Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Pútnik cyrilometodejský |
| Autor : | Dr. Stanislav Jurovský |
| Rok : | 1946 |
| Číslo : | 4 |
| Názov článku : | Úsilie Ríma o sjednotenie s východnými odtrhnutými kresťanmi |
| Text článku : | Rok 1054 bol jedným z najsmutnejších rokov v živote Cirkvi. Vtedy jednota Cirkvi, o ktorú tak úpenlivo prosil Spasiteľ svojho Otca pri poslednej večeri („Aby všetci jedno boli, Otče!"), bola zničená a ani dosiaľ nebola obnovená. Že je to bolestná a nešťastná skutočnosť, vieme nielen my, ale preciťovali to všetci verní Kristovi, najmä však rímski pápeži. V každej dobe pápeži robili nové a nové pokusy o sblíženie a sjednotenie s odtrhnutými, no výsledky tohto veľkého úsilia boly chatrné. Prečo? Pre ľudskú pýchu, pre ľudskú zlosť, zneužitie alebo nepochopenie vedúcich kruhov tak na strane Východu, ako i na strane Západu. Ale i keď sa nedosiahlo to, po čom túžili všetci úprimní sjednocovatelia, predsa — ako z ďalšieho uvidíme — vždy bola u pápežov úprimná vôľa po obnovení jednoty Cirkvi a táto vôľa zväčšuje sa tou mierou, ktorou viac a viac pozorujeme nešťastie východných kresťanov, vyplývajúce z rozkolu. Viďme najprv, ako sa robily vážne pokusy o sjednotenie so všetkými odtrhnutými národmi Východu a potom osobitne všimnime si, čo sa vykonalo pre sjednotenie slovanských národov. Už 10 rokov po prevedení rozkolu pyšným Cerulariom, posiela pápež Alexander II. poslov do Carihradu za účelom sjednotenia. Ale pýcha a ešte príliš zaťaté mysle carihradských predstaviteľov nedovolily, aby bola prijatá úprimne podávaná pravica pápežova na smierenie. Aj neskoršie pápeži, ako Gregor VII., Paschalis II., Eugen III., Hadrián IV., Alexander III., nevzdali sa nádeje, že želané sjednotenie môže sa uskutočniť, a preto nadväzovali nové a nové spojenia s vysokými kruhmi, ako cirkevnými tak i štátnymi v Carihrade. Ale tu prišly križiacke výpravy, ktoré sa stály veľkou prekážkou pre sjednotenie. Už prvá križiacka výprava r. 1096 tiahla cez územie východného cisárstva a ďalšie podobne. Východniari sa domnievali, že križiaci sú barbari, ktorí chcú obsadiť územie, ktoré patrí východnému cisárstvu a preto mali križiakov v nenávisti. Táto nenávisť dosiahla vrcholu, keď pri štvrtej križiackej výprave križiaci na naliehanie zhmotárčených Benátčanov a ich dóžu Dandola proti vôli pápeža r. 1204 zaujali Carihrad, pri čom dopustili sa mnohých ukrutností a násilia proti východniarom. Násilím totiž ich nútili k sjednoteniu a k prijatiu rímskych obradov. Je pochopiteľné, že takéto nedobrovoľné sjednotenie bolo pri najbližšej príležitosti prerušené a výhľady na nové stály sa veľmi nepatrné. Ale ani po tejto smutnej udalosti nevzdali sa pápeži nádeje na obnovenie jednoty s Východom. Už pápež Inocent IV. na prvom lyonskom cirkevnom sneme r. 1245 zaoberal sa touto vecou, ale výsledku nedosiahol. Roku 1274 na druhom lyonskom cirkevnom sneme pápež Gregor X. znovu pojednával o sjednotení s východnou cirkvou, ktoré ponúkol Rímu sám východný cisár Michael Paleolog. Ale duchovenstvo východné sa tomu sprotivilo a tak vec zasa len skončila s nezdarom. Táto únia, ako čin politickej vypočítavosti cisárovej (potreboval totiž vojenskú pomoc od pápeža proti blížiacim sa Turkom) po krátkych 10 rokoch sa rozpadla. Značnejší úspech mala dohoda, ktorej sa dosiahlo r. 1439 a 1442 na cirkevnom sneme vo Florencii. Sem prišiel i carihradský cisár, ďalej carihradský patriarcha Jozef, učený metropolita nicejský Bessarion, ktorý sa úprimne pričinil o úniu, metropolita kijevský Izidor za ruskú cirkev, tiež oduševnený za úniu. Dohoda sa rodila aj teraz veľmi pomaly, ale strach pred Turkami donútil Východniarov k dohode a tak bola aj podpísaná a pápež uznaný za jedinú hlavu celej Cirkvi. Zároveň sa uskutočnila únia aj s Arménmi, Jakobítmi a inými skupinami východných rozkolníkov. No i keď bolo toto ujednotenie úspešné, nebolo trvácne. Pokračovanie v budúcom čísle. |