Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Svätá rodina |
| Autor : | Dr. Jozef Tvrdý: |
| Rok : | 1915 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | Sláva! |
| Text článku : | A sprchlas', sišlas', hľa, ó, roso drahá, slietlas' s nív milostných, s blahých nebies stráň v tichunkú, svätú noc. Prišlas', ó, vlaha výšin sladkovonná v náš pokorný stán. Ach, neúpeli sme preds' darmo, márne nesmädili temnou púštou po tebe, ni nelkali túžbou v núdznej potrebe nekvilili trýzňou rty suchopárne . . . Sprchlas', roso zlatá, s nebies blankytu, vzbudiac k svitu údol nocou pokrytú. A svitlo. Oj svitlo bleskom jagavým, zorou spásonosnou zbronel mrazný lán, laz, svah, grúň odel sa rúchom jasavým, zpýrila sa vôkol tichozmrelá pláň. I chalúpka vetchá zplesá, zahorí i palác bohatý leskom vzplaneje, keď sa lúčotok tvoj slasťou rozleje a života tiesne v hĺbku ponorí. Prišlas', roso svätá, ó, sprchlas' láskou, techou neskonalou s nebeských sládkov. A osvieželi sme. Ni kvet povädlý: opojila sa ťa spráhla hruď naša; zbodrel srdca tlkot strasťou až skrahlý, ó, a schradlý duch náš plamom sa vznáša!... I napili sme sa; ach, zo studnice, z tvojho medo-zdroja vlahy životnej zhasili ret žízeň v krôpke trblotnej, ukojili bôle rmutom tonúce: že slza radostná okom sa z kmitá, nad príchodom tvojim, roso života. Nuž sláva Ti, Bože, oj sláva, sláva, žes' poslal nám rosu: Syna drahého ó, vďaka a chvála nech sa Ti vzdáva, žes' zažal nám Svetlo blesku pravého. Len sláva a sláva a večná chvála nech sa Ti ozýva velikým svetom, ó, nech sa povznáša orličím letom a dobrotou Tvojou nech šprihá, sála!... Na betlemských poliach ružosvit vstáva — nuž sláva Ti, Bože, oj sláva, sláva!... Boh sa nám javí v Evanjeliume ako služobník. V októbrovom čísle minulého ročníka „Svätej Rodiny“ sme pojednávali o tom, že človek v zákone Evanjeliuma obcuje s Bohom ako so svojím priateľom. I sme povedali, že je to pre človeka neslýchané vyznačenie. Áno, neslýchané vyznačenie; a predsa ani s týmto sa nevyčerpáva úplne dobrota a láska božia naproti človeku. Tu vám poviem viac; a nepohoršite sa, keď hovorím, že Evanjelium učinilo zrovna revolúciu, prevrat v obore bohovedy. Lebo veď Evanjelium ukazuje nám Boha ako slúžobníka, všemohúceho Pána, sťa otroka človeka, človeka ale, tohto bedára činí pánom a akoby stredobodom celého vesmíra. Istý ruský slobodný murár, súc naplnený nenávisťou naproti kresťanskému Bohu, žiadal, aby mu na jeho pomník dali vyryť slová luciferove „non serviam nebudem slúžiť" (takto sa sprotivil lucifer Pánu Bohu). Tento panák totižto nenávidel kresťanského Boha preto, že neuznáva človeka za rovnoprávneho činiteľa sebe, lež to žiada od človeka, aby Boha uznal za svojho Pána. Iste že nepovedal nič nového tým. Dávno pred stvorením človeka odbojný anjel-lucifer vyrieknul to válečné heslo naproti Bohu: „non serviam", nebudem slúžiť (Pánu Bohu). Tým samým vábil diabol aj prvých ľudí k prestúpeniu príkazu božieho a posmeloval i dodával vôle k odboju tým, že „budú jako Boh". Biedny ľudský tvore! chceš byť rovnoprávny s Bohom a nechceš mu byť poddaným ? Pomysli si: v Evanjeliume (zákone kresťanskom) Boh stáva sa poddaným, slúžobníkom človeka. Skrýva svoju božskú velebnosť a blíži sa čo mizerný človek, čo chudobný pocestný. Sťa žobrák s obnaženou hlavou a palicou v ruke, klopajúc na dvere hrdého paláca ľudského, prosí, aby ho prijal za sluhu. A slúži človeku verne. Polieva jeho vinice, rozmnožuje mu obilie, žehná stádo, uzdravuje nemocných, milostivým okom teší zarmútených. On mlčí, keď mu z púhej zábudlivosti 40 dní nedáš jesť. Keď nastane noc a ty sa berieš na sladký odpočinok, On bedlí nad tebou a sa za teba modlí. Vskutku, človeče, len ty si pánom, Boh ti je sluhom; čaká tvoj rozkaz, sleduje pokyn a mihnutie tvojho oka. Čože ale čaká od teba za tú bezpríkladnú svoju úslužnosť a vernosť? Nič, ako aby si kedy-tedy s ním dôverne prehovoril a zase vypočul i prijal jeho dobromyseľné rady. A keď ty, človeče, v sebevoľných rozmaroch a žartoch surovo ho napádaš, on pokorne mlčí, keď v zúrivosti bičom kliatby a zlorečenia sekáš, on v duchu na tom rozmýšľa, jako zachrániť tvoj večný život, trebárs vydaním svojho vlastného tela a života, trebárs vycedením do poslednej kvapky svojej krve. Opravdu, otrok, ktorý len jeden cieľ pred sebou má: slúžiť totižto až do posledného dychu života. Človeče, teraz sa ťa pýtam, či možno takémuto Bohu odkazovať spupne: „non serviam" nebudem Ti slúžiť? Neni možno! Tu hrdlo i ústa musia zamlknúť, ramená sa schýliť, kolená sa skloniť a kľaknúť na tie sväté šľapaje, po ktorých chodily jeho požehnané nohy; ústa zase sväté ruky bozkať a hlava klesnúť na to láskou plápolajúce srdce, ktoré na seba celkom zabudlo, seba celkom oddalo. Tou láskou zapálená a sväzkami takej lásky priputnaná a sputnaná duša nebude hovoriť: „nebudem ti slúžiť", lež celou úprimnosťou a oddanosťou šepotať: pane a kráľu, tebe chcem žiť, tebe slúžiť; tvoj byť v živote i po smrti. |