Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Svätá rodina |
| Autor : | Poslovenčil Pavel Macháček, kaplán. |
| Rok : | 1915 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | AGNUŠTEK |
| Text článku : | Vo francúzskej revolúcii, roku 1793 medzi vyhnanci bol jeden gróf, ktorému sa podarilo zachrániť majetok, zabezpečiť svoju rodinu pred revolucionármi (Danton, Marot, Robespier); tento rozpráva nasledujúcu udalosť. Už som bol dlhý čas v Paríži väzňom, trápne očakávajúc, kedy ma vezmú pod gilotínu. Jedno ráno vstúpil strážny žalára s dlhým menoslovom dnu a prečítal tých, čo sú na smrť odsúdení. Tak asi 50 mien prečítal, medzi nimi bolo aj moje. Strach a hrôza pojala všetkých. Jedni nariekali, druhí preklínali, iní zase ďakovali P. Bohu, že im uderila hodina vyslobodenia. Už všetcia opustili žalár, len ja som trochu zaostal. „Buďte na chvíľu trpezlivý," poviem strážnikovi, „v noci som ztratil agnuštek a bez toho nemôžem ísť." Agnuštek? Aký agnuštek? Môj agnuštek, odvetil som, netrpezlive hľadajúc v slame na ktorej som ležal. Napred zahrmel strážnik, ani minútu nečakám. Ach, smilujte sa ešte aspoň na jedinú minútu. Celý život som ho nosil na prsiach, a teraz na poslednej ceste nemôžem ... Žial nad ztrateným pokladom nedal mi ďalej hovoriť. Už som sa domnieval, že strážnika pochytí ukrutný hnev a zavolá stráž. Nestalo sa tak. Zostal trpezlivý, vľúdne sa zasmial, hovoriac: No, len zostaňte dnes bez agnušteka živý, zajtra pôjdete s agnuštekom pod gilotínu. Odišiel. Sotva zavrel dvere, zazrel som agnuštek. Kričal som za strážnikom, ale on ma už nedopočul. Od radosti bozkal som obraz P. Márie na agnušteku a tak som sa cítil, ako by ma Ona bola pred smrťou ochránila. Na druhý deň vstúpil nový strážnik do žalára s menoslovom. Prečítal mená na smrť odsúdených. Moje meno už tam nebolo. Prečo ? Neviem. Pravdepodobne mali ma už zaznačeného medzi uprchlíkmi, ktorí utiekli zo žalára. Cez celý týždeň bol som v trápnej neistote, čo so mnou bude. Na ôsmy deň v susedstve sa strhla veľká trma-vrma a bolo počuť ukrutný krik „horí". Razom otvoria sa dvere žalára; predošlý strážnik vstúpi dnu, zavolajúc: „Kto vládze nech uteká!" Všetci sme boli presvedčení, že oheň nevypuknul náhodou, ale schválne bol zapríčinený. Každý ponáhľal sa von dostať. Ja som prvý uprchol. Sotva som prešiel hlavným východom žalára, stráž obkľúčila žalár a pristavila východ väzňom. Tmavá noc mi tiež poskytla pomoc v tom nebezpečenstve. Za pár dní som dorazil k Rýnu, Pomocou priateľa môjho zosnulého otca, som sa dostal do Štrassburgu. Jedno ma morilo — túžba — vyhľadať svoju manželku a 10 i 12-ročné dcéry. Po mojom odsúdení zaumienili si opustiť Francúzsko a osadiť sa v jednom nemeckom mestečku. Oni si už boli akoby istí v tom, že som pod gilotínou dokončil. Usilovne som ich vyhľadával a nebolo kolo Rýnu mesta, dediny, kde by som sa nebol na nich dopytoval. Dva roky som ich hľadal bez výsledku. Pomaly ma už i nádej nehávala, že im dakedy na stopu príjdem. Za celý ten čas každodenne som chodieval na sv. OmŠu. Jednúc po sv. Omši, keď už veriaci z chrámu vyšli, ja som ešte obdivoval krásnu maľbu a utešené rezbárske diela v chráme. Medzi týmto obzeraním prišiel som do bočnej káplnky. Tu pred obrazom P. Márie sa modlila jedna v čiernom oblečená pani s dvoma dievčatkami. Pôneváč som bol asi na 15—20 krokov od nich, nepoznal som čisto tváre, ale prvé, čo mi prerazilo mysľou, bolo: toto sú tvoji príbuzní. Vyšiel som z káplnky do kostola, utiahol som sa v jednom kútiku, aby som ich nezbadaný pozorovať mohol. Za štvrť hodiny asi kľačali pred obrazom; potom vstali a poberali sa domov. Ó, kto by bol vstave opísať city, ktoré sa ma vtedy zmocnily! V nich som poznal moju manželku a dcéry. Dych vo mne zastal... Srdce mi tuho klopalo... Myslel som, že sa mi vyhorí ... skoro som s nôh padol. Zďaleka som ich nasledoval. Od domáceho ich pána, u ktorého bývali, som sa dozvedel, že sa už asi rok tuná zdržujú. Obávajúc sa, že by ich to moje nečakané a netušené objavenie sa neprekvapilo nebezpečne, ponáhľal som sa domov. Sadnul som ku stolu, napísal som manželke nasledovný list: „Priateľ Vášho vrelomilovaného manžela zdvorilé dáva Vám na vedomie, že manžel Váš žije a už dva roky Vás hľadá. Dúfam, že nezadlho budete mať to šťastie videť ho." 0pár dní poslal som zase tento list: „Váš vrelomilovaný manžel sa už dozvedel, kde sa zdržujete. Jestli mu to okolnosti dovolia, čím skôr sa zjaví vo Vašom milom krúžku." Obidva listy boly písané premeneným písmom, s nečitateľným podpisom. Na druhý deň ráno sme sa stretli. Nejdem opisovať city môjho srdca, nenájdem výrazov k tomu. Najprv sme vzdali vďaky prozreteľnosti Božskej, ktorá nás zachránila. Nezabudli sme sa poďakovať Panne Márii, ktorá ma pred gilotinou zázračne zachránila. Iposavád nosím agnuštek, ktorý mi zachránil život. Nosím ho na krku a nechcem, aby ma od neho či smrť, či hrob odlúčili. Tak skončil šľachetný gróf svoju históriu. |