Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Posol božského Srdca Ježišovho |
| Autor : | G. Povala S. J. |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 6 |
| Názov článku : | Božské Srdce Ježišovo nás učí... |
| Text článku : | Neraz počúvame slová: Srdce Ježišovo, vzor všetkých čností, vzor ľudských sŕdc, Božské Srdce nás učí. A pýtame sa: či to značí, že Božské Srdce nás učí ? Prídeme na to, že vlastne nechápeme slová. Ba máme ich smysel pomýlený, lebo so životom nemajú styk. Sú mŕtve pre naše počínanie. Tu chceme objasniť, čo značia slová: Srdce Ježišovo, náš vzor! Srdce Ježišovo nás učí. Dokonalosť — náš cieľ. Obľahčí sa nám pochopenie, keď si hneď pripomenieme, že všetci ctitelia Božského Srdca — ctitelia opravdiví — chcú vlastne byť dobrí kresťania, usilujú sa za dokonalosťou ich stavu primeranou. Uznávajú, že veľkú milosť nám Boh preukázal, keď nás vyzval: Buďte dokonalí. Teda usilujeme sa po vlastnej dokonalosti. Čo je pravá dokonalosť ? Iné však je: ako ju dosiahnuť ? Čo robiť, aby sme boli dokonalí ? Ty si myslia, že sa treba trýzniť, hodne sa modliť, almužny dávať, slovom: čosi extra, čo iní nerobia. No, to už nie ! Tu je ťažkosť ! Nie čosi zvláštne ! To sa volá zle chápať dokonalosť. Ale Pán Ježiš — jeho Božské Srdce — keď nás vyzval, aby sme boli dokonalí, prišiel práve na zem, aby ukázal, ako to robiť, aby sme dokonalosť dosiahli. Tri príklady. Pozrime sa na najznámejšie tri príklady zo života Krista Pána. 1. Ako dvanásťročný ostal po veľkonočných sviatkoch v chráme. Boh Otec chcel poučiť farizejov o príchode Mesiáša. Chcel ich akosi pripraviť na vystúpenie Krista. A pripusťme, že chcel dať utešený príklad poslušnosti a synovskej oddanosti pre mládež všetkých vekov. Nuž, ostal. Prisadol si ku chlapcom do chrámovej školy, počúval výklady Svätého písma. Keď mali voľno, pobral sa, možno aj pomohol v práci a možno sa aj dlhšie modlil v chráme. Ostal v Jeruzaleme, nešiel s rodičmi, stratil sa im. Aké nepríjemné pre P. Máriu a sv. Jozefa. Trpká poslušnosť — povedali by sme. Nijaké ohľady. Poučenie: V nedeľu: najprv na sv. omšu — potom myslieť, čo si dovolím. Povolanie detí: Rodičia by radi mať synka len a len lekárom. Ale on má chuť za strojníka. A rodičom nejde do hlavy, že môže inšie chcieť ako oni. Nevďačný ! Pravdaže, keď ich poslúchne, pobabrie operácie, lebo mu to nejde od ruky, nemá chuti ! 2. Pán Ježiš odišiel tridsaťročný od matky, bez výhrady, ba matka išla za' ním, keď ho chcela počuť. Poučenie: Nájdu sa rodičia, ktorí nie a nie od synka sa odlúčiť. A nijakým činom sa už nemôžu vmyslieť, že by vstúpil do kláštora alebo odišiel za povolaním ďaleko. — Nože, nie tak, nie ! Veď cieľom výchovy je osamostatniť dieťa, a nie aby sa až do smrti držal matkinej sukne. Ani v tom kláštore nie je tak strašne ! Veď ma príď, mama, pozrieť, keď ma chceš vidieť. 3. Ustatý Ježiš priťahuje detičky, pre každé má úsmev, pohladká ho, povie milé slovo. Otvorí srdce a deti mu otvoria svoje. Poučenie: Nuž neodstrašiť deti — najmä malé — ani v nevôli, ani v hneve, ustatosti. Ba porozprávať sa častejšie s nimi primerane, po detsky. Srdce dôverou sa získa. A získať v mladých rokoch, udržovať v čase dorastania ! Potom neoklame, vyjaví i najháklivejšie svoje detské, mladistvé a mládenecké problémy. Kristus tak — a my ako ? Teda: Či sa Kristus Pán postavil niekedy a rozmýšľal, čo zvláštneho urobiť, čo iní nerobia, ani nemôžu ? Nie ! Vždy to robil, čo druhí — len spôsob bol iný, než my obyčajne robíme. My náruživo, hrubo, ostro, hnevlivo, netrpezlivo, trhano, sekano. On jemne, sebavedome, že je pánom, a prirodzene, nenútene. My hľadáme čosi umelé, zvláštne, čo sme si horko-ťažko vymysleli ! Sviečky páliť, postiť sa v žatve, dlhé modlitby. — To nie je ešte dokonalosť ! Často je ďaleko od nej. Ale skorej žiť a konať tak, ako som: s telom, dušou; rátať so slabosťami, náchylnosťami, náturou. Podobne ako P. Ježiš vystupoval: aj ako Boh aj ako človek — prirodzene. Teda nie premýšľať, čo by som zvláštneho vykonal pre Ježiša a svoju dokonalosť, a 1 e dnes, teraz a v tejto chvíli poriadne robiť a prirodzene. Vyzerá to takto: Dnes v úrade: Príde akýsi človek; potrebuje potvrdiť dokument. Ale dnes pre stránky nie sú úradné hodiny. Človek sa vyhovára: Som zďaleka, nemôžem prísť inokedy, keď úradné dni má každý úrad v iný deň. — Nie, príďte v úradný deň. — To sa skutočne stalo ! — Takto ? Nože, myslime prirodzene, nedajme sa uniesť vášni. Ten človek skutočne nemôže prísť v iný deň. Potvrďte mu to. Voziar s koňmi ide do vrchu. Kone zastanú. Nie a nie sa pohnúť s miesta. To sa zachovať vo spokojnosti je naozaj veľká vec. A čo je prirodzenejšie ako spokojnosť, keď hnevom a mlátením kone iba utrhá a poplaší. Smiešne: pekársky učeň ide cez bránu. Bicykel sa mu zachytí. On s košom sa ťažko prediera. »Ech, som ti anciáša« ap. začne hrešiť a bicykel škubať. Hneď dostane dobré naučenie od okoloidúceho: »Nehreš, ale si podaj bicykel dozadu !« Nuž, veru, chumaj, či si to sám nezadrel do brány. Komu hreší ? Nie svojej nešikovnosti ? Znes aspoň svoju nešikovnosť, keď sa ti to už stalo ! Prirodzenou spokojnosťou sa najskôr vymoceš. Túto spokojnosť by nás najprimeranejšie naučili hodinári. V rozčúlení vraj nevezmú do ruky piplavú prácu. Malé kolieska vsadzovať, struny, vlások zaštipnúť vyžaduje úplnú spokojnosť. Prirodzená spokojnosť nech je pravidlo v každom počínaní. Rozumiem to tak, že náruživosť, desať rozličných chutí nemajú vtedy miesta. Nedať sa strhnúť hnevom, nenávisťou, túžbou, chuťou, lebo v takej chvíli rozum nepracuje správne, prekrúcajú ho a zavadzajú mu. Náuka Božského Srdca. Teraz už hádam chápete, drahí čitatelia, že nás Božské Srdce učí. Nemôžeme si myslieť o P. Ježišovi, že by konal ako my v zlej náchylnosti. Ostal v chráme, lebo to bola vôľa Otcova a potreba poučiť farizejov, dať príklad. Ale rodičia nemohli byť pritom — poznali by ich a hádam v posmech obrátili vopred. — Odišiel z domu svojej matky, lebo on prišiel predovšetkým pre ľudí: vykúpiť ich. Teda pre neho najprirodzenejšie bolo ísť za cieľom a clivé myšlienky nabok. — Bol ustatý, ale deti prichádzaly. Či tie rozumejú, že je ustatý ? Nemôžu ešte za to ! A pre ich čistunké srdiečka hodno bolo ostatné sily sobrať a venovať sa im. A Pán Ježiš nás v každom podobenstve a svojom čine učí prirodzene a spokojne robiť, bez náruživosti. Tak sa stane, že čítanie o Božskom Srdci nebude len chvíľa sladkých a prázdnych výlevov, ale plné obsahu a zisku pre dušu. Ani sv. omša nám nebude nudná, keď si pomyslíme, že sa Pán Ježiš znova obetuje, hoci nemajú o jeho obetu ani kresťania záujem. To Božské Srdce sa nehnevá a nepovie: dosť je tých urážok. Lebo si bolo raz navždy povedalo: Obetujem sa za hriešnikov. — Ani poďakovanie za sv. prijímanie, nie pridlhé, lebo v ňom vyjadríme dobrému Ježišovi, svojmu priateľovi: poklonu, úctu, vďaku, odprosenie, sľub a potom spokojne po štvrťhodine odídeme. To je celkom prirodzené. Pravdaže, to sa stane, ak nás nestrhne vášeň a ťahanie. A to dosiahneme, ak sa staneme pánmi seba a povieme Si hockedy: hej — nie. Božské Srdce, náš vzor, nás učí konať povinnosti sebavedome, dôstojne, rozumne, spokojne, bez náruživosti — slovom: prirodzene. |