Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | III.nedeľa po Veľkej noci. |
| Text článku : | „Idem k Otcovi.'' (Ján 16, 16.1 Čínsky biskup v misiách Henningshaus mal s Číňanmi kresťanské cvičenie. Pred samým vyučovaním stáli pred biskupom traja mužovia, ktorí sa dobrovoľne prihlásili na kresťanskú náuku. Biskup pýtal sa prvého: „Prečo si na svete?" Odpoveď bola: „Aby som jedol." Pýtal sa druhého: „Prečo1 si na svete?" Ten odpovedal: „Aby som sa hneval." Tretí mal somára a veril v sťahovanie duše. Keď mu biskup túto otázku dal, odpovedal: „Prečo som na svete? Viete, teraz môj osol musí ťahať ťarchu a ja idem za ním a poháňam ho. Po mojej smrti vojde moja duša do osla a potom musím ťahať ja a môj osol pôjde za mnou a bude ma poháňať." Drahí moji, toto sú odpovede pohanov na prvú otázku katechizmu: „Načo som na svete?" Pohani ani len tušenia nemali o pravom cieli života ľudského. Naproti tomu aká krásna a vznešená je náuka Krista Pána o pravom smysle a cieli ľudského života. Preto som na zemi, aby som Boha poznal, Jeho miloval, Jemu slúžil a tak do neba prišiel. Mám Otca nebeského, ktorý bdie nado mnou, Jemu musím slúžiť a môj život je cestou k Nemu. „Idem k. Otcovi", — tak hovoril Pán Ježiš svojim učeníkom. Sú to nevýslovne hlboké slová, ktoré hovoril apoštolom. Bola jasná a krásna hviezdnatá noc nad Jeruzalemom a Ježiš Kristus opúšťa večeradlo na Sione. Kráča s apoštolmi záhradami a vinicami k záhrade Getsemanskej. Tam strávil nejednu noc v modlitbe. I teraz ide sem, aby tam prežil najhroznejší zápas duševný, aby sa vydal do rúk nepriateľa. Celý život má pred svojimi očami. Vidí svoju opustenosť, svoju chudobu, nepriateľov, neporozumenie, nevďačnosť minulosti, prítomnosti a budúcnosti, posmech, utrpenie, bičovanie, potupnú smrť. Vidí kríž, rozpína ramená, aby ho objal, vidí hrob otvorený, aby ho prijal. A celý tento život menuje „Idem k Otcovi", menuje ho cestou k Otcovi, lebo na konci tejto cesty vidí Otca, ktorý ho čaká, víta a odmeňuje večnou slávou. V týchto dvoch slovách je naznačený celý názor kresťanský na život tuzemský. Tieto slová nám ukazujú, ako máme hľadieť na svoj život od kolísky až po hrob. Rozjímajme pomocou Božou o našom poslaní a našom cieli. 1. Najľudnatejšou zemou sveta je Čína. Obýva túto zem vyše 400 miliónov ľudí. Číňan miluje svoju vlasť a menuje ju „ríšou stredu", seba pokladá za syna nebies. Videli sme, ako hľadia na svoj život, v úvode dnešného rozjímania. Číňan rád pracuje za svoju vlasť, a na zemi hľadá všetko svoje šťastie. Keď doľahne na neho- nešťastie, nevie si rady, nepozná pomoci. Stráca chuť k životu a veľmi často samovraždou končí svoj život. Je to plytký názor na život. A koľko kresťanov chodí dnes po zemi, podobných v smýšľaní pohanským Číňanom. Celý cieľ svojho1 života vidia tu na zemi. Pokladajú život za bálový sál, za hodovnú sieň, kde nemajú a nemôžu mať prístup trápenia, nemoce. Podobné názory na život mali i Rimani a Gréci, najmä v dobách národného úpadku. Keď opustili vznešených svojich učiteľov a národ spolu s vodcami oddal sa pôžitkárstvu, na dennom poriadku boly samovraždy, pustenie žíl, otrávenia a iné spôsoby smrti. Nič nechceli vedieť o Bohu, o nebi a odplate večnej, utekali zo života násilným spôsobom. Iný a diametrálne odlišný názor na život panuje u Indov, ctiteľov Budhu. Táto zem patrí medzi najbohatšie zeme a má najúrodnejšie polia, ktoré i dve úrody dávajú do roka. Najvzácnejšie drahokamy, perly, zlatá ruda. cukrová trsť, a Boh vie, aké drahocenné veci dal Boh tomuto národu. Rastie tam bavlna, palmy a pri všetkej kráse krajiny a jej prirodzeného bohatstva, predsa nenájdeme smutnejšieho ľudu, ktorý ako by nepoznal nijakej radosti zo života. Nikto nie je smutnejší od Indov. Všade vidí len smútok a zlo, život pokladá za najväčšie bremeno. Smutný sedáva Ind na brehu Ganges a rozmýšľa o nirváne, o úplnom rozplynutí v nič. To je druhá krajnosť, úplná rezignácia, ktorá nič dobrého nevidí v živote, nemá nijakej nádeje. Ich život a nazieranie na život je slabosťou duševnou, vyhýbať sa boju a každému víťazstvu je nemocou. 2. Medzi týmito dvoma názormi na život, medzi názorom ľahkomyseľnej požívačnosti a medzi trpnou, pasívnou rezignáciou vyniká svojou krásnou a vznešenou náukou kresťanské smýšľanie o živote. Podľa Pána Ježišových slov „Idem k Otcovi", život náš na zemi je cestou k Otcovi. Človek nemôže žiť bez chleba, potrebuje i príbytok, potrebuje i železo, i oceľ a pohodlie, veď týmto sa liší od zvierat. Svet nemôže byť ani veľký kláštor, ani továreň. Kresťan teší sa z každého dobre prežitého dňa. On vie, že bdie nad ním Otec nebeský, ktorý sa stará o celý svet, ktorý dáva krásu kvetov, kŕmi zvieratá, dáva vychádzať slnku nad dobrými a nad zlými. Tým viac sa stará o nás, o svoje dietky, ktoré na svoj obraz stvoril a vykúpil. Kresťan katolík nikdy nestratí cieľ svojho života, svojho Otca, ku ktorému má každodenne sa približovať. Katolík nesmie sa podobať vandrovníkovi, ktorý v tme nočnej a v metelici musí hľadať pravú cestu domov. Azda ho láka, aby sa posadil do priekopy. Nesmie počuť tento lákavý hlas. Nikdy by nedošiel domov. Pomyslí na perlu, ktorú nosí vo svojich útrobách, na svoju dušu, a tú musí doniesť domov večnému Bohu. Katolík berie z rúk Božích s povďačnosťou nielen dobré, ale i zlé. On vie, že Boh sošle na neho i strasti, i nehody, aby ho ako starostlivý Otec trestal, karhal za jeho hriechy, alebo cvičil v trpezlivosti. Katolík vie, že ho Boh utrpením navštevuje, aby ho raz hojnejšie odmenil. Katolík si je vedomý, že musí kráčať za trpiacim Kristom, ak chce prijať od Neho odplatu v nebesách. Katolík vie, že cez Horu Olivovú, miesto duševných bojov a pokušení a utrpení, ide cesta na Kalváriu, miesto telesných útrap, odtiaľ z hrobu k nebesám. Katolík tento život pokladá za cestu a prípravu k životu večnému. On nezpyšnie v šťastí, nezúfa v nešťastí. Vie, že oboje sa striedajú, ako deň a noc, búrka a jasno. On prijíma všetko z rúk Božích trpezlive a odovzdane do vôle Božej. Utrpenie vzbudí v človekovi mravnú vážnosť, pokorí jeho namyslenosť a posilňuje jeho srdce. Keď je jasno, nikto sa nemodlí, ale v búrke, áno. Ak je človek v dobrom položení, na ťarchu sú mu príkazy Božie, ale najmenšie nešťastie zobudí ho zo spánku. Utrpením nás Boh vychováva. Predstavme si, kde by vyrástlo sebavedomie, pýcha človeka, keby bolesť a utrpenie nikdy nesklonily jeho hlavu. Kam by vyrástly jeho túžby, jeho vášne, jeho zloba, keby utrpenie — ako dobrý záhradník — neobrezalo divé výhonky jeho vnútra a neskrotilo jeho nadutosť. Kam by sa bolo dostalo ľudstvo, keby v praveku nebola prišla naň potopa? Ako vysoko by sa bola dostala veža babylonská, keby Boh nebol pýchu ľudí pokoril. Preto Prozreteľnosť Božia posiela i utrpenie, bolesť na jednotlivca, katastrofy, vojny, hlad, biedu na národy, ba celé ľudstvo, aby poznali svoju maličkosť, aby pykali za svoje osobné a sociálne hriechy a tak našli liek na svoje zátvrdlivé srdcia. A Boh tak dlho bije bolesťou, zakiaľ srdcia nepovolia. Utrpenie je školou pre jednotlivca, i pre národy. Katolík vie, ako hovorí sv. Filip Nerský: V živote našom niet očistca, ale len nebo a peklo. Kto utrpenie svoje trpezlive znáša, už napred požíva nebo; kto ich nechce trpezlive znášať, už tu na zemi zasluhuje peklo. Pán Ježiš zjavil sa dvom učeníkom, idúcim do Emaus. Boli sklamaní vo svojich nádejách a vysvetlil im, prečo trpel a zomrel. „Či nemal Kristus toto všetko trpieť a tak vojsť do slávy svojej?" Jeho slová najlepšie vysvetľujú záhadu utrpenia. Bolesť a trápenie, ktoré človek trpezlivo znáša, sú cenou večnej slávy a neba. Žiť, znamená konať verne svoje povinnosti s nádejou na odmenu v živote budúcom. Znamená trpezlivo znášať všetky nehody, zneuznávania, krivdy a azda i posmech, ako Pán Ježiš ich znášal. A keď sa žalujeme a sme nespokojní, pozrime každé ráno na nebo, ktoré je našou vlasťou, pozrime na zem, ktorá je naším hrobom a okolo seba, že je ešte horšie. Žiť, znamená žiť vo viere, že mám Otca nebeského, ktorý sa dobrotivé stará o mňa, a mojou cestou života je cesta k Nemu. Každý deň som bližšie k svojmu Otcovi na ceste v slzavom údolí. Sme ľudia a mnoho ráz sa nás zmocní malodušnosť a beznádejnosť. Nedajme sa im strhnúť. Nezabúdajme: Idem k Otcovi. On naše námahy, naše boje a našu vernosť odmení, keď prídeme do jeho domu, kde nie je ani plač, ani kvílenie, ale večná a nekonečná radosť. Amen. |