Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Pútnik cyrilometodejský |
| Autor : | Dr. Stanislav Jurovský |
| Rok : | 1945 |
| Číslo : | 5 |
| Názov článku : | Málo známa Skalka |
| Text článku : | Pôsobisko sv. Andreja a Benedika Keď cestujeme hore Považím, hneď vyše Trenčína, na Ťavej strane na úpätí stráne, vidíme pekný barokový, dvojvežový kostol na skale, ktorá strmo padá priamo do rozčerenej hladiny Váhu. To je Skalka. Na Slovensku poznáme Skalku málo. Ešte po mene ako tak, to iste sme už o nej všetci počuli, ale nie je to primerané významu, aký ona má pre slovenský katolícky život. Veď už vtedy, keď väčšina strednej Európy žila ešte v tmách pohanstva, tu žili dvaja mužovia, ktorí sú nám ako hviezdou v tmavej noci: nesvietia nám len svojím vzorným životom a svojou smrťou, ale aj naše najstaršie národné dejiny stavajú do jasného svetla kresťanstva. Terajší kostolík je postavený na mieste, s ktorého bol shodený do Váhu zavraždený svätý pustovník Benedik. Pôvodný kostolík, ktorý tam dal vystaviť v r. 1220 nitriansky biskup Jakub, teraz už nejestvuje; dnešný však stojí na jeho mieste. Nitriansky biskup dal kostol vystaviť na tomto mieste z úcty k dvom svätým pustovníkom, z úcty k sv. Andrejovi Svoradovi a Benedikovi. Títo svätci žili v druhej polovici X. storočia a na začiatku XI. stor., o 120—130 rokov neskoršie ako sv. Cyril a Metod. Nevieme, odkiaľ pochádzajú. Vôbec o ich živote nemáme veľa zpráv. O sv. Svoradovi sa hovorí, že bol Poliak. Žil najprv v kláštore na Zobore a už tam vynikal tvrdým asketickým životom. Tu sa soznámil s ním . aj sv. Benedik, ktorý sa stal jeho žiakom a ktorý pochádzal z Považia a je teda Slovákom. Keď potom sv. Andrej odišiel na Skalku, aby tu viedol osamelý pustovnícky život, sv. Benedik ho často navštevoval. Na Skalke sa Svorad venoval predovšetkým svojej duši, ktorú chcel priviesť bližšie k Bohu tým, že trýznil svoje telo. Málo jedol, málo spal a okolo pása nosil železnú reťaz. Keď sa rozhodol zachovať 40-denný pôst, nezjedol za ten čas viac ako 40 orechov. Svätý Benedik videl, ako raz hladom i námahou vysilený padol pri rúbaní dreva na zem; a hľa, zdvihol ho mládenec anjelskej krásy a nevládne telo svätcovo odniesol na odpočinok. Keď potom sv. Svorad odišiel do kláštora, prisťahoval sa na Skalku Benedik a žil tu ako jeho predchodca 3 roky. Tu podstúpil mučenícku smrť; nejakí chlapi ho zabili a jeho mŕtvolu shodili do Váhu. Rok bolo sväté telo v chladnom prúde rieky. Deň jak deň vraj poletoval nad miestom, kde ležalo, orol, až sa to stalo obyvateľstvu nápadným. Zisťovali príčinu a našli mŕtvolu svätého Benedika; telo bolo úplne neporušené. Keď nitriansky biskup Jakub sa rozhodol uctiť pamiatku týchto svätcov, patrónov nitrianskej diecézy, tým, že postavil na Skalke kostol, pristavil k nemu aj kláštor a povolal do neho benediktínov. Kláštor sa stal čoskoro strediskom celého Považia. Nábožní mnísi, žijúci v chudobe, robili veľké misijné dielo medzi našimi slovenskými predkami. Z vďačnosti za ich duševnú i kultúrnu a aj hospodársku činnosť ich obdaril aj nitriansky biskup a aj sám kráľ majetkami, aby nemali hmotných starostí, ktoré veru na nich začaly veľmi doliehať. Mnohé desaťročia žili takto nerušení, až prišla pohnutá doba panovania pána Váhu a Tatier, Matúša Čáka Trenčianskeho. Tento násilnícky muž, pyšný a krutého srdca, v túžbe obohatiť sa tvrdo vystúpil aj proti duchovnej moci, cirkevné majetky habal a kňazov prenasledoval. Osud Skalky v týchto dobách je nejasný. Jej opát totiž bol Matúšovým priateľom. Matúš mal niekoľko kňazov, ktorí sa za výhody pridali na jeho stranu i pri tom všetkom, že bol dva razy vylúčený z Cirkvi ako „muž prekliatej pamiatky, ničiaci a hrabivý činiteľ". Ale hoci opát Skalky bol v dobrom priateľstve s Matúšom, jednako niektorí dejepisci sa domnievajú, že mnísi boli v tom čase zo Skalky vyhnaní. Škodu Skalka utrpela aj v XV. storočí. Tak v roku 1528, keď cisárske vojská Ferdinanda Habsburského dobyly po dlhých ťažkých bojoch trenčiansky hrad, obsadený Jánom Zápoľským, vyplienily aj Skalku, majetok kláštora obrátily na žold a mníchov rozohnaly. Týmto sa končí vyše tristoročná práca benediktínov pre duševné povznesenie slovenského ľudu. Do r. 1664, keď prišli na Skalku jezuiti, veľmi trpelo toto pútnické miesto, už vtedy navštevované z celého okolia i z Moravy] nebolo totiž, kto by sa oň bol sústavne staral, kto by bol opravil opadávajúce múry, chránil kostol i kláštor pred skazou. Jezuiti prišli na Skalku za tvrdého odporu trenčianskych evanjelikov; o rok sa im však podarilo dostať sa dokonca i do samého Trenčína. Hneď sa dali opravovať kláštor i kostol a r. 1717 znovu postavili aj kaplnku sv. Andreja a Benedika. Vtedy celé opátstvo bolo na vrchole svojej slávy. Jezuiti horlivé pestovali kult sv. Andreja a Benedika. Udržiavali a rozširovali púte, v ktorých desaťtisíce Slovákov a Moravanov každého roku sa prišly pokloniť pamiatke svätých pustovníkov. Keď bola roku 1773 zrušená jezuitská rehoľa, bol to úder, ktorý rozhodol o zlom osude Skalky. Mária Terézia jezuitský majetok i majetok Skalky zhabala, a i keď potom prešla Skalka do správy farára v Trenčíne, nedostávala už takú opateru, akú by bola potrebovala. V r. 1792 kostol už nemal ani zvonov. Múry sa pukaly, opadávaly, strecha bola deravá a došlo to tak ďaleko,, že v rokoch tridsiatich XIX. stor. štát chcel Skalku rozobrať a rozpredať. Prvá veľká reštaurácia Skalky bola prevedená trenčianskym opátom,, farárom Ľudovítom Stárkom. r. 1853. Na posviacku 17. júla prišlo na posvätné tieto miesta 15 tisíc ľudí. Malá Skalka — kostol na mieste, s ktorého bolo shodené telo sv. Benedika do Váhu — bola opravená a skoro od základu postavená r. 1924. Vtedy vzdal prvý raz oslobodený-národ veľký hold svojim patrónom. Na tridsaťtisíc Slovákov sa zúčastnilo na slávnostiach na Skalke. Vďačne si pripomenuli Slováci pamiatku svojich patrónov, svätých pustovníkov a ich veľké dielo, ktoré vykonali na rozšírenie kresťanstva u nás, a sľúbili túto pamiatku zachovať a ich úctu šíriť. Je teraz na nás, aby sme tento sľub splnili. |