Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Dr. Štefan Faith |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | Katolícke kázne |
| Text článku : | Rediguje Dr. Štefan Faith, univ. prof. Bratislava, Kapitulská 1. Dr. Štefan Faith: Praedicator evangelicus. Mnohí kazatelia nedôverčivo sa dívajú na homiletiku. Môžu mať pravdu, od toho závisí, aké dôvody ich vedú k tomu. Homiletika nie je neomylná, ani všemohúoa. Neomylná preto, lebo niektoré jej zásady nemajú absolútnej platnosti. Všemohúca preto, lebo nemôže nahradiť to, čo u kazateľa nevyhnutne predpokladá. A môžu sa odvolávať aj na najvyššiu cirkevnú autoritu. Pápež Benedikt XV. v encyklike „Humani generis" 7. roku 1917, ktorou chcel pozdvihnúť kázeň na vyššiu úroveň, napísal tieto pozoruhodné slová: „Neque in ordine supernaturali humanis tantum adminiculis quidquam proficitur." To je základná myšlienka encykliky. Tvrdé slová, ale pravdivé. Len teória a homiletické pravidlá nestačia, neznamenajú nič. Je tu niečo, čo teória predpokladá a musí predpokladať. Sv. Otec kreslí úpadok kázne a hovorí: „Či azda kázeň nie ie už tá, čo bola v dobe apoštolskej, nie je už viac živá a účinná a prenikavejšia, ako dvojsečný meč? Či azda tým, že sa každodenne používa, stal sa meč tupým? Je to vina kazateľov. Nepoužívajú tento meč tak, ako by mali. Predsa nemôžeme povedať, že časy apoštolov boly lepšie, ako sú naše, ako keby ľudia vtedy boli ochotnejšie prijímali evanjelium". Potom rozoznáva dva typy kazateľov: declamator vaniloquus a praedicator evangelicus. Tento prvý typ je príčinou úpadku. Sv. Otec ho opisuje podrobne, ale má pred očami viac talianske pomery. No, nejdeme sa tu ním zapodievať. Vieme si ho ľahko predstaviť. Nás bude zaujímať ten druhý, lebo tým máme byť, takých kazateľov potrebujeme, k takému typu sa máme dopracovať aj my. Praedicator evangelicus! To je typ nadprirodzený, ktorý sa vlastne nerodí na pôde homiletiky. Homiletika ho predpokladá, prijíma ho, pomáha mu, vedie ho, kliesni mu cestu, ale ho nestvorí. Stvorí ho milosť Božia. A tá neviditeľná nadprirodzenosť postaví si do služby i prirodzené prostriedky: bude užívať úhľadné formy výrazové a citové, bude chápať svojich poslucháčov, porozumie zákony rozumu a srdca, použije vedomosti a skúsenosti a takto nadprirodzená pravda sa stane telom. Aj tu platí: gratia non destruit náturám. Pravzor tohto typu vidí Benedikt XV. vo sv. Pavlovi. On je ten pôvodný praedicator evangelicus. A z čoho sa kázeň zrodila, tým sa musí aj reformovať. Sv. Pavol celý svoj kazateľský úrad, svoje rečníctvo, svoje vedomosti, svoje vzdelanie vo veciach nadprirodzených pokladá za dar milosti. To je milosť povolania. Dostal ju bez svojej zásluhy. Je to preň nevysloviteľné vyznačenie. Ale aj splniť túto úlohu môže iba pomocou milosti. Sv. Chrysostom hovorí o ňom, ie preto bol na istý čas pozbavený zraku, aby potom svojím nadprirodzeným zrakom a svetlom zjavených právd osvetlil celý obvod zeme. Takto by mal ponímať každý kazateľ svoj úrad a svoju úlohu, ako zvláštne vyvolenie a milosť. Táto úloha je tak vznešená, že sa iba prirodzenými prostriedkami splniť nedá. Sv. Pavol tri takéto kazateľské zásady praktizuje v svojej apoštolskej činnosti: 1. Vôľu božiu pokladá za svoju životnú filozofiu, 2. S radosťou trpí za vec, ktorú ohlasuje, 3. Modlí sa. Teda nepoznal sv. Pavol nijakú rétoriku? Nepoznali apoštolovia zákony rečníctva? Pekne odpovedá na to francúzsky jezuita Longhaye: Keď Syn Boží vstúpil do svojej slávy, vtedy tu na zemi umlklo slovo božie. Ale za zmiznutým kráľom ide jeho sprievod, ku ktorému aj my patríme a ktorý prestane až na konci sveta, nekonečný to sprievod kazateľov, ktorí boli viacmenej inšpirovaní, ktorým Boh viac alebo menej pomáhal, aby ďalej ohlasovali slovo božie a ho prinášali všetkým pokoleniam. Na začiatku tohto kráľovského sprievodu, tohto kazateľského potomstva Ježiša Krista kráča vyvolená skupina, ktorá je skutočne jedinečná. U týchto veľkých mužov božích kázeň je práve tak mimoriadna, ako ich úrad. Boli a zostali bez vedeckého vzdelania. Keď im Duch Sv. naraz udelil vedomosť nadprirodzených vecí a dar rečí, vôbec im nepridal jemnosť a eleganciu rétoriky. Boli to mužovia bez rétoriky, ale nie bez prirodzenej výrečnosti. Pravda, nadprirodzené dary zosilňovaly ich vrodené rečnícke vlohy, bez toho však, že by ich boly zjemnily a uhladily. Rečníctvo sv. Pavla má teda prirodzenú silu, ale jeho spôsob je taký nedokonalý a slabý, že podľa ľudských zákonov nemôžeme mu pripisovať úspech. Fénelon hovorí, že sv. Pavol vedel i dokazovať i presvedčovať, bol teda podstatne výborným filozofom a rečníkom, lenže to je divné, že jeho rečníctvo nezakladalo sa ani na logike, ani nemalo ľudskej presvedčivej sily. Všetok jeho úspech pochádzal shora. Sv. Augustín vtipne poznamenáva: „Čo ma najviac naplňuje obdivom, to je to, že apoštolovia našu rétoriku užívajú s určitou im vlastnou rétorikou, takže naša u nich ani nechýba, ale ani nevyniká." Toto rečníctvo zodpovedalo prvým dobám Cirkvi, ale dnes už nie je aktuálne, hovorí sv. Augustín, lebo apoštolské doby pominuly. Také bolo rečníctvo apoštolov! Nijaká iná reč by sa nebola pre nich hodila a zase ich reč nehodí sa pre nikoho. Toto je tá zvláštna apoštolská rétorika, rétorika nadprirodzená, ktorú smieme a máme užívať aj my. Je to rétorika lásky a božskej vášnivosti. Opravdivá výrečnosť prichádza zo srdca. A najsilnejšia je vtedy, keď kazateľ je opanovaný iba jednou vášňou, ktorej sa úplne oddá. Sv. Pavol má to najväčšie šťastie veľkých rečníkov, že všetka sila jeho rečníctva spočíva vo vášni za Krista. Tak sa zdá, že všade nosieva so sebou obraz osláveného Krista, ktorého videl na ceste do Damašku. Ako keby pri každej príležitosti bol prenasledovaný touto víziou, ako keby bol ňou priamo posadnutý! Je naplnený božskou vášnivosťou za Krista, o ktorej tak nadšene vedel kázať sv. Chrysostom, že si dovolil výraz: „Srdce Pánovo je srdce Kristovo." Chce, aby sme v láske prišli k poznaniu pravdy. A to je veľké tajomstvo rečníckeho umenia, oveľa vznešenejšie, ako umenie samo. Sv. Pavol je výrečným, lebo miluje. Je obdivuhodným kazateľom, lebo vášnivo miluje Krista. Boh by istotne obdaroval Cirkev bohatými darmi, keby jej poslal geniálnych kazateľov, ale je ešte niečo lepšie, čo si môžeme želať: Nech nám daruje mužov, ktorí budú naplnení ohnivou vášňou za Krista. Kázne sviatočné a príležitostné. Na Kvetnú nedelu. Drahí veriaci! Veľkí ľudia — vladári, štátnici, učenci, umelci atď. — zaslúžia si, aby sme ich oslavovali, uctievali a preukazovali im lásku. Lebo veď ak sú naozaj veľkí, ak veľké a cenné veci vykonali, sú našimi dobrodincami a dobrodincami celého ľudstva. Lenže skôr, ako by sme im preukázali nejakú úctu, treba si nám dobre všimnúť, v čom je ich zásluha; ináč naša úcta nebude ani pravá ani úprimná ani trvalá. Dnešné sv. evanjelium rozpráva nám o oslavách skromných pravdaže, ktoré spravili niektorí — nie mnohí — Zidia najväčšiemu dobrodincovi ľudstva, najvyššiemu vladárovi sveta, Kráľovi kráľov, P. Ježišovi. Lenže vedeli oni, prečo oslavujú P. Ježiša, v čom je ozajstná zásluha Bohočloveka? Nie, nevedeli. Ani jeho najbližší učeníci vtedy to ešte jasne nevedeli, ba ešte i po jeho zmŕtvychvstaní mali nesprávny pochop o jeho poslaní. Len pôsobením Ducha svätého stalo sa im všetko srozumiteľným. Verejný život P. Ježiša blížil sa ku koncu. Približovaly sa Veľkonočné sviatky a Pán Ježiš šiel do Jeruzalema. Neďaleko od Jeruzalema, v Betánii, spravil jeden z najväčších zázrakov, vzkriesil Lazára. No zaťatým židovským vodcom ani tento zázrak neotvoril oči, lebo boli zaslepení, nemali vnútornej prípravy spoznať hlavné poslanie Pána Ježiša. No našli sa predsa takí, ktorých Lazárovo vzkriesenie zarazilo. Videli v Ježišovi mimoriadneho človeka, hoci nevideli v ňom toho, koho mali vidieť. Chceli mu však pripraviť slávnostnejší vchod do Jeruzalema. V iných okolnostiach p. Ježiš by sa bol postavil proti takejto verejnej oslave. Teraz ju dovolil. Ba ešte poslal dvoch zo svojich učeníkov, aby mu priviedli osliatko, na ktorom ešte nik nesedel. Priviedli ho. Oduševneniu nebolo koncakraja. Mnohí predstierali svoje šaty na cestu, po ktorej mal ísť P. Ježiš; druhí s palmovými konármi v rukách ho sprevádzali. Všetci s oduševnením kričali: „Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo otca nášho Dávida, ktoré už prichádza, hosana na výsostiach." Áno, Ježiš je požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Áno, prichádza už kráľovstvo Božie. No tí, čo to kričali, nevedeli dobre, čo kričia. Slová na jazyku mali síce dobré, no vo svojich srdciach mali nesprávny pochop o Mesiášovi, o kráľovstve Božom. Predstavovali si Mesiáša a jeho kráľovstvo svetským, zemským spôsobom. Nazdávali sa, že teraz už konečne ide P. Ježiš založiť mocnú politickú ríšu, v ktorej budú vládnuť Zidia a podmaní a si všetky národy. V ich srdciach bolo kráľovstvo tohto sveta, a nie kráľovstvo božie.. . Predstavovali si tento vchod do Jeruzalema ako prvý krok ku túženému zemskému kráľovstvu; nebol to vchod nejaký zas až veľmi nádherný, nie taký ako usporadúvali vtedajší vládcovia sveta; bol to vchod skromný; no tí, čo boli okolo P. Ježiša, verili, že Boh zázračným spôsobom pošle celé légie vojsk svojmu Mesiášovi, aby vyhnal cudzincov z Palestíny a založil slávne židovské kráľovstvo. P. Ježiš však celkom inakšie myslel o svojom kráľovstve. Dovolil síce túto skromnú slávnosť, lebo sa chcel takrečeno úradne a slávnostnejšie ukázať ako sľúbený Mesiáš; no dovolil to, aby sa vytplnily proroctvá. Čoskoro sa však skončila i táto malá slávnosť, a P. Ježiš šiel tam, o čom ľudia myslia, že je to zánik; no pre kráľovstvo Božie práve to značilo plodnosť a silu. Kráľovstvo Božie — a kráľovstvo tohto sveta! Drahí veriaci! Zamyslime sa o týchto dvoch veciach, keď chceme naozaj a plno porozumieť slová: „Blahoslavený, ktorý prichádza v mene Pánovom." Ľudia často oceňujú len to, čo očami vidia: bohatstvo, rozkoše, slávu, krásu.. . No Ježiš ide hlbšie. On má smysel predovšetkým pre neviditeľné hodnoty. Svet vidí len túto zem, Ježiš hľadí predovšetkým na nebo, a s neba hodnotí zemské veci. Pre Ježiša zemský život je len bolestným putovaním ku čomusi inému, ku konečnému cieľu, ku Bohu. Terajší život má len natoľko hodnotu, nakoľko nás vedie ku večnému životu. Ľudia by sa radi celkom na zemi usadiť, na zemi by si chceli zariadiť posledný a konečný príbytok. Preto sa boja smrti, chorôb, biedy, uponíženia a opovrhnutia; pre Ježiša tieto veci sú síce tiež bolestné, no ony môžu veľmi dobre slúžiť dostať sa ku Bohu. Pochopovanie P. Ježiša volá sa kráľovstvo Božie; pochopovanie ľudí volá sa kráľovstvom tohto sveta. — Drahí veriaci! P. Ježiš prišiel na túto zem práve preto, aby nám ukázal, že sme my nie určení ostať tu navždy, že tu nemáme stáleho príbytku. Prišiel prízvukovať kráľovstvo božie. A hľa, práve toto nechceli pochopiť Zidia, ani tí, čo kričali „hosana". Ich slová „Blahoslavený, ktorý prichádza v mene Pánovom", boly len slová, no v ich srdci nebolo porozumenia pre Kristovo kráľovstvo. Drahí veriaci! My si máme zaumienif, že takto postupovať nemôžeme. Musíme pochopiť P. Ježiša, ako On chce, aby sme ho pochopili. Áno, i my máme volať P. Ježišovi „Hosana! Blahoslavený, ktorý prichádza v mene Pánovom", lenže v prvom rade musíme to kričať naším srdcom, naším vnútorným presvedčením sa v Kristovom učení a najmä naším životom podľa Kristovho učenia. Len potom budú mať smysel tie slová i na našom jazyku. Raz navždy sa musíme rozhodnúť ísť za Kristom, ale za skutočným Kristom, trpiacim, poníženým. Nevymýšľajme si Krista tak, ako si ho predstavovali Židia. Takého Krista niet! Kristus nemá porozumenia pre kráľovstvo tohto sveta. Kráľovstvo tohto sveta patrí nie Kristovi, ale komusi inému. Tomu, ktorý sa síce vydáva za Krista, sľubuje všeličo ľuďom, no v skutočnosti je proti Kristovi. Všetci tí, čo sa neusilujú ísť naozaj s Kristom, skôr-neskôr pridajú sa ku antikristovmu kráľovstvu. Slávnostný sprievod s Pánom Ježišom približoval sa k Jeruzalemu. Sám P. Ježiš nebol však ako svetskí vladári, čo sa roztápajú v požívaní slávy. P. Ježiš bol zamyslený, ba smutný. Vedel dobre, kde ho vedie tento sprievod! Vedel, že za krátky čas toto „Hosana", zmení sa na „Ukrižuj ho." Bol smutný. Možno i preto bol smutný, že vedel už napred, aké budú mnohé jeho sprievody v dejinách ľudstva. Vedel, že i mnohí kresťania budú mu síce ústami volať „Hosana", ale životom ho ukrižujú nie menej ako Zidia. Všetko videl, cez všetko prenikala jeho božská prezieravosť a vševedúcnosť. Keď prišiel slávnostný sprievod na Olivový vrch, s ktorého bolo vidieť sv. mesto Jeruzalem, sprievod sa zastavil. P. Ježiš pozerá na sv. mesto a ... plače. Pre prítomných bol to podistým nečakaný plač medzi tými výkrikmi radosti a osláv. Prečože plakal P. Ježiš? My často zabúdame na tento plač, keď je reč o slávnostnom vchode do Jeruzalema. Ale Ježišov plač je významný a hlbokého smyslu. Prečože teda plače pri pohľade na mesto? Sám nám to povie: „Ó, keby si poznalo i ty, a to v tento svoj deň, čo ti slúži k pokoju; ale teraz je to skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni, a tvoji nepriatelia oboženú ťa násypom, a obkľúčia ťa, a sužovať ťa budú so všetkých strán, a na zem ťa porazia, i tvoje dietky, ktoré sú v tebe, a nenechajú v tebe kameňa na kameni, pretože si nepoznalo času svojho navštívenia." Strašné proroctvo! Splnilo sa doslovne pri zničení Jeruzalema . .. Drahí veriaci! Ale je to povedané len pre Jeruzalem? Či to neplatí pre všetkých ľudí a pre všetky národy? Áno, to je pre všetkých! Človek alebo národ, ktorý nepozná, t. j. nechce poznať čas svojho navštívenia, nechce prijať Krista v plnosti, nechce žiť podľa Krista, taký človek alebo národ je odsúdený na záhubu ... Drahí veriaci! Spytujme si svedomie, ako sa i my zúčastňujeme v sprievode Kristovom. Ideme my s Kristom, alebo s kýmsi druhým? A či ideme skutočne, alebo sa nám len zdá, že ideme? Aké sú naše slová, ktoré privolávame P. Ježišovi? Je to „Hosana" vyslovené len jazykom alebo dokázané i životom? Poznali sme my čas nášho navštívenia? Spoznali sme Krista? Budete sa hádam pýtaf: a kdeže je ten Kristus? Komu máme volať „Hosana"? Oh, Kristus nám je velmi blízko! On je v každom našom blížnom. Keď chceme volať „Hosana" P. Ježišovi, volajme „Hosana" nášmu bližnému, t. j. viďme v ňom obraz boží, viďme v ňom Krista, pomáhajme nášmu bližnému, najmä ak je biedny. Veď to robíme Kristovi. „Biedny som bol, v žalári som bol..., a nenavštívili ste ma..." Veď keď Kristovi voláme „Hosana" — a bližného ohovárame, zle mu žičíme, chceme sa mu pomstiť, — robíme tak ako Zidia, ktorí tiež jeden deň volali „Blahoslavený, ktorý prichádza v mene Pánovom — a na druhý deň kričali „Ukrižuj Ho!" Oddajme sa celkom P. Ježišovi — a to najlepšie spravíme slúžením, pomáhaním bližnému. Naučme sa postupovať, ako ten človek, ku ktorému poslal P. Ježiš svojich učeníkov vziať osliatko, na ktorom mal slávnostne vojsť do Jeruzalema. Ten človek sa nepýtal: prečo, načo, akým právom, veď je to moje. . . Nie! Jemu stačilo vedieť, že Pán to potrebuje. On ani nevedel načo je jeho pomoc P. Ježišovi. No my vieme, načo sú naše obety. Vieme, že ony slúžia na najkrajšiu okrasu Kristovho sprievodu v dejinách. Nie, naše obety a trápenia sa nestratia, ak pochádzajú z nezištnej lásky ku Kristovi. Vieme už napred, že čokoľvek si Pán Ježiš od nás vypožičia, vráti nám to stonásobne. Usilujme sa, drahí veriaci, tak žiť, taký sprievod tvoriť P. Ježišovi, aby nebol smutný, ako keď išiel do Jeruzalema, aby nemusel zaplakať nad nami a nad naším svetlom, ako plakal nad Jeruzalemom. Amen. |