Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Hlasy z Ríma |
| Autor : | Viktor Trstenský r. k. kňaz mimo služby. |
| Rok : | 1977 |
| Číslo : | 4 |
| Názov článku : | CHARTA 77. |
| Text článku : | Tento dokument, ktorý bol publikovaný 1. januára 1977, vyvolal' neobyčajný živý ohlas doma i v zahraničí. Na celom území ČSSR sa konali protestné zhromaždenia, odsudzovali sa signatári Charty 77, dávali sa im najtvrdšie označenia; rozhorčené vyhlásenia podpisovali zástupcovia všetkých vrstiev obyvateľstva, počnúc žiakmi základných škôl až po čelných kultúrnych, vedeckých a umeleckých pracovníkov. Ba ozvali sa aj rôzne cirkevné spoločenstvá. Najzaujímavejšou na celej protestnej akcii je skutočnosť, že protestujúci nemali v rukách text Charty 77, ktorú zamietali... Pri pozornom prečítaní Charty 77 vzniká dojem, že tu vlastne ide o prízvukovanie slobôd, ktoré boli garantované mnohorakými medzinárodnými paktami, takže sa nevidí dosť dobre dôvod pre toľké jej odsudzovanie. Tlačová služba Vyslanectva ČSSR v Ríme vydala koncom februára t.r. na piatich stránkach svoje poznámky o Charte 77 pod názvom « Perché il po-polo cecoslovacco ha rifiutato í dissidenti » (Prečo československý ľud odmietol disidentov). Vyvracajú tvrdenia signatárov a medzi iným na 3. strane čítame: « V Charte nachádzame tvrdenia, že «náboženská sloboda je systematicky obmedzovaná svojvôľou ». Ale v tom istom čase každý v ČSSR vie, že veriaci môže verejne vyznávať svoju náboženskú vieru a vykonávať náboženské obrady. Náš štát vydáva nesmierne sumy na činnosť Cirkví, na opravu cirkevných budov, a deti, ktorých rodičia si to žiadajú, môžu chodiť v školách na vyučovanie náboženstva. Čo chýba čestnému veriacemu a kňazovi? Nič. » Celé vyhlásenie vyznieva málo presvedčivo, pretože fakty hovoria, bohužiaľ, že položenie veriacich nie je také ružové. Ba vidno z nich, že cirkevný a náboženský život je sústavne obmedzovaný, udúšaný, škrtený. A to s použitím všetkých mocenských postriedkov, zatiaľ čo ani radový občan ani kompetentný predstaviteľ náboženských spoločenstiev nemá k dispozícii ani opravné ani obranné možnosti na uplatňovanie svojich práv v tejto oblasti. VIKTOR TRSTENSKÝ PÍŠE PREZIDENTOVI HUSÁKOVI. Msgr. V. Trstenský, ktorého osud je známy slovenskej verejnosti, žije na nútenom dôchodku v Trstenej. V júli minulého roku požiadal listovne prezidenta dr. Gustáva Husáka, aby mu umožnil navštíviť súrodencov, žijúcich v USA. Prezidentská kancelária mu odpovedala, že jeho žiadosť patrí do kompetencie Správy pasov a víz v Prahe, ktorá mu podá príslušnú správu. Z listu msgr. Trstenského, ktorý nesie dátum 6. januára 1977, citujeme: « Dosiaľ som nedostal žiadnu odpoveď a ani zmienku o naznačených trápeniach svojich a veriacich, a to pravdepodobne preto, že ide o rk. kňaza, teda človeka mimo zákona. To ma zase potvrdzuje v presvedčení, že hlavnou úlohou niektorých našich kruhov, a to i napriek ústavným článkom, prijatej Všeobecnej deklarácie ľudských práv, Helsinským dohodám, častým prejavom našich štátnych a straníckych činiteľov o rovnosti, slobode presvedčenia, pohybu každého občana štátu... atď., je znepoko j ovanie občanov, najmä veriacich a neľútostný boj proti náboženstvu a jeho vyznavačom. Dosvedčovať to dôkazmi, bolo by nosiť drevo do lesa. Stačí počúvať rozhlas, sledovať televíziu, čítať noviny, časopisy, knihy o tzv. « vedeckom » ateizme, rozprávať sa s veriacimi, pozorovať ich ubolené tváre, vidieť stovky kňazov bez miesta v pastorácii, utýrané rehoľné sestry, strach učiteľov, úradníkov, lekárov, zdravotných sestier, vedúcich robotníkov, či ich nejaký sliedič nepozoruje pri náboženských prejavoch, ak sa ešte vôbec odvážia pre panickú obavu pred prepustením zo zamestnania alebo prinajmenej preradením na funkčne i finančne podradné miesto, čo len naznačiť takýto prejav, stretávať sa s vyho-|dencami z tzv. lepších miest len preto, že sa prakticky priznávajú ku svojej viere... a každý ne-zaujatý jasne vidí, aké krivdy sa páchajú na veriacich. Napr. i v ostatných týždňoch uplynulého roka vyhodili takmer na ulicu z národného podniku Skrutkáreň v Starej Ľubovni vedúceho odboru OTR Ing. Jána Štellmacha, otca troch nezaopatrených detí a prinútili ho chodiť do zamestnania denne 40 + 40 km, a to len preto, že je živým veriacim, teda človekom plniacim si až úzkostlivo nielen svoje povinnosti v zamestnaní, v ktorom bol viac ráz vyznamenaný, ocenený, ale pamätá aj na tie, ktoré vyplývajú z jeho úprimného presvedčenia. Toto urobili vedúci podniku s tým nepochopiteľným zdôvodnením, že « menovaný nemôže zastávať funkciu vedúceho odboru, nakoľko nesplňuje potrebnú kvalifikáciu v oblasti ideologickej, — vyššie uviedli jeho náboženskú angažovanosť — ktorá u vedúcich je predradená pred kvalifikáciou pracovného pomeru (vzdelanie, prax)...», čiže straník môže byť hoci aj drevo, súce len do lesa, avšak ak vie pár fráz o ateizme, marxizme, hoci im ani nerozumie a mohol byť predtým ozajstným fašistom, nacistom a nevyzná sa vo svojom odbore, ktorý má viesť, má prednosť pred nestraníkom, človekom vzdelaným, svedomitým, vlasť milujúcim. Pravda, tak to potom aj vyzerá v mnohých podnikoch. Napr. v Trstenej už dobrých 10 rokov stavajú budovu pre ZDŠ s počiatočným 12,000.000 rozpočtom; prekročili vraj tento rozpočet už o štyri milióny a ešte budú potrebné ďalšie štyri na jej dlhodobé dokončievame. A tak je to na mnohých miestach. Konštatujú to naši najvyšší štátni a stranícki vedúci. Takéto zaobchádzanie s veriacimi, ktorí tvoria absolútnu väčšinu obyvateľov našej vlasti, a ktorých horúce hlavy vyhlásili za fašistov, hoci tak ďaleko boli a sú od fašizmu ako Makov od Jeruzalema, bolo ako-tak pochopiteľné, i keď nie ospravedlniteľné, v časoch právnej neviazanosti a šírenia poplašných správ, že veriaci sú proti novému štátnemu zriadeniu, za ktorej neviazanosti si títo domnelí « fašisti » odsedeli v ťažkých žalároch a koncentračných táboroch vyše 100.000 rokov, ak nie aj viac, a mnohé stovky ostali v nich navždy, avšak teraz, keď sa kdekto môže denne presvedčovať, že veriaci sú najkonštruktívnejší prvok v našej spoločnosti, by nemalo mať miesta. Neprispieva ku zdarnému rozvoju sociálno-hospodárskemu, kultúrno-spdločenskému a mravnovýchovnému občanov tejto našej vlasti, ako ste si to tak uvážene želali vo svojom novoročnom prejave, lež veľmi škodí. Škodí predovšetkým preto, že nedáva možnosť rozvíjať sa celému človeku, teda nielen telu ale i duši, čím ho deformuje a stavia na roveň nerozumných tvorov so všetkými ich sklonmi a vlastnosťami. (...) O koľko viac by to osožilo našej vlasti, keby sa tie drahé a veľmi potrebné miliardy, ktoré sa vydávajú na protináboženskú propagandu, ako sú tisíce kníh hanebne nízkej úrovne, brošúr, časopisov, novín, nákladné tzv. občianske krsty, sobáše, pohreby, desaťtisíce ateistických propagandistov, špehúnov, sledujúcich účasť veriacich na bohoslužbách, na primíciách, na veľmi obmedzených pú-ťach, birmovkách, pohreboch (čo je urážajúcim uponižovaním veriacich, akoby nesnívali o ničom inom a za nič iné sa nemodlili, len ako zničiť svoju vlasť, zatiaľ čo oni svojou svedomitou prácou, svojmi daňami, svojou obetavou podporou všetkých akcií, dvíhajúcich životnú úroveň občanov, vlastne držia tento štát, zošľachťujú ho a včas potreby sú ochotní ho aj brániť, i keď je proti nim veľmi macošský, čo prejavuje tým, že ich hatí v duchovnom rozvíjaní sa nepovoľovaním vydávania duchovnej literatúry, potrebnej k tomu rastu, výstavby kostolov, aspoň náhradných za tie, ktoré sa búrajú pri stavbe priehrad, rozličných podnikov, rozširovania veľmi preriedených kňazských radov, práce na slávu Božiu a za blaho veriacich v rehoľnom povolaní... atď.), teda, keby sa tie cenné miliardy vydávali na ozajstnú prevýchovu v duchu spravodlivosti a vzájomnej lásky, na zveľadovanie rozvoja hmotného, duchovného, kultúrneho, na účinnú kontrolu na stavbách, v rozličných družstvách, na štátnych majetkoch, v podnikoch každého druhu, na turistiku... atď. V dôsledku toho všade tam, kde je pohon proti náboženstvu a šliape sa spravodlivosť, a to tak na Východe ako i v niektorých krajoch na Západe, klesá mravnosť, rozvracajú sa rodiny, hynie pracovný elán, tratí sa poctivosť, svedomitosť, rastie kriminalita u starších i u mladistvých, slovom, podrývajú sa základy štátov, ako to dávnejšie vyjadril revolucionár Silvio Pellico slovami: « Kto od oltára ľudí odťahuje, vlasť demoluje! » Ešte výraznejšie to naznačil francúzsky mysliteľ Blaise Pas-scal v známej výpovedi: « Náboženstvo a mravnosť sú dva základné piliere štátov, kto tieto podkopáva, podkopáva štát a stáva sa najväčším vlastizradcom. » Pritom nemôže byť ani reči o mieri, ktorý si človek tak túžobne želá. Jasne to napísal 700 rokov pred narodením Kráľa pokoja Pána Ježiša Krista prorok Izaiáš: «Pokoj je dielom spravodlivosti.» Dôkladne rozviedol túto pravdu pápež bl. pamäti Ján XXIII. vo svojej encyklike « Pacem in terris », tak často citovanej u nás, žiaľ, len tak, ako sa hodí tomu či onomu rečníkovi alebo pisateľovi do novín. Jadrom toho okružného listu je: ak má byť trvalý pokoj, musí byť vystavený na SPRAVODLIVOSTI, PRAVDE, SLOBODE a LÁSKE. Ešte výraznejšie to načrtáva rok čo rok Svätý Otec Pavol VI. vo svojich prejavoch, najmä novoročných, zasvätených výlučne pokoju vo svete. I v tohoročnom svojom posolstve, poslanom všetkým vládam sveta, dostali ste ho isto aj Vy, vážený pán prezident, priezračne naznačil, kedy a za akých podmienok môže byť trvalý pokoj. Vo všetkých týchto predôležitých prejavoch, posolstvách, na ktoré súhlasne naväzujú posolstvá mnohých predstaviteľov štátnych a iných spoločenstiev, i nekatolíckych, ba nekresťanských, sa prízvukuje náboženská sloboda, sloboda pohybu, prejavu, presvedčenia, spravodlivosť voči každému človeku, úcta k Bohu ako základ každého pokoja.(...) Možno sa budú zdať tieto moje riadky, riadky radového občana, akým som, nevhodným miešaním sa do kompetencie ľudí na takéto písanie povolaných, no už vyše 20 rokov som v súkolí nie vždy našej spoločnosti osožného diania, vyradený z nej, lebo nemôžem vykonávať svoje kňazské povinnosti verejne, v kostole, ako by to mohlo a malo byť, lež ako nejaký vydedenec, len kdesi pod kostolným chórom smiem s ostatnými veriacimi vyhovovať túžbam svojho kňazského srdca, čo považujem za jeden z najväčších zločinov, páchaných na slobode človeka. Pritom nemajú pokoja ani moji bývalí veriaci v Starej Ľubovni. Tajní ich sledujú, či chodia ku mne, vyšetrujú, aký majú vzťah ku mne — dosiaľ ich vyšetrili vyše 220, pravda, bezúspešne, lebo nič takého nenašli na mne, čo by ma kompromitovalo a robilo vyvrheľom našej spoločnosti. Som teda ozajstným a poriadnym zúbkom v tomto súkolí a preto si osvojujem právo, patriace mi aj podľa našej Ústavy, zastaviť chod toho súkolia alebo tak ho poháňať, aby to slúžilo k osohu našej spoločnosti, ktorú z úprimného srdca milujem. Chcem teda i v tomto liste vymôcť pre seba a svojich veriacich spoluobčanov tie práva, ktoré nám všetkým patria, a to v tej pevnej nádeji, že Vy, vážený pán prezident, ktorý ste prešli veľmi ťažkou školou života, pochopíte neradostné položenie svojich veriacich občanov a medzi nimi aj moje a umožníte nám tak žiť, pracovať, aby sme sa všetci cítili ako členovia jednej milujúcej sa rodiny, s rovnakými povinnosťami a právami. Naša Republika, povedal raz p. poslanec Jindra, je starostlivou matkou všetkých občanov, teda tak by sa malo s nimi zaobchádzať, žeby sa necítili byť v náručí krutej macochy. Ďakujúc Vám za Vaše porozumenie, želám Vám do nového roku a od Pána Boha vyprosujem hojnosť tých darov zeme i neba, ktoré potrebujete k úspešnému zvládnutiu všetkých svojich veľmi ťažkých povinností. V patričnej úcte oddaný. |