Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | P. Izidor Štefík S. J. |
| Rok : | 1944 |
| Číslo : | 4 |
| Názov článku : | Vexillum Regis. |
| Text článku : | Prichádza hodina, kedy bude treba vzkriesiť rytierskeho ducha našich dávnych predkov a vyhlásiť novú krížovú výpravu. Nebude to krížová výprava, ktorá by chcela vydobyť z bezbožných rúk prázdny hrob, v ktorom tri dni spočívalo telo večného Kráľa, ale ktorá má vydobyť živú zem svätú a priviesť ju k Tomu, ktorý je jej začiatkom, stredobodom a posledným cieľom. Touto svätou zemou je každá ľudská duša, pokropená krvou Kristovou, vyliatou na kríži. Kedysi veriaci shromažďovali sa vo veľkých zástupoch na krížovú výpravu. Na ich čele kráčali biskupi, králi a všetci sa ponáhľali k sv. miestu Božiemu. Pred očami mali cieľ: zmocniť sa drahej zeme, ktorá nosila šľapaje Ukrižovaného. Prečo by sme my nemohli zmobilizovať veľké a obetavé vojsko, aby sme sa zmocnili sv. zeme, ktorá je u nás ? Je to zem sv. Cyrila a Metoda, pokropená ich potom a požehnaná rukou Spasiteľovou. Netreba nám preorávať vlny širokých oceánov, len uprieť prenikavý pohľad okolo seba a kňazským zrakom a kňazským srdcom vybadať potrebu času. Zmerať negativizmus dneška a zmerať pozitívne sily, ktoré nám treba zapnúť do obrodnej práce. Nebojme sa, že niet týchto pozitívnych síl. Duch Svätý aj dnes prebýva v mnohých dušiach a jeho sila účinkuje v nich. Nie veriaci sú vždy na vine, že ospalosť im zatláča oči. Prečasto sme na vine my, kňazi, ktorí sa viac bojíme negativizmu, ako by sme vyhľadali pozitívne a konštruktívne složky katolíckych síl a katolíckeho života. Sila Božia ani dnes nie je umenšená, ale je Umenšený náš kňazský duch, naša viera a naša dôvera v pomoc Božiu. Otvorme knihu kňazského života a pýtajme sa, prečo Vexillum Christi, zástava Kristova neveje tak rozvinutá, ako by mala viať ? Prečo je zastrčená do úzadia a neoznamuje víťazstvo ? My, kňazi, azda sami pracujeme viac negatívne ako pozitívne. Vybíjame svoju energiu v neužitočnom kritizovaní pomerov, čo nijako neposunie záujmy kráľovstva Kristovho dopredu. Áno, treba poznať negatívne a deštruktívne vplyvy terajška, ale to nech nám ešte nestačí. Prinajmenej treba sa nám aspoň o to usilovať, aby sme hľadali a našli proti nim liek a takto chorobu paralyzovali. Ale pre kňaza ani to nie je dostačujúce. Jemu treba vždy klásť — bez ohľadu na negatívne stránky života — pozitívny fundament. Treba mu stavať, budovať, nielen odhadzovať tehly zrúcanín. Negatívna práca je málo účinná a vedie obyčajne k sneniu a k prekrižovaniu rúk na prsia. Nám neslobodno sa len brániť, nám treba rásť, mohutnieť, zosilnievať, ako živému organizmu, ktorý je stále vo vývoji a vo vzraste. Až keď urobíme všetko, čo je v našej moci, potom budeme môcť povedať: „Sluhovia neužitoční sme, čo sme boli podlžní, to sme urobili“ (Lk. 17, 10). Potom budeme sa môcť odvolávať na milosť Božiu, na požehnanie Božie. Je totižto aj falošný pohľad na milosť Božiu. Stáť so založenými rukami a čakať, aby Boh robil stále zázraky za nás a miesto nás. Takíto podobajú sa hospodárovi, ktorý zasial zrno, ale kým vzišlo, spokojne spal. Zatiaľ prišiel nepriate! a zasial do pšenice kúkoľa. Vieme dobre, že Boh by mohol duše získavať aj bez nás. Ale je Jeho vôľou, že v tom diele používa krehké nástroje ľudské, aby tým krajšie vynikla Jeho božská moc. Keď si nás raz vyvolil za tieto nástroje, musíme sa mu dať celkom k dispozícii, lebo to vyžaduje od nás kňazský charakter, ktorý je spečatený znakom vierozvestov Kristových. Druhým nedostatkom pastorácie je, že sa priveľmi bojíme námahy v práci za duše. Naša výkonnosť nie je úmerná našim silám a potrebám času. Obava pred neúspechom a pohodlnosť vkráda sa do kňazských sŕdc. Pritom všetkom však práce máme plné ruky, ale často nie práce kňazskej a neraz zase takej, ktorú netreba nám konať, lebo by ju iní práve tak dobre vykonali. Sú kňazské duše, ktoré si myslia, že všetko musia ony spraviť, lebo iný by to nespravil tak, ako ony. Možno, že nielen tak, ale tí druhí urobili by to lepšie. Je to istý druh prefíkanej pýchy, ktorá je príčinou, že tok milosti Božej je zastavený a požehnanie na ich práci nespočíva. Tretím nedostatkom našej pastorácie je, že v tom, čo by nám malo v práci pomáhať, vidíme ešte ťarchu. Takto je to s katolíckymi organizáciami a s katolíckou tlačou, v čom, chvalabohu, na mnohých miestach ľady sú už prelomené. V katolíckych organizáciách treba si nám vychovávať apoštolov, lebo ich nevyhnutne potrebujeme. Ale týchto apoštolov kňaz si musí sám vychovať. Najmä v organizáciách mládeže, lebo staré kosti sa ťažko zohýbajú. pri napínaní sa obyčajne zlomia. Nám ešte stále vrčí v hlave tento problém a nemôžeme sa vymaniť z jeho krážov. Hrozne nedôverujeme svojim veriacim, bojíme sa ich, utekáme pred nimi. Majú totiž aj oni svoje chyby. Ale oni často iba čakajú, kedy ich zapneme do práce. Istý dp. farár, keď ho prosili, aby rozširoval vo svojej farnosti Katolícke noviny, povedal, že tam nemožno získať predplatiteľov. O nejaký čas prišiel tam delegát z KTK. Po jednej kázni rozposlal dievčatá sbierať predplatiteľov. Získalo sa ich vyše sto. K inému dp. farárovi prišla mládež a prosila, aby im založil SKM. Odoprel im to. Iný zas hovoril, že nemá súceho človeka, ktorý by mu SKM viedol. V takýchto prípadoch vina istotne nepadá na veriacich, ale skoršie na nás kňazov. Zabúdame, že katolícka akcia je tepnou katolíckej práce a katolíckeho života. Tak to bolo za prvých kresťanských čias, tak je to teraz v zámorských misiách a tak by to malo byť aj u nás. Zaujímavé sú záznamy z dejín šírenia kresťanstva na polostrove Kórea. R. 1788 bolo tam už štyritisíc katolíkov, hoci dovtedy na polostrov noha misionára nevkročila a Kórea dotiaľ kňazov nevidela. Prvý kňaz vkročil na túto zem až r. 1794. Kórea bola hermeticky uzavretá pred akýmkoľvek vplyvom z cudziny. Korejčan pod trestom smrti nesmel prekročiť hranice vlasti. Takisto cudzincom pod trestom smrti bolo zakázané vstúpiť na kórejskú zem. Odkiaľ prišlo prvé semienko Kristovho učenia do tejto krajiny ? Každý rok išlo z Kórey posolstvo do Šanghaja platiť čínskemu cisárovi daň. To bola jediná možnosť opustiť na čas polostrov. Toto posolstvo prinieslo katechizmus, ktorý napísal slávny misionár P. Adam Schall S. J. Katechizmus sa dostal do ruky učenému Piek-i-mu, ktorý ho začal študovať a oboznámil s ním aj niekoľko priateľov. Nové náboženstvo sa im veľmi ľúbilo, len im nikto nemohol povedať, že všetko, čo je v katechizme, je skutočne aj pravda. Ak je však všetko pravda, treba to náboženstvo prijať a podľa neho žiť. Darmo sa namáhali dostať sa do styku s niekým, kto by toto náboženstvo vyznával. Konečne po niekoľkých rokoch podarilo sa im vec tak zariadiť, že Piek-i-ho syn Ri bol vymenovaný za člena posolstva do Číny. Keď prišiel do Šanghaja, vyhľadal katolíckeho misionára. Bol to františkánsky biskup Alexander Gouvea. Mladý Ri dal sa poučiť v katolíckom učení a pred odchodom dal sa pokrstiť. To bol prvý katolík, ktorý prekročil hranice Kórey. Otec a jeho priatelia ho nedočkavo čakali. Keď im všetko vysvetlil, dali sa mu pokrstiť. Kresťanstvo sa začalo tajne šíriť a keď tam prišiel prvý misionár — Číňan —, niekoľko tisíc pokrstených kresťanov s radosťou ho vítalo. Kórea prešla veľkým prenasledovaním kresťanov. Prešly zas dlhé roky, čo tam kňaza nemali, lebo všetci prví misionári podstúpili mučenícku smrť, ale kresťanstvo nevyhynulo, ba stále sa upevňovalo a rástlo. Takýchto apoštolov treba aj nám vychovávať a do práce zapojiť. Darmo by sme sa vyhovárali, že na Kórei pomáhala mimoriadna pomoc Božia. Ako Boh má milosť pre Korejcov, tak ju má aj pre nás. Len nám treba rásf v horlivosti, aby sme sa duchom a prácou vyrovnali misionárom. Vtedy aj naši veriaci vyrovnajú sa hrdinským priekopníkom kresťanstva v zemi „ranného ticha“. Každý kňaz mal by častejšie čítať niečo aj z dejín misií, aby pri pohľade na obetavú prácu misionárov zahanbil sa sám pred sebou a čerpal oduševnenie a obetavosť do práce za spásu duší. Pravda, najhoršie v pastorácii pôsobí, keď kňaz svojím životom nie je žiarivým príkladom pre svojich veriacich. Dnes od kňaza vyžaduje sa mnoho, ale predovšetkým vernosť v povinnostiach až po hrdinstvo. Iba hrdinstvom premôže zlo, ktoré sa na nás valí. Neuspokojme sa, keď si splníme iba niekoľko nevyhnutných ťahov svojej kňazskej povinnosti. Kňazovo srdce musí byť do posledných záhybov zapálené ohňom lásky k dušiam. Tento oheň nesmie vzblknuť ako slama, ale musí stále zožierať kňazovo srdce, kým ho v húževnatej práci za kráľovstvo Božie celé nestrávi. Sme svedkami, že jednotlivé farnosti zápolia v sbierkach pre zámorské misie. Je to krásne a chválitebné. Ale nebolo by krásne, keby tak jednotlivé farnosti na čele s miestnym duchovným pretekaly sa v krížovej výprave na záchranu duší u nás ? Treba nám iba rozostrieť sieť a loviť. I keď sa azda mnoho natrápime a čakaný výsledok hneď nepríde, predsa príde čas, že naša práca bude bohato odmenená. V opačnom prípade: Vae victis ! |