Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Róbert Róm |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 4 |
| Názov článku : | Katolícke kázne. |
| Text článku : | Katolícke kázne. Rediguje Dr. Štefan Faith, univ. prof. Bratislava, Kapitulská 1. Kázne na nedele a sviatky. VI. nedeľa po Veľ. noci. (nedeľa po Nanebevstúpení). ,,Ani oko nevídalo, ani ucho nepočulo, ani do srdca ľudského nevstúpilo, čo Boh prihotovil tým, ktorí ho milujú.“ I. Kor. 2, 9. Istý biskup prišiel na vizitáciu do farnosti a navštívil aj školu. Chcel sa presvedčiť o vedomostiach dietok nielen čo sa týka náboženstva, ale aj ostatných predmetov. Vypytoval sa od školských dietok aj na prírodopisné veci. Opýtal sa medziiným aj to, do koľkých tried patria veci, ktoré sa nachádzajú v prírode. Šikovný chlapček hneď odpovedal: Prosím, do I. triedy patria nerasty, do II. triedy rastliny a do III. triedy zvieratá ! Dobre si odpovedal, hovorí biskup, ale budem sa pýtať ďalej. Kde patrí diamant ? Medzi nerasty, — odpovedá chlapček. Dobre, hovorí biskup, — a kde patrí biela nevinná ľalia ? Medzi rastliny, — odpovedá chlapček. Veľmi dobre, hovorí biskup. Kde patrí kôň, somár, sliepka, hus ? Medzi zvieratá, odpovedá so smelou istotou chlapček. Výborne, pochvaľuje ho biskup. No a kde patrí človek, pýta sa p. biskup roztomilého malého dievčatka. Dievčatko sa zarazí, ba aj celá trieda — nikto nevie odpovedať. Dievčatko si myslí v sebe: človek nemôže patriť medzi zvieratstvo, lebo vtedy by aj p. biskup patril medzi kačice a sliepky. Naraz jedno malé dievčatko vstane, hlási sa a priamo vybuchne z neho, — prosím, človek nepatrí ani medzi nerasty, ani medzi rastliny, ani medzi zvieratá, — ale človek patrí do kráľovstva nebeského ! Dr. v Kr., aká hlboká pravda je v týchto slovách malého dievčatka. Áno, človek patrí do nebeského kráľovstva ! Keď som pôsobil medzi robotníctvom, často som počul výčitku: Prečo nám sľubujú kňazi nebo vo večnosti, — my chceme mať nebo tu na zemi ! Nuž neviem, či medzi vami pochybuje niekto o jestvovaní neba a pekla, ale pripomínam vám, že P. Ježiš aspoň 25 ráz spomína peklo v evanjeliách. Len sa rozpamätajte na Jeho výroky: „A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť, ale radšej bojte sa toho, ktorý môže i telo i dušu zatratiť do pekla“ Mt. 10, 28. A či nepočujeme ďalej slova Ježišove: „Nechajte deti ku mne prichádzať, a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. Veru, povedám vám: Ktokoľvek neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nevojde do neho“ Lc. 18. 16—17. Nezabudnime tiež na Jeho slová: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; kto však neuverí, bude zatratený“ Mc. 16, 16. Áno, príde čas, keď raz P. Ježiš: „oddelí ich jedných od druhých, ako pastier odlučuje ovce od kozľov, a to ovce postaví si zprava, kdežto kozľov zľava“ (Mt. 25, 32-33). Príde čas, keď nebeský Hospodár vyhlási: „Posbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopkov, aby sa spálil, pšenicu však shromaždite mi do stodoly“ (Mt. 13, 30). Ľuďom stojacim na ľavej strane povie: „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečenci, do ohňa večného, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom ! Lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť, smädný som bol a nedali ste mi piť, nahý som bol a nepriodeli ste ma, nemocný a v žalári, a nenavštívili ste ma“! A tým na pravej strane zas povie: „Poďte požehnaní od môjho Otca, vládnite kráľovstvom, pripraveným vám od ustanovenia sveta ! Lebo bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som v žalári a prišli ste ku mne“. Kedy sme to učinili, Pane, a On nám odpovie: „Nakoľko ste to učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to učinili“ (Mt. 25, 34—43). O nebi je práve preto tak ťažko hovoriť, lebo mnohí to nebo hľadajú tu na zemi. Chýrny grécky rečník Demosthenes rečnil raz pred veľkým zástupom ľudu o láske k vlasti. Hovoril s ohromným zápalom, ale ľudia ho vôbec nepočúvali; jedni kašľali, druhí zívali, tretí sa bavili a veru niektorí aj driemali. A tento chýrny rečník, keď to videl, začal rozprávať obyčajnú detskú rozprávku. A tu, hľa, nastala naraz nemá tichosť, všetci napínali uši, vstávali so svojich sedadiel, aby lepšie počuli a správali sa tak, ako by im išlo o život. A predsa kresťania by mali radi počúvať rozprávanie o nebi, — veď tam prestane každý bôľ a každá starosť. Sv. Ján to krásne vysvetľuje: „A Bob sotrie všetky slzy s ich očí, a smrti už viac nebude, ani smútku, ani kriku, ani bolesti viac nebude“ (Apok. 21, 4). Ako si robotník po svojej ťažkej dennej robote sladko vo svojej domácnosti odpočinie, tak radostne zaplesá aj srdce vyvolených, keď pri sklonku svojho pozemského života uvidia, že svojím nepoškvrneným životom zaslúžili si nebeskú blaženosť. Ako ten stroskotanec, ktorý sa šťastlivé zachránil zo smrtonosných vln, radostne hľadí na rozbúrené more, ktoré mu mohlo vziať pozemský život a predsa mu ho nevzalo, tak radostne sa bude cítiť aj oslávenec v nebesách, ktorý prešiel búrkami pozemského života. R. 1519 podnikol Portugalčan Ferdinand Magelian na lodi Viktórii s 237 druhmi cestu okolo sveta z mesta Sevily. Námahy a ťažkosti, ktoré musel pretrpieť, nie je možné ani opísať. Väčšina mužstva padla v bojoch proti morským lúpežníkom, mnohých skosila smrť nákazlivými chorobami a ostatných dorazily vyčnievajúce skaly a plytkosť vody. Po vyše troch rokoch sa vrátili do Sevilly, ale na lodi sa nachádzalo už len 18 mužov — ostatní zahynuli na ceste. Tento malý zástup 18 mužov hneď pri pristátí lode odišiel s horiacimi sviečkami do krásneho chrámu sevillského — do katedrály, aby sa všetci poďakovali za záchranu života pri tejto ťažkej plavbe ... Tak sa budeme cítiť aj my, dr. v Kr., keď po ťažkej pozemskej plavbe dostaneme sa do prístavu nebeského ! Ó, bár by sme mohli čím skôr uzrieť Toho roztomilého malého Ježiška, ležiaceho v jasličkách betlehemských, bár by sme Ho mohli vidieť,, ako spočíva v náručí prebi. P. Márie a ako Ho Traja králi obsypávajú bohatými darmi. Bár by sme Ho mohli vidieť, ako utišuje strašnú húrku na mori, ako uzdravuje chorých a kriesi mŕtvych, ako premieňa pri poslednej večeri chlieb na svoje telo a víno na svoju krv. Aspoň jediné slovo počuť z Jeho sv. úst, aspoň raz vidieť Jeho najsv. Matku, aspoň raz vidieť svojho anjela strážcu, aspoň raz uzrieť nášho sv. patróna, ktorého meno nosíme ! Nie nadarmo hovorí sv. Augustín: „Žiadne pozemské miesto sa nemôže prirovnávať k nebeskému Jeruzalemu, lebo tam je nebeské víťazstvo, tam je pravda a dôstojnosť, svätosť, pokoj, šťastie a život, a všetko toto naveky“ (De civ. Dei 1, 22 c. 29). Sv. Pavol, ktorý videl nebesá len na chvíľu otvorené, v nesmiernom vytržení píše: „Ani oko nevídalo, ani ucho nepočulo, ani do srdca ľudského nevstúpilo, čo Boh prihotovil tým, ktorí Ho milujú“ (I. Kor. 2, 9). Ani oko nevídalo ! Slávny cestovateľ Humboldt, ktorý precestoval celý šíry svet, napísal: Nieto nič krásnejšieho na svete, ako pohľad do očú nevinného dieťaťa a pohľad na hviezdnaté nebo ! Slávny ruský básnik a spisovateľ Puškin, ked uzrel po prvý raz more a videl zapadanie slnka nad morom, napísal svoju najkrajšiu — ozaj nesmrteľnú — báseň. A predsa sv. Pavol hovorí, že táto krása je ničím proti kráse nebeskej — lebo ani oko nevídalo, čo Boh prihotovil tým, ktorí Ho milujú ! Ani ucho nepočulo ! Aká radosť zachváti matku, ked jej dieťa prvý raz prehovorí, aké dojímavé sú piesne, ktorými matka uspáva svoje dieťatko, aké nádherné sú spevy slávikov a škovránkov, aké ohromujúce sú skladby svetochýrnych hudobných skladateľov (Mozart, Beethoven, Wagner etc.), akú slasť pociťuje človek pri veľkých koncertoch-festivaloch, pri ktorých tisíce a tisíce spevákov a hudobníkov chvíľami šepocú ako jemný vánok, chvíľami zas hrmia ako zúriaca búrka — a predsa to je všetko nič oproti nebeskej kráse. Keď raz svetochýrny majster Kubelík čarokrásne hral na husliach v Odesse, po koncerte zastrelil sa istý mladík a v liste, ktorý zanechal, udáva za príčinu svojej samovraždy: majstrovská hra Kubelíka na husliach ma tak uchvátila, že som v nej poznal hudbu iného, krásnejšieho sveta, preto odoberám si pozemský život, aby som sa dostal do toho lepšieho sveta ! Ale darmo by sv. Pavol počul aj tie najnádhernejšie hudobné skladby, darmo by počúval aj strhujúcu hru majstra Kubelíka na husliach, zasa by len opakoval: Ani ucho nepočulo, čo Boh prihotovil tým, ktorí Ho milujú ! Ani do srdca ľudského nevstúpilo ! A predsa vieme, že ľudské srdce prežíva rôzne radosti. Dieťa, kým nemusí bojovať a zápasiť s tvrdým životom, je šťastné. Šťastní sú aj novomanželia, ktorí si podávajú ruky pred oltárom a prisahujú si vernosť až do smrti. Novovysvätený kňaz je pri vysviacke tiež šťastný — ale keď to trvá len za chvíľočku. Dieťa vojde do života a čoskoro spozná, čo ie starosť a práca. Novomanželia po medových týždňoch čoskoro spoznajú, že život je boj a starosť o domácnosť a dietky doliehajú na nich ako ťažké bremeno. Novovysvätený kňaz čoskoro pocíti nevďačnosť svojich vlastných veriacich. Ba ešte aj ten starec cíti svoju bolestnú opustenosť v starobe. Šťastie pozemské je nedokonalé a dočasné. A preto by sme darmo sv. Pavlovi hovorili o ľudskom šťastí, on nám zase len odpovie: Ani do srdca ľudského nevstúpilo, čo Boh prihotovil tým, ktorí Ho milujú ! Dr. v Kr., keď sa chceme dostať do neba, Boh nám neodoprie svoju pomoc a milosť, ale od nás závisí veľa, lebo, ako sv. Augustín hovorí: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nedá ti spasenia bez teba“! Boh nikoho nenúti a nikoho neťahá otrocký do neba. Boh chce mať slobodné dietky Božie, preto pravý kresťan túži za nebom a zachováva všetky prikázania. Raz si stal pred P. Ježiša veľmi slušný a bohatý mládenec, zahľadel sa na božského Majstra radostným pohľadom a žiadostivé sa pýtal: „Učiteľu dobrý, čo dobrého mám činiť, aby som mal život večný“? Mt. 19, 16. A čo odpovedal božský Spasiteľ nielen tomu mladíkovi, ale aj nám všetkým: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania !“ Mt. 19, 17. Slávny nemecký spisovateľ Goethe opisuje istého čarodejníka, spriahnutého s diablom, menom Fausta. Tento prefíkaný mudrc pýta sa diabla: Čo by si robil na svete, keby si mohol v mojom tele na zemi žiť ? A diabol mu odpovedal: Ani jeden-jediný okamih by som nestratil a slúžil by som ustavične Bohu, aby som sa mohol zbaviť pekelných múk ! Duchu mocný, pýta sa ďalej Faust, čo by si tu na zemi chcel vytrpieť, aby si mohol obsiahnuť večnú blaženosť ? A diabol odpovedal: Keby z najhlbších priepastí pekelných bol postavený rebrík až po výšiny nebeské a miesto stupňov by boly na tom rebríku najostrejšie britvy, ja by som kráčal bosou nohou do nadhviezdnych výšin, aby som aspoň na jeden okamih okúsil nebeskú blaženosť. A keby táto zemeguľa bola zo samého žeravého železa, ja by som sa po nej tisíc a tisíc ráz dookola plazil, aby som aspoň na okamih uzrel tvár Boha večného ! Nuž aj my, dr. v Kr., iďme za tým Kristom s takou túžbou, s akou túžbou sa vracal márnotratný syn k svojmu otcovi. Aj my vrúcne rieknime: Pôjdem k Otcovi a poviem: Otče, zhrešil som ! Akou radosťou sa radoval ten človek, ktorý cestoval z Jeruzalema do Jericha, ktorý upadol medzi lotrov a tí ťažko ho poraniac, nechali ho polomŕtveho ležať; prišiel však Samaritán a zachránil ho, — nuž aj my cíťme takéto neopísateľné šťastie pri ťažkom boji o kráľovstvo nebeské, veď k tomu nás povzbudzuje aj sám Spasiteľ, keď hovorí: „Radujte sa a plesajte, lebo vaša mzda je hojná v nebesách“ Mt. 5, 12. Róbert Róm. |