Bibliografia niektorých kňazov
Výpis článku
| Názov časopisu : | Smer |
| Autor : | Léonce de Grandmaison,SJ-Preložil Br.P.Beňuška |
| Rok : | 1943 |
| Číslo : | 10 |
| Názov článku : | Pobožnosť |
| Text článku : | Pobožnosť. Léonce de Grandmaison, SJ. Hoc osobné náboženstvo, hoc pobožnosť nie je, ako to hlásal Augustín Sabatier, celé ozajstné náboženstvo, tvorí predsa jeho stredisko a ako by srdce. Sociálny prvok náboženstva je hlavne na to, aby ho podporoval, udržoval, spravoval. Pobožnosť spočíva v cite rodinnom a najmä v synovskom, ktorý spojuje veriaceho s Bohom.1 Slávna výpoveď Tertuliánova o Bohu: Nemo tam Páter, tam pius nemo,2 veľmi dobre vysvetľuje pôvod pobožnosti a ospravedlňuje analógiu, ktorú najradšej používa. Túto obdobu berieme z citov rodinných (p i e t a s), z najprirodzenejších, z najriadnejších, z najnevyhnutnejších vzťahov ľudských. Pobožnosť zakladá sa na viere, že Boh je mocný, dobrý, určitým spôsobom prístupný a vyjadruje sa rozličnými činmi úcty, vonkajšej a vnútornej bohopocty. Nateraz máme na zreteli len osobný, najmä citový prvok tejto pocty, súhrn citov, predstáv, návykových a milých pohľadov, myšlienok a telesného správania, pohybov a „úsudkov hodnoty", keďže v tom zračí sa pobožnosť. Podčiarknime najprv jej všeobecnosť. Všade, kde sa rozprestiera strom náboženstva, teda tak ďaleko ako ľudstvo, pobožnosť dodáva tomuto stromu miazgu, čo ho živí a zveľaďuje. Ak sa stiahne čo len z jednej ratolesti, ostane tam čoskoro len formalizmus, neplodnosť, mŕtve drevo. Ale pod všetkými nebesami, vo všetkých dobách, nachádzame aj vznešené druhy pobožnosti. Hymny, žalmy, výlevy, v ktorých sa vyjadrujú najvyššie city ľudskej duše: úcta a chvála, odovzdanie a nádej, žiadosť a túžby po duchovných dobrách. Aspoň niekoľko prí kladov, vybratých skoro náhodne: Ty si Pán, buď pochválený; celý život je v tebe. Ty si môj otec a moja matka, ja som tvoje dieťa, všetko šťastie prichádza z tvojej dobroty. Nik ti nepriznáva obmedzenia. Si najvyšší pán medzi najvyššími pánmi, panuješ nad všetkým, čo jestvuje, a všetko, čo z teba pochádza, počúva na tvoju vôľu. Ty jediný vieš, čo sa ta dotýka a čo sa ti páči; Nának, tvoj otrok sa ti obetuje so slobodným srdcom.3 * Netúžim po smrti, netúžim po živote; čakám, až prijde hodina ako slnko, čo čaká na svoju odmenu. Netúžim po smrti, netúžim po živote: čakám, až prijde hodina, vedomý a bedlivý duchom.4 * Sláva Bohu, pánovi svetov, ktorý je Láskavý, Milosrdný, pán dňa súdu. Tebe slúžime a od teba žiadame pomoc. Veď nás na správnom chodníku, na chodníku tých, ktorým si naklonený, proti ktorým nie si rozčúlený a ktorí nepoblúdia.5 * Japonci nie sú smutní. Predsa však mravy nie sú ideálne, ich život je veru tvrdý. Z čoho teda čerpajú túto spokojnosť, túto rezignáciu? Sú v najväčšej čiastke a m i d i s t i. Aký nával a aká nábožnosť pred oltármi bez sôch, pred prázdnym sídlom toho, „čo počúva zvuky, vystupujúce zo zeme", zvuky modlitby a ľútosti, sídlom — ozdobeným kvetmi a svetlami. Videl som, ako veriaci najprv vypláchli si ustá, usobrali sa, potom sa predstavili, sopäli ruky a sklonili hlavu, chvíľku uvažovali, modlili sa vzývajúcu modlitbu, pozdravili a vzdialili sa. Videl som mladú matku, ako sa najprv ona pomodlila, potom postavila do radu svoje drobné deti, sopínala im ruky a šeptala s nimi modlitby; napokon nežne vzala medzi dva prsty hlavičku nemluvniatka, ktoré nosila na ramenách, a tri razy sa s ním uklonila. Všetko sa to dialo jednoducho, vážne, skromne, pobožné. Nech sa teda teologovia hádajú, či táto modlitba k „tomu, čo počúva na hlas zeme", vznáša sa alebo nevznáša sa k neznámemu Bohu!6 Teologovia nebudú musieť dlho dišputovať.7 Mohli by sme uviesť mnohé texty a úryvky tohto druhu, keby sme ich vybrali napríklad čo len zo sbierky, ktorú vydal Alfréd Bertholet.8 Iba tí by sa nad nimi začudovali, čo nepoznajú ekonomiu milosti. Mimo jediného ozajstného náboženstva (patriarchálneho alebo izraelitského, kresťansko-katolíckeho) vždy boli a sú ľudia, ktorí „tápavo hľadajú" to, čo my vlastníme vďaka relatívnemu svetlu viery; sú ľudia, čo sa klaňajú „neznámemu Bohu", ktorý nám bol zvestovaný. Vieme, že ostatky prvotných právd jestvujú u týchto národov a prechádzajú s pokolenia na pokolenie, pravda, pomiešané mnohými a žalostnými bludmi. Vieme, že tieto národy majú dušu, ako je naša, náboženské potreby, žiadosti toho istého druhu, že sú určení pre ten istý cieľ, túžia po tom istom prepodstatnom Chlebe. Preto sa nečudujme, že tieto túžby a volania prejavujú sa v modlitbách, určitejšie sa vyjadrujú v obradoch, stelesňujú sa v ustanovizniach a že živia city podobné našim. Čo hľadáme a naozaj aj nachádzame v článkoch viery, vo sviatostiach, v kresťanských ustanovizniach, ony to tiež hľadajú, no nenachádzajú, a preto usilujú sa to nahradiť pokusmi, obracajú sa k veľkému Milosrdenstvu, ktoré neprijali. Alebo skorej, ktoré neprijaly v jeho plnosti. Lebo však vieme, že ako niet spásy pre tých, čo hrešia proti svetlu, tak zase tí, čo žijú v nezavinenej nevedomosti o našom svätom náboženstve, riadia sa podľa príkazu prirodzeného zákona zapísaného Bohom do sŕdc všetkých, hotoví sú poslúchať Boha, vedú čestný a správny život, môžu dosiahnuť život večný vplyvom svetla božieho a milosti, ktorú nepoznajú.9 Preložil Dr. P. Beňuška. 1Svätý Tomáš v Sume II-II, ot. 121, čl. 1, takto definuje dar pobožnosti: Medzi inými (pohotovostnými uspôsobeniami, ktoré nám vlieva) Duch svätý nás hýbe k tomu, aby sme mali nejaký synovský cit k Bohu podľa slov svätého Pavla k Rim. 8: „Dostali ste Ducha, ktorý prijíma za synov, v ktorom voláme: abba, otče.“ A keďže pobožnosti vlastne prináleží služ bu a poctu vzdávať otcovi, dôsledok je, že pobožnosť, ktorou podávame službu a poctu Bohu ako Otcovi z popudu Ducha svätého, je dar Ducha svätého. 2De Paenitentia, n. 8. 3Stotra, pieseň hinduistická. Uverejnil ju Wilson. Pozri E. Lehmann, Manuel d´histoire des religions, str. 423. 4Prejav budhistickej odovzdanosti, vyňatý z Milindapanha. Pozri H. Oldenber-Foucher, le Bouddha, sa vie, sa doctrine, str. 264. 5Z Koránu. Pozri Carra de Vaux la Doctrine de l´Islam, str. 21. Biblický odblesk je viditeľný. 6Leo Wieger, Libri sacra farmes, v časopise Misions cathloliques, 20. okt, 1911, str. 514. 7Pozri do Grandmaison, Christus, str. 43 a nasl. J. Capéran, le Probléme du salut des infidéles, II. Essai théologique, Paris 1912. 8A. Bertholet, Religiongeschichtliche Lesebuch I, Tübingen 1908. 9Encyklika Pia IX. zo dňa 10. augusta 1863. Quanto conficiamus, Denzinger-Bannvart, Enchiridion 1677 |