Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Ján Rekem |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 10 |
| Názov článku : | Sviatostný život v nás |
| Text článku : | Sviatostný život v nás. Ján R e k e m . Vznešená, ba priamo veľkolepá je náuka svätej Cirkvi o mystickom (tajomnom) tele Kristovom, takým úchvatným spôsobom cizelovaná v „Pavlovskej teologii", prežívaná a tlmočená dvatisícročnou praxou Cirkvi svätej vysluhovaním a účinkami siedmich sviatostných prameňov milosti. Aj tu platí o nás katolíkoch znova, i keď nás urážajúce, ale predsa pravdivé: Veď my vlastne poväčšine ani nevieme a netušíme, čo za poklady vo svojej viere máme. Neplatí, pravda, táto veta absolútne, ale úsekove má ona aj dnes celkom iste svoju platnosť. Povedzme si, či preto nežijeme najmä v posledných časoch uprostred hlbokej nevery, nehanobnej smyselnosti, vlažnosti na poľutovanie, rafinovaného sebectva, šialeného hľadania len a len pozemských dobier, nesmieriteľných nesvorností, že nie sme dostatočne preniknutí vedomím božského života v sebe, poznaním prameňov, ktoré nás majú napojiť, naštepiť, naplniť plnosťou božského života, stmeliť v jeden živý organizmus, ktorého pohonnou silou je Srdce Ježišovo, so Slovom Božím podstatne (hypostaticky) sjednotené, rozlievajúce do nás zo svojej rany „torrentes miserationis et gratiae“ — prúdy milosrdenstva a milosti? Áno, milosti, dávanej nám skrze sviatosti, tohto ozaj tajomného puta, ktoré nielen vonkajšími, čisté právnymi vzťahmi nás spája s Bohom, ale viaže nás k Najsvätejšej Trojici vzťahmi hlbšími a tajomnejšími, mystickými, utvárajúc z nás všetkých kresťanov katolíkov jednotné telo, oživované božskou miazgou nadprirodzenej entity, a to jednotu užšiu než je číra jednota mravná, jednotu skutočnú, aj keď nie hmotnú, ale tajomnú, duchovnú, mystickú. Zjavená náuka o sviatostiach a sviatostnom živote v nás, ktorú katolícka Cirkev ako poklad viery starostlivo stráži a predkladá, je naozaj krásna. Takže deista Goethe s obdivom volá: Die Sakramente sind das Höchste der Religion, das sinnliche Symbol einer auserordentlichen Gunst und Gnade... Sviatosti sú čímsi najvznešenejším v náboženstve, sú hmatateľným symbolom, náznakom mimoriadnej priazne a milosti.1 Možno teda hovoriť o kráse posvätného symbolizmu sviatostí, ktorý pôsobí mocným psychologickým účinkom na jemné, umeleckým vkusom vytríbené duše. Taktiež dá sa hovoriť, ale len cum grano salis, aby sme sa vystríhali azda prípadných výstrelkov a nevkusu, o účinnej dojímavosti obradov sviatostí po stránke alegorickej. Ale najpozdvihujúcejším a najvďačnejším je hovoriť o skutočnej pôsobivosti a účinkoch sviatostí, lebo tu priamo v omamnom svetle nám žiari dôstojnosť ľudskej duše; tu veľkosť a dôstojnosť človeka dosahuje najvyšší stupeň, stupeň naozaj titantský, vynesená súc do závratných výšav nadzemskej oblasti alebo, ako už zaužívané hovoríme, nadprirodzenej, k takmer neuveriteľnej skutočnosti adoptívneho synovstva božieho, ktoré je dar, celkom prevyšujúci nielen všetky naše schopnosti, ale aj ašpirácie. Sviatosťami mŕtvych dostáva sa totiž do našej duše istá skutočnosť (realitas quaedam manens), ktorá vnútorne úplne pozmení človeka, i keď duša vo svojej podstate naďalej ostáva nezmenená. A prijatím tejto novej skutočnosti, ktorú bádavá vierouka nazýva prípadkom (akcidentom), a to prípadkom z kategórie akosti, otvára sa duši nový svet, ba lepšie povedané, duša je temer vytrhnutá z nízkosti a prachu všedného života a presadená do rajskej záhrady, a to už nie ako planý strom, ale ušľachtilý druh, ktorým prúdi životná miazga milosti, nietiaca v nás život vyšší, ideálnejší, vznešenejší než čokoľvek iné na svete, lebo stávame sa „consortes divinae naturae" — účastní prirodzenosti božej, prestanúc byť ..synmi hnevu" stávame sa synmi vykúpenia, lebo sme nielen obnovení, ale aj znova zrodení, a to ozaj spôsobom na závidenie, znova zrodení samým Bohom v Slove a pravde.2 V dieie K Výšinám O. Chabot píše: „Nedá sa pochybovať o tom, že život nadprirodzený, získaný a daný dušiam skrze Krista Ježiša, je účasťou na vlastnom žití božom. Žriedlo jeho je nám zreteľne ukázané. Plynie ono z lona Otcovho ako žitie samého slova. Pripravil ho pre nás Syn, ktorý ho zaslúžil svojou obetou. Z tohto žriedla, otvoreného pre všetkých, rozvádza ho Duch Svätý podľa svojej vôle a oživuje ním duše svojím tajomným dychom; a preto všetci, ktorí ho dosiahnu, stávajú sa dietkami božími, zrodenými pre vyšší život, nie z vôle tela, ani z vôle muža, ale skrze samého Boha. Dostali sme naozaj účasť na prirodzenosti božej, zakolotalo v nás žitie božie, nosíme Boha vo svojom tele. Duch Boží oživuje nás, aj riadi nás, božský živel nás premieňa, ako oheň premieňa železo; naplnení Božstvom sme svätyňami Boha živého.“ Svätý Augustín volá uchvátený: „Sme nebom“; a veru aj náš pomer k Bohu už nie je cudzí, nie je pomerom pána k sluhovi, otrokovi, ale je intímny, rodinný, dôverný; aj keď medzi Bohom a človekom je závratný bytostný (ontologický) rozdiel, predsa sme už Bohu bližšie, sme s ním spojení úzkym putom ako členovia jedného domu, — „domestici Dei“ — ako členovia jednej rodiny. „Familiaritas stupenda nimis“, so slzami radosti v očiach volá Tomáš Kempenský! Kto vypovie, čo všetko rozochvieva dušu, obdarenú milosťou posväcujúcou, duševnou svätosťou? Slová sú bezmocné a nevládne, aby opísaly a tým menej vylíčily to, čo vlní sa dušou kresťana v prítomnosti jej vzácneho hosťa Svätého Ducha, ktorý je v nás prítomný či už podľa mienky jedných ako účinná príčina skrze zvláštnu činnosť, alebo podľa Veľducha z Aquina ako priateľ priateľskou láskou v mysli priateľa (amicus in mente amici — per amicalem dilectionem),3 alebo podľa ešte krajšieho mienenia Petaviovho, ktorý o tajomnom vzťahu k Duchu Svätému, do ktorého nás uvádza milosť posväcujúca prvá a ako by hlbšie ponoruje a utvrdzuje milosť posväcujúca druhá, daná prijímaním sviatostí, — učí, že Duch Svätý, ako taký je zvláštnym spôsobom entitatívne prítomný v duši ospravodliveného, a spolu s Duchom Svätým sú prítomné aj ostatné božské osoby, aj keď nie už titulom milosti, ale skrze najužšiu spojitosť, ktorá je medzi Najsvätejšou Trojicou, ktorú bohovedci volajú circumincessia, perichoréza4. Ale týmto plnosť synovstva božieho nie je dovŕšená. Na zemi je len jej začiatok; a aj obsiahnutie Ducha Svätého skrze jeho zvláštnu prítomnosť v duši je len počiatkom imania (possesionis) celej Najsvätejšej Trojice skrze blažené videnie v nebi, ku ktorému nám milosť dáva právo na dedičstvo; veď keď sme synovia, teda i dediči. Ba milosť posväcujúca nielenže dáva nádej na obsiahnutie tohto dedičstva,5 ale tým, že nám dáva entitatívnu prípadkovú a zvláštnu podobnosť s Bohom, dáva nám aj fyzické uschopnenie prijať do duše lúč, svetlo slávy, ktorým duša inak nevládna pre nedostatok sily vidieť Boha, ako je on sám v sebe, je posilnená a uschopnená poznávať nevyspytateľné hlbiny mora božieho Bytia už nielen obdobne skrze analógiu a abstrakciu, ani čírou vierou, ktorú toľko ráz apoštol Pavol stavia čo protivu k blaženému videniu,6 ale bezprostredným rozumovým poznávaním, ktoré krásne a výstižne označuje tenže Apoštol milosti „videním Boha s tváre na tvár".7 Aj v dvadsiatom storočí po Zjavení ľudstvo ešte zväčša blúdi. Veľmi blúdi v bahne nízkostí a špiny. A jednako chce sa aspoň hodná jeho časť dostať aj k vyšším métam, i keď azda nesprávnou, často pochabou cestou. Veď čože je panteizmus a panhenteizmus iného, ako túžba, čo aj zle formovaná, ako nesprávne vyjadrená nostalgia poblúdeného človeka dostať sa znova zpät do teplého náručia božieho, z ktorého kedysi dobrovoľne vypadol, túžba dostať sa čo do najužšieho spojenia, najintímnejšieho spočinutia v Bohu, túžba povzniesť neverou zdiskreditovanú ľudskú dôstojnosť na piedestál majestátu a vyššej hodnosti. A že ľudstvo, spoliehajúce sa len na seba a na svoj rozum, tak blúdi v tmách? Členovia KA spolu s duchovenstvom majú blúdiacich zachraňovať, príležite aj nepríležite vnášať, vštepovať a natískať ľudstvu slovom aj perom žiaru vznešenej náuky o ústrojenstve, organizme mystického tela Kristovho, o vysokej hodnosti synovstva božieho (adoptívneho), ktorým sa smieme honosiť skrze účinnosť sviatostí; a buďme presvedčení, že tieto úchvatné pravdy zjavenej náuky, ak budú dostatočne spopularizované, s pomocou božou, ktorá v nich tlie, pohnú nespokojné, tápajúce ľudstvo k návratu k Pravde ešte azda skôr, než by bol kruh bludov vyčerpaný. Vznešená hrdosť synovstva božieho ukáže bezmocnosť ľudskej pýchy aj s jej nepravým falošným zbožnením človeka. Svetlo milosti, aspoň koľkotoľko poznanej, a i keď podľa skromných síl, predsa aspoň trochu chápanej a bojom chránenej, osvieti a posvätí nielen jednotlivcov, ale aj spoločnosti, začleniac ich do živého organizmu jedinej spoločnosti podľa úmyslu božieho, pod jedinou hlavou Ježišom Kristom; a tak vznešeným spôsobom sa dokoná to, čo je tak krásne vyjadrené pôvodnými gréckymi slovami v Liste k Efezským:8 „Anakefalaiósasdai ta pánta en to Christo ...“ 1J. W. Goethe: Aus meinem Leben, 7. Buch. 2Jak. 1, 18. 3Suma teol. I, 43, 3. 4Porov. Petavius: De Trinitate 8, 6, 6. 5Tit. 3, 5-7. 62 Kor. 5, 6-8. 71 Kor. 13, 12. 81, 10. |