Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný pastier |
| Autor : | Karol Nečesálek. |
| Rok : | 1918 |
| Číslo : | 11-12 |
| Názov článku : | NA XXIII. NEDEĽU PO SV. DUCHU. |
| Text článku : | Sviatosť Oltárna v terajšej válke. „Pane, dcéra moja teraz umrela, ale poď, vlož ruku svoju na ňu a bude žit." Mat. 9, 18. Velikú dôveru malo knieža v dnešnom evanjeliume spomínané k Pánu Ježišovi, keď ho súrne prosilo, aby čím skôr prišiel a vzkriesil jeho dcéru. Ani sa nesklamal. Pán Ježiš skutočne prinavrátil jej život a dievča vstalo. Prečo nekoná Pán Ježiš i dnes podobné divy? Prečo nepoteší mnohých, ktorých synovia, mužovia padli na bojišti? Takéto otázky môžu po ložiť ľudia, ktorí sú veľmi oddaní pozemským veciam. Za časov Krista Pána, kým ľudia len v tomto zemskom živote hľadali blaženosť, ovšem také zázraky boly potrebné, aby ich k duševným, nebeským veciam pozdvihly. Dnes, keď kto učenie kresťanské verí, že sme tu len do času, aby sme si zásluhy získali pre nebo. tomu je smrť iba vyslobodením, keď za toto slzavé údolie obsiahne radosti nebeské, ktoré nepominú nikdy. Žeby ale podivne nepôsobil Pán Ježiš, aby nášho ducha pozdvihnul k sebe, to nestojí. Vidieť z príbehu samej vojny. Na bojišti pri Sarburgu nachodí sa zvláštny obraz: Na vyvýšenom mieste za dedinou vypínal sa vysoký kríž pred vojnou. Hneď v prvom roku vojny v auguste dostal sa tento kríž do šrapnelového ohňa. Jeden kus roztrhaného náboja odrazil kríž zpod Spasiteľa, kým podoba samého Krista Pána na podiv ostala viseť na podklade, ako keď by sa nič nebolo stalo. Ešte po roku rozprestiera Spasiteľ obe svoje ruky k nebu, ako by oboma rukami prosil Otca nebeského o milosť a smilovanie. Nábožní obyvatelia, ktorí sú dennými divákmi tohoto podivného zjavu, ho voria: „Pán odňal nám kríž vojny z nášho kraja, ale Spasiteľ ostal s nami." Podobné sa stalo i v Karpatoch neďaleko dediny Zborova. Áno, Kristus ostal s nami i počas vojny. On ostal s nami nielen na obraze, ale ostáva s nami v skutočnosti, vo velebnej Sviatosti Oltárnej. Otvorme dnes knihu historie vojny svetovej a rozjímajme, čo znamená Božský Spasiteľ pre nás vo velebnej Sviatosti Ol tárnej i počas vojny. Ona je nám zbraňou, ktorá nás chráni a nám v týchto kruš ných časoch pomáha. 1. Co podáva Spasiteľ nám tu doma bydliacim? Jak chu dobné, jak prázdné by boly naše kostoly počas vojny, keď by sme nemali nášho Spasiteľa tu v svätostánku?! My sa shroma žďujeme každý deň okolo neho. On každý deň v sv. omši sostupuje medzi nás, teší nás a dodáva trpezlivosti. Koľko požehna nia a milosti padá z tichých modlitieb pred vel. Sviatosťou Oltárnou pre našich bojovníkov. Ja cítim denne výsledky tvojej modlitby", píše jeden vojak svojej žene. „Príde neraz hodina, kde sa tak tíško cítim a naberám potechy a dôvery v Boha." To sú, hľa, tie hodinky, v ktorých nábožná manželka vzdychá k Bohu a modlí sa v kostole za svojho manžela. „Včera vo sviatok Božsk. Srdca musela si sa za mňa veľmi modliť", píše iný. 2. Avšak nielen my máme nášho Spasiteľa doma: On spre vádza veriacich bojovníkov i v boji. Jak často dá sa to čítať z listov vojakov, že mali služby Božie v poli: „Jak veľká bola naša radosť,, keď do opusteného dedinského kostola s každej strany hrnuli sa vojaci, a s akou nábožnosťou modlili sa oni a spievali!" Tak si vedia vážiť vojaci na bojišti vel. Sviatosť Ol tárnu. Takmer kapličky si stavajú v zákopách podzemných. „Kostol dediny N. — píše jeden vojak — bol rozrúcaný. My sme si vykopali do vrchu kaplnku. Podlahu sme ozdobili vetvičkami jedľovými. Po tri dni v týždni od siedmej ráno do šiestej večer bola vystavená velebná Sviatosť Oltárna, a kaplnka bola vždy vojakmi preplnená. Zmestilo sa do nej tridsať osôb. Videl sum kamarátov, čo tri-štyri razy denne šli na poklonu. Za tie štyri týždne, čo som tam strávil — píše on — z našej posádky každý prijal raz i dva razy Sviatosť Oltárnu. I v noci bola kapia otvo rená a pri vchode stála stráž. Dobrovoľne hlásili sme sa po dva ja na stráž. Každé dve hodiny sme sa premieňali." Vonku v poli precíti človek, aký význam má modlitba. Na bojišti si vie len oceniť vojín, čo je mu hodná prev. Sviatosť Oltárna. 3. Kto Je vojakovi najlepším priateľom v prostred beja? Keď guľky sťa ľadovec pršia, keď sa náboje kanónové celým rachotom svojím v povetrí trhajú: vnútorný pokoj tu len ten cíti v srdci svojom, ktorý dušu svoju očistil od hriechu a sa spojil so svojím Spasiteľom vo velebnej Sviatosti Oltárnej. Tá ho pozbaví strachu pred smrťou. Známa je nábožnosť našich Slovákov v pokojných časoch. A ked sa pýtame teraz: „Kto vám dal vo válke odvahy, trpezli vosti a smelosti?" oni nám odpovedia: „Posilu čerpali sme všetci zo spoločného prameňa Spasiteľovho, ktorého sme doma prijali po odbavenej životnej spovedi: i tu sa ho pevne pridŕžame v boji, aby sme ho hriechom nevyhnali z nášho srdca." Podobne i Eliáš prorok — keď už bol na smrť strápený od prenasledovania bezbožnej kráľovnej Jezabele, žiadal si radšej smrť, než taký život — po užití zázračného chleba, ktorý mu anjel doniesol, vstal a šiel za 40 dní a 40 nocí. kým neprišiel k vrchu svätému Horeb. Veriaci vojak požíva nebeského chleba a zázračne posil nený chodí neohrožené uprostred ohňa smrti. Opravdu, sv. pri jímanie je najlepším vojenským chlebom pre dušu po duševnom pokrme dychtiacu. 4. Koľkú potěchu dodáva Ježiš vo vel. Sviatosti Oltárnej i raneným bojovníkom! Jeden vojak následkom šrapnelového vý strelu utratil zrak oboch očú. Nikdy viac nemal uzrieť svetla Bo žieho. Kňaz. ktorý ho zaopatřoval, chcel ho tešiť v biednom jeho stave, ale on odpovedal spokojne: „Tu vnútri v duši niet žiadnej tmy, tu je všetko jasné a osvetiené: dnes prijal som milého Pána Boha." Iný vojak mal obe nohy odrezané, ruku dokaličenú; ústa rozddrúzgané, avšak uprostred všetkých svojich bolestí nachodí potechu vo sv. prijmaní, ktoré si každodenne žiada a ktoré mu v malých čiastočkách s vodou podávané bolo. V čas pokoja bol on v obci pytlákom, pred odvodom však činil pokánie k radosti celej obce. Skrotený boľasťou a posilnený sviatosťami, hovoril: Ako Boh chce! On je Pán! Či je sväté prijímanie tomu na dobrú cestu obrátenému a zranenému vojínovi nie záloliom slávneho vzkriesenia a večného spasenia? Nemôže onen veriaci vojín so sv. Jóbom zvolať: „Ja viem. že Vykupiteľ môj žije a že v po sledný deň opäf vstanem z mrtvých a opäf odený budem kožou svojou a v tele mojom uzrem Spasiteľa svojho"?! V deň súdny uzre opäf jeho zakalené oko Boha svojho a rozdnizgané údy budú sa zasa zdravé tešiť v Bohu svojom. 5. Zvláštne ale pre zomierajúceho vojaka akú potechu skrýva vel. Sviatosť Oltárna! Ked by sa našiel liek, ktorým by sme si mohli predĺžiť vek o päťdesiat, alebo sto rokov, či by srne nepocmja;; všetko možné, aby sme si zaopatrili tento liek? Ja znám pokrm duševný. ktorým možno život duše nie o päťdesiat alebo sto rokov predĺžiť, ale ktorý dáva rovno život večný. A to je sv. prijímanie. Lebo sám Božský Spasiteľ vraví: ..Kto je moje telo a pije moju krv, ten má život večný a ja ho vzkriesim v deň posledný."' Opravdu, vy bratia v tejto vojne zo snulí, vy ste nie mrtví, vy ste živí, a poneváč ste zomreli hriechu a svetu, spojili ste sa vo sv. prijímaní s Ježišom Kristom: teraz ste s ním už spojení na veky v nebi. 6. Požehnanie vel. Sviatosti Oltárnej siaha ešte i za hrob. Snád už nikto nepozná hroby mnohých hrdinov, snáď ich telo na tisíc kusov roztrhal šrapnel, trúchlivá rodina však side sa v kostole na omšu svätú, kňaz pristúpi k oltáru a on udelí potěchu srdcu plačúcich, a s druhej strany uzdravuje svojou milosťou dušu zomrelého vojína, očisťuje ho od škvŕn hriechov, vyslobo dzuje ho z očistca a obdarúva ho korunou večnej slávy. Vo velebnej Sviatosti Oltárnej vyplní sa slovo Pánovo: Aj hľa! ja budem s vami až do skonania sveta. Božský Spasiteľ vo vel. Sviatosti zostáva s nami v týchto krušných časoch vojny. Vojaci než idú do boja. prv očistia duše svoje od hriechov a spoja sa s Kristom Pánom vo sv. prijímaní. Oni nezapomenu volať za Pánom Ježišom slovami kniežaťa: "Pane, pod, vlož na moju dcéru ruku. a bude živá. Vlož ru ku na hriešnu dušu moju. skrze kňaza udeľ jej rozhrešenia, sv. prijímania, a ona bude žiť." Vonku na krvavom bojišti Ježí vojín ťažko ranený, leží až do tmavej noci. Cíti sa byť opusteným, a predsa sfa milosrdný Samaritán stojí pri ňom Spasiteľ a vlieva do rán jeho oleja a vína. Koľké vrelé - slzy vylievajú sa nielen na bojišti, ale ai doma v krajine! A či nežije Spasiteľ vo vel. Sviatosti Oltárnej i pre tých, čo sú doma? Počuj, ako volá k žene: Dcéro. dúfaj, viera ťa uzdravila, — poneváč táto mala tak pevnú vieru v moc Ježiša, že neváhala riecť: „Keď sa len dotknem jeho rúcha, budem uzdravená." Viď, ako pospiecha Ježiš do domu kniežaťa, aby ho potešil a prinavrátil mu dcéru k životu pre jeho silnú vieru v slová Je žišove! Obyvatelia námorného prístavu Ostende v Belgii boli hode nou bombou v noci zo spánku nočného vyrušení. So založenými rukami stojí tam jeden obchodník pred svojím obchodom, do ktorého vrazila bomba, všetko zničila, len na prvom poschodí na podstavci neporušené stojí obraz Spasiteľa. Za tridsať rokov — zvolal obchodník — stái tu tento Kristus, a zostal i v túto noc neporušený. To je to všetko, čo z môjho obchodu zostalo! Jak mnohý musí s oným obchodníkom zvolať počas sveto vej vojny: všetko sopi ztratil: syna som ztratil, muža som ztra tila, otca sme ztratili, a s nimi je všetko ztratené. Ale či nemu síme pridať k našej poteche: Kristus Pán nám ostal predsa vo velebnej Sviatosti Oltárnej?! Denný chlebíček sa nám ukrátil a len skrovné sa nám ho dostáva: veľkú starosť musíme mať, aby sa nám ho na budúce ušlo. Ale chleba nebeského dostáva sa nám dostatočne. Ešte kvitne v záhrade Církve svätej strom života. Hlaďme požívať ovocia jeho. a vtedy spojení s Kristom budeme cítiť jeho mocnú ruku a požehnanie a nebudeme sa viac domáhať zázrakov v dnešnom sv. evanjeliume spomínaných, dobre vediac, že kto jie telo Božie, ostáva v Kristu Pánu a On v ňom. Kde. ale prebýva Kristus, tam ostáva pokoj, požehnanie a napokon život večný. Amen. |