Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Duchovný Pastier |
| Autor : | Karol Nečešálek |
| Rok : | 1918 |
| Číslo : | 3 |
| Názov článku : | REČ SOBÁŠNA |
| Text článku : | ktorú povedal v chráme búrskosvätopeterskom 13. júna 1915. Karol Nečešálek,miestny farár, keď si bral tamejší p. rechtor Alexander Holovic dcéru p. notára b.-peterského, slečnu Alžbetu Szilaveczky. Drahí shromáždění kresťania! Udalosti svetovej vojny musely prísť, aby sme mohli byť svedkami dnešného svadobného obradu. Kto vie, koľko rokov bolo by ešte pominulo rozvažováním: ženiť sa, či neženiť? Obava povolania do vojny učinila rozväzovaniu koniec: Mám padnúť vo vojne, padnúť v zapomenutie? Mám nechať vekom klesajúcu matku bez pomoci? Mám bez potomka zahynúť? Nik nemal by za mnou zaplakať? Ožením sa! Aspoň bude voľakto, kto si na mňa spomenie s „Otčenášom". To rozhodlo, a úmyseľ vidíme teraz už uskutočnený. Koho si vziať? To bola iná otázka. U ktorej nájdem hľadaných sedem „p", ktoré mi toľké starosti robievaly? Zpomedzi toľkých krásnych čností rozhodovalo jedno „p", nad iné: pobožnosť, v ktorom našiel ženích záruku, že popri ňom zmiznú veškeré nedostatky a rozdiele, ktoré ináč mohly by stav manželský učiniť trpkým. Pri nábožnej povahe je záruka pokoja v rodine, že tam červ rôznic nezavŕta sa. Pri pobožnosti láska nikda neochladne, ani vernosť neochabne. Nevesta v kruhu rodičovskom v pobožnosti bola vychovaná: prvky učenia náboženského mojimi ústami rozsiate, kláštornou výchovou sa tak hlboko zakorenily, že táto čnosť ozdobuje: pannu poctivú, peknú, pokornú, poslušnú, pracovitú a pri tom i peňažitú. Chýbalo iba jedno slovíčko zo stránky vyhliadnutej, to „áno", lebo ovšem nevesta má rozhodujúce slovo. Čo jej dodalo tej odvahy, aby ženíchovi vekom od nej odchylnému venovala tej pozornosti, že pre neho je v stave opustiť otca i matku a pridružiť sa k manželovi svojmu, aby jeho milovala nad tamtých a stala sa družkou života p. rechtorovho? Ona, diplomovaná učiteľka, zbadala vychovateľskú prácu ženíchovu, na ktorom poli žal neraz vavríny vyznačenia. Ona ho vidí klesať pod ťarchou práce hospodárskej a spoločenskej za ľud pri oboch spolkoch (potravnom a úverkovom); pre ktoré účinkovanie získal si všeobecnej úcty v kruhoch kňazských i u svetských intelligentov. Ona obdivuje jeho stálosť v započatej činnosti, že vzdor nevďaku ľudu a prenasledovaniu až do krvi tu doma - nezrieka sa ani na budúce napomáhať dobrobyt ľudu. Za tomu venovala svoj mladistvý vek, svoje vlohy, jemu chce byť oporou a potechou a nedala sa omámiť leskom šabličky pri papršleku slnka sa jagajúcej, na boku rovnošaty dôstojníka. Rozhodovalo i tu zase len to jedno „p", a to isté: pobožnosť ženíchova, že v tom víre svetovom, kde mnohí, akonáhle sa im zablyskne šťastie a dobrobyt: opúšťajú Boha, zapomínajú na povinnosti náboženské, zanedbávajú dušu a spasenie, sú kameňom pohoršenia svojej družke života, — kdežto mali by slúžiť za príklad bohumilým životom jeden druhému, — a vrhajú sa do náručia chlipnosti; keď videla s druhej strany u ženícha, že nábožnosťou sa len otužuje k ďalšiemu boju voči závistlivým neprajníkom, povedala si sama v sebe: S týmto človekom rada bych sdieľaťa osud svojho života, a vzdor námietkam rodičovským, tento si zaslúži môjho svolenia: „áno", abych k nemu išla za manželku. A teraz, hľa! vidíme, že sú už svoji! Sprevádzaní rodičovským požehnaním, pamätliví súc na slová Písma sv.: „Požehnanie otcovo stavia domy synov; zlorečenie matkino rúca ich"— prijatím veľkej sviatosti stavu manželského, nerozlučiteľného toho sväzku — a obohatení požehnaním sv. Cirkve, opatrení ste toľkými milosťami, aké sa len vyžadujú k vykonaniu veľkých povinností v stave manželskom oproti sebe a vašim potomkom. V tom máte záruku a základ vášho budúceho šťastia, ak si ho len dobrovoľne nepokalíte. Práve preto vážte si prednosti duševné navzájom i na budúcne. Nech vaša nábožnosť svieti sťa vzor nielen v rodine, ale aj iným. My, ktorých Boh za predstavených ľudu povolal, sme sťa svieca postavená na svieceň, aby sme svietili príkladom dobrých skutkov aj iným, a títo zato velebili Otca nášho; ktorý je v nebesiach. Milujte sa navzájom tou láskou, akou miloval Kristus Pán Cirkev svoju, že za ňu i život svoj dal. Sľubný prsteň nech vás upomína vždy na nezlomnú vernosť, ktorú ste si sľúbili a prísahou i potvrdili. Buďte si svorní v domácom kruhu. A keď by aj zatienil obláčok nedorozumenia slnko jednoty: nechoďte s tým na ulicu, aby maľučké nedorozumenie nevzrástlo z komára na vola. Buďte mojimi horlivými farníkmi i naďalej; pobožnosť budiž vám vodítkom v slastiach i strastiach na ceste pozemského putovania, kým neobsiahnete konečný cieľ vášho života — pre ktorý sa i beriete jeden druhého — radosti nebeské. Keď vám teraz, drahý priateľu môj, blahoželám k vašej neveste, ktorú ste si dľa srdca vášho zvolili, blahoželám zároveň i neveste k takému ženíchovi, komu podobného sotva by bola mohla nájsť v týchto búrlivých časoch. Blahoželám ale i rodičom, že dostali zaťa, ktorý požíval za 23 rokov moju úplnú dôveru a priateľstvo. Teraz on je už váš, rodinné sväzky ho budú teraz viazať k vám. Moje strasti a slasti boly jeho strasťami a slasťami: spolu sme pracovali za ľud, naša radosť bola čím viac urobiť v prospech nášho ľudu, a že sme nezaháľali, dosvedčujú výsledky, na ktoré môžeme byť hrdými. Buďte hrdými, že ste sverili dieťa vaše mužovi zkúsenému, pracovitému, zbožnému. A ty, nevesto, buď oporou vo veku klesajúcej už novej matke tvojej. Teba si ženích vyvolil za pomocnicu k boku svojej matky, abys' bola jej chlúbou, radosťou, potechou. Prijmi ochotne túto novú povinnosť svoju, aby jej požehnanie sprevádzalo tvoj život, ktoré bude základom domáceho šťastia. Prv, než bych vás s mojím požehnaním prepustil z tohoto stánku Božieho tešiť sa s tešiacimi, musím prízvukovať tú okolnosť, ktorú som spomenul na začiatku: nebyť vojny, nebude ani svadby, ale znovu tvrdím, že nebyť vojny, keby vzdor tomu bola svadba, vtedy počet hosťov nebol by taký skromný, ale vzrástol by tak, že by svadobný dom nebol v stave ich prijať, lebo i nevoláni by prišli zablahoželať šťastlivému novomanželskému páru. Čítal som v Písme svätom, že keď krá! Dávid, meškajúci v Jeruzaleme, napádal Amalekitov, žil v Jeruzaleme istý Uriaš Hetejský, ktorý mal manželku neobyčajnej krásy. I požíval tento Uriaš priateľstvo Davidovo, a pozval ho David k sebe na hostinu. A Uriaš čo na to? „Pane kráľu! Archa úmluvy, celý Izrael, Juda je na bitevnom poli v šiatroch. I hlavný vojvoda Joab a sluhovia tvoji bývajú pod nebom. A ja mám sa kochať v kruhu tvojej rodiny, sedeť za kráľovským stolom, požívať hostinu kráľovskú, tešiť sa so svojou manželkou a v lahôdkach sa kochať? Na spasenie duše tvojej! — neučiním toho!" Porozumejte tomu podobenstvu. Je vojna. Na stá mojich duchovných dietok je pod holým nebom, alebo v stánkoch, v zákopách strelných ratujú si život proti strelám nepriateľa. Početní už vykrvácali, a ostatní krvácajú i dnes za nás všetkých. Dnes je ale zároveň i svadba v čas váľky svetovej, a jakokoľvek odbavuje sa v hraniciach skromnosti: predsa oči všetkých mojich duchovných dietok hľadia na svojho duchovného pastiera, aké stanovisko zaujme na svadbe ich duchovný otec. A poneváč mám aj iné ovečky, ktoré smútia, kým sa tu prítomné radujú, musím brať ohľad aj na tamtie smútiace a nezúčastniť sa svadobných radovánok. A keď aj vzdialený telom,duchom beriem účasť na vašej slávnosti. Toto spomínam len preto, abych už vopred zavrátil reči, ktoré by mohly z mojej neprítomnosti na svadbe povstať. A preto tešte sa v skromnom krúžku vašom v tichosti a majte ohľad na smutné časy, aby city spoluobyvateľov, ktorí majú synov na bojištiach, nad vaším prílišným veselením sa neurazily. Boh nech vás sprevádza na cestách života vášho. A požehnanie Božie buď s vami vždycky vo mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen. |