Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Dr. Pavol Beňuška |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 3 |
| Názov článku : | Nová úmluva |
| Text článku : | Nová úmluva. Dr. Pavol B e ň u š k a. Keď Ježiš podával kalich, povedal: „Pite z toho všetci, toto je krv moja (novej) úmluvy.. ."1 Pavol a Lukáš majú iné formuly „Tento kalich je nová úmluva v mojej krvi ..2" Aký je význam dôležitého slova „úmluva"? Načim uviesť najprv, že medzi formulou Matúša a Marka na jednej strane, Lukáša a Pavla na strane druhej, rozdiel je viac vo výrazoch ako v podstate ich významu. Prví dvaja kladú väčšiu váhu na príčinu — krv —, ktorá spečaťuje úmluvu, druhí dvaja zase vyzdvihujú výsledok, — úmluvu — v krvi spečatený.3 Preklad „d i a d é k e" na úmluvu, zmluvu. je odôvodnený proti iným pokusom,4 najmä textom Exodu XXIV, 8, na ktorý Ježiš naráža, a i známym proroctvom Jeremiášovým.5 Exodus opisuje slávnostnú chvíľu, v ktorej na úpätí vrchu Sinai spečatená bola úmluva medzi Bohom a Izraelom. Mojžiš na výzvu božiu priblížil sa k Jahve a priniesol s hory „všetky rozkazy a zákony"; celý ľud izraelský súhlasne odpovedal, že bude plniť príkazy Jehova. Zavčas rána Mojžiš postavil na úpätí vrchu oltár a v prítomnosti ľudu priniesol Bohu obetu Ľudu prečítal „knihu úmluvy"; tento zasa slávnostne sľúbil, že bude zachovávať všetko, čo Jahve prikázal. Nato Mojžiš krvou obetovaných zvierat pokropil ľud a povedal: „Hľa, krv úmluvy, čo Jahve uzavrel s vami o všetkých týchto slovách." Ľud izraelský prostredníctvom Mojžišovým uzavrel s Bohom zmluvu, ktorá bola spečatená, pokropená krvou obetných zvierat. Ježiš je nový Mojžiš, ktorý prišiel doplniť staré zákony, dať „nové víno", nový zákon boží. A ako kedysi ľud izraelský na úpätí Sinai prijal zákon, čo mu Mojžiš predložil, tak i učeníci, bunka to nového vyvoleného národa, „našli slová života večného"6 u Ježiša, tie prijali a jemu sľúbili vernosť.7 Mojžiš uzavrel úmluvu a potvrdil ju krvou obetujúcich zvierat; Ježiš uzaviera tiež nový pakt, novú úmluvu. Nepotvrdzuje ju však v krvi zvierat, ale vo svojej vlastnej: „Toto je moja krv úmluvy. Toto je úmluva v mojej krvi." Je teda podobnosť medzi úkonmi na úpätí Sinai a vo večeradle: v oboch prípadoch uzatvára sa zmluva a potvrdzuje sa krvou. Je len prirodzené, že pakt uzavretý Ježišom je nová úmluva, „kainé diadéke"; výraz, ktorý sa vyskytuje u Pavla a Lukáša zhoduje sa s celou ekonómiou evanjelia, ktoré je nová blahá zvesť pre ľudstvo. Ježiš uskutočnil proroctvo Jeremiášovo:8 „Hľa, prichádzajú dni, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Judu novú úmluvu . .." Táto nová úmluva veľmi predstihuje pakt, čo Jahve uzavrel s vyvoleným národom na úpätí Sinai, keď vyviedol ľud svoj z Egypta. Túto úmluvu zrušili; nový pakt bude charakterizovaný tým, že zákon boží nebude len vonkajším predpisom, ale vpísaný bude do sŕdc ľudských a všetci ľudia spoznajú Boha. Boh bude patriť svojmu ľudu a ľud jemu. Ježiš je prostredníkom novej úmluvy. List k Židom mu túto úlohu priamo pripisuje a potvrdzuje svoje tvrdenie práve textom proroka Jeremiáša.9 Z uvedeného vysvitá, že výraz „diadéke'' nemožno preložiť priateľstvo, bratské spojenie alebo závet. Pravda, tento výraz má v Písme svätom často aj zmysel testament, závet;10 práve preto načim dobre skúmať súvis. Také je pravidlo, ak chceme správne vystihnúť zmysel ľudskej reči. Niet pochyby o tom, že vo vzťahu s Exodom11 a Jeremiášom12 ide aj pri poslednej večeri o dvojstrannú zmluvu. Tento vzťah je tým oprávnenejši, že u Pavla a Lukáša je reč o novej úmluve. No túto novú úmluvu možno pokladať aj za posledný dar Ježišov, daný nám pred jeho smrťou. Takto zahrnuté sú oba významy.13 Eucharistia — obeta. Krv úmluvy podľa Exodu bola krvou obetnou, z obetných zvierat. Aj Ježiš uzatvára novú úmluvu v krvi, spečaťuje ju svojou krvou, ktorú podáva za nápoj svojim učeníkom. A ako stará úmluva spečatená bola krvou obetnou, podobne uzatvára sa i nová zmluva. V Eucharistickom nápoji učeníci prijímajú krv obetnú. O akú obetu tu ide? Podľa Pavla Ježiš povedal: „Moje telo za vás", podľa Lukáša ešte „telo, ktoré sa za vás dáva". Marek má: „Krv vyliata za mnohých." Matúš k tomu dodáva: „na odpustenie hriechov". Z paralelizmu, ktorý jestvuje medzi jednotlivými formulami, vzťahujúcimi sa na chlieb — telo a víno — krv, načim uzatvárať, že Ježiš myslí pri poslednej večeri na telo a krv obetovanú. „Krv vyliata, telo dané" naznačujú, že ide o smrť ponímanú ako obetu. Ježiš na kríži vylial svoju krv a tam dal svoje telo, tam sa obetoval. Je tu teda zmienka o utrpení kríža, ktoré sa poníma ako obeta.14 Táto myšlienka nijako nemusela byť prekvapujúca pre učeníkov. Veď Ježiš pred príchodom do Jeruzalema ich pripravoval na túto tragickú obetu,15 na jej spasiteľné účinky.16 A keď si spomenieme na Starý zákon, najmä na proroka Izaiáša17 na útrapy a smrť „služobníka Jahveho", na spasné účinky tohto utrpenia, význam slov Majstrových mohol im byť ešte zrejmejší. Ježiš zdôrazňuje, že jeho smrť je užitočná apoštolom a mnohým. Ale tento význam nevystihuje plný obsah jeho slov: „z a vás, za mnohých". Popri myšlienke osožnosti predložka „upés" má i význam: náhrady za... Ježišova smrť je nielen užitočná pre apoštolov a mnohých, ale Ježiš svojou smrťou dáva sa miesto nich.18 Matúš iba rozvádza túto myšlienku a jasnejšie ju vyjadruje, keď pridáva, že krv je vyliata „na odpustenie hriechov". Zaujímavé je, že výrazy „telo dané, krv vyliata" sú v prítomnom čase.19 Niektorí autori20 z toho usudzujú, že nevzťahujú sa na obetu kríža, lež na obeť, na mystické vyliatie krvi už pri poslednej večeri. Pravda, prítomný čas príčastí dáva akýsi podklad tomuto výkladu. Načim však uviesť, že gréčtina doby helémizmu rada používa prí1omný čas miesto budúceho, aby reč bola živšia.21 Tento spôsob vyjadrovania je tým oprávnenejší, keď ide o udalosti najbližšej budúcnosti, už temer súčasnej. Pri poslednej večeri umučenie Ježišovo sa už začína. Pravda, tuná ešte telo Ježišovo nie je zdrvené, krv jeho nie je vyliata. Preto je lepšie vzťahovať uvedené príčastia na smrť Ježišovu na kríži. I rozdelenie tela a krvi, o ktorých Ježiš hovorí, lepšie sa zhoduje s tým, keď tieto slová vzťahujeme na obetu kríža, kde strata života nastala vykrvácaním, oddelením tela a krvi. Predsa však aj pri poslednej večeri Ježiš sa už obetuje, už sa dáva ako obetný pokrm a ako obetný nápoj. Krvavá obeta, príde niečo neskôr; ale odteraz už pri večeri Ježiš obetuje sa Bohu nielen mysľou, srdcom alebo vôľou, „ale úkonom a vonkajšími slávnostnými a významnými slovami, ktoré zaznačené sú v Evanjeliu a u Pavla"22 Iba Lukáš a Pavol prinášajú ako integrálnu súčiastku opisu poslednej večere rozkaz Ježišov opakovať ju, aj to nie jednako. Lukáš ho uvádza pri rozdávaní chleba,23 Pavol dva razy, pri rozdávaní chleba a pri podávaní kalicha.24 Oba ho pripisujú Ježišovi a oba i označujú, aký ráz má mať toto opakovanie. „Toto čiňte na moju pamiatku." Pavol25 obšírnejšie uvádza, v akom zmysle majú veriaci chápať opakovanie Eucharistie: „Lebo kedykoľvek budete jesť tento chlieb alebo piť tento kalich, budete zvestovať smrť Pánovu..." Keď uvážime, že posledná večera smeruje k blížiacej sa smrti Ježišovej, že vlastne pri nej začína sa už tragické utrpenie, že pri nej Ježiš je už obetou, vtedy nie je ťažko pripustiť, že Pavol v správnom zmysle vysvetľuje slová Ježišove. Eucharistia takto je obrad, ktorý pripomína a opakuje smrť Ježišovu. 1Mat. 26, 28; Mar. 14, 24. 21 Kor. 11, 25; Luk. 22, 20. 3Porov. P. Prat, La Théologie de Saint Paul, 18., vyd. Paris 1930, sv. I., str. 148, ktorý odôvodňuje totožnosť oboch formúl. 4Porov. najmä A. Deissmann, Licht vom Osteň. 4. vyd., Tubingen 1923, ktorý prekladá nie ,úmluva", ale ako „jednostranné opatrenie, nariadenie", einseitige Verfugung. Porov. Goossens, spom. dielo, str. 180. 531, 31. 6Ján, 6, 69. 7Mat. 16, 16. 8Jerem. 31, 31 an. 9Žid. 8, 6—13. 10Porov. Ruch. stĺp. 810—811. 1124, 1—8. 1231, 31 an. 13Porov. Lagrange, EvangUe selon saint Mare.4. vyd., str. 379—380; Ruch, stlp. 811. 14Porov. Batiffol, spom. dielo 131. 15Mat. 20, 19. 16Mat. 20, 28; Mar. 10, 45. 1752, 13—53, 12. 18Užitočné je porovnať v tomto zmysle proroctvo Izaiášovo 53, 12. 19Vulgata má futurum „effundetur". Nútení sme prijať, že v dôležitých dogmatických textoch nie je vo Vulgáte nijaká chyba (Denz. 1787). Možno však pripustiť, že vo Vulgáte nie je vždy najvernejšie preložený pôvodný text. Porov. napr. Ruch, stĺp. 807. 20A. Lamiroy, De essentia ss. missae sacrificii, Louvain 1919, str. 21—24. 21V. Goossens, spom. dielo str. 186. 22Porov. Ruch, stlp. 806. Porov. tiež M. de la Taile, Mystérium Fidei, str. 39. „... jam actualiter sacratur Deo in ordine ad veram illam effusionem et mactationem futuram. Sicut Christus igitur hic et nunc transfertur in Dei mancipium, sic jam suae addicitur passioni." — Porov. tiež Lagrange,Evangile selon saint Mare, Paris 1911, str. 355—356. 23Luk. 22, 19. 241 Kor. 11, 24—25. 251 Kor. 11, 26. |