Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Karol Nečesálek |
| Rok : | 1918 |
| Číslo : | 11-12 |
| Názov článku : | NA XXVI. NEDEĽU PO SV. DUCHU. |
| Text článku : | (VI. PO ZJAVENÍ PÁNA.) „Podobné je kráľovstvo nebeské zrnu horčičnému, ktoré vzrastie v strom, takže vtáci nebeskí priletujú a prebývajú na jeho ratolestiach." (Mat. 13.31.) Tak si predstavil Kristus Pán svoju Cirkev v budúcnosti a takú úlohu jej určil. Musí sa stať stromom velkým v prostred pustého sveta, jehožto konáre majú byť na daleko-široko rozprestreté. lákajúce k odpočinku: k pokoju. A pod jeho tieňom majú národy jeden vedľa druhého v pokoji nažívať a pod jeho ochranou ma jú sa cítiť šťastne, sťa vtáci na strome v ich bezstarostnej veselosti. Jak je to ale ináč už od štyroch rokov! poplach vojny srútii sa na strom a rozplašil vtáčatá. Národy pobúrily sa jeden oproti druhému, ktoré dosiaľ bydlily po spolu. Přisahaly sj smrt a zničenie jeden druhého a dva nepriateľské šíky stoja si zoči-voči a ničia sa navzájom. Ale dr. kr.! i v tomto čase nenávisti Cirkev ostala útočišťom národov, ktoré sa sťa deti okolo svojej matky tulia, ked im nešťastie hrozí. I národy válčiace priznávajú Cirkvi veľkú silu, držia ju za obhajkyňa práva a spravedlivosti: pápežstvo má opäť veľký význam, aký malo v stredoveku, keď hralo svetový zástoj. A či je tomu nie tak? Kto pozorne číta noviny, vidí. že ná rody stoja oproti sebe divom válčení po eelej Europe, áno, na celom svete. Zdalo by sa. akoby sa svet otriasal vo svojich základoch, akoby sa chcel rozpadnúť. A tu v tom ohnivom zmätku národov, v tomto hrmiacom povetrí vyčnieva skala Petrova a na nej kňazská postava sv. Otca s krížom v ruke. Od pápeža vychádza svetlo; či ono bude vstaye zasvietif do sŕdc národov? Či sa mu to podarí, aby po čúvali na jeho slová? Alebo v tom hluku delovom nečujú jeho výstražných slov válčiace stránky? Viděly ho a počuly ho. Či ste nezbadali, že práve teraz vo svetovej vojne Anglicko po prvý raz od reformácie (odkedy odtrhlo sa od kat. Cirkvi) poslalo vyslanca k sv. Otcovi! A veľmi ani neradili sa k tomuto váž nemu kroku. Francúzsko! Roku 1904 roztrhlo všetky styky so sv. Stolicou. Je vám v živej pamäti, ako rozpustili všetky kláštory, ako habali majetky cirkevné, ako kláštorníci obojeho pohlavia rozišli sa po celom svete hľadať si živobytie. A dnes, vo svetovej válke, opäť hľadá Francúzsko styk so sv. Stolicou. Jak ťažko musela sa dať vláda na tento krok, ked prevahu v nej majú slobodornurári a židia. A ked predsa držia za potrebné mať diplomatické spojenie so sv. Stolicou, čo z toho vysvitá iné. ako, že sv. Stolica má u nich velký význam pre vplyv v obhajovaní práva, spravedlivosti a pokoja. Nekatolícke štáty, Švédsko, Hollandskom Rumunsko, Turecko zaviedly počas vojny diplomatické spojenie so sv. Stolicou a samé Rusko tiež ho uviedlo do života. Povážte ďalej tú okolnosť, ako všetok svet striehne na slová sv. Otca. a keď by ho aj talianska vláda upodozrievala, že nadŕža s nepriateľom, ako odmieta podobné upodozrievanie. Viďte, keď mluví o vojne, ako jeho slová roznesú noviny po celom svete a rozväzujú o nich. lebo slovám sv. Otca pripisujú hlboký význam. Dr. kr.! Môže sa to stať z rôznych príčin, ale to je isté, že všetky vlády dnes hľadajú priateľstvo sv. Stolice. Tieto skutky viac kričia, než slová. Vlády ukázaly, že sv. Otec má veľkú moc, a my môžeme dodať že: "keby mu nebola bývala daná s hora; nemal by jej". Dľa svetového názoru na svete má len ten moc. kto má vojakov, kanóny, lode na mori a peniaze. Všetko ostatné je dnes bez ceny. bez významu. Jediný sv. Otec robí výnimku! Nevládne ničím z tých spomenutých vecí a predsa očakávanie národov hľadí na sv. Otca. Jeho ríša nie je z tohoto sveta, ačkoľvek je na tomto svete, jeho moc je inakšia, než mocnárov svetských, lebo on ma moc s hora, on je duchovným mocnárom. Jaky význam majú národné Církve (na pr. ruská, anglická atd.) v tejto svetovej vojne? Ani sa nepokúsia podať radu alebo nejaký návrh. Ony samé vedia, že čo by z nich vyšlo, samosebou bolo by to podozrivé u nepriateľa, bo ony sa musia pridŕžať len svojho národa, svojej vlády a nemohly by byť nestrannými. Len na jedného počúvajú, na slovo sv. Otca! Duchovný, pastiersky úrad je Cirkvi sverený od samého B. Spasiteľa. On má povinnosť a právo dohliadať, napomínať všetkých panovníkov, všetky vlády. Pápežovi — sťa Bohom ustanovenému najvyššiemu sudcovi a vysvetľovateľovi večného Zákona — nastáva povinnosť vyriecť, že nikto nesmie uraziť právo. „A ja sa osvedčujem —- tak praví on v jednej pred kardinálmi povedanej reči, — zjavne a bez okolkovania, že na ktorejkoľvek strane zbadám bezprávie, neprestanem kričať proti nemu!" On upozornil vlády na zodpovednosť, ktorú nesú pred Bo hom za dlhotrvajúcu vojnu. Kto by mal karhať barbarstvo a výstupky, ked sv. Otec tjie?. A či národy sa nemajú tešiť z čin nosti sv. Otca? Nemámeni zato ďakovať Bohu, že ešte i posiaľ je niekto, ktorý stojí nad stránkami a kto bezprávie pomenuje svojim menom a neberie ohľad na tú stránku, ktorá bezprávie činí. Ked z Talianska šly žaloby, akoby naši zle zachádzali s ta lianskymi zajatci a dopočul sa o nich i sv. Otec. hneď poveril viedenského svojho nunciusa kardinála Skapineliho, aby preskú ma! vec, čo on aj učinil, a dokázaly sa žaloby bezzákladnými. Pápež sa najviac namáha, aby vyprostredkoval pokoj. Darmo je, pokoj na svete sa nedá mysleť bez "kniežaťa pokoja". Bez pápeža chceť utvoriť pokoj, znamená stavať dom na piesku bez základov. Sv. Otec Benedik XV. je odporúčaný — ako najviac namáhajúci sa o pokoj svetový — na nobelskú odmenu, ktorá obnáša viac než 100.000 korún. Teda všetci štátnici a pacifisti dávajú sv. Otcovi to najkrajšie svedectvo, že on má najväčšie zásluhy o pokoj. Prvým posolstvom Božského Spasiteľa na tento svet pri chádzajúceho, jeho pozdrav, ktorým učeníkov pozdravoval po svojom vzkriesení bol: ..pokoj vám". A to je napomínanie a vo lanie i jeho námestníka, rímskeho Otca: „Pokoj!" Dôrazne pro sil a napomínal už viac krát" o pokoj. Vo výročný deň od vy puknutia vojny mluvil opravdu z otcovského srdca, prosiac a za prisahajúc: "Bratská krv je to, čo po zemi a v morách tečie", a potom pýta sa. prečo by nebola možná porada a výmena myšlienok? Požehnaný buď, kto prvý zdvihne olivovú ratolesť, podá pravicu nepriateľovi a uzavře s ním rozumné podmienky pokoja! Pomyslite na jeho neúnavnú prácu o pokoj, na oné tisíce vymenených zajatcov, ktorí návrat do domovov môžu ďakovať je ďme sv. Otcovi. Pomyslite na tú jeho starostlivosť, aby posta- venie ranených zajatcov učinil znesiteľným, na tií ustanovizeň o zmiznutých, ktorú na jeho pokyn zariadili. Docielil i to, aby vo Švajčiarsku pre zotavujúcich nemocných zajatcov všetkých válčiacich štátov zariadila sa útulňa. Na tie obnovy, ktoré pre utíšenie biedy vojnou navštíveným krajinám udeloval. Sv. Otec sa ale nielen o živé. ale aj o mrtvé obety vojny stará. Poneváč tých obetí na mladých životoch je toľko, že čo svet svetom stojí, toľko životov ešte nepadlo: i srdce sv. Otca vy našlo spôsob úľavy pre padlých vojakov. Dovolil totiž, aby v den Dušičiek každý oltár mal výhodu oltára odpustkového — privilegovaného — totiž plnomocných odpustkov sú účastné tie duše. za ktoré sa na tom oltári slúži sv. omša. Jeho otcovskému srdcu ani toho nebolo dost. Dovolil, aby v deň dušičiek každý kňaz mohol slúžiť tri sv. omše; jedmi za všetky duše v očistci, druhú za koho on chce, tretiu sv. omšu vyhradil si sv. Otec pre seba, aby sa slúžila na jeho úmysel. Koľko omší sa teda odslúži na úmysel sv. Otca! A ten je šľachetný, lebo cieli uľavenie dušiam padlých vojakov vo svetovej vojne. Preto povďačnýin srdcom pamätajte na sv. Otca. ktorý opravdu otcovsky stará sa o blaho jak časné tak i duševné svojich veriacich, živých i zosnulých v Pánu. Niektorí um zazlievali, že má srdce i oproti našim nepriateľom. Ale jaké krátkozraké, nekresťanské smýšľanie je to. ved keď by íak nejedna!, čí by sa prikročilo jednúc k pokoju? Či je on nie najblaženejším duchovným pastierom všetkých kresťanov? Ci on nemá veriacich v každej krajine? Naša Cirkev je nie národnou cirkvou jednej krajiny: ona je pre všetky národy, pre všetky časy, preto sa volá katolíckou, všeobecnou Cirkvou. Ona je tým stromom, pod jehožto tôňou všetci sa môžu ukryť, na jehožto ratolestiach všetky národy majú miesta. Preto má byť posilnená naša viera počas vojny v Božské poslanie sv. Církve a pápežstva. Tak zrejme nikdy nepoznal ešte svet význam rímskej stolice, ako teraz. Upevnená bude ale zároveň i láska naša a prítulnosť k sv. Otcovi. S dôverou môžeme hľadel do budúcnosti ohľadom Cirkve i na sv. stolicu rímsku. Kristus Pán tak si predstavoval svoju Cirkev, keď ju porovnal so zrnom horčičným, na jehož ratolestiach vtáci nebeskí majú přebývať, pod jehožto tôňou všetky národy sveta majú v pokoji nažívať, aby pod vedením jej dostali sa do lepšej vlasti blaženej, kde večný pokoj prebýva. Amen. |