Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Kráľovná svätého ruženca |
| Autor : | Mihaliak, bohoslovec. |
| Rok : | 1928 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | Chráňme sa zlého tovarišstva. |
| Text článku : | Janko a Jožko boli bratia. Obidvaja boli vysokí a štíhlej postavy, ale Janko bol o dva roky starší. Rodičia sa tešili z nich, veď boli ich jedinou oporou. Celá dedina Kliník so závistlivým okom dívala sa na tých podarených synov. Čože tým teraz! — hovorievali v nedeľu, keď sa zišli pred kostolom, alebo doma pri besedovaní, kedy sa veľmi často do cudzej kaše dúcha. Ešte i starý zvonár Mišo prial si takýchto synov. Janko Zaťkovec a Jožko boli ozaj chvály hodní. Za svoju dobrú výchovu môžu ďakovať len svojim rodičom. Ako malé deti starostlivá matka brávala ich už do kostola. Učiteľ ich chválil a hovoril o nich, ako o bystrých chlapcoch. Rodičom radil, aby ich ďalej školovali, ale peňazí nebolo a preto museli zostať pri gazdovstve. Doma pomáhali rodičom, ba niekedy i susedom. Boli tichí, pokoja-milovní. Krčmy obchádzali, lebo stačili si jeden druhému. Pán Boh požehnával ich prácu. Malý majetok pomaly rástol, ba o niekoľko rokov ľudia ich volali boháčmi. Pri tom však nezabudli na chudobných. Dvere pred chudobnými a sirotami u Zaťkovcov boli vždy otvorené. V jedno krásne nedelňajšie odpoludnie zavolal Jožko svojho brata na dôvernú rozmluvu. Prechádzali sa na lúkách pri hustom lese a tam vyprávali o svojom povolaní. „Janko!" riekol po dlhšom dumaní Jožko, „spolu žiť, ako myslím nebudeme. Mňa tiahne neodolateľná túžba niekde do nejakého tichého a pustého údolia, napr. i do kláštora. Jak ticho a blažene by som sa cítil tam medzi štyrmi stenami v niektorom kláštore rímskom!" Pri tom slove začervenala sa mu tvár, ako by sa bol neviem čoho dopustil. Usmial sa Janko a hneď riekol: „Prečo až do Ríma, prečo nie v Žiline, veď i bližšie máš kláštory." „Bratku drahý, ja chcem práve ďaleko bývať od rodiny. Tam v Ríme, kde sa sústreďuje celé kresťanstvo, chcem sa oddať Bohu a jemu slúžiť. Uver mi, že mi veľmi ťažko padne lúčiť sa od drahých rodičov, ale držím sa tu slov samého Krista: „Kto miluje otca alebo matku viac než mňa, nenie mňa hoden." (Mat. 10, 37.) Prosím ťa, zdeľ to rodičom, vysvetli im moje predsavzatie. Moju čiastku majetku ponechám tebe; ostatne, najlepšie zariadia to sami rodičia. Teplé slzy poliali tvár Jankovu. Od vzrušenia nemohol prehovoriť ani slova; išiel by aj on — ale kto sa bude starať o rodinu domácnosť a majetok? V ten deň sa už o tom nevyprávali. Na druhý deň ráno zvestoval Janko rodičom rozhodnutie bratovo. Zarazili sa zpočiatku, ale osvietení Duchom Svätým poznali vznešenosť toho života a privolili. Neskôr, keď im to lepšie vysvetlil pán farár, ďakovali Pánu Bohu za to vnuknutie. Lehotu odchodu určili na budúci pondelok. Jožko sám navrhoval tak krátky čas. Rýchlo to uplynulo a Jožko len vtedy zbadal, keď odvážali batožinu na stanicu. Konečne ho starostlivá matka upozornila, že je už čas k odchodu. I nastalo lúčenie. „S Bohom, matka", riekol s plačom, „aj vy otče!" Viac nemohol hovoriť, a keď pristúpil k zronenému bratovi, plakal ako dieťa. Ešte niekoľko objatí a rozlúčil sa Jožko so svojou rodinou. Potom sa prežehnal svätenou vodou a všetci pospiechali na stanicu, kde už stál pútnický vlak. S pútnikmi sa prihlásil ísť do Ríma, aby sám nezablúdil. Sadnúc na vlak volal „S Bohom, drahí moji!" ale teraz už neplakal. Naplnený radosťou bol hotový za Krista pretrpieť všetko. Vlak uháňal stále; prešli stá a stá staníc a Jožko necítil ani únavu. Modlil sa, díval sa na tú rozkošnú prírodu Alp, vyprával sa s ostatnými cestujúcimi a tak mu cesta rýchle ubývala. Konečne voľakto prerieknul, že sa blížia k Rímu. Hlboká tichosť zavládla medzi pútnikmi. „Roma — Rím", šeptali niektorí, iní zase dívali sa von oknom, či už vidno niečo z neho. Veže vynorovali sa viac a viac, pomaly i kupola chrámu sv. Petra. Asi o pol hodinku zastal udychčaný vlak na hlavnom nádraží Ríma. Jožko na radu pútnikov išiel do kláštora, ktorý leží pri chráme Santa Mária ďAra, ktorý ešte pápež Innocent IV. venoval rádu Františkánskemu. V kláštore ho s radosťou prijali a na druhý deň už dostal rúcho frátrov (bratov). Jožko v kláštore sa dobre cítil. Našiel to, po čom jeho duša tak túžila, našiel pokoj, zblížil sa s Bohom. V Kliníku trúchlili za Jožkom. Rodičia nemohli zabudnúť naň, spomínali ho pri každej maličkosti. Janko od smútku onemocnel a dlší čas ležal. Predtým si aspoň zaspieval, zahvízdal, teraz už nie — ostal vážnym. Priatelia začali naň dotierať, aby sa nerobil takým chmuľom, aby sa s nimi obveselil. Keď však videli, že to nič nepôsobí, zaviedli ho do krčmy. „Na Jano, vypi si; toho si ešte neokúsil, hneď budeš veselším!" Jano zpočiatku sa zdráhal, ale neskôr poddal sa líškavým slovám priateľov a pil. Prvý pohár išiel ťažšie, ale potom to už išlo. Priatelia do tých čias platili zaň, kým ho učili tomuto remeslu, ale potom už platil sám. Zpočiatku pil len v nedeľu po obede, ale neskôr i v strede týždňa — vraj na otúženie. „Ako to, Janko", riekol mu jednoho dňa otec, „na zlú cestu si sa dal. Stráň sa tých chalanov, lebo ťa o všetko pripravia. Z dlhej chvíle iď ku bratrancom, a nie ku tým skazeným chlapcom!" Jano počúval, kývnul hlavou, ale neposlúchnul. Šaty nosil zamazané, obuv nevyčistenú, tvár neumytú, azda času nemal, ako hovorieval ľudom. Od rodičov sa odkloňoval, pri práci bol lenivým. Za to vedel sa už zasmiať na celé ústa, ba i kliať, ako to ľudia vraveli. Jano už nebol viac Jankom. Horšie to bolo s ním, keď mu rodičia pomreli. V Kliníku vypukla nemoc a cez jedon mesiac odobrali sa rodičia na večnosť. Jano ani vtedy nevstúpil do seba. Dosť sľuboval otcovi a matke na smrteľnej posteli, ale hnaný náruživosťou ďalej bežal ku skaze. Zanedbal i svoju povinnosť: upovedomiť svojho brata o smrti rodičov. Teraz bol pánom samostatným. S majetkom mohol robiť, čo len chcel. Dom jeho stal sa miestom zlej spoločnosti. Tam sa schádzali priatelia vypiť si, alebo rozpustile sa zabaviť. Žil veselo, dokiaľ mal z čoho. Majetok sa míňal a o niekoľko rokov neostalo nič z neho. Ešte aj ten rodičovský dom musel predať, aby vyplatil dotieravého žida. Priatelia viac nepoznali Jana, utekali pred ním a preto Jano ostal sám. Aby sa nejako vyživil, musel sa chytiť žobráckej palice. Ľutoval to, ale už bolo neskoro. V jedno zimné ráno našli ho na ceste zamrznutého a v ruke držiaceho poslednú sklenicu toho pekelného nápoja. Ľud sa zbehnul. Jedni ho ľutovali, iní ale poučovali svojich synov, aby sa stránili zlých priateľov, majúc za dobrý príklad zamrznutého Jana. Bol pochovaný na obecné útraty. Jožko bol zdesený touto zvesťou. Na druhý deň dal slúžiť omšu svätú za svojho brata, ktorý tak nešťastlive zišiel z tohto sveta. Pod sv. Omšou ticho plakal a modlil sa: „Pane Bože, buď milosrdný môjmu bratovi." Zlí priatelia sú horší, než jedovatý had. Čert v nich víťazí a preto chráňme sa ich. Oni rozboria ten pevný most, ktorý iní vystavili krvopotne prácou. |