Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Dr. Pavol Beňuška |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 2 |
| Názov článku : | Eucharistia sviatosť |
| Text článku : | Eucharistia sviatosť. Dr. Pavol B e ň u š k a. Prv ako dal Ježiš chlieb a kalich s vínom svojim učeníkom, vďaky vzdával. Matúš a Marek majú pre požehnanie chleba výraz „eu1ogésas"; ďakovanie pred rozdávaním kalicha vyjadrujú výrazom „eucharistésas". Pavol a Lukáš týmto posledným slovesom vyjadrujú požehnanie chleba; požehnanie a rozdanie kalicha uvádzajú: „similiter et calicem". Matúš a Marek striedavo používajú dve slová pre tú istú činnosť, ktorú aj Pavol a Lukáš stotožňujú;1 pod ich perom oba výrazy sú totožné čo do zmyslu. Výraz „eucharistein“ znamená „vyslovovanie ďakovnej modlitby". Sloveso „e u 1 o g e i n" znamená požehnať, vysloviť formulu požehnania. Toto požehnanie koná sa „nie tak preto, aby sa predmet vyňal z profánnosti a aby dostal posvätný ráz, ale skôr preto, aby sa chválila dobrota toho, ktorý je jeho pôvodcom".2 Takto aj významové obe slovesá sú si príbuzné a vyjadrujú modlitbu požehnania a ďakovania, čo Ježiš predniesol. Aky obsah mala táto modlitba? Evanjelisti sa o tom nezmieňujú; možno, že Ježiš použil formulu, ktorú sa židia modlili pri tejto príležitosti; ale aj to je možné, že predniesol zvláštnu modlitbu. Keď už požehnal chlieb a vďaky vzdal, lámal ho. O. Holtzmann 3 mieni, že chlieb sa náhodne rozlomil v rukách Ježišových. Táto hypotéza odporuje zmyslu textu, podľa ktorého Ježiš sám lámal chlieb, aby ho mohol rozdať spolustolujúcim. No, táto čisto materiálna činnosť má aj svoj symbolický význam, ktorý nebol cudzí židovskému prostrediu. Symbolizoval totiž bratské spojenie všetkých, čo jedli z toho istého chleba, ktorý im predsedajúci rozdával. Spomenutý autor O. Holtzmann aj to pridáva, že v náhodnom zlomení chleba Ježiš videl predzvesť svoje smrti. I keď mnohí súčasní kritikovia neprijímajú mienku o „náhodnom" zlomení chleba, predsa úkonu Ježišovmu pripisujú aj tento symbolický význam, že totiž v daných okolnostiach predstavuje násilnú smrť, ktorá „zlomila" telo Ježišovo.4 Možnosť aj tejto symboliky nie je vylúčená. Keď rozlomil chlieb, dal ho učeníkom a vyzval ich, aby jedli: „Vezmite a jedzte."5 Obdobné dôrazné ponúknutie má Matúš aj pre kalich,6 kým Marek7 zdôrazňuje, že naozaj všetci z neho pili. Je pravdepodobné, že ako Ježiš sám lámal chlieb, tak aj sám naplnil kalich. Evanjelisti to nenaznačili, uvádzajú však,8 že všetci pili z toho kalicha, ktorý im Ježiš dal. P. Lagrange, ktorý zdôrazňuje, že pri veľkonočnej večeri každý zo stolujúcich mal svoj vlastný pohár,9 pri poslednom kalichu pripúšťa možnosť, že všetci pili z jedného.10Takto Ježiš by nebol porušil zvyk. No istotne takto chcel symbolizovať jednotu medzi svojimi. Eucharistický realizmus. Ježiš teda požehnal chlieb a víno, vďaky vzdával, rozdal svojim učeníkom, ktorí ich požívali. Načo to? Aký úmysel mal s tým? Kľúč na riešenie tejto otázky dáva pochopenie a výklad najdôležitejšieho výroku, ktorý Ježiš povedal pri poslednej večeri: „Toto je telo moje. Toto je krv moja." Aký význam majú tieto slová pod perom evanjelistov? Treba ich brať v zmysle realistickom, že totiž Ježiš podávajúc svojim učeníkom chlieb a víno, chcel ich učiniť účastnými mystickým, ale skutočným spôsobom na svojom tele a krvi? Alebo treba chápať tieto slová iba ako symbol, podobu, že totiž týmto hmotným spôsobom chcel vyjadriť dajakú myšlienku? Boj medzi týmito dvoma stanoviskami tvorí históriu smutného zápasu kresťanského sveta o zmysel Eucharistie. Načim však priznať, že najnovší takzv. nezávislí kritikovia prikláňajú sa k výkladu realistickému,11 ktorý má za sebou celú tradíciu katolíckej Cirkvi. Taký je totiž prirodzený zmysel uvedených slov, ktorý ponúka sa hneď pri prvom styku s textami Evanjelií. Racionalisti dopúšťajú sa prvej chyby už vtedy, keď nechcú pripustiť vieru v skutočnosti nadprirodzené; vymýšľajú všetko možné, len aby nemuseli pripustiť výklad mysticko sviatostný. Avšak viera v nadprirodzenú skutočnosť, v nadprirodzený poriadok priamo sála z každej strany Evanjelia. Medzi všeobecnými vývodmi, čo stúpenci výkladu symbolického na obhájenie svojho stanoviska uvádzajú, spomínajú, že tento výklad sa veľmi dobre zhoduje s tým, čo vieme o spôsobe učenia Ježišovho. Ježiš rád učil v podobenstvách, nemal rád myšlienky abstraktné, vždy vychádzal z konkrétneho, keď chcel svoje učenie poslucháčom učiniť prístupným. Takto vraj použil symbolický úkon pri poslednej večeri, aby vpísal do pamäti apoštolov učenie, ktoré im chcel dať. Istotne, synoptické Evanjeliá oplývajú prirovnaniami, ktorých bohatstvo dáva podnet k obsiahlym štúdiám,12 lebo „Ježiš učil mnoho v podobenstvách". Ale keď poučuje používajúc prirovnanie, vtedy je to často priamo povedané, alebo sa uvádza známa formula: „Kráľovstvo božie podobá sa.. ."13 Konečne porovnanie je patrné aj zo súvisu, takže nik nemôže byť uvedený do omylu.14 Msgr. Ruch15 citujúc Wisemanna hovorí, že tento autor dokázal najočividnejšie, prečo tieto slová Ježišove majú sa vysvetľovať v zmysle literárnom. Jeho dokazovanie je toto: Niektoré predmety sú symbolické už svojou vlastnou podstatou, ako: busta, portrét a pod. O soche Platóna sa povie: Toto je Platón, pri čom spojovacie sloveso ,,je" rovná sa významom slovesu „predstavuje". Iné predmety nie sú nevyhnutné svojím významom, symbolom, ale používajú sa ako symboly, lebo sú také vžité, napr.: Táto zástava — to je Francúzsko. Konečne niektoré predmety nie sú symbolmi ani svojou podstatou, ani podľa všeobecného zvyku, ale iba na základe zvláštneho výberu toho-ktorého spisovateľa, ale ktorý vtedy upozorní svojho čitateľa o svojom úmysle. Príklad možno uviesť z podobenstva o rozsievačovi,16 kde je upozornené, že pole je svet.17 Ale keď autor používa výraz, ktorý ani svojou podstatou, ani podľa všeobecného prijatia, ani výslovným podotknutím nie je chápaný ako symbol, vtedy nútení sme uzatvárať, že píše v pravom zmysle slova, a nie v prenesenom, lebo ak by bol chcel použiť prirovnanie, nebol by pochopený. Chlieb a víno nie sú svojou podstatou symbolmi tela a krvi; ani nijaký všeobecný zvyk ich za také neprijal. Ježiš nikdy neprirovnáva svoje telo a krv k chlebu a vínu. V opisoch poslednej večere niet nijakého upozornenia o tom, že Ježiš vyslovujúc dôležité slová: „Toto je telo moje, Toto je krv moja", hovorí to iba symbolicky, používa iba prirovnanie. Oprávnený, ba nútený je uzáver, že nemožno tuná pripustiť symbolický výklad, lež načim prijať pravý prirodzený zmysel slov. Pravda, v Písme svätom sú viaceré miesta, kde slovo „byť" znamená „predstaviť"; ale všade v týchto prípadoch buď zo súvisu to hneď možno spozorovať, alebo je to výslovne podotknuté.18 Na dôkaz, že iba zmysel realistický treba pripisovať slovám Ježišovým, možno uviesť aj svedectvo najstaršej kresťanskej literatúry, ktorá odvolávajúc sa na Evanjeliá, chápe tieto slová v zmysle pôvodnom. Najmä vzácne je svedectvo svätého Justína. V prvej Apológii,19 ktorú pripisuje cisárovi, senátu a celému rímskemu ľudu, jasne uvádza, že chlieb a víno s vodou po eucharistickej modlitbe nepodáva sa v kresťanských zhromaždeniach ako chlieb a nápoj obecný, ale ako telo a krv Kristova. Na dôkaz toho Justín dovoláva sa „Pamätí apoštolov", ktoré sa nazývajú „Evanjeliá" a cituje tieto slová Ježišove, ktoré povedal pri poslednej večeri. Podobne aj svätý Ignác Antiochejský.20 V najstaršej kresťanskej literatúre niet stopy o tom, žeby niekto tieto významné slová Ježišove ináč chápal, ako v zmysle realistickom. Formuly: „Toto je moje telo, Toto je krv* moja" sú teda jasné, jednoznačné, nie dvojzmyselné. Podmet vety je ukazovacie zámeno „toto"; teda: „Toto, čo vidíte, toto, čo vám ukazujem, čo vám podávam, je telo moje". Spojovacie sloveso označuje totožnosť medzi podmetom a predmetom veci. 1J. Réville, Les origines de l'Eucharistie (MesseSainte-Céne), Paris 1908, str. 102 z toho, že Lukáš nemá zmienky o požehnaní a ďakovaní pri poslednom kalichu (22, 20), uzatvára, že Ježiš nepožehnal kalich s vínom. Naproti tomu treba uviesť, že výraz „similiter" zahalene obsahuje všetko, čo Ježiš učinil pred rozdávaním chleba, teda i ďakovanie (Luk. 22, 19). 2 Porov. V. Goossens, Les origines de l'Eucharistie, Sacrement et Sacrifice, Paris 1931, str. 178. 3Das Abendmahl im Uhrchristentum v ZNW 1904, str. 98. 4Porov. Goossens, tamt. str. 179. 5Mat. 26, 6; Mar. 14. 22 má „vezmite. 6Mat. 26, 27. 7Mar. 14, 23. 8Mar. 14, 23. 9ĽÉvangile de Jésus Christ, str. 501. 10Tamtiež str. 508. 11Porov. V. Goossens, spom. dielo, str. 187. 12D. Buzy, spom. dielo; L. Fonck, spom. dielo. 13Mar. 4, 26, 30-31; Mat. 13, 24, 31, 33, 37; 18, 22. 14Mat. 13, 18-83, Luk. 8, 11-15. 15Eucharistie d´aprés, la Sainte Ecriture, v Dict. De Théologie, catholique, sv. X. 1035. 16Mar. 4, 1-9. 17Mar. 14, 13 n. 18Ruch. Stlp, 1037 uvádza tieto príklady: Gen. 41, 20, 27; Mt. 13, 38, 39; Ján 10, 7; 15, 1; 6, 1. Kor. 10, 4; Gal. 4, 24; Apok. I, 20, 19I Apol. LXVI; porov. text u Msgr. Batiffola. Études d´histoire et de théologie positive, II. séria, str. 8-9. 20Batiffole, spom. dielo, str. 39—50. |