Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Dr. Štefan Zlatoš |
| Rok : | 1941 |
| Číslo : | 7 |
| Názov článku : | Zvýšený význam našich farských matrík pre dejepis. |
| Text článku : | V poslednej dobe veľmi často prichádzajú naši ľudia na faru hľadať svojich niekdajších predkov. Často nemajú ani tušenia o pôvode už svojho deda a pradeda. No matrika veľmi často vie im povedať, odkiaľ prípadne prišiel, alebo či bol ich praotec vo farnosti dávnym starousadlíkom. Tak dosltávajú naše farské matriky zvláštneho významu pre výskum jednotlivých rodov. Najmä na dedinkách majú farské matriky tento ozaj zvýšený dejepisný význam. Ved ich pomocou vieme často skoro celkom úplne sostaviť aspoň zväčša dejiny jednotlivých rodov a ich vzájomné miešanie. To zaujíma nielen historika, ale i lekára. A či je to taká dôležitá vec ? Zaiste je ! Aspoň dnes tejto otázke napr. v Nemecku pripisujú zvláštny význam a mnoho práce vynakladajú na zistenie jednotlivých rodových dejín. Kedysi to robila len šľachta, že si sostavovala svoj rodostrom, dnes sa o výskum rodových dejín zaujíma široká verejnosť. Aj my Slováci by sme rozhodne niečo podobného potrebovali a dúfame, že v krátkom čase aj prikročíme k podobnému výskumu alebo aspoň jeho práce by sme chceli previesť. Veď tak si uvedomíme najistejšie svoju národnú spolupatričnosť. A o toto nám musí ísť, keď chceme utúžiť a posilniť národné povedomie. Národnej reči by sme chceli pripisovať tak mnohí skoro magický význam. Je po istú mieru správne, aby sme i tejto otázke venovali veľkú pozornosť. Naši národní buditelia týmto prostriedkom národného jazyka budili, kriesili prvé slovenské národné povedomie. Ďalším mohutným prostriedkom k tomu bude zaiste aj znalosť rodových dejín. Ak šľachta vedela sa honosiť svojimi dávnymi predkami, ktorých rodostrom viedli často až do tmavej minulosti, môžeme sa na niečo podobného aj my odhodlať. Nám, pravda, nejde o zistenie tých dejín pre ochranu nejakých výsad, ktoré by nám patrili podľa rodového pôvodu, ale ide nám iba o zaistenie najbližších dejín nášho ľudu. Dobre poznáme, ako pôsobia tradície jednotlivých rodov na prichádzajúce potomstvo. Sme teda istí, že aj touto na oko málo významnou vecou veľmi pomôžeme úsiliu, aby sa slovenské povedomie utužovalo v nás. Lebo aj ono je prameňom vzácnej mravnej sily, ktorá nás pobáda k tomu, aby sme bedlive usilovali sa udržať svoje, čo sme po predkoch zdedili: nielen rodný statok, ktorý už toľkých predkov vyživoval a ktorý je akoby posvätený mozolovitou robotou a potom tvári našich predkov, ale znalosťou našej podrobnej slovenskej minulosti musíme upevňovať i tvrdú vernosť k svojmu slovenskému rodu. Matriky po našich farách dostávajú takto novší význam. Cirkev nariadila zaznačovať zprvu akoby len pre svoje súkromné potreby údaje o tom, ktorí boli v istej dobe vo farnosti pokrstení, ktorí sobášení a ktorí zase zomreli. Ich mená a osobné údaje, najmä v najstaršej dobe, sú miestami veľmi chudobné, ale farské záznamy i takto sú vzácnym prameňom k poznaniu dávnejších dejín jednotlivých farností. Pri úradnom zozname fár nájdeme pravidelne uvedený aj rok, od ktorého sa farské matriky viedli. U nás na Slovensku matriky nesiahajú ďalej, ako do stredu alebo miestami až do prvej polovice alebo až na samý počiatok 17. storočia. V západných krajoch Európy nájdeme, pravda, o mnoho dávnejšie stopy podobných záznamov o krstených, sobášených a zomrelých. (Francúzsko, Taliansko, Nemecko a Švajčiarsko.) Až tridentský snem vo svojom 24. zasadnutí (dňa 11. nov. 1563) nariaďuje, aby farári viedli záznamy o pokrstených a sobášených a túto úlohu kladie im za prísnu povinnosť. Iná kniha — ako je Rituale Romanum, vydaná dňa 16. VI. 1614 — ukladá aj vedenie knihy osobitnej, kde majú byť popísaní veriaci celej farnosti (cirkevné sčítanie ľudu). Bol by to býval skutočne zaujímavý dôkaz o stave jednotlivých farností (de statu animarum). Súčasne je nariadené vedenie zoznamu aj o zomrelých. Taký je teda pôvod našich farských matrík. Niektoré diecezánne synody znovu zdôrazňujú túto povinnosť farárov. Tak postupne stalo sa vedenie matrík všeobecným zvykom. Že práve u nás stretáme sa až s neskorším vedením matrík, to má svoje vysvetlenie. Dejiny jednotlivých farností na Slovensku ukazujú, aké zápasy viedol náš katolicizmus proti novotárom, až znovu mohol v jednotlivých mestách a dedinách do svojej správy prevziať kostoly, ktoré mu odňali a cez desaťročia alebo až cez storočie zaujaté, mali od jednoty cirkevnej odtrhnuvší sa protestanti. Celé tri tretiny 16. storočia a prvá tretina 17. storočia je u nás vyplnená stále postupujúcim šírením sa reformácie. Nedostatok kňažstva na katolíckej strane, rad-radom opustené a tak luteránmi ľahko okupované farnosti, k tomu rozličné vojnové vzbury a víchrice (Bocskay, Bethlen, Rákóczy, Tôkôli) a časté vpády samého Turka na slovenské kraje až do r. 1683 — hla to všetko nám najlepšie vysvetlí, prečo sa u nás matriky tak neskoro započínajú písať alebo sa zachovalý len z konca 17. storočia. Nesmieme zabudnúť na tú okolnosť, že naše najstaršie matriky aspoň čiastočne vyšly nám miestami na vnivoč, keďže posledné povstanie, tzv. kurucká vojna pod vedením Františka Rákóczyho na začiatku 18. storočia priniesla mnoho utrpenia práve katolíkom, katolíckym kňazom, ako o tom bezpečne môžeme usudzovať z prejavov samých vodcov (napr. Bercsényi opätovne pripomína svojmu pánovi, že nemožno už veriť ani jednému kňazovi. Viď Kollányi, Esztergomi kanonokok, kde na str. 308 o Michalovi Méreyovi píše: Mérey Bozókbul elvitette magát az németekkel. Már nem tudom soha, kellé papnak hinni.“ Zo dňa 4. augusta 1709. A zase na str. 327: o kanonikovi Pavlovi Špácajovi píše zo dňa 26. augusta 1708: Spatay labanczccá lett, penig még eleiben ment az németnek; mar talán nincs pap ur, az kinek az ember hihessen,“) Zaiste kde potom v krajine zavládly normálne pomery, tam počali aj matriky riadne viesť. Neskoršie písanie matrík u nás takto nájde svoje vysvetlenie v našich pomeroch dejinných. No, pri vekovej otázke našich matrík môžeme sa odvolať aj na taký dátum, aký vidím naznačený pri hlavnej fare v Bratislave (parochia principalis), kde sa matriky počali viesť už od roku 1600. Väčšina matrík v bývalom ostrihomskom biskupstve (v trnavskej administratúre) počína sa písať okolo 1700, a to niekoľko rokov predtým a zase niekoľko potom.1 Stačí teda už čo len kratší pohľad na dejiny našich farských matrík, aby sme sa presvedčili, že siahajú nanajvýš do roku 1600, ale zase väčšina ich začala sa písať istotne ešte pred zakončením 17. storočia. Pomocou týchto matričných záznamov skoro bezpečne môžeme sledovať dejiny jednotlivých rodov a ich jednotlivých viac menej bližších alebo ďalších rozvetvení. Keby sme k tomu mohli pripojiť i približné majetkové postavenie, mali by sme spolu aj zrkadlo sociálnych pomerov v dávnejšej minulosti, o ktorých len neiste odvažujeme sa úsudok vyniesť. V tomto ohľade šťastlivejšie sú západné krajiny, ktoré majú napr. bohaté archiválie — okrem matrík — práve aj o týchto hospodárskych pomeroch, takže výskumy rodov nijako nie sú tam bezcieľné; ich bedlivé zostavenie prináša priamo prekvapujúce poznatky a výsledky. Pisateľ takých matričných alebo iných hospodárskych záznamov ozaj sa nenazdal, že aké služby bude konať jeho práca budúcim pokoleniam. Často sa stáva, že farské matriky sú jediným dejepisným prameňom pre staršie doby jednotlivých farností. Pravda, najzaujímavejšie sú v nich potom zriedkavé osobitné záznamy, ktoré majú vzťah na dobové aktuality. Napr. nariadenie uhorského snemu, aby sa matriky písali miesto dotiaľ užívanej latiny maďarčinou (r. 1844) vyvolalo pochopiteľný vzruch, ktorého stopy vidíme i v matrike. Vtedy nie jeden farár si vzdychol nad touto novotou a svoje city zvečnil aspoň malou poznámkou o novom nariadení, ktoré nájdeme dnes v matrike. To isté urobil, keď neskoršie vláda zase po premôžení vzbury z rokov 1848-49 znovu nariadila písanie matrík v latinskej reči. Okrem politických udalostí často sa vyskytujú aj záznamy, ktoré podávajú zprávu, aké miestne mimoriadnosti sa časom vo farnosti prihodili (napr. narodenie trojčiat, alebo aj to, že ženích opustil nevestu svoju pri oltári, keď sobášiaci kňaz začal sa pýtať snúbencov, či dávajú súhlas, potrebný a žiadaný k uzavretiu sobáša. 1. Tak napr. Dolné Orešany majú matriku od 1695, Dolné Dubové od 1705, Dolná Krupá od 1689, Ludanice 1694, Dolné Plachtince 1689, Dolné Ryšnovce 1699, Zlaté Moravce 1689, Báhoň 1703, Bojna 1600, Pukanec 1690, Bátovce 1656, Pezinok 1642, Belá 1674, Boleráz 1669, Bystrica (Záhorská) 1652, Bohdanovce pri Trnave 1694, Bohunice 1671, Bzovík 1686, Brodské 1653, Burský Sv. Jur 1631, Bur. Sv. Mikuláš 1646, Cachtice 1661, Častá 1639, Dechtice 1668, Plavecký Sv. Mikuláš 1667, Dojč 1668, Gbely 1668, Jagerseg 1697, Horné Orešany 1692, Horné Vašardice 1692, Gajary 1608, Rybník 1691 Hlohovec 1661, Hrnčiarovce pri Trnave 1692, Grínava 1684, Holič 1678, Dlhá pri Trnave 1697, Jablonica 1677, Malé Hostie 1686, Krušovce 1663, Kratovany 1701, Hochštetno 1648, Majcichov 1688, Malacky 1600, Mariatal 1679, Modra 1655, Moravské Sv. Jány '665, Nadošany 1693, Nádaš pri Trnave 1648, B. Štiavnica 1549, Brezno 1656, Krupina (614, Kopernica 1626, Veľký Uhrovec 1604, Banská Bystrica 1612, Nižná (Orava) 1607, Nováky 1621. Matriky sú, pravda, najlepším prameňom aj pre zostavenie menoslovu na fare účinkujúcich duchovných. Némethy (Serieš parochiarum et parochorum) na tom podklade zostavil svoju iste záslužnú prácu. Nie v poslednom rade je pohľad na matriku aj obrazom pre posúdenie charakteru jednotlivých kňazov, ak možno z písma bezpečne uzavierať na ich osobnú povahu a charakter. Aspoň v novšej dobe niektorí grafologovia hlásajú svoje domnelé schopnosti alebo aspoň svoje presvedčenie v tomto ohľade ako niečo, čo by sa už rovnalo skoro istote exaktných vedomostí. Keď podobné tvrdenia aj neprijímame bez všetkej výhrady a pochybnosti, predsa je v spôsobe písania matrík ohromný rozdiel. Myslím, že práve aj matriky viedli niektorého duchovného, aby sa o dejiny svojej farnosti bližšie zaujímal a tak časom skutočne jeden alebo druhý farár o svojej farnosti vypátral veci, ktoré už dávnejšie boli zabudnuté alebo istotne boly by sa dostali do úplného zabudnutia. Tak ľúto je človekovi, keď vo fare vidí kde-tu rozmetané listiny, staré písma z 18. storočia — ba často i staršie — bez ocenenia odsúdené na zahynutie. Aké vzácne by boly tieto veci pri zostavovaní miestnych dejín ! Veď dívam sa na ne ako na malé mozaikové kamienky, o ktorých sa nám zdá, že o sebe azda ani nemajú zvláštneho významu; no zostavené, zoskupené dovednou rukou v celok podávajú často živý a verný obraz minulosti. Tak by bolo treba pozbierať podobné pamiatky nielen listinné, ale napr. aj iné rukopisné pamiatky cirkevné, ako sú spevníky a podobné písomnosti a uložiť by sa malý v našom múzeu Osvaldovom pri SSV, ktorý by ich vďačne umiestil a urobil by ich prístupnými všetkým, ktorí sa o kultúrne dejiny slovenskej minulosti zaujímajú a nimi sa odborne zapodievajú. Neuvádzal by som tieto smutné veci, keby som to nebol skúsil, ako vyšli na skazu napr. niekdajšie skladby nótované a spisované pre orchester malého mestečka, ktorému dnes ani sa nesníva, že v jeho chráme pri bohoslužbách účinkoval kedysi riadny orchester. Sic transit glória mundi ! |