Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Prof. Michal Jurišič |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 8-10 |
| Názov článku : | Po roku práce s novými učebnicami. |
| Text článku : | Na výzvu p. redaktora dovolím si zaujať svoje skromné stanovisko k dvom novým učebniciam náboženstva pre stredné školy. Spolu podotýkam, že toto stanovisko nie je diktované len špekulatívnym posudkom učebníc, ale opiera sa o celoročné ich praktické použitie v škole, a preto myslím, že pri všetkej nedokonalosti chce sa čo najviac priblížiť k objektívnosti. Prax totiž je pre každú novotu najlepším meradlom jej správnosti. Najprv o učebnici pre najvyššie triedy stredných škôl „Náboženský svetonáhľad“. Keď vieme, že každej veci hodnotu dáva cieľ, pre ktorý je určená (finiš primus in intentione, ultimus in exsecutione), musíme povedať, že učebnica „Náboženský svetonáhľad.“ svojmu účelu nevyhovuje. Chcel by som na to skromne poukázať povšimnutím si jej vnútornej, obsahovej stránky i jej vonkajšieho spôsobu spracovania. Keď hľadíme na obsahovú stránku učebnice, treba konštatovať, že myšlienka zavedenia takejto učebnice v zásade je veľmi dobrá a materiál ňou myslený pre školské preberanie potrebný. Sám som sa mohol presvedčiť, že študentstvo rado by sa učilo veci, skryté za slovkom „svetonáhľad“. Keď som totiž na začiatku školského roku dal voliť žiačkam na učiť akadémii, čo by chcely radšej preberať, či „Apologetiku“ (ktorú, v minulých rokoch neviem prečo neprebraly) a či „Nábož. svetonáhľad“, začaly tlieskať rukami a volať: „Svetonáhľad ! Svetonáhľad !“ (Pravda, toto nadšenie neskoršie ochladlo až po bod mrazu. Prečo, ešte uvediem.) Myšlienka, v zásade dobrá a správna, nebola však učebnicou uspokojivo realizovaná. Učebnica nepodáva to, čo sme čakali, ale niečo celkom iné. Už pred 3 rokmi bolo v biskupských Cirkulároch uverejnené nové zadelenie učebnej látky náboženstva a vtedy tam bolo uvedené, že nádejná učebnica pre najvyššiu triedu stredných škôl bude obsahovať filozofické odôvodnenie hlavných náboženských právd. A toto sme čakali aj od predmetnej učebnice. No sklamali sme sa. Už proti názvu učebnice možno mať námietku. Prívlastok „náboženský“ do názvu nepatrí, ale už hej, dobrý je prívlastok „kresťanský“ na rozdiel od iných svetonáhľadov (napr. panteistického) a keďže plnosť a opravdivosť kresťanstva sa nachádza len v katolíckej cirkvi, správny názov učebnice mal byť „Katolícky svetonáhľad“, keď berieme do ohľadu to, že mala podávať nie pohanské náboženské názory a zásady, ale naše,, katolícke. Ze tento názov mala učebnica niesť, presvedčí nás už prvá stránka Úvodu, kde sa neraz stretáme s nadpisom „Katolícky svetonáhlad“, s definíciou kat. svetonáhladu a s titulkami jednotlivých bodov Úvodu, ktoré dôsledne len o kat. svetonáhľade hovoria. Teda predsa len chce učebnica hovoriť o katolíckom svetonáhľade. Nuž, nedôslednosť: názov iné, úvod iné. Smerodajným zostáva však Úvod. Úvod nikam neuvedie: prečítaš ho, ale nevieš, o čom bude kniha pojednávať. To si musíš pozrieť v obsahu na konci knihy. Už v tom je chyba, že Úvod nepripraví čitateľa na ďalšiu látku, nepodáva nijakého rozdelenia, logického súvisu pojatej matérie. Podmienkou ľahkého i zapamätania í pochopenia každej učebnej látky je logické rozvrhnutie, zjavný súvis podávaného materiálu. A toto už v Úvode malo byť. No najviac rozladenia zažije čitateľ, keď v ďalšom podávaní látky zisťuje, že vlastne o zásadách katolíckeho svetonáhladu sa tu nič nehovorí. Mimovoľne sa pýta: O čom vlastne mala učebnica pojednávať ? O pohanských náboženských názoroch alebo o katolíckych pravdách, o starovekých filozofických mienkach alebo o večných pravdách evanjelia, o novovekých ateistických a náboženských bludoch alebo o učení Cirkvi ? Celých 70 strán preberieš, kým narazíš na matériu, ktorá by už muhla byť zahrnutá pod pojem „katolícky svetonáhľad“. Pravda, potom na zbývajúcich ešte 35 stranách (z ktorých nota bene je asi 12 strán len na prečítanie) možno podať už len útržky zo základov katolíckeho svetonáhľadu. Posledné paragrafy podávajú dobré veci, lenže je toho málo, je to príliš stručné a k tomu hodne abstraktné. Tvrdenia by bolo treba lepšie dolužiť. Okrem týchto niektorých častí učebnica obsahuje celkom zbytočnú látku, tak zbytočnú, že ani na teologii nepokladajú za potrebné ju prednášať. Načo je to teda nášmu laickému inteligentovi ? Načo má vedieť (a tak zbytočne obšírne !) o náboženských názoroch Polynézanov, mená (a aké krkolomné !) ich božstiev a duchov, bludy východniarskych i gréckych filozofov, ale svoje vlastné náboženstvo nepozná, alebo i keď trochu pozná, nemá ho dôkladne odôvodnené ? Načo podávať tak zbytočne obšírne príklady starovekých filozofov, čo prišli k poznaniu pravého Boha ? Na čo uvádzať ešte i problematiku ich názorov ? Celkom by stačilo niekoľko viet: A potom: keď učebnica podáva bludné názory iných, mala ich hneď zodpovedným spôsobom vyvrátiť, ináč učí bludy a tak vlastne len škodí. (Viď napr. § 6 alebo druhý odsek na strane 29, kde sa v čitateľovi vzbudí dojem, ako by učebnica chcela dokázať pravdivosť Holbachovho výroku: Nevedomosť a strach stvorili bohov.) Tiež určité správne tvrdenia sú nedokázané, z čoho študent nič nemá (napr., že je mnoho svetonáhľadov, ale ani jeden sa nespomenie, alebo tiež tvrdenia v Úvode; ináč látka Úvodu skorej by sa hodila pre Záver, pretože podáva blahodarné dôsledky kat. svetonáhľadu). A zas ak aj sú dôkazy, sú to dosť často výroky mužov (miestami až pridlhé), ktoré si žiactvo nezapamätá, aspoň nie dlhšie ako na hodinu odpovedania, a tak po niekoľkých dňoch koniec vedomostiam ! Celé odseky učebnice sú tak presýtené menami a citátmi, že keď ich vynecháme (lebo učiť sa ich — to je nesmysel), vlastne prednášajúci nemá čo vykladať a žiak sa nemá čo učiť. A tak máme učebnú látku, a predsa ju nemáme ! Vôbec učebnica je málo rozsiahla. Veď ak sa nedá všetko prebrať, ľahko sa menej dôležité vynechá; ak však niet čo preberať, veľmi zle je učiť diktovaním doplnkovej matérie. Aj z vonkajšej stránky, zo stránky spracovania látky nevyhovuje učebnica. Už aj na ťažší štýl navyknutého čitateľa prekvapuje priťažký spôsob podania matérie. Tým ťažším musí on byť pre študentstvo. Nie že by azda študenti a študentky v najvyššej triede neboli schopní chápať ťažší štýl, ale rozhodne nie sú schopní učiť sa v ňom. Také veci alebo sa nenaučia (iba ak tláchať) alebo to „nadrú“, pravda, aby to už o niekoľko dní zabudli. A ak ich ešte aj obsah nezaujíma, znechutia sa celkom. Učebnica musí mať sloh ľahký, triezvy, dôležité veci musí podávať vypuklé, okaté, bez okrasných slovných šimlíčkov. Spôsob štylizácie spomenutej učebnice by bol súci pre krásnu literatúru, ale nie pre učebnicu. Papiniho „Život Kristov“ dostal Nobelovu cenu, ale zato nik ho nebude užívať ako učebnicu Nového zákona. Učebnica „Nábož. svetonáhľad“ zbytočne užíva cudzie slová, ktorým všetci žiaci nemôžu rozumieť, napr. adorácia, groteskný, dialektika, absolútny suverén, formálni heretici a schizmatici, etnologovia, pozitívna viera, syntéza, transcendentný, imanentný, kontúry, axióma, metafyzika a pod. Treba si uvedomiť jednak to, že z učebnice sa majú učiť všetci žiaci a nielen výborní, a jednak to, že ju majú užívať aj na učit. akadémiách a odbor, školách, kde väčšina žiactva latinu nikdy sa neučila. Učebnica ďalej užíva mnoho hmlistých výrazov, ktoré väčšina žiakov nechápe. (Majme stále na mysli priemerných a podpriemerných žiakov ! Také výrazy sú napr.: „výklad sveta a života“, „vzťah podstatnej závislosti rozumného tvora od Stvoriteľa“; „špekulatívny záujem“; kazuistická mravoveda“; „má absolútnu náplň bytia a poznania“; „Nirvána je teda subjektívne vyslobodenie človeka z pút tohto sveta“; „svetová podstata prenikajúca všetkým bytím“; „kozmologické špekulácie“; „hľadá pod obrazmi a symbolmi ideu duchovnej podstaty“; u Laotseho Tek je „vrcholným pojmom všetkých dokonalostí vo vzťahu človeka ku človekovi a ku hodnotám prazákladu sveta Tag“; katolícky svetonáhľad „približuje človeka k najvyšším a ablosútnym hodnotám Pravdy, Dobra a Krásy“; a mnohé iné. — Táto nejasnosť slohu prechádza miestami až vo jrázovitosť, napr.: »podporovanie zpiatočníctva „sviečkových báb“«; „inokedy zasa toto poznanie bolo znešvárnené fantastikou mnohobožstva“; bola táto viera zúrodnená eticky vierou v odplatu dobrých a zlých skutkov“; „pod bujnou vegetáciou náboženskej buriny sme zistili“; „ich ideálom bolo vidieť božstvo duchovným zrakom, t. j. priblížiť sa mu odlúčením od labyrintu tohto sveta“; „je symbolom estetickej vznešenosti a bájnym božským zjavením“ atď., atď. — Strojenosť viet miestami budí až odpor. Len aspoň dve ukážky: „Zdravé myslenie človeka pomocou príčinného úsudku zaisťuje náboženskému snaženiu reálny základ“. „Hĺbavý duch filozofov sa usiluje z úzkeho kruhu prirodzených zjavov preniknúť za hranice viditeľného sveta a pochopiť všeobecné princípy vecí a pôvod vecí. Kým detská fantázia pohanov vedela v rozličnosti zjavov vo vesmíre vytvoriť rozličnosť božstiev, zatiaľ vyspelé myslenie pohanských filozofov vedelo túto mnohosť zjavov vo vesmíre uviesť na najvyššiu jednotu, v ktorej má svoj základ jednota prirodzeného a mravného poriadku sveta a života“. Toto sa má žiak naučiť ! Čitateľovi učebnice i nechtiac vnucuje sa myšlienka: Originalita za každú cenu; keď nie vo veci, aspoň v podaní. Ale myslím, že logická sila dôkazu nevyrastie z maľovaných slovíček, ak jej niet v samom dôkaze. Ba Papini mal povedať, že mu je podozrivý každý človek, čo používa veľa cudzích a nesrozumiteľných slov. V jednoduchosti je krása. Summa sv. Tomáša môže presvedčiť každého, že aj najťažšie veci sa dajú napísať jednoduchým štýlom a zato nestratia na svojej hodnote. Aj nesprávnosti sa nájdu v učebnici. Na str. 74 sa tvrdí, že Boha poznávame túžbou srdca. To je modernizmus ! — Na str. 81 je výraz „bezprostredné vedomie Bohaô. Čo to má byť ? Ak to má znamenať bezprostredné poznanie Boha, potom to neobstojí, lebo na zemi Boha nepoznáme bezprostredne, ale sprostredkovane buď per ea quae facta sunt alebo per revelationem. — Bolo by tiež dobre vyhnúť výrazu „beznáboženská filozofia“, lebo filozofia ako každá veda nie je ani beznáboženská ani náboženská. — Na str. 80 je veta: „Prvým a najzáslužnejším činom starozákonnej múdrosti je, že nadprirodzenou ochranou Božou sa nám zachovala neporušená viera v jedného Boha.“ Čo je to tá starozákonná múdrosť ? Ak je to múdrosť Božia, potom sotva jej možno pripisovať záslužné činy. Voči komu ? Ak je to múdrosť ľudská, potom zas nie ona nám zachovala neporušenú vieru, ale nadprirodzená ochrana Božia. Toto je môj skromný posudok učebnice „Náboženský svetonáhlad“. Knižka ako učebnica nevyhovuje a len osožiť by mohlo, ak by sa napísala vhodnejšia. Možno síce ako obľahčujúcu okolnosť uviesť, že je to prvá učebnica svojho druhu bez všetkej tradície, ale i o takej treba povedať pravdu sine ira et studio. Teraz o Katechizme pre I. triedu stredných škôl. I túto učebnicu sme s nedočkavou zvedavosťou čakali a teraz tak rád by som ju vychválil až do neba... Treba pri nej vyzdvihnúť, že medzery v učebnej látke starého katechizmu sa usiluje zaplnit a tak podať čo najúplnejší katechizmový materiál. Táto snaha, zdá sa, ide až tak ďaleko, že určité state sú podané zbytočne rozvláčne a obšírne, napr. stať o Katolíckej akcii (str. 96), o Sviatosti Oltárnej (str. 97), o čnostiach (str. 130). Podľa programu bolo treba vziať do učebnice aj veci z liturgie. I tieto veci sú umiestené na mnohých miestach vhodne, ale niekde sú podávané len akosi obiter, inde zasa sú vpletené do jednoliateho učebného textu, čím ho narušujú (napr. na str. 104). Ak stojíme na stanovisku (myslím, že správnom), že učebnica má umožňovať a obľahčovať učenie predovšetkým deťom a nie katechétovi, že v dôsledku toho má podávať jadrne len vlastnú látku učebnú a nie akési katechézy v obrysoch a že pri všetkej snahe o stručnosť musí obsahovať presne dogmaticky správne poučky — potom treba tejto učebnici vyčítať toto: Ponaučenie nemá byť vpletené do textu učebnej jednotky, ale dané až na koniec, lebo to deti mýli a robí látku ťažkopádnou. Napr. hneď v Úvode: „Katechizmus nestačí len vedieť ...“, v časti Misijná činnosť: „Aj nám znejú Kristove slová ...“ a inde. Nevhodné sú akési naznačujúce vety a výrazy, ktoré sú len pripomienkou pre katechétu, ale z ktorých dieťa nič nemá, iba ho mýlia, napr. „Názory ľudí o Bohu pred Kristom Pánom“ (11), „Porovnajme modly kananejské, babylonské a staroslovenské...“ (11), „Protiklad. Aký nie je Boh ? Pr. Zlatá socha Bálová v Babylone. Kto ako Boh ? — Aký je Boh ?“ (12) a inde často. Učebnica vedľa vlastného učebného textu obsahuje mnoho povzbudení, vzdychov, zvolaní, výziev, dejepisných upozornení, čo všetko je vlastne súčiastkou vypracovaných katechézí a slúži vyučujúcemu za pomôcku, rušivo však pôsobí na jadrnosť učebnice a robí ju neprehľadnou, i keď to má svoj výchovný význam. Tu by sa bolo treba tiež pýtať, či aj spytovanie svedomia patrí do textu katechizmu (ako ono zaiste patrí do učebnej hodiny !). Stručnosť musí byť význačnou vlastnosťou každej dobrej učebnice, ale nesmie ísť na úkor správnosti, iobôž dogmatickej správnosti pri katechizme. V tejto veci naša učebnica hreší na viacerých miestach. Napr.: „Ľudia obyčajne vtedy vyslovujú Božie meno hriešne, keď sľubom sa dobrovoľne zaväzujú Bohu a svätým, že niečo dobrého vykonajú (sic !); keď im kto neverí a prísahou volajú Boha za svedka, že hovoria pravdu“ (60). „Čo sú sväteniny ? Viditeľné sväté úkony“ (91). „Čo sú sviatosti ? Viditeľné sväté úkony“ (124). „Čo je svätá omša ? Obeta Nového zákona“ (102). Ďalšími otázkami sa, pravda, vec objasní správne, ale prvá odpoveď na otázku je nedostačujúca a preto dogmaticky nesprávna. Alebo: Vynikajú zvlášť „anjeli a ľudia, lebo majú rozum, slobodnú vôľu a nesmrteľnosť“ (18). Ľudia majú nesmrteľnosť ? Je nepríjemné vidieť, že tak autenticky učenie Cirkvi podávajúca kniha, ako je katechizmus, obsahuje nepresnosti, ba až zjavné chyby. Nepresnosti: V Starom zákone „Boh Otec učil“ (8). Nielen Boh Otec, veď o pár riadkov niže stojí, že „Duch Svätý hovoril ústami prorokov“. A potom: náuka o Múdrosti Božej (=druhá Božská Osoba) ! — „Duchu Svätému vďačíme za poznanie pravdy, krásy a dobra“ (32). Treba bolo pridať „nadprirodzenej pravdy ...“, lebo ináč stačí riadny concursus divinus a zdravý rozum. — „Pohreb je odprevadenie mŕtveho z domu na cintorín. Je to sv. obrad ...“ (42). Pohreb nie je len odprevadenie a odprevadenie nie je sv. obrad. — „Cirkev zakazuje spaľovanie mŕtvol, lebo . . . pochovávanie nie je zdraviu škodlivé; zničí stopy zločincov; to je hospodársky drahé; v ohni spaľovaná mŕtvola budí odpor a hrôzu“ (42). Keby si tieto dôvody zákazu prečítal inoverec, neviem, čo by si pomyslel. A najhlavnejší dôvod práve chýba v učebnici. — „Pri poslednom súde bude verejná spoveď hriešnikov bez rozhrešenia“ (43). To nebude spoveď, lebo sami sa nebudú vyznávať, ale Boh vyjaví ich hriechy. — „Na Veľký piatok už druhý raz slúžil Kristus Pán sv. omšu, lenže už krvavým spôsobom na kríži“ (102). Keď máme pred očami definíciu sv. omše, takto sa nemôže hovoriť (najmä v katechizme). — „Najväčšie nešťastie na svete je hriech, lebo pozbaví človeka Božej priazne a uvalí na neho časnú a večnú záhubu“ (134). Večnú záhubu iba ťažký hriech, nemožno to teda tvrdiť všeobecne o hriechu. — „Prvý hriech bol spáchaný v raji...“ (134). Prvý hriech spáchali anjeli. — A dosť ešte iných nepresností. Zjavné chyby: „Čo robí Boh, keď sa zjavuje ? Poučuje ľudí o náboženstve“ (8). To je chybné chápanie a preloženie slova revelatio. Iné je predsa revelatio a iné apparitio. Teda nie „sa zjavuje“, ale ide tu o odhalenie, oznámenie božích právd (nie ukázanie sa Boha samého), a to ani Boh sám nemusí poučovať, lež z Jeho poverenia aj ľudia (napr. proroci). — „Duch Svätý sa zjavil v podobe prudkého vetra, aby apoštolov rozniesol na všetky strany sveta...“ (32). To som ešte nikdy nepočul ! — „Mnoho svorných ľudí voláme spoločnosťou“ (34). Taká definícia spoločnosti neobstojí. — „Po stránke hĺbky lásky musíme milovať Boha až do vyčerpania síl a schopností tela a duše“ (49). Celkom nesprávne ! K zadosťučineniu príkazu lásky k Bohu vyžaduje sa od nás láska appretiative najväčšia, nie však intensive (po stránke hĺbky lásky). Matka môže dieťa milovať hlbším citom než Boha, a nezhreší, len keď sa chráni ťažkého hriechu. — „Proti viere sa prehrešujú tí katolíci, ktorí sa nemodlievajú, ktorí nechodia na bohoslužbyÔ (58). Vždy to nemožno povedať, lebo to môže byť nie z nedostatku viery, ale z lenivosti. — „Ľudia obyčajne vtedy vyslovujú Božie meno hriešne, keď sú prekvapení“ (60). Vtedy práve nie; veď v takom prípade nie je to vedome a dobrovoľne. — „Proti siedmemu prikázaniu sa prehrešuje, kto bezprávne vezme alebo poškodí svoj majetok a majetok bližných“ (71). Svoj majetok môže i vziať i poškodiť, to nie je proti 7. prikázaniu. „Bezprávne“? Proti sebe nikto nemôže spáchať bezprávie. — Hriech prarodičov bol hriechom prestúpenia pôstu ? (18). Neviem aspoň o dogmatike, ktorá by to tvrdila. — „Obrady pri modlitbe znamenajú toto: složenie rúk, že zaslúžime putá väzenia; kľačanie, že sme pred Bohom malí; bitie sa v prsia, že chceme roztlcť a odstrániť svoje hriechy“ (90). Nie menej nesprávny ako interesantný výklad liturgickej symboliky. — „Odkiaľ berie olej nemocných túto silu ? Už smrteľná úzkosť Krista Pána na Olivovom vrchu mohla dodať tým olivám nadprirodzenú silu, ktorú však skutočne dodáva oleju svätenie biskupovo na Zelený štvrtok“ (119). Ani smrteľná úzkosť Krista Pána, ani svätenie biskupovo nedáva oleju nemocných tú silu, ale iba ustanovenie pomazania chorých za sviatosť Kristom Pánom. Účinky sviatosti nie sú predsa skryté v oleji ! Pri dôkladnom preštudovaní Katechizmu by sa tých chýb azda ešte viacej našlo. Po stránke didaktickej má učebnica svoje plus oproti starému katechizmu v tom, že — ako už bolo spomenuté — podáva čo najobsažnejšiu látku, ba tak obsažnú, že sa to vidí niekde až zbytočné. Inde zasa súvisiace state vhodne spája, napr. niektoré prikázania. Tiež miestami má i dobré apologetické zamierenie; no nevyníma sa dobre, že tieto snahy tu a tam prechádzajú do nevhodnej azda polemiky, napr.: „Či je pôst len vtedy odôvodnený, keď ho predpíše zdravoveda, šport a krasocit ?“ ... atď. (77) „Že Boha ešte nik nevidel ? ...“ atď. (11) „Že vraj panenská čistota škodí zdraviu ?“ ... atď. (68) „Človeče, tu máš slobodnú vôľu, však raz prídeš na poriadok !“ (129) „Že vraj rehoľníci a rehoľnice nepoznajú život ?“ ... atď. (134). No učebnica má po tejto stránke aj svoje mínus. A to i oproti starému katechizmu. Napr. spracovanie časti o vlastnostiach božích alebo o hriechoch proti viere, nádeji a láske je iste mínus oproti starej učebnici. To je didaktické strašidlo i pre katechétu i pre deti. Ďalej miesto otázok podčiarkované sú akési drobné titulky, ktoré dieťa iba mýlia, sú zbytočné a učebný text rozdrobujú, napr. „Náš cieľ“. „Podmienky spasenia“, „Učiaca Cirkev“, „Poslúchajúca Cirkev“, „Náprava spoločenských pomerov“, atď. Skorej maly byť uvedené za každou odpoveďou demonštračnou formou, napr.: „Toto sú podmienky spasenia“. — Z didaktického stanoviska nemožno schvaľovať, že odpovede nikde neopakujú otázky. Snaha po stručnosti nie je k tomu dostatočným dôvodom. Taká odpoveď nemá sama o sebe smyslu, ak nevieme k nej zároveň aj otázku, napr. nik nevie, čo má znamenať odpoveď „Svätým krstom“, ak nevie aj otázku „Čím sa smýva dedičný hriech“. Tým sme teda na stručnosti i tak nič nezískali. Okrem toho musíme si uvedomiť, že katechizmové odpovede sú večné životné axiómy, ktoré sa autoritatívne citujú často v živote, na kazateľnici, pri prednáškach, v časopisoch, ba aj medzi ľudom a to bez predloženia patričnej otázky. Ako teda možno citovať v podobných prípadoch takú ušklbnutú odpoveď ? Výnimky, pravda, sú prípustné aj v tejto veci, najmä pri veľmi dlhých otázkach. Ale už rozhodne škoda bolo skracovať klasické znenie hlavného prikázania lásky k Bohu a k bližnému. Niektoré veci sú podané vo forme otázky a odpovede, iné zasa len formou vyprávacou, napr. o posväcujúcej milosti prarodičov (18), časť „Prisľúbený Vykupiteľ“ (22), skoro celý štvrtý článok viery, o Katolíckej akcii a pod. Keď už katechizmus, potom všetky závažné veci maly byť podané vo forme otázky a odpovede, aby vynikly, a nie jedny tak, iné onak. Napr. pre stať „Cirkev a socializmus“ a ďalšie dve bol by poslúžil azda „Sociálny katechizmus“ Dr. Vaška. Neraz práve tieto „neotázkované“ časti sú trochu obšírne a rozvláčne podané, kým zasa iné fundamentálneho významu state, ako: o neomylnosti Cirkvi, o známkach Cirkvi, o samospasiteľnosti Cirkvi, sú pomerne slabo spracované. Aj veci prípadne dôležité sú tlačené petitom, napr. pri Sviatosti Oltárnej, ako by menej významné. Ďalej citáty zo sv. Písma sú zavše len tak hodené (7, 11), žiak nevie, prečo sú tam. Tiež príliš sú rozčlánkované niektoré partie, napr. partia „Boh Stvoriteľ“, sviatosť pokánia a pod. Odvolávanie sa na biblické osoby a udalosti, ktoré deti nemôžu poznať (napr. Jezabela 66, Heli 65. ukameňovanie tupiteľa a posmešníka Boha 59, cudná Zuzanna 67, Dávidov prípad 68, atď.), stráca na cene. Cudzie slová, ako alkoholizmus, nikotinizmus, morfinizmus (66), sú deťom nesrozumiteľné. Tiež určité narážky a výrazy, ako „Pozor na rozmarínové vence, perká, na sobášny závoj“ (68), „predčasná hriešna známosť s osobami iného pohlavia“ (69), „úpadok civilizácie národov“ (68), „Oceán života nemôžeme preplávať bez slz“ (91), „vyradil ju zo svojho užívania“ (101), „Latinčina háji slobodu národného jazyka pred utlačovaním pohlcujúcich zámerov iných jazykov“ (106), — deti nerozumejú, ako som sa prakticky presvedčil. Ani ulicou páchnuce zvraty, ako „generálka“ (= generálna sv. spoveď), nemajú mať v katechizme miesta. Veď „generálka“ je aj reparácia auta. Podobne nevhodné metajory, napr.: „Talizmanom kresťana katolíka má byť: svätý ruženec, medailónik, modlitebná knižka atď“. (92) „Jediným každodenným platom rehoľníkov je sv. Hostia pri sv. prijímaní“ (134). Katechizmus nie je kniha pre narážky na súčasnosť, napr.: „Niektorí až vtedy zbadajú, že je sv. kríž v nebezpečenstve, keď ozrutné tanky bezbožníkov rozdrúzgajú vzácne kríže cintorínov“ (28). „Tam domov náš“ (31). „Najhorlivejší komunisti pochádzajú z toho národa, ktorý sa klania zlatému teľaťu“ (51). — Ani nemá katechizmus obsahovať tvrdenia, proti ktorým sa dá namietať mnoho kontra, napr.: Preto sme chudobní, lebo málo dávame Bohu“ (64). Či aj Kristus Pán preto bol chudobný ? Tiež zvláštne a smelo znie tvrdenie: „Zdravas Mária“ je otváraním milostiplných rúk Máriiných“ (89), alebo: „Porada Najsv. Trojice vyvrcholila v rozhodnutí“ (17). Chybou po stránke didaktickej je tiež to, že učebnica obsahuje množstvo nejasných výrazov, ba i celých viet, napr. „zjavená viera“ (8), tajomstvo Najsv. Trojice „neodhalí hĺbku božstva“ (13), Cirkev „Ostrie smrti otupuje“ (21), „politický mesiáš“ (26), „bôľny proces Kristov“ (27), ,;duševnosť chudobných“ (50), „Marxov triedny boj“ (51), máme sa modliť „za dobrého ducha a či statočnú duševnosť“ (87; čo to má byť ?), „jestvovanie anjelov požaduje aj rozumné stupňovanie tvorov“ (14), „Božie ruky nie sú skrátené ani teraz“ (17), „Človek si myslí, že si polepší a zväčša si pohorší“ (18), „Cirkev dala Turícam nový obsah“ (32), „Ustanovenie sviatostí sa zakladá na Písme svätom a ústnom podaní“ (92), „vyzvaná ťarcha svedomia je podelenou ťarchou“ (113), „pôsobenie milosti v duši sa deje z Kristovej moci“ (125), — a mnoho a mnoho iných. Niektorým vetám chýba prísna logickosť, aká sa v katechizme vyžaduje, napr.: „Naším znakom je sv. Kríž“ (Uvod). Nuž naším znakom je aj bielo-belaso-červená zástava ! — „Dobrí anjeli pri skúške obstáli (14). Predsa najprv všetci anjeli boli dobrí ! Teda všetci obstáli ? — „Diabol má veľa pomocníkov na zemi: zlých žiakov a zlých ľudí“ (15). Žiaci nie sú ľudia ? — „Po poslednom súde dostanú dobrí za skutky milosrdenstva nebo, zlí však peklo“ (43). Tiež za skutky milosrdenstva dostanú zlí peklo ? — Sviatosť birmovania posilňuje vieru ? (95) Azda posilňuje nás vo viere, alebo aspoň posilňuje našu vieru. Obrázky sú bolestná stránka učebnice. Niektoré keby radšej neboly uzrely svetla božieho. Tiež rozhodne inými typmi maly byť tlačené otázky a inými odpovede. Tak by sa dosiahlo väčšej výraznosti, pre ľahšie naučenie nepopierateľne potrebnej. Keď teda prelistujeme nový Katechizmus, musíme povedať, že sme čakali inakšiu prácu po tak dlhom čase príprav. Zdá sa, že učebnice síce prekvapujú, ale v pejoratívnom smysle. Katechéza o Preblahoslavenej Panne. Otec so zaľúbením hľadí na srdce Preblahosiavenej Panny Márie ako na veľdielo svojich rúk; vždy miluje svoje dielo, najmä keď je dobre urobené; Syn (pozerá naň) ako na srdce svojej Matky, prameň, z ktorého čerpal krv, ktorá nás vykúpila; Duch svätý (hľadí naň) ako na svoj chrám. Proroci oznámili Máriinu slávu pred jej narodením: prirovnali ju k slnku. Skutočne, zjavenie sa Preblahosiavenej Panny možno prirovnať naozaj k utešenému slnku za hmlistého dňa. Pred jej príchodom visel hnev boží nad našimi hlavami ako šabľa, pripravená, aby nás udrela. Keď sa zjavila Preblahoslavená Panna na zemi, utíšil sa jeho hnev ... Nevedela, že má byť Matkou božou a keď bola malá hovorievala: „Keby som len videla toto krásne stvorenie, ktoré má byť Matkou božou ?“ Preblahoslavená Panna zrodila nás dva razy: pri vtelení a pod krížom: je teda dvojnásobne našou matkou. Často prirovnávajú Preblahoslavenú Pannu k matke, ale ona je ešte lepšia ako najlepšia z matiek; lebo najlepšia z matiek niekedy tresce svoje dieťa, ktoré jej spôsobilo žiaľ, ba ho aj ubije; verí, že dobre robí. Ale Preblahoslavená Panna nepočína si ako táto: ona je tak dobrá, že vždy láskavé s nami zachádza a netresce nás nikdy. Srdce tejto dobrej Matky je samá láska a milosrdenstvo, ona si želá, aby nás videla šťastných. Stačí len obrátiť sa ku nej, aby sme boli vyslyšaní ... Syn má svoju spravodlivosť, Matka má iba svoju lásku. Boh až tak nás miloval, že zomrel za nás; ale v Srdci Pána Ježiša je spravodlivosť, ktorá je vlastnosťou božou; v srdci Preblahoslavenej Panny je iba milosrdenstvo . . . Jej Syn bol pripravený trestať hriešnika, Matka vrhne sa, zastaví meč, prosí milosť pre úbohého vinníka: „Matka moja, hovorí jej Pán Ježiš, nemôžem ťa zavrhnúť. Keby peklo mohlo ľutovať, ty obsiahla by si preň milosť. Preblahoslavená Panna zdržuje sa medzi Synom a nami. Čim sme hriešnejší, tým je nežnejšia a s väčším súcitom (blíži sa) k nám. Dieťa, ktoré ju stálo najviac slz, je najdrahšie jej srdcu. Či nebeží matka k najslabšiemu a najviac vystavenému ? Či nie je lekár v nemocnici najpozornejší voči tým, čo sú najviac chorí ? Máriino srdce je tak nežné k nám, že všetky srdcia matiek spolu sú v porovnaní s ním len kúskom ľadu. Pozrite, aká dobrá je Preblahoslavená Panna ! Jej veľký služobník, svätý Bernard, často jej hovoril: Zdravas, Mária ... Istého dňa táto dobrá matka mu odvetila: Zdravas, syn môj Bernard. Ave Maria je modlitba, ktorá neunaví nikdy. Keď rozprávame o zemských, obchodných, politických veciach. . . unavíme sa; ale keď rozprávame o Preblahoslavenej Panne, to je vždy nové. Úcta k Preblahoslavenej Panne je jadrná, príjemná, výživná. Všetci svätí veľmi uctievali Preblahoslavenú Pannu; nijaká milosť neprichádza s neba, ktorá neprešla cez jej ruky. Nevojdeme do domu bez toho, aby sme sa nerozprávali s vrátnikom: no a Preblahoslavená Panna je vrátničkou nebeskou. Keď chceme dať niečo veľkej osobnosti, necháme predniesť tento predmet osobou, ktorej dáva prednosť, aby jej bol hold príjemnejší. Tak modlitby, ktoré prednáša Preblahoslavená Panna, majú úplne inú zásluhu, lebo Preblahoslavená Panna je jediné stvorenie, čo nikdy neobrazilo Boha. Iba Preblahoslavená Panna zachovala prvé prikázanie: Jedinému Bohu budeš sa klaňať a jeho budeš milovať dokonale. Ona ho zachovala až do krajnosti. . . Všetko, čo žiada Syn od Otca, dostane. Všetko, čo žiada Matka od Syna, taktiež dostane. Keď sa dotkly naše ruky voňaviek, zachvátila vôňou všetko, čoho sa dotknú; nechajme prechádzať svoje modlitby rukami Preblahoslavenej Panny: ona im dodá vône. Myslím, že Preblahoslavená Panna naozaj odpočinie si až na konci sveta, ale kým trvá svet, volajú ju so všetkých strán. . . Preblahoslavená Panna je ako matka, ktorá má veľa detí. Je stále zaujatá: chodí od jedného ku druhému. Katechéza o výsadách čistej duše. Niet nič tak krásne ako duša čistá !... Keby sme to chápali, nemohli by sme stratiť čistotu. Čistá duša je odpútaná od hmoty, pozemských vecí a seba samej ... Preto trýznili svätí svoje telo; preto nedovolili mu, čo bolo treba, ani vstávať o päť minút neskôr, zohriať sa, zjesť, čo mu lahodí... Hľa ! čo telo stráca, nadobúda duša a čo telo berie, stráca duša. Čistota prichádza s neba; treba ju prosiť od Boha. Ak prosíme o ňu, dostaneme ju. Treba nám naozaj dávať pozor, aby sme ju nestratili. Treba nám uzavrieť srdce pred pýchou, smyselnosťou a všetkými inými vášňami... ako keď zatvoríme okná a dvere, aby nik nemohol vojsť dnu. Aká radosť pre anjela strážcu, ktorý je poverený sprevádzať čistú dušu !... Dietky moje, keď je duša čistá, celé nebo láskavé hľadí na ňu !... Čisté duše budú tvoriť kruh okolo Pána Ježiša. Čím kto bol čistejší na zemi, tým bude bližšie Bohu v nebesiach. Keď je srdce čisté, nemožno sa ubrániť láske, lebo našlo prameň lásky — Boha. „Blahoslavení, povedal Pán Ježiš, čistého srdca, lebo oni uvidia Boha !“ Dietky moje, nemožno pochopiť moc, ktorú má čistá duša nad Pánom Bohom. Nie ona plní vôľu božiu, ale Boh plní jej vôľu. Pozrite na Mojžiša, túto dušu tak čistú! Keď Boh chcel trestať židovský národ, povedal mu: „Nepros ma, lebo treba, aby vybúšil môj hnev proti tomuto ľudu.“ Mojžiš predsa prosil a Boh ušetril svoj ľud; dal sa obmäkčiť, nemohol odporovať modlitbe tejto duše tak čistej. Ó dietky moje ! Duša, ktorá sa nikdy nepoškvrnila týmto prekliatym hriechom, obsiahne všetko, čo chce od Pána Boha. Sú tri prostriedky, ktorými môžeme si zachovať čistotu: prítomnosť božia, modlitba a sviatosti. K tomu ešte pristupuje čítanie Písma svätého: ono živí dušu. Aká krásna je duša ! Pán Ježiš ukázal jednu z nich svätej Kataríne; predstavila sa jej tak krásna, že zvolala: „Pane, keby som nevedela, že je len jeden Boh, verila by som, že toto je jeden z nich.“ Obraz boží odzrkadľuje sa v čistej duši ako slnko vo vode. Čistú dušu obdivujú tri osoby Najsvätejšej Trojice. Otec pozoruje svoje dielo: „Toto je predsa moje stvorenie !...“ Syn cenu svojej krvi. Poznáme krásu predmetu podľa toho, začo sme ho kúpili... Duch Svätý v nej prebýva ako v chráme. Cenu našej duše ešte poznáme podľa úsilia diablovho, aby ju zatratil. Peklo sa spája proti nej, nebo za ňu... Ach ! aká je veľká ! Aby sme vždy mysleli na vlastnú hodnosť, treba nám často pripomínať si nebo, kalváriu a peklo. Keby sme chápali, čo to znamená byť dieťaťom božím, nemohli by sme páchať zlo, boli by sme ako anjeli na zemi. Byť dieťaťom božím ! Ó krásna hodnosť !... Krásne je mať srdce a, nech je akokoľvek malé, môcť používať ho len k láske božej ! Aké hanebné pre človeka, že klesá tak nízko, on, ktorého Boh tak povýšil ! Keď sa anjeli vzbúrili proti Bohu, tento Boh tak dobrý, videl, že nebudú už môcť požívať šťastie, pre ktoré ich stvoril, preto stvoril človeka a tento malý svet, čo vidíme, aby sme živili svoje telo. Ale naozaj bolo by treba živiť aj svoju dušu; a keďže nijaký tvor nemôže živiť dušu, ktorá je duchom, Boh sám seba chcel dať za pokrm. Ale velká to škoda, že ľudia zanedbávajú utiekať sa k tomuto božskému, aby prešli púšťou tohto života. Ako človek, ktorý zomiera hladom pri stole dobre obslúženom, sú ti, čo päťdesiat-šesťdesiat rokov neživia svoju dušu ! Ach ! keby mohli porozumieť kresťania týmto slovám Pána Ježiša, ktoré im povedal: „Hoci si biedny, chcem zblízka vidieť túto krásnu dušu, ktorú som stvoril pre seba. Urobil som ju tak veľkou, že len sám môžem ju naplniť. Urobil som ju tak čistú, že len moje telo ju môže živiť.“ Pán Ježiš vždy vyznačoval čisté duše. Pozrite na svätého Jána, prémilého učeníka, ktorý spočinul na jeho prsiach !... Svätá Katarína bola čistá; tiež často prechádzala sa v raji. Keď zomrela, anjeli vyzdvihli jej telo a zaniesli na horu Sinaj, tam, kde Mojžiš dostal príkazy zákona. Týmto zázrakom vyjavil Boh, že čistá duša je mu príjemná a zasluhuje, aby telo, ktoré tiež bralo účasť na jej čistote, pochovali anjeli. Boh láskavé pozerá na čistú dušu, dovolí jej všetko, o čo prosí. Ako by mohol odporovať duši, ktorá žije len pre neho, skrz neho a v ňom ? Ako ho hľadá, Boh sa jej ukáže; ak ho volá, Boh príde. Je s ním sjednotená. Viaže jeho vôľu. Čistá duša úplne panuje nad srdcom tak dobrým, (nad srdcom) Pána Ježiša. Čistá duša je u Boha ako dieťa u matky: láska sa s ňou, objíma ju a láska sa s ňou a objíma ju aj jeho Matka. Preložil: Bagin. |