Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Dr. Štefan Faith |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | Duch kazatelov a duch doby |
| Text článku : | Katolícke kázne. Kazateľ je nástrojom božím, skrze ktorý Boh hovorí k ľuďom. To je myšlienka sv. Pavla, za ktorú sa oduševňoval, ktorú neohrozene hlásal, z ktorej žil, za ktorú trpel a za ktorú aj zomrel. Kazateľ dáva zjaveným pravdám ľudský výraz a dobe primeranú formu, ich vysvetľuje a bráni, presvedčivo prednáša a takto spolupôsobí, že začínajú v srdciach poslucháčov účinkovať. Preto kazateľ v pravom slova smysle hovorí slová Božie. Kazateľ nehovorí ako filozof, psycholog, sociolog atď., ale iba ako teolog. Pravda, nesmie to byť teologia, ktorá slúži cieľom vedeckým, ale má to byť teologia praktická a pedagogická, ktorá lieči a vychováva. Podceňovanie teologie vždy malo za následok úpadok kázne. Tak bolo tomu aj v dobe osvietenstva, keď kázeň sa stala naturalistickou moralizáciou. Dnes môže hroziť kázni nebezpečenstvo podceňovania teologie v prospech iných disciplín, ako je napr. filozofia životná alebo sociologia, lebo to znamená ústup nadprirodzenosti. Cirkev má dnes, keď zúri ideový boj dvoch svetov, siahajúci až na životné tepny kresťanstva a katolicizmu, nové poslanie a preto aj kázeň musí byť preplnená novým duchom. Nové Turice sú tu potrebné. Turíčny víchor by sa mal spustiť ponad naše kazateľnice každú nedeľu a sviatok, aby nás naplnil novým duchom. Nemyslím na víchor vonkajšej sily a hlučných slov, ani na víchor neskroteného temperamentu a siláckeho pátosu, ktorý chce nahradiť obsah myšlienok, nemyslím na víchor, ktorý nafúka prázdne slotsá a bublinové frázy, ale myslím na víchor vyššej moci, ktorý očistí vzduch od hustého dymu a nečistých výparov zemského a hmotárskeho smýšľania. Kazateľ musí byť preniknutý povedomím svojho poslania. Keď zasvätil evanjeliu svoje ústa a svoj jazyk, má zasvätiť i svoje srdce. Aby mohol dnes slovo božie hlásať s úspechom, musí vložiť do toho celú svoju osobnosť, všetky svoje vlohy, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Musí celý svoj fyzický a duchovný kapitál, ktorý dostal od Boha a ktorý pri ordinácii dobrovoľne zasvätil vznešenému povolaniu, teraz keď je to potrebné, aj skutočne investovať. Táto investícia sa vždy rentuje, aj keď momentálne nevidíme rukolapné úspechy. I v politike iba povedomím svojho poslania preniknutý rečník vie strhnúť masy ľudu a odnášať si vavríny skvelých úspechov. Sila osobnosti kazateľovej bude mať veľmi často rozhodujúci vplyv na silu a úspech kázne, lebo charizma vodcovskej osobnosti nikde inde sa neuplatňuje takým rozhodujúcim spôsobom, ako práve u kazateľa a dušpastiera. Čím viac bude kazateľ naplnený duchom svojho poslania, tým bohatšie sa rozvinie v ňom aj osobnosť. Na výške svojho povolania stojací kazateľ musí poznať hlas času. Ak má byť vhodným nástrojom božej pravdy, musí uhádnuť tón, ktorý zodpovie hlasu doby, musí mať jazyk, ktorý nájde primerané slová, na ktoré čaká srdce dnešného poslucháča. Poslucháč nie je bezforemnou masou, nie je abstraktnou ideou, ale je živým ľudským typom. Tento je dvojaký: večný človek a človek časový. Večný človek, to je ľudská prirodzenosť, to je rozum, ktorý túži po pravde, to je vôľa, ktorá hľadá najvyššie dobro, to je ľudské srdce so svojimi dobrými a zlými sklonmi, v ktorom niet harmonickej jednoty, ale v ktorom panuje dynamika protiv: lásky a nenávisti. Tohto človeka musí kazateľ poznať: musí byť psychologom, moderným empirikom. Časový človek, to je človek dnešnej kultúry, výchovy a doby, tejto krajiny a tohto okolia. Pre tohto konkrétneho človeka musí mať slovo kazateľovo lokálne a časové určenú formu. Duch doby v svojom boji proti večným pravdám sleduje dvojakú taktiku. Alebo útočí na niektoré partie vierouky, alebo ich nechá prepadnúť do zabudnutia. Kázeň bude teda časová, keď bráni napádané večné pravdy alebo vynáša na svetlo Lie, ktoré boly zabudnuté. Časové kázať môžeme sa učiť od našich veľkých cirkevných Otcov, ktorí vo svojich homíliách sa postavili proti bludom svojej.doby. Kto chce študovať časové psychologické analýzy, ten nech číta homílie sv. Chrysostoma. Nájde v nich toľko časového, že z toho si ľahko môže nakresliť kultúrny obraz vtedajšej doby. Keď sv. Cyril z Alexandrie káže proti Nestoriusovi, keď sv. Augustín proti anánom a manicheistom, keď sv. Dominik proti albigensom, tak kážu časové a aktuálne. Časové sú apologetické kázne sv. Františka Salez-ského, ktorými tisíce priviedol zpät do Cirkvi, časové kázal sv. Peter Canisius a mnohí jeho rehoľní bratia, ktorí bránili vieru proti útokom protestantizmu. Kazateľ skrze človeka časového a jeho konflikty má sa dostať k hlbinám človeka večného a cez časovosť zachytiť tie večné sily, ktoré od vekov ženú človeka. V jeho reči musí byť niečo, čo prenasleduje poslucháča, čo mu nedá pokoja a proti čomu sa nemôže brániť. Kto nepozná večnosť, ten falošne smýšľa o časovosti a kto je ďaleko od časovosti, ten nesprávne chápe večnosť. Aby sme dnešných svojich poslucháčov porozumeli, musíme ich milovať. Redaktor. |