Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | VI.nedeľa po Veľkej noci. |
| Text článku : | Naša modlitba má byť pokorná, dôverná a vytrvalá. „Buďte teda múdri a bedlite na modlitbách." (I. Peter 4, 7 ) Blíži sa zase výročná pamiatka soslania Ducha svätého, prameňa to všetkých milostí a sily, ktoré tak veľmi potrebujeme, aby sme v boji s nepriateľom svojho spasenia nepodľahli, ale ako statoční bojovníci a služobníci Boží až do konca svojho života zotrvali. Ak chceme, aby Utešiteľ, Duch pravdy i do nášho srdca zavítal, — musíme podľa príkladu sv. apoštolov prosiť od Neho dary. Cirkev sv. nás minulú nedeľu k tomu vyzvala a dnes vo sv. epištole ústami sv. Petra nás zase volá: Bratia, bedlite v modlitbách! Proste pobožné, dôverne a vytrvale a Otec nebeský istotne vám udelí Ducha svojho, aby osvietil váš rozum a vôľu vašu k dobrému posilnil. Dnes budeme pokračovať vo sv. rozjímaní o modlitbe. Predošlú nedeľu rozjímali sme, že naša modlitba má byť pobožná, dnes budenie rozjímať, že modlitba naša musí byť — pokorná —, dôverná — a vytrvalá. 1. Pokorná. — Keď sa modlíme, čo iné sme pred Bohom, ako úbohí žobráci? My nemáme nič a predsa toľko potrebujeme. Boh má všetko a ochotný je nám dať. To dobre vieme a preto v duchu prosíme Boha, aby nám udelil, čo pre dušu a telo potrebujeme. Od najbohatšieho, až po najbiednejšieho človeka všetci sme voči veľkému a všatkomajúcemu Bohu len úbohí žobráci, preto keď niečo chceme od Boha žiadať, prosme od Neho pokorne. Všimli ste si žobráka, stojaceho predo dvermi, prosiaceho o almužnu? Hlavu má sklonenú, klobúk drží v ruke, hoci nikoho tam z domácich niet, prosí hlasom pritlmeným, aby sa zmilovali nad ním a udelili mu nejakú maličkosť. V jeho správaní, v jeho prosbe vidieť pokoru. Nuž to sa rozumie — povie niekto, — čože by mal rozkazovať, veď by ho odohnali, veď je žobrák ... A my sme čo voči všemohúcemu Bohu? Žobráci, chudáci.. . preto pred Ním musíme byť pokorní a pokorne prosiť od Neho. Keď kráľ židovský Jozafat bol so všetkých strán obkľúčený nepriateľom a odnikiaľ nemohol čakať pomoc, prosil Boha: „Bože náš ... v nás nie je tak veľká sila, aby sme mohli odolať tomuto množstvu, ktoré tiahne proti nám, a nevieme, čo by sme mali robiť, preto nič nám nepozostáva, ako obrátiť sa na teba." (2. Par. 20, 12.) Známy je nám tiež mýtnik v evanjeliu. V kútiku chrámu kľačal, ani oči svoje neopovážil sa pozdvihnúť k nebesám, ale ponížene kľačal a prosil: Bože, buď mi milosrdný, hriešnikovi. Obaja poznali svoju biedu, vedeli, že len u Boha nájdu pomoc — modlili sa pokorne. Keď spíname ruky svoje k Bohu, majme na mysli svoju celkovú biedu. V čej ruke je náš život? Kto nám dáva zdravie? Kto chráni od choroby? Kto dáva príhodný čas a požehnanie našim prácam? Všemohúci Boh. Všetko máme od Neho, Jeho dobrotivosť nás sprevádza celý náš život. On je darcom všetkého, čo potrebujeme ku každodennému životu. Bez požehnania Jeho, márne sú naše práce, naše námahy. A čo sa týka duše? Tu istotne viac závisíme od Boha. Dary časné dostávame prostredníctvom prírody, ale dary nadprirodzené len od samého Boha. Bez zdravia, bez bohatstva, bez moci môžeme získať večný život, ale bez milosti nikdy! A táto je výlučným darom Božím, nikto iný nám ju dať nemôže. A predsa mnoho milosti potrebujeme i k tomu najmenšiemu dobrému skutku. Drahí moji, keď sa modlíme, uznajme svoju malosť a biedu, ale nielen biedu, i svoju nehodnosť. Neporúčajme Bohu, ale pokorne prosme, lebo len modlitba pokorného preráža nebo. Keď žobrák prosí niekoho, úzkostlivé dáva pozor na každý jeho pohyb. My, prosiac Boha, nemali by sme byť pokorní? Bohužiaľ, nebýva tomu tak. Aké je naše správanie v chráme mnoho ráz? Obzeráme sa, smejeme sa, neslušne kľačíme. Boh nežiada od nás, aby sme vždy na kolenách kľačali, ale žiada, aby sme úctivým správaním dali na javo svoju nehodnosť. Nech naša modlitba, ako modlitba mýtnika, je pokorná. Boh sa pyšnému protiví, ale pokorného, vyslyší a dáva mu svojmu milosť. (Jak. 4, 6.) 2. Nielen pokorná má byť naša modlitba, ale i dôverná. Dôverne sa modlíme, keď dúfame, že Boh našu modlitbu vyslyší, ak je to jeho vôľa, ak je to k jeho cti a nám ku spaseniu. Sám Spasiteľ nás učil, ako sa máme dôverne modliť, keď hovorí u sv. Matúša (6, 6): „Keď sa budeš modliť, vojdi do svojej komôrky a modli sa k Otcovi svojmu: Otče náš, ktorý si na nebesách ..." Máme prosiť Boha, ako dieťa prosí svojho otca, nie ako otrok svojho pána, ale pevnou dôverou, že otec láskavý nič neodoprie svojmu dieťaťu. Písmo sv. keď nás napomína k vernému plneniu vôle Božej, keď hovorí o veľkom milosrdenstve Božom, keď oznamuje ľuďom vôľu Božiu alebo hrozí trestom, vždy užíva názov „Boh", „Stvoriteľ", „Spasiteľ", „Pán". Len na jedinom mieste, keď Pán Ježiš učí učeníkov svojich modliť sa, rozkazuje volať Boha „Otcom". A tejto synovskej dôvernej modlitbe sľubuje vyslyšanie: „Všetko, čokoľvek budete modliť sa, verte, že obsiahnete." (Mk 21, 24.) Príklady: Slepý volá: Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Zena, nemocná 12 rokov. Dôverne modliť sa môže len, kto má čisté svedomie. Kto má nečisté srdce, nemá dosť sily, aby pozdvihol svoju myseľ k Bohu, lebo ako sa začne modliť, ihneď má pred sebou svoje hriechy. Boh hriešnika nevyslyší, hovorí sv. Ján (9, 10.) Týmto nechce hovoriť, že hriešnik má strácať všetku dôveru v Boha. O nie! Mýtnik!... Ak niekomu je potrebná dôvera, tak predovšetkým hriešnikovi, aby si vyprosil milosrdenstvo Božie, milosť pravého pokánia a odpustenie hriechov. Preto hriechy a hriešny život nesmie nás priviesť na cesty Judášove, ale s kajúcou Máriou Magdalénou vrhnime sa k nohám milosrdného Spasiteľa, a s kajúcim lotrom obráťme sa k nemu, aby nám dal dar zo všetkých najväčší — milosť odpustenia. Povie niekto: Ja som sa modlil s dôverou a nebol som vyslyšaný! Modlil si sa pokorne? Modlil si sa s čistým srdcom? Áno, — povieš, a predsa som nebol vyslyšaný. Možno si prosil o takú vec, o ktorej Boh vedel, že by ti bola na škodu alebo si sa skoro prestal modliť. V modlitbe musíš byť vytrvalý a stále prosiť. Abrahám šesťkrát prosil z.a Sodomu a Gomoru. Zachariáš a Alžbeta dlhé roky sa modlili, aby im Boh požehnal dieťa. Sv. Monika neustále dlhé roky sa modlila za obrátenie svojho syna Augustína. Podobne sa musíme modliť i my. Nielen vtedy máme u Boha hľadať vyslyšanie a prosiť Ho, keď niečo potrebujeme, ale stále, vytrvale. Modlitba nie je len prosebná, ale modlitbou máme i Boha chváliť, klaňať sa mu. Usilovať sa Ho prosbami našimi smieriť za mnohé hriechy naše. Pán Ježiš dôrazne nás slovom a príkladom napomína ,,že treba vždycky sa modliť a nikdy neustávať." (Lk. 18, 1.) Nie menšia vec ako naše večné spasenie, závisí od modlitby. 3. Za koho sa máme modliť? Musíme sa často modlievať a to predovšetkým za spasenie svojej nesmrteľnej duše, „lebo čo osoží človeku, keby i celý svet získal, ale škodu by utrpel na svojej duši." Smelo môžeme predložiť i svoje pozemské potreby, túžby a nádeje svojmu Otcovi nebeskému a dôverne ho prosiť o vyslyšanie, ale konečné rozhodnutie ponecháme Jemu. Len dobrotivý Boh vie, čo nám slúži k spaseniu, a sám hovoril, že ktorých on miluje, všetko sa im obráti v prospech. Nech sú naše modlitby, najmä v chorobe, trápení odovzdané do vôle Boha všemohúceho. Máme sa modliť za svojich spolubližných, najmä ktorých nám Starostlivosť Božia sveriia. Takto sa modlia rodičia za svoje dietky, dietky za svojich rodičov. „Mnoho majú hovoriť rodičia svojim dietkam o Bohu, ale ešte viac majú hovoriť Pánu Bohu o svojich dietkach. Manželia nemajú zabudnúť sa modliť jeden za druhého a mnohým nedorozumeniam sa predíde. Máme sa modliť za svojich predstavených, za svojich kňazov. V smysle zákona Kristovho ešte i za svojich nepriateľov. Je to príkaz a nielen rada: No ja povedám vám: Milujte svojich nepriateľov, dobre čiňte tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a osočujú, aby ste boli dietkami vášho Otca, ktorý je na ne-besách. Milosrdná láska vo svojich modlitbách nezabudne ani na úbohé duše, ktoré čakajú na našu pomoc. Majme na pamäti slová sv. Petra: Buďte teda múdri a bedlite na modlitbách. Amen. |