Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Dr. Pavol Beňuška |
| Rok : | 1942 |
| Číslo : | 1 |
| Názov článku : | Eucharistia dar lásky božej |
| Text článku : | Eucharistia dar lásky božej. Dr. Pavol B e ň u š k a. Písmo sväté Starého i Nového zákona podáva mnohé udalosti, z ktorých dýcha veľká láska mocného Boha voči biednemu ľudskému pokoleniu. Už prvé stránky Biblie, opisujúc dielo stvorenia, vyprávajú o veľkej láske Stvoriteľa voči závislému tvoru — človeku. Boh — Stvoriteľ obdaril ho hodnotami nadprirodzenými a vlastnosťami ľudskú prírodu presahujúcimi. V intímnom obcovaní s Bohom človek mohol viesť šťastný a blažený život. Prvý človek rozhodnutím svojej vlastnej vôle neuspokojil sa so stavom Bohom mu určeným. Chcel byť viac. Vedený klamnou nádejou, prestúpil zákon boží. Rozhnevaná, nepochopená láska božia ani po tejto urážke neodvrátila sa celkom od človeka. Zaslúžený trest ho neminul, ale láska božia už v raji sľúbila Vykupiteľa, ktorý preklenie priepasť medzi nebom a zemou, napraví urážku a obnoví dôverné, priateľské obcovanie človeka s Bohom. Ekonomia spásy po diele stvorenia je druhý dôkaz lásky božej k človeku. Boh tak miloval svet, že poslal svojho jediného Syna... Syn Boží tak sa priblížil k ľudstvu a tak sa s ním spojil, že stal sa jeho členom. Sám stal sa človekom. Svojím životom zaplatil Bohu výkupnú cenu za urážku a človeku získal nekonečné milosti. Ale ak láska je vynachádzavá, nuž láska božia je nadmieru taká. Aby človek bol k Bohu ešte pevnejšie a užšie privinutý, Kristus prv, ako by bol zo sveta odišiel, zanechal nám najväčší dôkaz svoje lásky — najsvätejšiu Sviatosť, Eucharistiu. Ňou si nás najviac pripútal, ňou sa podstatne, najužšie s nami spojuje. Učenie Cirkvi a mienky odporcov. Cirkev katolícka učí, že Spasiteľ náš Ježiš Kristus najväčšie tajomstvo svojej lásky dal nám pri poslednej večeri. V predvečer svojho umučenia ustanovil Eucharistiu ako sviatosť, v ktorej pod spôsobmi chleba a vína je skutočne prítomný, ako skutočnú obetu Nového zákona, ktorá nekrvavým spôsobom obnovuje a pripomína jeho krvavú obetu na kríži, a že slovami: „Toto čiňte na moju pamiatku", dal svojim učeníkom rozkaz obnovovať túto nekrvavú obetu. Toto učenie Cirkev nepredkladá ako svoj vynález, ale katolícky exegéta ho nájde v príslušných textoch Nového zákona. Keď tridentský snem uvedené učenie sústavnejšie vyhlasoval,1 nemal ani len dojem zaviesť dačo nového, ale bol ozvenou tradičnej viery v Eucharistiu — sviatosť, obetu a pripomienku smrti Kristovej. Ale nie všetci, čo vo svojom náboženskom náhľade odvolávajú sa na Krista, majú takéto presvedčenie a takúto vieru. Už v XI. storočí učenie Cirkvi napadol Béranger a zapieral článok o skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. V dobe takzv. veľkej reformy L u t h e r, Calvin, Zwingli... proti učeniu Cirkvi predkladali svoje názory; ich teórie v rozličných odtienkoch ešte i dnes nájdu sa v mnohých dielach protestantských spisovateľov. No v uplynulom polstoročí, kedy pozornosť začala sa obracať k štúdiu historickému a kedy ocitly sa vo vášnivých útokoch temer všetky články viery katolíckej, aj proti Eucharistii, stredisku kresťanského života, začaly sa také urputné nápady, že ju chcely otriasť v základoch. Tradičná viera v Eucharistiu bola podrobená v celom svojom obsahu najprísnejšej kritike. Ústredný bod všetkého tohto úsilia najnovšej kritiky je problém pôvodu Eucharistie: Viera Cirkvi katolíckej, podľa ktorej Eucharistia má svoj pôvod v ustanovení samého Ježiša Krista, môže sa ospravedlniť a odôvodniť i pred najprenikavejším pohľadom historika? Alebo pre prísne kritické štúdium dokumentov, ktoré nás môžu poučiť o pôvode tohto veľkého tajomstva našej viery, treba uzatvárať hádam na iný prameň jeho existencie? Či azda ten alebo onen geniálny učeník Ježišov je jej pôvodca, alebo azda utvárala sa eucharistická viera pod vplyvom pohanských mystérií? Hľa, v tomto vydaní nachádza sa problém Eucharistie v našich časoch: Eucharistia v celom svojom obsahu je od Krista, ako to verí katolícka Cirkev, alebo je výslednicou úsilia viacerých činiteľov, ako to tvrdí najnovšia kritika. Vzhľadom na dôležitosť, akú Eucharistia zaujíma v duchovnom živote kresťana, načim nadhodenú otázku podrobiť bedlivému skúmaniu. Téma sama určuje aj postup práce. Súčasná liberálna kritika pripúšťa, že posledná večera Majstra s učeníkmi je základ eucharistického obradu a učenia. Tvrdí však, že veľa prvkov vštepilo sa do pôvodnej ustanovizne Pána a celkom ju zmenilo. Toto stanovisko možno vyvrátiť tak, že zostúpi sa až k základom nášho eucharistického učenia, k novozákonným textom, ktoré nás môžu poučiť o tomto tajomstve. Najobjektívnejšou metódou načim vystihnúť ich pravý zmysel. Takto sa nielen očistí pôvodná myšlienka Spasiteľova od umelých nánosov, ale Eucharistia sa nám predstaví ako čistý a bohatý prameň, ktorý ustavične napája duševný život večne smädného človečenstva. Popri apologetickom zamierení, ktoré chce presvedčiť, že len Boh mohol ustanoviť Eucharistiu a nijaký človek ju nemohol vymyslieť, bude zaznievať z tých statí sťa tenor, že božská láska zostáva v Eucharistii večne s nami. Nová Veľká noc. Ustanovenie Eucharistie viaže sa k poslednej spoločnej večeri, ktorú Ježiš požíval so svojimi učeníkmi pred svojím umučením. Ježiš zvyčajne jedával s učeníkmi; v posledných dňoch svojho pobytu v Jeruzaleme neodchýlil sa od tohto zvyku. Ale toto spoločné posledné stolovanie má celkom zvláštny ráz, ktorý je zrejmý zo štyroch opisov,2 čo o tejto večeri máme. Treba zistiť na podklade štyroch opisov doktrinálny význam tejto večere, čím sa ona líši od ostatných, v čom je jej zvláštnosť. Posledná večera Ježišova s učeníkmi bola veľkonočná. Ježiš najmä na ňu čakal: „Túžobne žiadal som si jesť tohto baránka s vami skôr, ako by som trpel, lebo vravím vám, že ho už nebudem jesť, kým sa nesplní v kráľovstve božom."3 Táto bola posledná, čo Ježiš trávil s učeníkmi. O tom niet pochyby. Ježiš vo svojich slovách načrtol pred očami učeníkov smutnú perspektívu utrpenia. Už predtým pripravoval ich na túto tragickú skutočnosť.4 Učeníci to možno nechápali, ale Ježiš dobre vedel o tom, čo malo prísť v najbližších hodinách.5 Ale zo smutnej blízkej skutočnosti utrpenia prešiel hneď do ďalšej perspektívy stretnutia sa v kráľovsvte božom, kde Veľká noc nájde celé rozvinutie, svoje šťastné dokončenie. Židia si radi predstavovali radosti nebeské ako hostinu; Ježiš v podobenstvách pripodobňoval šťastie neba radostiam hostiny.6 I teraz možno vyčítať zo slov Ježišových, že v kráľovstve božom stretne sa s učeníkmi v radosti, kde podoba (figúra) ustúpi dokonalej, stálej veľkonočnej blaženosti. Z týchto slov Majstra, ktoré uvádza svätý Lukáš, možno ešte viacej vyčítať.7 Ježiš prišiel doplniť Starý zákon vynikajúcejšie v kráľovstve božom, ktoré bude na zemi. Židovskú Veľkú noc mala nahradiť nová hostina, ktorú predošlá naznačovala, hostina eucharistická,o ktorej ustanovení Lukáš píše hneď v ďalšom. Takto výraz „kráľovstvo božie" obsahuje dve perspektívy: kráľovstvo božie na zemi, kde obraz starej Veľkej noci bude nahradený Eucharistiou, a kráľovstvo božie na nebi, kde bude šťastná večnosť. Dávať túto náplň uvedenému textu svätého Lukáša8 odôvodňuje celkovejší pohľad na opisy poslednej večere. Svätý Lukáš uvádza podobné vyhlásenie pri podávaní veľkonočného kalicha: „Vezmite a rozdeľte si medzi sebou, lebo poviem vám, že nebudem piť z plodu viničového, kým nepríde kráľovstvo božie." Opäť je tu náražka na budúcu smrť a vyjadrená nádej na príchod kráľovstva božieho. Matúš a Marek majú tiež podobné vyhlásenie; jeden i druhý akosi nuansované, ale uvádzajú ho až po kalichu eucharistickom. „Nebudem piť odteraz z tohto plodu viničového až do toho dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve môjho Otca."9 Podľa týchto textov nádej na hostinu v kráľovstve božom, na stretnutie sa s učeníkmi v radosti Otca nebeského je oveľa zrejmejšia. Tam bude piť Ježiš nové víno s učeníkmi. Radostné stretnutie však príde až po rozlúčení, po utrpení, po kríze, ktorá čaká na Ježiša. Z uvedeného vidieť, ako sa u synoptikov myšlienka vystupňúva, z veľkonočnej židovskej večere je prechod na eucharistickú a z tejto na radostnú hostinu mesiášsku.10 Súvislosť medzi nimi je táto: Veľkonočná večera tvorí rámec pre eucharistickú a táto zase nájde radostné dovŕšenie v transcendentálnom kráľovstve nebeskom. A keďže toto stolovanie Ježiša s učeníkmi tu na zemi je posledné, večera má ráz rozlučný, ale s nádejou na stretnutie v kráľovstve Otca.11 1Denz. 938, 874. 2Mar. 14, 22—25; Mat. 26, 26—29; Luk. 22, 15—20: 1 Kor, 23—26. Dve metódy možno mať pri štúdiu týchto textov: možno brať každý opis zvlášť, alebo vykladať ich razom. Druhá má tú výhodu, že ňou možno vyhnúť zbytočným opakovaniam, hneď porovnávať jednotlivé opisy a vyzdvihnúť zvláštnosti každého. 3Luk. 22, 15—16. 4Porov. Léonce de Grandmaison, Jésus Chrisi, 14. vyd., Paris 1931, sv. II., str. 258—271. Autor dovoláva sa týchto textov: Mar. 2, 18—21; 8, 31—33; 9, 9—13; 9, 30—32; 10, 32—34; 10, 45: 12, 1—12; 14, 6—9 a paral. 5De Grandmaison, tamže str. 271. 6Mat. 22, 1—10; 12, 11—14; 25, 1—13; Luk. 14, 15—24. Porovn. Denis Buzy, Les Paraboles v kolekcii Verbum Salutis VI, Paris 1932; L. Fonck, Die Parabeln des Herrn im Evangelium, 4. vyd., Innsbruck 1927. 7Porovn. P.M.-J.Lagrande, L´Évangile de Jésus-Christ, str. 501, Paris 1932. 8Luk. 22, 15-16. 9Mat. 26, 29; Mar. 24, 25 má ten istý text, len neuvádza učeníkov a kráľovstvo božie. 100Porovn. M.J.Lagrande, Évangile, solon saint Luc, 2. vyd. Str., 543-544. 111Porovn. J. Lebbeton, La vie et l´énseignement de Jésus Christ Notre Seigneur; 6. vyd., Paris 1931, II, 253-254. |