prichádzajú ťažkosti, pokušenia, staré chyby sa hlásia k svojmu právu, človek sa im pomaly poddáva, — striebro, ako by sa menilo na železo, ba na hlinu, prichádza prudké pokušenie, azda posmech, príležitosť ku hriechu, zabúda na všetky dobré predsavzatia a krásna socha svätosti a dokonalosti, ktorú človek budoval, sa zrúti a človek stáva sa starým hriešnikom, ktorému hrozí večná záhuba. Na veľkých močiaroch a bažinách vidieť v noci poletovať svetielka. Sú to horiace plyny, vystupujúce z močiarov. Volajú ich svetlonosom. Beda, ak za ich svetlom ide človek, zlákajú ho zo správnej cesty, zablúdi a zahynie v močiari. Chvíľková radosť, vábna ponuka, pokušenie sú tie svetielka, ktoré zvádzajú, lákajú a konečne privedú k pádu. Herodes Veľký usporiadal okázalú slávnosť na počesť svojho mladého švagra Aristobula, posledného kniežaťa z rodu Machabejcov. Nevídanou pozornosťou a poctou zahrnul mladíka. Po hostine zaviedol vladár svojich hosťov do záhrad okolo paláca rozložených a pozoroval hry, ktoré boly na počesť Aristobula usporiadané. Po hrách všetci odobrali sa k rybníkom, aby užili dobrého vzduchu a poradovali sa v plávaní mladíkov. Herodes vyzval Aristobula, aby sa i on ukázal, ako vie plávať. Aristobulus vyhovel výzve, netušiac, že to bude jeho koniec. Zákerný Herodes dal niekoľkým svojim dvoranom úlohu, ktorú presne previedli. Najprv plávali nejaký čas o preteky s Aristobulom, potom okolo neho sa shlučili, ako by sa chceli s ním hrať. Žartovali a držali ho pod vodou. Potom zo žartu urobili skutočnosť, tak dlho ho držali pod vodou, až sa utopil. Podobne robí diabol s človekom v pokušení. Najprv akoby sľuboval len príjemnú a veselú zábavu, hru, potom potopí človeka hlboko do hriechu a náruživosti a drží ho v ňom až sa poddá a stratí svoju dušu. Pán Ježiš povedal, že on na zem nedoniesol pokoj, ale meč. Nebeské učenie a prikázania sú mečom, ktorým musíme bojovať proti svojim chybám, zlým náklonnostiam a proti útokom diabla. Život je akoby svätá vojna, ktorú musí každý viesť, aby dosiahol korunu života večného. V Taliansku žil roľník, ktorý bol veľmi šikovný v chytaní jedovatých zmíji, ktoré predával v lekárňach. Jedného dňa mal dobrý lov. Chytil ich 150 kusov. Unavený prišiel domov, postavil nádobu s jedovatými hadmi do kúta a uložil sa na odpočinok. Unavený zabudol na hadov, nezaťažil prikrývku nádoby. Zmije v noci sa pohybovaly a tlakom nadvihly prikrývku nádoby a jedna po druhej sa vyklzly na podlahu. Pretože bolo zima, plazily sa k posteli, kde cítili teplo, hľadajúc teplé miesto, ovinuly sa roľníkovi okolo rúk, nôh, ba i okolo krku. Hrozné bolo jeho prebudenie. Každý pohyb mohol znamenať smrť. To je obraz duše, nad ktorou sa ženú kŕdle pokušení. Kto v pokušení spal, t. j. keď nedával pozor, keď pokušeniu neodporoval, zmocnil sa jeho duše hriech. Musíme dávať pozor, keď sa okolo našej duše chce ovinúť ako jedovatý had. Musíme dbať, aby sme pokušenie zneškodnili. Roľník, zbadajúc svoje hrozné položenie, šepkal žene, aby postavila k posteli nádobu s teplým mliekom. Ticho položila nádobu k posteli. Zmije cítili vôňu a teplo, jedna po druhej sa plazily k nádobe a po chvíli všetky boly v nej. Teraz mohol všetky zneškodniť. Roľník, keď už posledná zmija odišla do nádoby, vyskočil z postele a poďakoval sa Bohu, že tak šťastlivo ušiel smrti. Od toho dňa bol veľmi pozorný, keď prišiel z lovu domov. Keď poznáš zmiju hriechu vo svojej duši, zabi ju úprimnou spoveďou a pokáním. Vyčistime chrám Boží. Dbajme, aby sme opatrne a pozorne žili. Naše srdce nemá byť príbytkom diabla, ale chrámom Ducha Sv. Sv. Ján i nám hovorí: „Každé údolie bude vyplnené...“ Údolie a priepasti v duši našej sú hriechy, — tie robia priepasť medzi Bohom a nami. Tie musíme zasypať čnosťami, — pýchu — pokorou — hnev — máme krotiť miernosťou, láskavosťou, — nedbalosť — horlivosťou, — nečistota ukáznením smyslov, zanechaním príležitostí k hriechu a hriešnych známostí. Mnohí zo svätých neboli vždy čnostného života, mnohí z nich sa brodili v bahne hriechu, ale keď zbadali, kde by sa dostali, zanechali hriech a pokračovali na ceste čnosti a skončili svätosťou. Písmo sv. nám viaceré príklady hovorí: Mária Magdaléna, Peter, Pavol. — Neskôr je ich hodne. Spomeniem len jedného: Andreja Corsiniho. Pred jeho narodením jeho matka mala sen. Snívalo sa jej, že porodila vlka, ktorý po čase zabehol do chrámu Panny Márie a tam sa premenil na baránka. Ako vlk svojím bohaprázdnym životom trhal srdce svojej matky. Zdalo sa, že jeho matka darmo sa modlí za jeho obrátenie, darmo ho napomínala. Raz skoro v zúfalstve mu hovorila: ,,Ty si ten vlk, o ktorom sa mi snívalo.“ A rozpovedala mu svoj sen. Milosť Božia sa ho dotkla a on skutočne sa obrátil, stal sa baránkom. Neodporujme milosti Božej ani my, úprimným srdcom sa obráťme. Amen. — lštl. — Vianoce. V Ríme panoval mocný cisár August, aký len kedy panoval. Celý svet ho poslúchal. Vyšiel od neho rozkaz, aby sa popísal celý svet. Tak to bolo vyhlásené po všetkých mestách a obciach. Vyhláška bola ohlásená i v malom chudobnom mestečku Nazarete, kde pôsobila nemilo na jej občanov. V tomto meste chystala postieľku mladá matka svojmu dieťaťu, ktorému mala dať život. Do tohto sladkého očakávania prišiel tento tvrdý rozkaz cisárov a vyhnal matku a jej snúbenca na 20 hodinovú cestu do Betlehema, mesta Dávidovho. Sväté ticho vládlo nad mestom a jasnosť z neba oznamuje príchod Spasiteľa na svet. Anjel oznamuje ustrašeným pastierom veľkú radosť a poslovia Boží pejú svoju pieseň: Sláva na výsostiach Bohu a pokoj ľuďom dobrej vôle na zemí. Pastieri ihneď sa pohli na cestu, aby sa poklonili malému dieťaťu. 1. 1944 rokov prešlo do mora večnosti, kedy sa toto stalo, kedy sa narodil Ježiš Kristus. Vianoce, narodenie Ježiša Krista, nestratily svoj pôvab, svoju krásu. Niet krajšieho sviatku od Vianoc, ktoré pohnú dušou nielen veriacich, ale i neveriacich a ľahostajných. Ľudia v iné noci odpočívajú a v túto noc každý bdie, aby išiel na utiereň. Keď o 12. hodine sa ozve hlas zvona, zvláštny cit sa zmocní duše človeka, keď celý kostol spieva: Narodil sa Kristus Pán, radujme sa ... A takto to ide už skoro dve tisícročia. Tmavá, studená zimná noc je osvetlená v záplave svetla. Odkiaľ pochádza táto tajomná sila a neobyčajná radosť ? Len jedna odpoveď je možná: Z našej kresťanskej viery. Z našej hlbokej viery, že to betlehemské dieťa nie je takým dieťaťom, ako ostatné milióny detí, ktoré sa na tejto zemi narodily. Toto dieťa je Boh. Jeho narodením dostali sme sa do bezprostrednej blízkosti Boha. Boh sostúpil k nám v tento svätý večer, vzal na seba ľudské telo a dušu, ako my máme. Nesmierna láska Ho viedla na zem, vo všetkom nám je podobný. A čo je väčším, o toľko menším sa stal pre nás. 2. On, večný Boh, sostúpil na zem, aby nás pozdvihol. Akým veľkým sa stal človek skrze Vianoce ! Aká vznešenosť odraza sa s čela pokrstených ! My sme telo a krv, malučkí, smrteľní ľudia, ale predsa jeden z nás je Boh ! Všemohúci stal sa naším pokrvným, naším bratom, ktorý vo svätom krste podelí sa s nami a prijme nás za svoje dietky. No ešte viac, skrze sv. prijímanie Jeho najsv. Tela a Krvi vo Sviatosti Oltárnej jeho Telo a Krv prúdi v našich žilách. Krásnou sa stala zem, odkedy Syn Boží po nej chodil. 3. Narodenie Ježiša Krista prinieslo nám nielen slávu, ale i vykúpenie, Vianoce sú začiatkom nášho vykúpenia. Skutočne tragický je osud človeka pre dedičný hriech. Koľko sa len nastenal, a pomôcť si nemohol. Chcel sa oslobodiť od hriechu a vo svojej snahe ešte väčšmi upadá. Veru, žiaľ uplné boly tisícročia trvajúce stony za lepšiu budúcnosť, ktoré sa vždy skončily sklamaním. Ako sa pýši človek, že nepotrebuje iného, iba pokrok, humanizmus, techniku a osvetu a bude šťastným na zemi. A výsledok ? Pozoruhodný zjav: Nikdy nebolo na svete toľko učencov, filozofov, vynálezcov, ako dnes, — nikdy sme neboli bezradnejší, ako dnes. Nikdy sa nepopísalo toľko kníh, ako dnes, nikdy toľko noviel, románov, článkov, úvah, nikdy sa toľko nehovorilo o dobrobyte na zemi, o šťastí, nikdy sa nerobilo toľko programov ako dnes, a predsa nikdy nebol človek tak opustený ako dnes, nikdy nebol zamotaný život tak ako dnes. Nikdy sa nehovorilo pred terajšou vojnou o pokoji a odzbrojení a nikdy nezúrila taká ukrutná a bezohľadná, taká barbárska a podlá vojna ako dnes. Nikdy nebolo hospodárstvo racionalizované ako dnes, nikdy sa nevyužívaly sily prírody v takej miere, ako dnes a nikdy nebolo toľko biedy na svete, ako dnes. Celý chaos, Babylon, zmätenie rozumu panuje na svete. Slávny misionár Páter Durchmans Hudos, apoštolský vikár v Bai, raz vzal so sebou jedného kresťana Eskymáka do mesta Churchil, do jediného civilizovaného mesta. Eskymák obdivoval všetko čo uzrel. Toľké zázračné veci videl vo výkladoch, videl pekne oblečených ľudí, železnicu, vysoké domy a svoje dojmy takto shrnul: „Títo bieli ľudia sú podivuhodní ľudia. Vedia stavať vysoké domy, že človek závrat dostane až vyjde na posledné poschodie. Majú domy, ktoré sú menšie, ale po šínach behajú. Majú lyžice, ktorými zem i more vyzdvihujú. Vedia spraviť taký oheň, ktorý nemožno vidieť, vedú ho v drôte kamkoľvek len chcú, ba uzavrú ho do malých fľašiek a vtedy svieti. Všeličo som videl, len modliť sa ľudí, to som nevidel... My v Igluliku nevieme toľko, ako bieli, ale viac sa modlíme, a sme blaženejší.“ Trefné zistenie jednoduchého človeka, ako sa pozerá na snaženie ľudstva. „Toľko nevieme, ako ti, ale sme blaženejší.“ Vy bežíte, míľovými krokami napredujete, navzájom sa šliapete, chcete zahlušiť túžby svojej duše po Bohu, darí sa vám to, ale udúšate i svoju blaženosť. Nikdy neboli ľudia tak spojení, ako dnes. Veľmi ich sblížil telefón, rádio, vzduchoplavectvo. Sme toho svedkami. Výsledok ? Nikdy neboli ľudia tak ďaleko od seba, ako dnes. Prečo ? Lebo bez Krista niet lásky, panuje tam závisť, nenávisť, sebectvo, podvodníctvo. Svet chce stavať len na práci, na sile a ume ľudskom bez Boha a čo bude z neho ? Nebude statočnosti, nebude spravodlivosti, mravov a hlavným úsilím ľudí bude, ako by mohol oklamať jeden druhého. Veľmi názorne nám ukazuje obraz sveta bez Boha poviedka o Rusovi a Tatárovi. Rus mal krivého koňa, chcel ho predať Tatárovi, ktorý po dlhom jednaní koňa kúpil za 50 rubľov. Jeden mužík vypočul jednačku a keď koňa kúpil a odviedol, mužík išiel ku Tatárovi a riekol mu: „Teba oklamal ten mužík. Kôň je krivý.“ — „Viem, že je krivý, — odpovedal falošne Tatár, — ja som pichol koňovi tŕň do nohy, aby som ho lacnejšie kúpil.“ Mužík beží k Rusovi a porozpráva mu, čo počul od Tatára, kupiteľa koňa. ,,Čo si myslíš, že som ho nevidel, ako mu pchá tŕň do nohy ? Ja som sa radoval, lebo kôň je skutočne krivý od mladosti.“ Beží mužík k Tatárovi a porozpráva mu falošnosť a podvod Rusov. Tento sa nahnevá a v hneve kričí: „Ako môže zem nosiť takých podvodníkov ? Už som si robil výčitky, že som falošnými peniazmi platil za koňa.“ Potiaľto rozprávka, nie práve pekná, ale volá ona svetu, čím bude svet bez Boha a čo bude tam, kde zabudnú na Neho. Drahí moji, bohatstvo, vedomosti, pokrok, technika, socializmus bez Boha je stavba bez základu. Toto všetko je dobré, ale nestačí, aby zem obnovilo, zošľachtilo a tento život peknejším urobilo, lebo k tomu potrebuje vykúpenie. Vykúpenie mohol doniesť jedine On, ktorý tajomstvá duše ľudskej poznal, ktorý bol dosť silný, aby do hĺbky duše ľudskej vedel sostúpiť a stvoriteľskou mocou nový život v nej rozprúdiť. Dieťa, ktorého narodenie dnes oslavujeme, vedelo pretvoriť dušu ľudskú. Ono nedonieslo svetlo elektrické, ale jasnosť hviezdy betlehemskej; nehlásalo programy, ale evanjelium, nedávalo hmotné výhody, ale prehojnými milosťami kyprilo dušu ľudskú. A tam, kde jeho evanjelium dostalo sa do duší ľudských a vzišlo, donieslo všade ovocie. Donieslo lásku k Bohu a bližnému, ľudské srdcia horely nie nenávisťou, ale láskou. Ono vedelo zlomiť nenávisť. Kde jeho evanjelium zapustilo korene, tam vyrástly chudobince, sirotince, tam prestalo otroctvo, tam ľudia hľadeli na seba ako na bratov, ktorí majú spoločného Otca nebeského. Milióny vedely za Neho obetovať svoj život, milióny horia láskou k tomu dieťaťu, ktorého narodenie slávime. Bez neho je tma v dušiach našich. Šťastný, kto pochopí veľkú radosť Vianoc a prijme do svojho srdca hosťa Vianoc. Žiaľbohu, sú mnohí, ktorí Ho nechcú prijať, ktorí Ho odmietnu. „Do svojho prišiel a svoji Ho neprijali.“ (Jn 1, 11.) Nesmieme patriť k tým, ktorí Vianoce bez Krista chcú oslavovať. Nesmieme patriť k tým, ktorí Krista odoženú. Prijmime Kráľa Vianoc živou vierou, poníženou poslušnosťou. Radosťou nasledujme Ho a plňme Jeho vôľu. Drahý Ježišu, opustený si na slame v jasliach, my donášame Ti svoju lásku. Nech je naše srdce tvojím príbytkom, kráľuj v ňom. Žehnaj našej mládeži, našim deťom, našim rodinám, nášmu národu, našej vlasti, všetkým národom ! Daruj nám pokoj, ktorý sme stratili, lebo sme stratili Teba, bez ktorého pokoja niet. Vráť pokoj národom ! Drahý Ježišu, poteš zarmútených, trpiacich a opustených. Vzbuď zmilovanie v tých, ktorí môžu pomáhať. Keď zosilnejú Tvoje ramená, pribijú ich na kríž pre naše hriechy. Trpieť budeš za nás, zomrieš, ale slávne vstaneš z hrobu a vrátiš sa k svojmu Otcovi, odkiaľ prídeš ešte raz na zem, vrátiš sa medzi nás, ale nie opustený a chudobný, prídeš v sláve nebeskej súdiť živých a mŕtvych. Vtedy, Ježišu náš, daj nám, aby si nás našiel medzi tými, ktorí Ťa milovali. Amen. - lštl - Vianočné tajomstvo. Drahí v Kristu ! „Zvestujem vám dnes veľkú radosť.., narodil sa vám Spasiteľ...“, takto s anjelom mohol by som začať dnešnú kázeň v slávny deň veľkej pamiatky narodenia Pána nášho Ježiša Krista. Veď málokedy v roku sme sa tak všetci poschádzali zo široka-ďaleka, ako dnes. Ako r. 1918, keď po 4-ročnej urputnej vojne nastal túžený pokoj, každý sa tešil, každý vojak najkratšou cestou utekal a každý kričal: pokoj, pokoj, domov, domov; tak i pred Vianocami akási zvláštna radosť naplňuje srdcia starých i mladých, akási zvláštna moc každého ťahá, vábi preč z práce, preč z úradu, preč zo školy, preč z poľa, preč z lesa, preč z fabriky, preč z cudziny, preč z frontu — domov, domov ku rodičom, domov ku príbuzným, domov ku známym, domov do teplého rodného kraja, domov ku vianočnému stromčeku, domov ku malému Ježiškovi. — I veselé koledy jasličkárov, i premnohé vinšovanie, i tie nádherné a milé vianočné spevy doma a v kostole, i tie sviatočné šaty, i ten lesk a bohatosť vianočného stromčeka, ktorý azda nechybuje ani v najchudobnejšom domčeku, i ten naplnený, ba preplnený chrám Boží v noci i vo dne, to všetko šepká, spieva, volá, kričí o veľkej radosti, o mimoriadnej udalosti, o významnom dni, keď celý kresťanský svet spomína každý rok, i tento rok, túto veľkú dejinnú skutočnosť, ktorá sa stala pred 1944 rokmi, keď Boh Otec poslal svojho jednorodeného Syna, aby v ľudskom tele prišiel na svet, otvoril ľuďom stratený raj a ukázal ľuďom pravé šťastie. Aby naša radosť dnes a celé sviatky bola úprimná, úplná a zreteľná, v myšlienkach zaleťme do Betlehema k jasličkám, k malému Ježiškovi, ako tí zbožní pastieri, poďme ta, pýtajme sa Ježiška, prečo prišiel na svet, ako malé dieťa a spolu s anjelmi a pastiermi sa mu klaňajme ! I. Tajomstvo vtelenia. Drahí v Kristu ! Tajomstvo vtelenia Syna Božieho, Jeho príchodu na hriešnu zem, je spojené s tajomstvom hriechu prvých rodičov a s tajomstvom vykúpenia. Keby Adam a Eva — naši prarodičia neboli zhrešili, keby ich spravodlivý Boh nebol musel dať vyhnať z raja, keby ľudia pod ťarchou dedičného hriechu neboli upadali vždy hlbšie do tmy bezbožnosti a nemravnosti, vždy ďalej od Boha a ďalej od Jeho príkazov, keby nebolo treba zásahu samotného Boha k záchrane pokolenia ľudského, nebol by prišiel Syn Boží na svet. Po hriechu všetci ľudia boli odsúdení k životu, plnému útrap a bied. A predsa Pán Boh miloval človeka, veď preto ho stvoril, aby on pridal svoju prácu ku práci Božej. Človek, pravda, stal sa nevďačným dieťaťom Božím, ale predsa len dieťaťom. Preto Boh dobrotivý, pohnutý milosrdenstvom, zmiluváva sa nad ľuďmi. Sám, ako vraví Písmo sv. (Prísl 2, 31), vyhlásil: „Moja rozkoš je bývať so synami ľudskými.“ Ale ako, Pane ? Či nie si Ty sám dosť blažený ? Či potrebuješ k tomu anjelov a ľudí ? Veď Ty sám si svätý, Ty sám si Najvyšší, Ty sám si Pán ! A tu Boh ako by uvažoval a povedal: „Nie, nedopustím, aby človek zahynul. Treba ho vykúpiť. Ale kto ho vykúpi, keď na zemi niet nevinného ? V nebi ako by sa radil. Anjeli a serafíni i cherubíni mlčia, nehlásia sa. A tu, keď sa nik nehlásil ísť na zem nevinne zomrieť za hriešneho človeka, aby nezahynul, ale mal život večný, hlási sa Božie Slovo, jednorodený Syn Boží a vraví: „Hla, tu som, pošli mňa !“ (Iz 6, 8.) Ale pripomeň si, Synu môj, vraví Otec nebeský, že budeš musieť žiť ťažkým, útrpným životom. Hľa, tu som, pošli mňa !, vraví Syn. — Spomni, že sa budeš musieť narodiť v maštali, že budeš musieť utekať do Egypta, aby si unikol zlostným rukám, ktoré už od kolísky budú číhať na teba. — Nič to ! — Hľa, tu som, pošli mňa ! Spomni, že potom budeš musieť byť jednoduchým tovarišom, robotníkom, že ľudia budú tebou opovrhovať. Nič to, hľa, tu som, pošli mňa ! Spomni, keď začneš kázať, dosvedčovať, čím si, že len málo ľudí sa pridá k Tebe, a ostatní budú ťa nazývať čarodejníkom, podvodníkom a budú búriť ľud proti tebe ! — Nič to ! Hľa, tu som, pošli mňa ! Spomni si, že za tvoju dobrotu dostane sa ti výsmechu, ba chytia ťa a ako zločinca ťa budú bičovať a ukrižujú Ťa a hoc aj vstaneš z mŕtvych, ešte i Tvojich učeníkov a nasledovníkov celé stá a stá, ba celé tisíce rokov budú prenasledovať, biť, zabíjať pre Tvoje meno. Nič to, rečie Syn, hľa, tu som, pošli mňa. — Po tomto osvedčení Otec nebeský svolí, aby Jeho Syn sostúpil s výšin nebies na hriešnu zem. ,,A Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami !“ Narodil sa Spasiteľ. Piečo sa však Ježiško, Syn Boží, narodil v chudobnej maštaľke ? Inými slovami, prečo Boh veľký sa stal Bohom malým, Boh mocný Bohom slabým, Boh vznešený Bohom potupeným ? Aby sme pochopili, aká bola veľká Božia láska k nám ľuďom, že sa stal malým dieťaťom, museli by sme prv uvážiť, aký je Boh veľký. Keď Dávid kráľ rozmýšľal o veľkosti Božej a nemohol ju pochopiť, zvolal: „Ó, Pane, kto je ti rovný.“ (2 34, 10.) Opravdu „veľký je Pán a všetkej chvály hodný: a jeho veľkosť nemá konca.“ (2 144, 3.) Teda my sme tu na zemi len ako drobulinké rybky v ohromnom mori Božom, v ktorom „žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Skt 17, 28.) „Hľa, národy sú ako kvapky na okove a ako prášok na váhe sa počítajú.“ (Iz 40, 15.). A tento veľký stal sa malým dieťaťom ! „Malučký sa .nám narodil.“ „Nájdete tam nemluvniatko, ovinuté plienkami. . .“ tak oznamovali anjeli pastierom ! A prečo ? Sv. Ambróz krásne na to odpovedá: „On sa stal maličkým, aby teba povýšil v dokonalosti, on bol v plienkach obvinutý, aby teba uvoľnil od pút smrti, on bol na zemi, aby si ty prišiel do neba !“ Nesmierny stal sa dieťaťom. „Ó, pozri“, vraví sv. Bernard, „ako moc dáva nad sebou vládnuť, múdrosť sa cvičiť, sila sa nosiť. Viď kojeného a plačúceho, ale úbohých tešiaceho Boha !“ Pohliadnime teda do jasiel a čo vidíme ? „Hľa, Boh, ktorý môže všetko, je tak plienkami poviazaný, že sa nemôže pohnúť; Boh, ktorý vie všetko, onemel, nehovorí; Boha, ktorý riadi zem i nebesá, treba nosiť na rukách; Boh, ktorý nasycuje všetkých ľudí a všetky živé tvory, potrebuje trochu mlieka-výživy, aby sa zachoval pri živote; Boh, ktorý teší zarmútených a je radosťou nebešťanov, plače, vzdychá a hľadá, kto by ho potešil !“ Prečo, prečo to ? Prečo neprišiel Syn Boží na svet ako dospelý človek, so všetkou svojou mocou a slávou ? Síce u Boha takéto niečo je ľahko možné. Ale On neprišiel takto. Tým by azda bol vyvolal úžas, podiv, obdiv, slávu, ale nebol by získal človeka a ľudstvo. Narodil sa ako malé dieťa preto, aby takto sme si ho skôr a radšej zamilovali a nie aby vzbudil strach. Lebo Izaiáš prorok vraví: „Keby si roztrhol nebesá a sostúpil, pred tvojou tvárou by sa roztopily hory a vzkypely by rieky horúčosťou !“ (Iz). Teda kto ťa pohnul, Spasiteľu náš, že si opustil pravicu Otca a že si prišiel do jasiel ? Kto to zavinil, že si prestal kráľovať nad hviezdami a že si sa dal položiť na slamu ? Kto ťa len preniesol od anjelov medzi dve nemé tváre, s krásneho neba do smutnej maštale ? Láska to urobila ! Ty rozpaľuješ serafínov a sám sa trasieš zimou ? Ty držíš nebesá a teraz nosia ťa na rukách ? Kto ti uvalil toľko bied ? Láska to urobila. Takto a toto potvrdzuje aj sv. Písmo, ktoré vraví: „Tak Boh miloval svet, že poslal svojho Jednorodeného Syna na svet, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný.“ „Zakryl si, ó Bože, — volá zbožne Gerson —, svojím útlym detinstvom svoju Božskú múdrosť, aby nás neusvedčovala z hriechov; pokorou si zakryl svoju moc, aby nás netrestala; — Adam sa bál po hriechu, keď počul hlas Boží. Aby sa človek nebál pri príchode Vykupiteľa, ukryl sa do ľudského tela, prišiel ako dieťa. Keď Alexander Veľký premohol Daria, chcel si získať Peržanov, obliekol sa do perzského kroja. I Boh chcel si získať človeka, preto sa ako by obliekol do nášho ľudského hriešneho tela. Boh silný sa stal slabým, Boh vznešený potupeným, len aby si získal lásku ľudí, aby svoje poslanie vykupiteľské mohol splniť k dobru spásy všetkých ľudí. II. Poučenie pre nás : Pastieri, keď počuli radostnú novinu, hneď vybrali sa na cestu, aby sa Ježiškovi ukázali, aby sa mu klaňali. Ani nám nestačí len uznať veľkosť Božej Prozreteľnosti a jeho nekonečnej lásky, ale je potrebné, aby sme sami zahoreli veľkou láskou ku Ježiškovi ! Cisár August vydal rozkaz k popisu. Ako to zariadila Božia Múdrosť ? Ježiško narodil sa v maštaľke, celkom v cudzom dome. V dome ? — maštaľke, kde zvieratá sa nájdu a nie ľudia. Nemal svojho domu. Ako najchudobnejší ! V zime sa narodil. Chlad a zima, nevďačnosť panovala, neláska a aj dnes ešte slávi miestami svoje triumfy. Maštaľka pri verejnej ceste. I náš život musí byť pri ceste do neba. Pastieri prví vzdali úctu a poklonu. Chudobní, až potom kráľovia. Pre všetkých ľudí prišiel a všetky národy. Spev anjelov: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle !“ Sláva Božej múdrosti, že vynašla spôsob smieriť človeka s Bohom a vykúpiť ho. Sláva Božej všemohúcnosti, že premohla nástrahy odvekého nepriateľa ľudského pokolenia — diabla. Sláva Božej láske, ktorá dovolila, aby Syn Boží sa tak ponížil, aby tak získal ľudí a poníženosťou získal ľuďom slávu večnú, slabosťou silu milosti pre nebo, potupou víťazstvo. Drahí v Kristu ! „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom !“ „Keď nebudete ako malučkí, nevojdete do kráľovstva nebeského !“ Učme sa ! Nebuďme hluchí, slepí, nemúdri ! Učme sa z tajomného zrodenia Syna Božieho veľkej láske k Bohu a bližným, pokore, odovzdanosti do vôle Božej ! Hľadajme všade a vo všetkom najprv Pána Ježiša, záujmy Božie a potom až svoje. Nebuďme ako tí, ktorí obdivujú betlehemčok, ale vidia tam prv len kráľov, vola, osla, ovce, len na konci Ježiška. Môžeme sa zaoberať hocičím v živote, môžeme mať rôzne zamestnanie a povolanie, ale vo všetkom máme hľadať plnenie vôle Božej a potom ostatné ! Teda takto sa pozerajme na Vianoce, kde strediskom má byť nie spev, nie lesk stromčeka, nie dobré jedlá, odpočinok, ale kde stredom, jadrom Vianoc, vedúcou myšlienkou bude Ježiško, ktorého aj sami sme prijali po dobrej adventnej sv. spovedi do obrodeného srdca, aby sme toho Ježiška niesli ľuďom dobrej vôle. Preto keď tak budeme prežívať Vianoce, keď radosť budeme hľadať v čistom svedomí, v čistote srdca, v Bohu, keď takéto hlboké a spasiteľné myšlienky budú previevať celými sviatkami a celým naším životom, potom aj my môžeme po skončení sviatkov volať ako volali pastieri, odchádzajúci z Betlehema: „I navrátili sa (pastieri), velebiac a chváliac Boha za všetko, čo počuli a videli...“ (Lk 2, 15—20.) Amen. Juro Macák. |