Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Hlasy z Ríma |
| Autor : | Mons. Jozef Vavrovič. |
| Rok : | 1980 |
| Číslo : | 12 |
| Názov článku : | SPIŠSKÝ BISKUP LADISLAV ZÁBOJSKÝ. |
| Text článku : | Pri objektívnom pohľade do minulosti nášho národa zisťujeme, akú významnú úlohu zohralo v nej náboženstvo, Cirkev a jej ustanovizne. Ako všade inde na svete, aj na Slovensku strediská náboženského života — kláštory, kapituly, biskupské sídla — boli zároveň ohniskami kultúry, umenia a civilizácie. Je dobre známe, že prvé školy vznikali v týchto náboženských strediskách. V blízkosti biskupských sídiel sa zriaďovali katedrálne alebo kapitulské školy, z ktorých vychádzali kňazi, no popri nich aj vzdelaní laici pripravení na vedenie verejných vecí spoločnosti. Na severe Slovenska ohniskom náboženského a kultúrneho života bol Spiš. Od pradávna tu jestvovala prepozitúra s mnohými privilégiami, takže spišskí prepošti spravovali svoje územie skoro s biskupskou právomocou. Spišské biskupstvo bolo zriadené r. 1776. V poradí ôsmym jeho biskupom bol dr. Ladislav Zábojský, ktorému venujeme tento článok. K jeho menovaniu došlo po búrlivých rokoch mieruôsmych, keď naše územie dostalo troch slovenských biskupov: Moysesa pre Banskú Bystricu, Kolárčika pre Rožňavu a Zábojského pre Spiš. Ladislav Zábojský sa narodil v Prešove 25. mája 1793. Študoval v Košiciach, v Trnave a v Budapešti, kde dosiahol aj doktorát teológie. Za kňaza bol vysvätený r. 1816. Ako biskupský tajomník r. 1821 sprevádzal do Benátok spišského biskupa Ladislava Pyrkera, ktorý sa stal tamojším patriarchom. Po návrate z Talianska za istý čas kaplánoval, potom bol farárom vo Veľkej a v Spišskej Novej Vsi, kde ho zastihlo menovanie za biskupa. Biskupskú vysviacku mu udelil pápežský nuncius Michal Viale-Prela v cháme viedenských kapucínov 25. mája 1851. Po 34 rokoch kňazského pôsobenia Zábojský prevzal správu diecézy, ktorá sa v dôsledku revolučných udalostí nachádzala po každej stránke vo veľmi neutešenom stave. Cirkev potrebuje slobodu. Spišská diecéza prijala nového biskupa s nadšením. Zábojský bol kňazom vzácnych kvalít. Vo svojom prívete po konsekrácii Zábojský naznačil dominantné idey svojej veľkňazskej činnosti slovami: « Spišské biskupstvo ... bude a chce sa usilovať žiť na potechu Cirkvi a teda i na zdar štátu. K tomu ale Cirkev potrebuje náležitú slobodu, pretože jedine slodobná, nesputnaná Cirkev môže blahodarne pôsobiť. Revolúcia odňala Cirkvi politické práva, doterajšie politické výsady; bez tých Cirkev môže byť, ale nie bez slobodv » (Kultúra, máj 1935, str. 205). Po slávnostnej inštalácii za biskupa, ktorá sa konala 22. júla 1851, Zábojský uverejnil Pastiersky list v latinskej reči, určený kňazom svojho biskupstva (Epištola Pastoralis Ladislai Záboysky ... ad Universum Clerum Dioecesanum dimissa; 24 strán veľkého formátu). Nadväzujúc na revolučné heslá — sloboda, rovnosť, bratstvo — Zábojský varuje pred ich zneužitím a pred národným šovinizmom; dotýka sa otázky rovnoprávnosti národov, ako aj vždy aktuálneho problému pomeru Cirkvi a štátu a v tejto súvislosti napísal: « Formy štátu sa menia podľa rozdielneho ducha doby; zákon kresťanskej spravodlivosti, ktorý oznamuje a hlása Svätá Matka Cirkev, je večný, lebo prikazuje dať každému, čo mu patrí, už či je 2id či Grék, či sluha alebo slobodný, bez akéhokoľvek rozdielu národnosti, reči, náboženstva alebo politického presvedčenia » (Mons Sancti Martini, 1947, J. Kútnik Šmálov, Ladislav Zábojský, str. 142). V podobnom duchu sa niesol aj Pastiersky list Zábojského všetkým veriacim biskupstva. Starosť o školstvo. Za 19 rokov, čo bol na čele spišskej diecézy, Zábojský sa usiloval povzniesť náboženskú, mravnú a kultúrnu úroveň zvereného ľudu. Osobitnú pozornosť venoval školstvu. Zo spišských bohoslovcov chcel mať kňazov zodpovedne pripravených na katechizovanie a kázanie Božieho slova v reči ľudu. Preto často prichádzal do seminára, sledoval cvičné kázne bohoslovcov, osobne sa s nimi stýkal, všemožne ich povzbudzoval a ako skúsený dušpastier dával im praktické rady. Pravdaže, bolo treba myslieť na kňazský dorast celkom prakticky. Preto pri levočskom katolíckom gymnáziu založil alumneum, kde desiatky chudobných študentov dostávali celé zaopatrenie: byt, stravu, šatstvo i knihy. Ďalším 30-40 žiakom dával štipendiá a podpory. Záležalo mu na odbornej príprave učiteľov, preto odporúčal učiteľské porady, na ktorých sa rokovalo o nových metódach vyučovania. Prízvukoval potrebu materinského jazyka vo vyučovaní. Vďaka jeho iniciatíve vyšli r. 1870 metodické a organizačné smernice pre vyučovanie pod názvom Ústav pre školy spišskej diecézy. Nezabúdal ani na primeranú výchovu dievčenskej mládeže. Rímskokatolícky učiteľský ústav v Spišskej Kapitule, založený roku 1819 spišským biskupom Ladislavom Pyrkerom, mal v Zábojskom nielen štedrého podporovateľa ale aj múdreho reformátora. Roku 1852 zaviedol na ňom ako vyučovaciu reč — namiesto latinčiny — pre slovenských žiakov slovenčinu, pre nemeckých nemčinu. A táto situácia trvala až do roku 1879, keď boli nahradené maďarčinou. Tu je vhodné vyzdvihnúť fakt, že Zábojský zaviedol do svojej školy slovenčinu desať rokov skôr, ako došlo k otvoreniu evanjelického slovenského gymnázia vo Veľkej Revúcej. Konečne Spišská Kapitula mala v školskej oblasti jedinečnú tradíciu. Veď sa na tamojšom učiteľskom ústave po slovensky vyučovalo, keď v rokoch 1819-1822 bol jeho prvým riaditeľom a organizátorom kanonik opát Juraj Páleš, autor prvej Pedagogie slovenskej (1820) i viacerých učebníc. Podľa učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule, prvej inštitúcie tohto druhu na území celého Uhorska, sa zakladali podobné ústavy v Pešti, Segedíne, Miškovci, Nových Zámkoch a v Kaniži. Bolo nesporne uznaním vysokej úrovne spišskokapitulskej inštitúcie, keď Juraj Haulík, trnavský rodák a v tom čase záhrebský biskup, roku 1847 použil jej organizačný štatút a učebný poriadok pri zakladaní prvého chorvátskeho učiteľského ústavu v Záhrebe. Národný profil biskupa Zábojského. Ak si bližšie všimneme životný beh biskupa Zábojského z hľadiska slovenského a národného, môžeme konštatovať, že jeho postoje — v zásade usmerňované princípmi kresťanskej morálky — boli poznačené okolnosťami, v ktorých vyrástol, udalosťami maďarského povstania, ktoré zažil, a politickou orientáciou viedenského dvora, ktorú rešpektoval. Jeho priamy predchodca Vincent Jekelfalussi, ktorý sa kanonicky ani neujal správy diecézy, pre šovinistickú spoluprácu s odbojnou maďarskou vládou uznal za vhodné odísť zo Spiša pred blížiacim sa vojskom cára Mikuláša I.; v Bratislave bol postavený pred vojenský súd a nový kráľ František Jozef I. jeho menovanie za biskupa zrušil. Neslávne skončil aj Zábojského priateľ, evanjelický kolega v Spišskej Novej Vsi. Napriek upozorneniu Zábojského s prílišným zápalom vítal maďarské revolučné vojsko, čo malo za následok, že po potlačení povstania bol uväznený. Zábojský sa stal biskupom; nezabudol však na neho a pomohol mu z väzenia. O slovenskosti biskupa Zábojského odzneli rôzne mienky a hodnotenia. Pokúsime sa poukázať na to, že Zábojský prejavil konkrétnymi činmi, že je Slovák a že mu záležalo na osude slovenského národa. Michal Chlebák bol slovenským kaplánom v Spišskej Novej Vsi u Zábojského. Bol literárne činný a zaujímal sa o problémy súčasného cirkevneho života. Marcové zákony z roku 1848 zrušili v Uhorsku desiatky, t.j. povinnosť veriacich dávať svojim duchovným jednu desatinu poľnohospodárskych produktov. Duchovní správcovia spišskej diecézy boli vo veľkej väčšine odkázaní práve na desiatky a ich zrušením sa ocitli v ťažkom položení. Reagujúc na novú situáciu, Chlebák uverejnil v Palárikovom týždenníku Cyrill a Method článok pod názvom « Jako by sa dala otázka o zaopatrení kňažstva a klerikálnych semeníšť najlepšie rozlúštiť? (CM, 1850, č. 32, str. 257-261). Jediné riešenie vidí v regulácii a redukci cirkevných majetkov. Žiada totiž, aby sa všetky cirkevné majetky, ktoré sú v rukách najmä vyššieho kléru, spravovali centrálne a aby z ich výnosu boli podporovaní všetci duchovní a cirkevné inštitúcie. Tak by Cirkev sama rozriešila tento problém podľa zásad kresťanskej lásky a zachovala by svoju slobodu. Podľa Chlebáka by bolo pomýlené žiadať, aby štát platil kňazov, lebo v tom prípade by si nárokoval kňazom aj rozkazovať a bolo by po slobode Cirkvi. Tento Chlebákov článok bol jedným z bodov obžaloby proti Palárikovi pred ostrihomským konzistóriom. Palárik ako zodpovedný redaktor bol odsúdený na trojtýždňové duchovné cvičenia a bol zbavený redaktorstva. Ináč si počínal Zábojský. Predložil Chlebákovi jedenásť otázok, týkajúcich sa obsahu inkriminovaného článku, na ktoré Chlebák písomne odpovedal a vysvetlil, aké boli pohnútky a ciele jeho tvrdení. Zábojský sa uspokojil s takouto Deklaráciou a poslal ju s dlhším osobným listom arcibiskupovi Scitovskému do Ostrihoma. Tým bol Chlebákov prípad vyriešený. Vďaka porozumeniu biskupa Zábojského Chlebák nielenže nebol za svoj článok potrestaný, ale uchoval si dôveru svojho veľpa-stiera, ktorý ho neskôr menoval dekanom, cirkevným inšpektorom ľudových škôl a poradcom pri spravovaní biskupstva. Styk so slovenskými národovcami. Praktický záujem Zábojského o slovenské veci vidno aj z jeho stykov s dr. Andrejom Radlinským. Odoberal a rozširoval Radlinského Všenáuku, Poklady kazateľského rečníctva i Prostonárodnú bibliotéku a po chudobných farách ich posielal darom. Podporoval Katolícke noviny i Cyrilla a Methoda. Vo svojich pastierskych listoch sa riadil pravopisný, mi zásadami Radlinského. Spomenuli sme, že Zábojskému záležalo na tom, aby jeho kňazi ovládali reč ľudu. Preto sa slovenský jazyk pestoval na diecéznych školách. Slovenčina sa prednášala podľa Viktorínovej Gramatiky reči slovenskej nielen v seminári, ale aj na levočskom vyššom gymnáziu. V liste Viktorínovi z 29. nov. 1864 Zábojský píše: « ... Pretože skoro celý ľud (spišskej diecézy) je slovenskej národnosti, vyučovanie náboženstva a mravov či už v kostole a či v ľudových školách treba mu sprostredkovať nie ináč ako slovenskou rečou » (Kútnik, Mons Sti Martini, str. 145). Originálnou postavou medzi spišským kňažstvom v dobe Zábojského bol ružomberský rodák Štefan Hýroš (1813-1888), sprvu špirituál a profesor v spišskom seminári, potom farár v Hybiach (1851-59) a v Liptovskom Sv. Michale (1859-88), oduševnený národovec a historik Liptova. Mal významný zástoj pri vzniku Matice slovenskej, Spolku sv. Vojtecha i Memoranda. Napriek nežičlivému postoju maďarských úradov voči Memorandu, Zábojský v osobnom liste ochotne dovolil Hýrošovi, aby mohol byť členom deputácie, ktorá predložila Memorandum najprv peštianskemu snemu a potom cisárovi vo Viedni. Keď sa Hýroš stal terčom mnohých útokov a obvinení, a to i zo strany oltárnych spolubratov, čiastočne pre svoju výbušnú povahu, čiastočne pre svoje ekumenické a cyrilometodské zmýšľanie, Zábojský ho vzal do ochrany a po dva razy zamedzil kanonický i civilný proces, ktorý mu vážne hrozil. Horliteľ za cyrilometodskú ideu. Na rok 1863 pripadlo tisíce výročie príchodu solúnskych bratov k našim predkom. Pápež Pius IX. nariadil osobitnú oslavu tohto jubilea v rímskom chráme sv. Hieronyma. Z tej príležitosti Zábojský vydal 18. júna 1863 Pastiersky list na jubileum sv. Cyrila a Metoda, v ktorom dáva kňazom pokyny, ako sa majú pripraviť a vykonať oslavy určené na 12. júla v celej spišskej diecéze. Druhý list bol adresovaný veriacim a mal sa prečítať v kostoloch 3. júla. Popri banskobystrickom biskupstve, kde cyrilometodské oslavy nariadil biskup Moyses, Spiš bol jedinou diecézou na Slovensku, ktorá si oficiálne pripomínala toto jubileum. Tak sa stal Zábojský šíriteľom cyrilometodskej úcty v severných krajoch Slovenska. Zábojský bol aj praktickým uskutočňovateľom kresťanskej lásky voči zverenému slovenskému ľudu. Značné sumy dával na podporovanie starých a penzionovaných kňazov. Veľkodušného mecéna mali v ňom tiež učitelia, chudobné vdovy a siroty. Podľa zachovaných dokladov Zábojský vydával ročne na sociálne ciele na 35.000 zlatých. Aby aspoň čiastočne znížil nezamestnanosť medzi robotníkmi, dal postaviť veľkú pílu v Spišských Hámroch. Vo svojej otcovskej starostlivosti nezabudol ani na biednych Cigánov v Jabloňové. Biskup Ladislav Zábojský zomrel v Štiavniku 11. septembra 1870, teda práve pred 110 rokmi, zanechajúc po sebe pamiatku dobrého Slováka, vzorného kňaza, ako aj milovníka a mecéna svojho ľudu. |