Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Léonce de Grandmaison, SJ.- Preložil Dr. Pavol Beňuška |
| Rok : | 1943 |
| Číslo : | 9 |
| Názov článku : | Osobné náboženstvo |
| Text článku : | Osobné náboženstvo. Léonce de Grandmaison, SJ. Ak slová chápeme v prísnom smysle, musíme zapierať, že jestvuje osobné náboženstvo. Keď chvíľku rozmýšľame o svojom živote, zbadáme, že popri náboženských úkonoch, ktoré konáme sjednotení so svojimi bratmi a ako členovia jedného tela, činíme aj iné úkony — samovoľnejšie, ktoré nehľadajú, ba ani nezdá sa, že by predpokladaly oporu dajakého ľudského prostredia. No tieto intímne výjavy duše, ktoré sa množia a očisťujú s naším napredovaním na ceste spojenia s Bohom, sú predsa len zriedkavé. Náš osobný život v plnom slova smysle je predsa len veľmi obmedzený. Človek náboženský ako človek vo všeobecnosti je napokon tak učinený, aby žil v spoločnosti. Učí sa, napodobňuje iných, je obmedzený, závisí veľmi od vrodených náklonností, ďalej od výchovy, ktorá sa mu dostáva, od prostredia, ktoré ho obkolesuje. Rozprava človeka s Bohom, ktorá utvára náboženstvo (výrazu rozprava dávam tuná plný, celkový smysel), prezrádza túto ľudskú črtu. Historicky každá náboženská úcta sa javí najprv ako ustanovizeň rodinná alebo kmeňová, národná alebo rasová, slovom ako vec sociálna a kolektívna. Človek uctieva, vzýva, obetuje obyčajne so svojou skupinou. Toto sú bežné závery. Ako katolíci vieme, že naša modlitba iba tak je príjemná Bohu, keď ju konáme v spojení s Cirkvou. Zaznávaná je tá obeta, čo neprechádza cez ruky nevesty Kristovej; nechutný je ten chlieb, ktorý sa nedvíha v kvase, čo ona „zamiešava do troch mier múky"; mŕtva je každá modlitba, ktorú neoživuje miazga, čo pravidelne prúdi cez kanály Cirkvi. Hľa, to sú dôvody, ktoré nás vyliečia z ilúzie, že jestvuje úplné osobné náboženstvo. Nuž máme sa teda zriecť výrazu, ktorý dovoľuje soskupiť a roztriediť úkony veľmi výrazné? Či nemôžeme zachovať meno „osobné náboženstvo" pre tie naše náboženské skutky, v ktorých podnet jednotlivca prevažuje, v ktorých vplyv ľudského prostredia je vzdialený, kde sa necíti ani vplyv prostredia mystického, kde každý úd tela Kristovho používa tú pomernú samostatnosť, čo prislúcha osobe a ktorá ju odlišuje od iných? Nemôžeme sa pokúsiť soskúpiť pod týmto názvom očisteným od každej dvojsmyselnosti hlavné prejavy nášho súkromného náboženstva: citovú nábožnosť, účinnú pobožnosť, asketické úsilie, mystický vzlet? Neučiniť to — zdalo sa mnohým nepohodlným a vari detským! Predsa však prevaha sociálneho prvku vo väčšine historických náboženstiev je taká zrejmá, že pod tlakom tejto skutočnosti prichádza otázka: Môžeme pririeknuť značnejšie miesto osobnej iniciatíve na poli náboženskom? A aké miesto? Na túto otázku dali nedávno najprotichodnejšie riešenia a predstavili ich veľmi obratne. Krátky kritický prehľad týchto mienok nám dáva možnosť vymedziť naše vlastné myšlienky o tejto otázke. Prvá teória sa dovoláva najradikálnejšieho náboženského individualizmu a je zákonitým vyústením protestantizmu. Ambíciou prvých reformovaných bolo naozaj prejsť ponad všetkých prostredníkov osobných alebo „reálnych" (hierarchia, učiteľský úrad, Cirkev viditeľná, ústne podanie, nevyhnutné obrady) a bezprostredne spojiť človeka, alebo lepšie povedané, „ľudskú dušu" s Bohom. Všetko ostatné pokladali za prekážku alebo nanajvýš za praktické, viacej menej odôvodnené recepty, ktoré si môžeme odpustiť len preto, aby spojenie duše s Bohom bolo čo najužšie. Keďže voľnomyšlienkárski protestanti uskutočňovali tieto princípy až po posledné dôsledky, — Luther, Zwingli a Kalvín nezbadali celú ich váhu a nevyvodili z nich všetky závery — odstránili pomaly aj tých prostredníkov, ktorých si ešte vážili aj prví reformátori: literu Písma, jednu alebo dve sviatosti, konečne Kristovo prostredníctvo. Napokon Boh sám ostáva zoči-voči duše samej. Je zbytočné poznamenať, akú silu dodal tejto tendencii Kantov kriticizmus. Predsa však je to iba úsilie, ideál. Augustín Sabatier, najobratnejší a najdôslednejší zo slobodomyseľných protestantov, musí uznať, že určitá spoločenská potreba je žiadúca, aby sa udržala, odovzdala, rozmnožila a vyjadrila osobná nábožnosť, v ktorej podľa neho spočíva celé náboženstvo. V hypotéze, o ktorej sa práve rozpisujeme, i keď úplný (totálny) náboženský individualizmus nejestvuje, ba ako priznávajú, nemôže jestvovať, predsa je to medza, ku ktorej náboženská duša má sa usilovať dostať. Verejná bohopocta dogmami, vonkajšou autoritou, spoločnými obradmi sjednočuje a spravuje náboženské túžby a zážitky jednotlivcov, no ostáva iba nevyhnutným zlom. Lebo pohlcuje náboženské cítenie, zhmotňuje ho, sťahuje ho do formalizmu a ochablosti. Je písmenou, ktorá ubíja; duch sa má od nej oslobodiť, ako najlepšie môže. Na protiľahlom konci utvára sa sociologická teória náboženstva. Načrtol ju J. M. Guyau, no najvýznamnejším jej predstaviteľom je E. Durkheim. Vychádza z pozitivizmu (vieme, že August Comte v horlivej reakcii proti revolučnému individualizmu pokladá izolovaného človeka za nejestvujúceho: „Indivíduum je iba abstrakcia") a mieni, že všetok vyšší život ľudstva, najmä náboženstvo, prýšti zo sociologie. Mohol veľmi dobre nadpísať svoje štúdie: Sociologia tvoriteľská. „Sociálne" táto spoločná duša, ktorá akýmsi spôsobom z ľudskej skupiny činí jednu bytosť, je pre neho skutočne tvoriteľom. Podľa tejto domnienky náboženstvo je premietnutím Nadvážnosti (Autority), donucujúcej Sily, Bohatstva sociálnej skupiny. Je súhrnom pudových citov úcty, závisti, osobnej nehodnosti; tieto city uvedomuje si človek voči Spoločnosti, voči sjednotenému Počtu, ktorý má silu práve z tejto jednoty, voči mocnej a činnej Množnosti (Plurality). Jedinec prejavuje tento hlboký cit obrazmi, pojmami, obdivmi, ktoré stávajú sa náboženstvom, ba už sú náboženské. Náboženstvo je teda tak málo osobná vec, že jestvuje iba pre spoločnosť a skrze ňu. Náboženstvo je prvým a najplodnejším z útvorov ľudskej spoločnosti, je mystickým odrazom ľudstva. Tieto vyhranené stanoviská nemôžeme udržať, ak si vyvodzujeme z nich posledné dôsledky. Prvé je vzdialenejšie od skutočného a od skutkov, druhé ničí sám pojem náboženstva. Katolícke učenie zaujíma stred, správny stred múdrosti medzi týmito dvoma úskaliami. Rovnako odmieta izolovať jedinca pod zámienkou, že ho oslobodzuje (to by znamenalo lapať rybu mimo vody), ako i nechať ho rozplynúť v ľudstve, aby vraj bol znovu postavený do svojho prostredia (to by znamenalo, že ľudská osoba by sa nedôstojne scvrkla na úroveň jednej bunky). Náboženstvo je osobné (proti Durkheimovi), nie je však individualistické (proti Sabatierovi). Je osobné. Skúsenosť každého náboženského človeka, dostatočne vzdelaného, dáva na to zrejmý dôkaz: stačila by to dokázať i hoc často relatívna, no predsa stála nadčasovosť predmetu náboženstva. Lev Marillier vo svojich kritikách prác Andrewa Langa,1 v ktorých sa zračí už novšie nazeranie, poznamenáva, že niet pomeru ani spoločnej miery medzi sociálnym stavom niektorého ľudu a jeho náboženským ideálom, medzi civilizáciou a jeho bohmi (alebo Bohom). Určité kmene, — a sústavné, prehlbované výskumy, ktoré sa stále rozmnožujú, dávajú vývodom Langovým a Mariellierovým základňu — určité skupiny majú veľmi vysokú, veľmi čistú predstavu božstva, hoc ich sociálne položenie je veľmi nízke.2 A de Quatrefages poznamenal už vo svojom diele „U v o d do štúdia ľudských plemien",3 že istá skupina obyvateľov Adamanských ostrovov, nazývaná Minkopi, je tak málo „civilizovaná", že nevie ani, ako treba zapáliť oheň, keď ho nechajú vyhasiť; má však také náboženské učenie, že Gréci z doby Periklovej (pridajme: mnohí obyvatelia našich veľkých miest) mohli by im závidieť. Sociologická hypotéza ďalej nehľadí na rozdiel, ktorý jestvuje, ako sa to uznáva, medzi sociálnym a náboženským. Napokon robí z bohopocty akúsi kolektívnu ilúziu, čo nijako nemôžeme obstáť. Je to celkom vymyslené, bez opory v preskúmanej skutočnosti. V tomto smysle náboženstvo je zaiste osobné; nie je však individualistické. O tomto môžeme zopakovať výpoveď, ktorú mal tak rád Newman: Securus iudicat orbis terrarum. Celé dejiny (súčasne i najstaršie známe) dávajú náboženskému individualizmu významné dementi. Ukazujú nám vždy a všade, že ľudia sa soskupujú, spojujú, navzájom si pomáhajú, aby uctievali, obetovali a vzájomne si odovzdávali — sťa posvätnú fakľu a ako najvzácnejšie zo všetkého dedičstva — učenie viery, predpisy a obrady. A psychologia je tak isto rozhodná, ako aj dejiny: Zrobte z jednotlivca normu v náboženských otázkach — otvoríte tak bránu všetkým zneužitiam osobného citu, všetkým vrtochom, každému fanatizmu. Budete pokladať ináč azda vznešené náboženské city jednoduchých ľudí za hrubé predstavy. Napokon intelektuálnemu prvku náboženstva vymedzíte najmenšiu úlohu a zase mravný prvok vystavíte najhorším prevrátenostiam. Preložil Dr. Pavol Beňuška. 1Andrew Lang bol škótsky učenec. Zomrel 1912. Venoval sa štúdiu otázky náboženskej a dopracoval sa k tým istým tvrdeniam, ktoré o všeobecnosti viery Boha tak rozhodne zastávajú katolícki učenci Msgr. Le Roy a P. Schmidt. Vo Francúzsku o jeho učení písal L. Marillier. 2Robím narážku najmä na afrických a austrálskych Pygmejcov, ktorých študoval Msgr. A. Le Roy: Le Pygmées, Tours 1905; la Religion des primitifs, Paris 1909; A la recherche de ľorigine des Religions, Paris 1922; ďalej P. W. Schmidt, Die Stellung der Pygmaeenwölker in d. Entwicklungsgeschichte des Menschen, Stuttgart 1910; Die Ursprung der Gottessidee, Münster 1911 atď. 3Introduction á l'étude des Races humaines I, Paris 1889, str. 262 a nasL Porovnaj tiež Koppers, La Religion et l'Etre supréme chez les Yagans, Études 1922. |