Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Katolícke noviny |
| Autor : | M.Chl. |
| Rok : | 1852 |
| Číslo : | 6 |
| Názov článku : | Trpezliwosť a dúwera w Boha. ( Rozpráwka z kúdelnéj izby. ) |
| Text článku : | ( Konec. ) Když nedela nowá prišla, rieknul k Petrowi otec:„ Žeby Janko na Čerweňowcách mal mať ešte welmi mnoho zrna, ktoréby mnoho muky dáwalo. Že mu chce list písať, a Peter žeby mohol tam ísť a zrno prehlädnúť.“- O tom, žeby už bol Jankowi straniwá jeho dcéri písal, a že už i on sám ráz w tej weci pri ňom bol,- o tom on Petrowi ani mak nespomnul. On len to chcel, aby tí mladí ľudie sa predca ráz wideli. Prawda síce, že jemu samému sa tá hrubá Kristína s čerwenou hlawou newelmi páčila, ale myslel sebe:„ Kdo zná, či sa Petrowi nezapáči, a tie ťiažké peniažky mu dobré pristanú.“- Peter sa dosť w časne wybral do tích Čerweňowiec. Ponewač ale na poludnie zwonili, když ta došiel: zastawil sa w hostinci, kde obed trimal a čakal, až by ľudia z nešporu wyšli; len potom chcel ísť k Jankowi. Bol to hrozne sparná deň na konci Čerwenca, a on bol tiež statočne ukonaný, a nemálo sa mrzel, že sebe koňa neosedlal. Keď už k dworu Jankowému sa približowal, našel síce wráta otworené; w dwore ale bolo tak ticho, jako w hrobe, bo Janka nebolo doma; odišel on i s Kristínou nawštíwiť swojeho kmotra do jednéj dosť wzdálenéj dediny. Šťastný takowí deň sa čelädi len ráz w roku dostáwal; preto sebe powolili.- Každé si ľahlo, aby sa ím aspoň ráz jejich zunawené údy wyspočíwali. Kristína síce jím chôwy ( jedziwa ) a chleba tak skúpo nechala, že ledwa sa do sytosti najsť mohli; wajca z kojcow tiež wybrala aby nebolo z čeho pankuch usmažiť, a kluče s ňou odwandrowaly; ničmenej predca wšetci boli w dome štastiwí; bo predca už ráz mohli ísť do kostola, ani nemal sa kdo s nimi wadiť, a im do wšeličeho nadáwať. Kristína a starý w čas z wečera sebe poliehali, keď eštw čeläd plné ruky práce mala. Za to tím wčasnejšie za rána z Hniezda wychádzali, a čeläd zo swojích ležisk durili. Dnes si mohli čelädníci ráz pospať, wyroztokowať a nedali sa k tomu núkať.Jewka,- k čemu zriedka keby také štästie mala,- bola dnes w kostole, a to pre ňu celý deň požehnaný učinilo. Po obede, když tam wšecko ticho bolo, pritiahla si stolek k stolu, wzala žiwotopis Swätých z powaličky, a položila ho pred sebä. Predowším sa pobožne pomodlila, potom čítala žiwotopis pár swätých, ktorí o mnoho wiacej od nej trpeli a swoje súžoby pre Boha w trpezliwosti znášali. Konečne ale oči jej sklúply, a ona nad knižkou zaspala. Tu sa jej snáwalo o jej rodičoch a o jej ditinskom weku. W tom Peter otworil dwere a ostal w nich stáť ako kamený stlup. Wjednom okamžení poznal Jewku, ačpráwe od toho času, jak ju prestal prez jarok prenášať, málo na ňu myslel. Wšecko mu rázom na um napadlo, čo o jej smútnom položení bol kedy slyšel, a srdco jeho sa náramne k hlbokému pohlo poľutowaniu. Napadly mu i letá detinstwa jejich, když sa spolu bawiewali; tak sa mu zdalo, jakoby ich, ktorých Bôh za dedinstwa bol spojil, w čil žiadná moc nemala rozlúčíť. Isto mu bolo, že to je jeho newesta, ktorú srdce jeho hlädá- a žiadná iná.- Naráz, když Peter w takowých myšlienkách pred Jewkou stal, ona oči otworí, a jako Petra, sweho detinského towaryša, o ktorom sa jej práwe sníwalo, zazrela, jakoby ešte na pôl wo snách, zwolala;„ Ach Petre, jak nám dobre bolo, keď sme sa ešte jako deti spolu bawiewali“ A Peter na to odpowedel:„ Jako sme sa štastliwo w detinských naších letách bawiewali, tak chcejme spolu žiť i na budúcne, moja drahá Jewko !“- Jewka sa uläkla, lebo jej ťažko padlo na srdci, keď počula, žeby Peter mal Kristínu brať.„ Ach Petre! Newysmiewaj sa tak s biednéj diewky. O wiem ja dobre, čo ťa semká wedie a ľúto mi je, že ích niet doma!“-„ Čo !- zwolal Peter,-„ ty myslíš, že ja sebe žarty, alebo posmechy s tebä robím?- Wídí Bôh, že si nedám na krk žiadnú zawesiť, ku ktorej mňa moje srdco netiahne. Práwe sa mi teráz w mojom čele wijasnilo, jako to už od Boha w našom dedinskom weku pripraweno bolo, aby sme sebe prináleželi. Já som tej wiery, že naše zdáwanky už wtedy w nebesách boli ustanowené.“ Jewka naráz sa začerwenela, potom s bledla. W jej srdci sa ozíwala stará láska, ktorá nerdzaweje, a wšak odwažne riekla:„ Petre ! rozwáž jak treba! Ja som jako Job chudobná, my sa spolu neskladáme. Nechaj mňa tu jako slúžku, a čiň podľa wôle twojích rodičow! Ináč by sa twojej hlawy mohla dotknúť jejich kliatba ! Ach Bože zawaruj ťa a mňa od toho, aby sa to z príčiny mojej stať malo !“-„ Nie nie“- powedal Peter,-„ matka moja ťa rada má, a otec môj tiež není prykutý na zlatej klade. Tuná stojíme pred Bohom, a ja sa ťa statočne pítam, zdáliž chceš byť mojou ženou ?- Jewko, ja newezmem žiadnú inú, Kristínu ale isteže nikdá.“- To prawda, že primnoho bolo pre útle Jewkino srdce, a ona od radosti plačúc, powedala„ áno.“- Wčil wo swojom welikom štästí sädli si spolu a rozpráwali sa medzi sebou. A ponewač Jewka od teraz nesmela mať žiadné tajemstwo pred swojím ženíchom, wypráwowala mu, jak sa jej wedlo, takže Petrowi wlasy dupkom stáwali a duša jeho sa zatrisla nad tímto nekresťanským s úbohou sirotkou odchádzaniem, ktoré sa jej wtomto dome dostáwalo. Čo ešte ďaléj medzi sebou rozpráwali, do toho nám nič;- naposledy sa medzi sebou srieknuli, že na čas o tom swojom šästí nikomu nič nepowedia. Peter sa zawčasu odobral do domu, list tam nechajúc, ktorí Jewka oddala Jankowi, když sa nawrátil domow.- Že nebol doma, to ho mrzelo; čo ale sa mezi tím prihodilo, z toho nič nezbadal; Jewka ani stím najmenším slowíčkom sa neprezradila. I wo mlyne sa w túto nedelu wietor zwrtnul. Mlynár po obede wyšel do polia. Mlynárka sedela w chyži a když nečo zo žiwotopisu swätých prečítala, zadumala sa za swojím Petrom, a z hlbokosti swojeho srdca sa modlila, aby otec nebeský kroky jeho tak usporiadal, žeby mu slúžili k štästiu. Naráz sa otworia dwere, a dnu wlezla Šoltíska z Čerwenowiec, Petrowa krestná matka. Mala ona čosi na srdci, to mlynárka hneď badala;- to widno bolo z rečí, bo pani Šoltízke jakosi nešlo od srdca; Dluho sa krátila, motala a neznala na trafiť na žilu. To musele mlynárke padnúť do očí, ktorá na konec takto prehoworila:„ Pani kmotra, widím, že nečo máte na srdci, ale jakosi dluho na sebä dáwate čakať; len won s tím, čo wás tiská !“-Stará Šoltízka sebe odkašlala, a potom riekla: že weru uhádla.„ Slyšela som praj, žeby Peter mal oko na Kristínu bohatého Janka z Čerwenowec; už ale pri tej myšlienke, žeby to, cudzou krwou a slzami pokropené peniazstwo toho lakomca, malo byť pripojené k wašemu statočne zarobenému statku, už prawím pri tejto len myšlienke srdco moje mi krwáceje. Lebo wedieť máte, že na statku Janowom klatba Božia leží. Wšak bohactwo Jankowo je plod hriechu, je peniaz chudobným z najwätšej čiastky ukradený.“- potom začala wykládať o utiskaní chudobných kroz Janka, a pred tím už kroz matku Kristíninu;- o tom, jak neláskawo a nemilosrdne sa tam s Jewkou do teraz zachádzalo;- jako že Kristína je nič lepšia od starej matky, od otca a od matky wlastnej,- že je tak skúpa a lakomá, jako tí wšetci menowaní, a od hospodárswa že sa málo čo rozumie, že to je celé na ramenách Jewkyních položené. Preto, že chce upozorniť swojích priateľow, aby sebe hada do rukáwa nebrali: aby sa nedali peniazmi zaslepiť. Že praj sú dosť od Boha požehnaní, prečo by teda im mali ísť sliny po cudzom statku, ktorého nepotrebujú ?-„ To wšecko tá stará kmotra w takowom srdca útisku howorila, že mlynárke oči slzami sa zaliali, až na koniec riekla:„ že ona to wšecko tiež nechce; že ale jej muž, ačpráwe inačej je dobrý muž, priwelmi lipne za mamonou. A možno, že na konec sa i Peter do Kritíny zaľúbi.“- Tu sa stará kmotra dala do smiechu, rieknúc:„ Keď tak, nebojím sa ničoho; bo Peter by musel nemať žiadných očí, keby sa zaľúbil do tej Kristíny, ktorej wšecká zlosť už z očí wykukuje, a krem toho je neobzláštnej krásy. Wlasy čerwené ako oheň, a twár piechowatá: ale to by wšecko nič neškodilo, keby len dobrá bola.“- Pri tích slowách utisknuté srdco matky mlynárky počalo wolnejšie biť, ačpráwe nie bez wšeho strachu na nawrátenie syna swojeho čakala. Wedela ona, že Peter pred ňou nič neukrýwa; A jesti že powie, že Krisínu nechce, úfala i swojeho muža pre Jewku nakloniť. Když Šoltýzka odišla, mlynárka weci swoje w dome do poriadku uwiedla, a potom si wyšla pod wečer na láwku do záhradky, kde na mlynára čakala. Po malej chwílke ho i wskutku zazrela, wšak celkom zadumaného, a w myšlienkách potrateného; s jednou rukou si čiapku už na prawo, už na ľawo naprawowal, w druhéj ruke s palicou prach na ceste rozdurowal. Mlynárka ho pri záhradných dwierkách priwítala, wolajúc ho na láwku do záhradky. Mlynár ale brumčel pod nosom, až pintal Petra, že ešte nedošel, i na sebä samého sa mrzel, že ten list na Janka písal.„ Já som nad tebou celkom prestrašená“- riekla úskostiwe mlynárka, -„ I čože sa ti prihodilo?“- teraz sa mlynár nečo prebral a powiedal:„ Odpusť mi moja duša, že som tak mrzutý; toho som si sám príčina.“- Potom jej wykládal, že ten list, s ktorým Peter do Čerweňowec išél, že ten list nie z príčiny zrna, ale z príčiny swatby písal, a jako on Kristínu nechce Petrowi na krk obesiť, ale ani Jewku, lebo že tá je chudobná.Konečne i na to prišel, žeby ho hryzlo, jesti by sa Peter do Kristíny zaľúbil. Mlynárka ale w tom poslednom punkte mu oči otworila; na čo si ona po chwílke lahnúl do postele, mlynárka ale čakala na Petra, aby sa dozwedela, jako sa mu tam powodilo. Peter prišol pozde wečer, byw weselého a dobrého ducha.„ Jakoby už wšetko bolo dokončeno, a ty už mladoženích?!“-„ Prawdu powedáte, matko,- rieknul Peter plesajúc w radosti, já som wer mladoženích, keď mi len k tomu waše požehnanie dáte!“—Matka obledla jako stena, a ruka sa jej triasla.„ Ach synku !“- Prosila ho,- nerob žarty, weď tu ide o štästie twojho celého žiwota !!“- „ Práwe, ponewač tu o to idie, a ponwač úfam ho dosiahnúť, práwe preto som tak weselý“- odwetil Peter.-Matka ešte wiac trpla.„ Či ti to diewča už ruka pripowedalo? Pýtala sa ďaléj.„ O tom nepochybujte !“- powedal syn.-„ I Janko?“- O ! toho som ani newidel.“- „ Teda jeho dcéra ?“—„ čo myslíte ?- i tú som newidel.- Moja newesta je iná, je moja milá Jewka, ktorú som ako chlapec cez járok prenášal, a ktorú i wy radi máte; tá úbohá, utrápená sirotka!- Tu matka sepiala ruky, oči swoje mokré k nemu pozdwihla, a zo srdca celkom oblähčeného riekla:„ pane, buď pochwáleno twoje meno na weky!“- S mnohými prawotami by lepšie wec stala, jesti by ženy adwokátami boly. Sú tie k tomu zrodené a wedia na každú žilu dobre träfiť. Mlynárka bola poriadná žena, ale tiež i takowý arciadwokát. Když sa mlynár z rána prebudil, hnedky sa dozwedowal, jakoby stala wec s Petrowými záletami ( wohlädami ).- mlynárka celú wec tak krútila a obracala, a tak pohnutliwe ju wykládala, že mlynárowi bolo mäkko na srdci, až k tomu prišlo, že sa jéj pítal:„ Katko, a ty čo o to myslíš ?“-„ Inú, já som mu už wčera wečer moje požehnanie dala“- powiedala mlynárka. „ EJ ej!“- odetil mlynár,„ a čo kebych ja sa wám teraz protiwil ? no najmúdrejšie bude, keď i já k wám zaraz pristanem. Ale čuješ, to diewča mi nemá dalej w tej mučiarni ostáwať. Hnedky dám zapriahnúť, a pôjdem s Petrom po ňu. Wšak i tak som Jankowi wčera písal, že dnes prídem,- prawdaže som Kristínu mal w mysli.—Owšem to twrdý orech, ale darmo, rozhrýsť sa musí.“ To bola woda na mlyn mlynárčin ! zabehla zaráz k Petrowi, a powiedala mu wšecko. Peter prišel i podäkowal sä; hneď sa tá wec i medzi čelädow rozhlásila. Bolo to radosti a pläsu po dome. Kašpar nikdá tak chytro wo swojom žiwote nezapriáhnul, jako dnes. I kone jakoby boly wedely, po čo idú, lebo cwálali jako opsadnuté. Na Čerweňowcách tí dwa naši mlynári weľmi skwostne boli prijatí; čo len kuchyňa a piwnica maly, muselo wandrowať na stôl.- Len neskoréj, keď Peter zaskočil do kuchyne k Jewke, a Kristína do komory aby sa wystrojila čím nádhernejšie- prastúpil mlynár nečo bližej ku weci. „ že praj by si žiadal dnes pre syna ženu wyjednať“- započal zajkawo. Janko ale mu nedal ani wyhoworiť, a so smiechom rieknul:„ žeby on proti tomu nič nemal, a že s radosťou dáwa k tomu swoje požehnanie.“ Na to mlynár zawolal swojeho syna, ktorí s Jewko bokom dnu wkročil. Mlynár spojil jejich ruky a dal ím požehnanie. Janko pri tom wšeckom stál ako drewený stlp, bielí ako wápno, s otworenýma ústami, stiahujúc nos, až naposledy prišel jakosi k slowu: „ Čo že to ?“-„ i nu,“- powedal mlynár, já som sa w liste pomýlil, keď som tam o wašej dcére písal.Medzi tím sa wec zmenila. Môj chasník sa zapoznal do Jewky, miesto Kristíny. Myslím ale že i dcéra wašeho brata by mala byť wašou dcérou. Pri tomto ostaneme. Lähko sa dá pomysleť, jakú twár janko urobil. Wšak ale bol chytený. A Peter sa o to postaral, že hneď na woze wšetci traja sedeli a Kašpár hnal kone, až sa za wozom kúrilo. W tom okamžení Kristína, jako bez duše prikwapila, wolajúc na otca:„ ach, wšak ti preč jedú! Otče ! či nič z toho?!“- hneď sa o tom powesť po celej dedine roznesla, smiechu bolo wšade dosť, wšade sa mluwilo, že tá wec sa dobre stala. Nám ale tá wec nemá byť k smiechu, ale máme tuná powážiť ono slowo písma swatého:„ Bôh sa pyšnému protiwý, poníženému ale dáwa swoju molosť.“ O nedlho wo mlyne bola swatba, a po swatbe prebýwal tam bohabojný a pokoja swätého plný žiwot. Ináč sa wodilo u Janka. Když sa z dedinčanow žiaden neukazowal záletník, Kristína sa zawesila na jednoho pána darebníka z mesta a zaňho sa wydala. Bol to člowek hrubý a neokresaný, karty hráwal, sklenicami podrinkáwal, brojil a garazdil jako mnohí wetrní chasníci po mestách a dedinách. Starý Janko očima swojima, widel jako sa jeho majetnosť rozsipowala. To ho hryzlo, tak že zo žialu umrel. Nikdo neplakal za ním. Po desäť rokoch Kristínu so swojím mužom bola už na žobráckej palici. Z Čerweňowiec odišli do mesta, kde on práce najemníka, a ona práce práčky konali. Už sa na ostatku i jedno i druhé prepilo. O Kristíne sa powedá, že wo špitáli zomrela, a že sa k Bohu obrátila. Nech Bôh bude jej duši milostiwí! |