Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Dr. Štefan Faith |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 6 |
| Názov článku : | Katolícke kázne |
| Text článku : | Katolícke kázne Rediguje Dr. Štefan Faith, univ. prof. Bratislava, Kapitulská 1. Kazatel, rodený vodca. Otázka vodcovská je bezpochyby jedna z najdôležitejších otázok dneška. Kazateľ, najmä dnes, nemôže si nevšimnúť tú veľkú skutočnosť, ktorá tak radikálne formuje život a podstatne zasahuje do osudu národov a svetových dejín. A to tým viac, že vo svojom kazateľskom povolaní vidí a musí vidieť tiež vodcovské úlohy. Jeho vodcovstvo je síce iného rázu, ako vodcovstvo politické a národné, ale predsa majú veľa spoločného a do istej miery sa aj doplňujú. Kňaz na zákade trojakého úradu, ktorý Kristus dal Cirkvi a skrze ňu kňazom, bude vždy rodeným vodcom všetkých časov a všetkých národov. Túto svoju providenciálnu úlohu plní kňaz v podstatnej čiastke kazateľskou činnosťou. Predpokladom úspechu každého slova, ktorým chceme získať srdcia a podmaniť vôľu poslucháčov, je vodcovská autorita. Takýmto mužom, ktorý núti svojich poslucháčov rozmýšľať tak, ako on rozmýšľa, ba ktorý vlastne rozmýšľa za všetkých, je kazateľ. On nehovorí sám od seba a v mene svojom. Politik hovorí v mene národa, sudca a obhajca v mene zákona, vojenský veliteľ v mene víťazstva, koniec koncov však všetci hovoria v mene nejakej pravdy: v mene verejného dobra a blaha národa. Kazateľ však hovorí v mene božskej pravdy a večných hodnôt. Je zástupcom najvznešenejšej autority a táto skutočnosť vrhá nové svetlo na všetko, čo s ním a s jeho úradom súvisí. To dáva kazateľovi takej autority, ktorú by sme mohli pomenovať jedinou a výlučnou v tom smysle, že kazateľ môže zvíťaziť nad ľudským duchom iba v mene ducha božieho. Kto smie tohto ducha vzývať a naň sa odvolávať, kto má k tomu zvláštne povolanie a platné poslanie, ten hovorí ako „potestatem habens" a nie ako „zákonníci a farizeji." (Marek 1, 22.) Naši poslucháči nečakajú od nás vlastne nijaké vyhlásenia, nijaké dôkazy, nijaké rady, ktoré by visely iba vo vzduchu, ale chcú vidieť a počuť v nás vodcu. Keď sa osvedčíme ako vodcovia, ako kňazi, ktorí v mene božom vykonávajú svoje právo a diktujú vôľu božiu, tak sme splnili svoju povinnosť. A vtedy už nemáme právo byt bojazlivými, lebo naša ľudská sila, aj keď je malá a slabá, stala sa nástrojom sily večnej. Je to sila väčšia, ako všetky sily prirodzené, ktoré hýbu národmi a štátmi a na ktoré sa spoliehajú svetskí vodcovia. Kazateľ, hoci svoje dôkazy, závery, dôvody a motívy hľadá ľudským spôsobom a niekedy pomocou slabých prostriedkov, predsa vo svojej hlavnej vlastnosti zostáva tým, ktorý ohlasuje pravdu a nie je závislý od nijakej ľudskej mienky. Apoštolská činnosf kazateľova má byť výrazom jeho viery a preto musí byť taká silná a neochvejná, ako jeho viera. To nie je charakteristikou vodcovskou, keď kazateľ všetko, čo povie, zo strachu dokazuje a bráni, ako keby musel prosiť za odpustenie, že to povedal a ako keby autoritu božiu mal kryť autoritou ľudského rozumu. Keď voľakedy, tak v týchto podráždených a rušných časoch je bezpodmienečne potrebné obmedziť všetko negatívne na minimum a pozitívnemu podaniu našej viery a pravdy venovať všetku silu, všetky svoje vedomosti a všetko rétorické umenie. Nesmieme zabúdať, že iba negáciou nemožno vystavať kráľovstvo božie. To nie je metóda vodcovská. Pravda, vodcovská autorita neznamená toľko, ako rozbíjať. To je konečne ľahká vec udrieť vandalským tempom na to, čo nás pohoršuje a nevidieť pravdu aj v tom, čo menujeme bludom a nezbadať ten kúštik dobra aj v tom, čo menujeme zlom. My kazatelia často zabúdame na to, čo povedal už Platón, že prameňom omylu a bludu je vlastne podobnosť pravdy a že preto musíme niečo nám príbuzného hľadať v každom človekovi, ktorý sa pomýlil. Kazateľ sa musí snažiť porozumieť aj tie myšlienky a mienky, s ktorými nesúhlasí, ako aj spovedník odpúšťa hriechy, ktoré nespáchal. A čo je dôvodom k tomu? V obidvoch prípadoch láska. Ironický a uštipačný tón, akého často používal i Bossuet, nebol by dnes vhodný a súci. Dnes je stav iný, ako bol vtedy. Duchovný prúd, ktorý sa v tej dobe začínal, odvtedy už zmenil veľa. Dnes skutočnosti vidíme v inom svetle a dnes najlepšie duše sú vystavené takým nebezpečenstvám, čo predtým bolo osudom iba revolucionárskych duší. Práve preto musíme si vážiť osoby, za ktorými stojí sila a ktoré reprezentujú autoritu, musíme uznať, čo je spravodlivé a obdivovať tie veľké veci, v službe ktorých tie osoby stoja. Aj keď tieto ľudské hodnoty, so svojou ľudskou autoritou, ale bez viery a lásky k Bohu, nám nie sú dostatočné, jednako velikáši tohto sveta si nezaslúžia, aby boli zmenšovaní a podceňovaní. Práve preto kazateľ nesmie prekliať umenie, literatúru, prírodu, lásku, sociálny a hospodársky pokrok, jedným slovom všetko to, čo sa tak často zneužíva proti Bohu. Cirkevní Otcovia zdržovali sa takejto politiky osočovania a podceňovania ľudských vecí. Ba práve opačne, uznajúc podľa pravdy a dostatočne ich hodnotu, usilovali sa tých, čo sa pohrúžili do ich obdivovania, priviesť k veciam večným a božím. Práve to je úlohou kazateľa, ako vodcu, aby prevýšil a prekonal to, čo je ľudské a nie aby ho osočoval. No pritom vodca nesmie byt vo všetkom povoľný a ústupčivý. Aká škodlivá je prísna surovosť, taká škodlivá je aj ústupnosť. Kazateľ neprosí milosť, ako keby dnešné storočie bolo dospelým mužom a Cirkev dieťaťom. Kazateľ nesmie sa tak chovať, ako to hovorí Ezechiel o íaloš- ných prorokoch, že ,,zabíjajú duše, ktoré nemajú zomrieť a nechajú žiť tie, ktoré nemajú žiť." (Ezech. 13, 19.) Sú kazatelia, ktorí svojim poslucháčom v ich snahe a túžbe po spasení priznávajú pohodlnosti, ktoré evanjelium nepovoľuje a zamlčia alebo v nedovolenej miere zmierňujú veci, ktoré sú nepríjemné a ťažké. Opravdivý apoštol usiluje sa obľahčiť jarmo príkazov a poslušnosti tak, že ich správne vysvetľuje, pomáha prijať ich dôvody, vzbudzuje veľkodušnosť a keď treba, aj ducha hrdin-skosti. Polovičaté a neisté príkazy sú ťažšie, ako rovná cesta. Celkom iste vedieť, čo máme konať, dodáva nám smelosti. Takáto istota a k tomu ešte šľachetná myseľ vedia odporovať pokušeniam, kdežto polovičatosť často podlieha. Je to v každom prípade zlé počínanie a nedostatkom vodcovskej múdrosti, keď kazateľ chce, ako to hovorí prorok Ezechiel o falošných prorokoch, pre všetky ruky zhotoviť vankúšiky a pod všetky možné hlavy urobiť podušky, aby takto chytil duše. Vodca hovorí, ako kto má moc. Kristus hovoril, ako kto má moc a nie ako zákonníci a farizeji, poznamenáva sv. Marek. A čo dávalo jeho slovám túto silu? Jeho slovo bolo na výške jeho života, bolo také sväté, ako jeho život, z jeho reči hovorila presvedčivá sila pravdy, ľ naše slovo len odtiaľ bude mat sily a života. Ak je suché, bez ohňa a ducha, bez vnútorného zápalu a podmaňujúcej sily, tak musí byť dakde defekt. Hľadajme ho! Dr. Štefan Faith. |