Životopis je súčasťou samizdatu Konvertiti.
Priateľ. Univerzitný profesor. V službách ľudí.
Zvony Nagasaki.
V roku 1925 dva zvony darované dobrodincom z Belgie boli vytiahnuté na vežu kostola Urakami, na predmestí Nagasaki. A ich hlas, tak za dažďa ako za vetra, lietal z kopca na kopec, zvestujúc veriacim hodinu sv. omše, radosť anjelského pozdravenia, ale i smútok pohrebu.
V auguste 1945 prišlo atómové bombardovanie. Z hromady tehál a zapopolených skál vytiahli dva zvony. Jeden z nich ostal akoby zázrakom neporušený.
24.december 1945. Na mieste zhoreného kostola sa niekoľko veriacich na čele s Dr. Nagai dalo do ťahania zvonov. Na krik ,,Eja! Eja!” zvon sa ľahko vyzdvihol. Tento vianočný večer nad zronenými poliami Urakami roznášal sa hlas zvona Vianoc. Vo svojom dome pod rozbitou strechou, ktorou pršalo, Dr. Nagai počúval každý deň zvuk tohto zvonu. Telo zničené chorobou, jeho dve deti – siroty po boku. Cítil sa byť hodený o 12 rokov dozadu. Počúval hlas toho zvona, ktorý mu prebudil dušu zo spánku ducha, z nevery do viery. Počúva ho i teraz, aby mu dal silu.
Zvon je symbolom toho, čo nám dáva kresťanstvo, tak ako kostol, ako kríž.
Hmotár.
Takashi Nagai sa narodil v roku 1908 v Izume, v posvätnom meste japonskej mytológie. Nepoznal katolicizmus, indiferentný k šintoizmu, silou domácej výchovy zahorel silou svojho ducha za hodnoty poznania, za vedu. Jeho otec bol lekár. Jeho matka, verná pomocnica svojho muža, vychovávala svojich päť detí so živou túžbou, aby najmladší sa stal lekárom ako otec. Najmladší Takashi aj ako 20 ročný vstúpil na lekársku fakultu v Nagasaki. Sme v roku 1928. V tomto čase Nagai píše o sebe: ,,Na univerzite som pitval. Videl som všetko, čo je v človeku. Urobil som si záver, že človek je len telo a nič viac. Všetko som obdivoval, celé telo, každú čiastku tela. Všetko som mal vysvetlené. Telo sa dalo rozložiť na prvky vápnika, železa atď. Duša? Vynález na klamanie biednych a sprostých.”
V takomto rozpoložení zomrela mu matka v roku 1930.
Pozorovanie matky.
“Počas jarných prázdnin medzi druhým a tretím rokom univerzity moja matka bola zachvátená apoplexiou. Keď som došiel k jej lôžku, ešte dýchala. Vydýchla, keď ma zazrela. Tento posledný pohľad zomierajúcej matky vo mne prevrátil všetky moje náhľady.
Nemý a tichý pohľad tej, ktorá ma počala, porodila, vychovala a milovala do posledného dychu života. Teraz, v momente rozlúčky a smrti som naraz uveril, že nebude chýbať po boku otca vo večnosti. Ten jej bol milý, plný lásky. Môžu dvaja ľudia plní lásky, stratiť lásku, ktorá je večná? Pozoroval som oči matky – ja, ktorý som neveril v dušu a inštinktom som spoznal, prežil a precítil, že duša mojej matky žije reálne. Oddelila sa od tela, ale nezahynula. Preto som začal čítať Paschala. Jeho myšlienky pripútali moje nohy k zemi, moje oči k hviezdam a moje srdce sa zmietalo vo vzduchoprázdne. A naraz som poznal, čo poznal Paschal. Duša, večnosť, Boh. Náš veľký predchodca – hľadač Paschal veril v tieto pravdy a bol pritom vedec. Nemal rozpor medzi vedou a vierou. Začal som veriť a oči svoje dvíhať k nebu.”
V kontakte s horlivými veriacimi – kresťanmi.
Začal bývať v rodine Morijama. Zmenil byt. Otec pochádzal z tých kresťanov, ktorí v Japonsku ostali po sv. Františkovi Xaverskom po 250-ročnom prenasledovaní. Každý obed na angelus sa táto rodina modlila. Nagai počul slová modlitby. Až po Anjel Pána prišiel na obed. Pán Morijama obchodoval s volmi. Pri dome mal veľkú stajňu. Pán domu dostal prezývku vôl, na čo odpovedal vôl svojím bučaním. Tieto voly donútili Nagaia myslieť: ,,Nepodobám sa ja volom vtedy, keď nepoznám zmysel svojho života, ako tieto zvieratá? Paschal našiel v katolicizme celé uspokojenie. Tu títo jednoduchí ľudia tiež poznajú zmysel svojho života vo svojej viere.”
V srdci študenta sa dvíhalo svetlo. Prechladnutím si získal zápal stredného ucha, musel si ľahnúť a hrozil mu aj zápal mozgu. Opatrovala ho sestra kresťanka, tak ako jeho matka.
V chorobe mal ruženec v rukách a modlil sa. Akoby zázrakom sa vyliečil. Uzdravil sa na tele, ale aj na duši. Zo zápalu vyšiel, ale na pravé oko oslepol. Preto sa vzdal internej medicíny a dal sa na rádiologickú medicínu. Ako asistent začal pracovať na röntgene.
Malý katechizmus.
Je február 1933. Stal sa vojenský incident v Madchourie. Nastúpil ako vojak do Číny a zatiaľ mu zomrel otec Morijama. Jeho mladé dievča Midori v balíku poslalo Nagaimu na front Malý katechizmus. Keď sa vrátil z frontu, vyhľadal kňaza v Urakami, ktorého poprosil, aby ho pokrstil. Kňaz od neho žiadal znalosti kresťanskej viery. Nagai ich poznal. Na fronte prežil pravdy katechizmu. V júni sa dal pokrstiť a prijal meno Pavol. Potom sa až do smrti venoval röntgenu a jeho lúčom. Publikuje desiatky vedeckých pojednaní, týždenne organizuje konferencie pre lekárov, stará sa o chorých sv. Vincenta de Pauly. Pre každého z nich má slovo povzbudenia a potešenia. Jeho slová znejú: ,,Údel lekára je trpieť a radovať sa s pacientmi, chorými. Snažiť sa umenšiť bolesti chorých tak, ako by to boli jeho vlastné bolesti. Nie je to lekár, ktorý uzdravuje, ale láskavá vôľa Božia. Keď som si toto uvedomil, moje diagnózy sa stali modlitbami.” Po krste sa oženil s Midori Morijama.
Júl 1937.
Incident v Číne. Nové pozvanie k vojakom, teraz ako šéf piateho sanitného vojenského telesa. Za tri roky pochodil celú Čínu, jej juh, východ, západ i sever a opatroval chorých bez rozdielu, či boli Čínania, alebo Japonci, vojaci alebo civili. V marci 1940 sa vrátil k svojej rodine. Mal dve deti – chlapca Makoto a dcérku Kayano. Bol menovaný profesorom röntgenu.
Obeť lúčov.
Zjavili sa následky vojny. Nedostatočná výživa, celkové zoslabenie populácie, výskyt hromadnej tuberkulózy. Zástupy robotníkov a chorých sa hrnuli na röntgen. Počas vojny lekári operátori boli odvolaní. Nagai ostával sám so zdravotnou sestrou. Nemal dosť filmov, preto röntgenoval nepriamo, čím mu lúče škodili. Jeho zdravie sa v tejto službe podlamovalo.
Ráno v júni 1945, prv ako prišli pacienti, chcel vidieť svoje srdce, to biologické, svoje telo. Svojmu pomocníkovi povedal: ,,Prichystajte aparát!”
,,Ale pán doktor, ešte neprišiel ani jeden pacient.”
,,Pacient, to sú moje prsia. A lekár, to sú moje oči.”
Pri pohľade na svoje vlastné telo Nagai videl, že na ľavej polovici figurovala čierna škvrna, slezina rozšírených rozmerov, ktorá stláčala srdce, žalúdok a vnútornosti. Hypertrofia sleziny, leukémia. Hneď si spomenul na nemocnicu sv. Gregora v Hamburgu a na obete röntgenových lúčov – na Jana Edvardsa, Alberta Schonberga a Lobarda. Začal sa modliť: ,,Pane, som neužitočný sluha. Nech sa stane Tvoja vôľa.” Vrátil sa mu pokoj duše. Zavolal kolegov a povedal im, že má leukémiu. Požiadal o diagnózu primára interného oddelenia, Dr. Kageura. Ten zistil bielych krviniek 108 000, červených 3 milióny. Chronická leukémia. Dĺžka života tri roky. Jeho diagnóza a diagnóza Kageura boli totožné.
Atómový výbuch.
9.august 11:02 hod. Oslepujúca žiara. Teplota 9 000 stupňov stogradových. V sekunde pod jedným zásahom je zničená a horí Štvrť Urakami, dva kilometre severozápadne od Nagasaki. Telá pešiakov ležia spopolnené na ulici. Všetci obyvatelia sú zredukovaní v popole pod ich zapáleným domom. 30 000 mŕtvych, 100 000 ranených. Z 10 000 katolíkov v Urakami ich 8 500 zahynulo. V škole z 1 800 detí zostalo dvesto živých. Univerzita medicíny, položená 700 metrov od centra výbuchu, postavená z betónu, unikla prvému zničeniu. Hrozil jej však oheň. Nagai, ktorý v momente výbuchu triedil röntgenové snímky, bol zhodený na dlážku a pravú stranu tela mal posiatu kúskami skla. Krv sa mu valila s pravej strany spánkov. Pomaly sa oslobodil spod hŕby črepov a zišiel po schodišti. Z konzultačných miestností, kde čakali pacienti, bolo počuť volanie.
Nagai volal: ,,Pôjde to, príďte!” pritom si pravou rukou držal svoje vlastné poranenie. Začali služby. Chodníky boli plné poviazaných ľudí. Nagai pravou rukou si držal ranu a ľavou pomáhal. Ako pracoval, zakrvavil aj pomocníčku. Kým cievy spáničky sú úzke, vydržím tri hodiny a to stačí na prvú pomoc. Chytal si pritom pulz a meral svoje sily.
Údolie Urakami sa rýchlo zmenilo na vysokú pec. Ku dverám nemocnice sa hrnul nespočítateľný zástup ranených. Zakrvavené siluety, roztrhané šaty, horiace vlasy, taká bola cesta. Deti niesli mŕtvoly svojich rodičov, rodičia mŕtvoly svojich detí, mladé matky svojich kojencov. Obraz pekla. Liekov bolo málo, mnohí čakali na prvú pomoc. Nagai disponoval iba niekoľkými pomocníkmi s niekoľkými liekmi.
Pomáhal nad hranicu svojich síl a možností. Požiar rástol a zúril. Čoskoro bola v nebezpečenstve aj nemocnica. Začali evakuovať pacientov na vrcholec najbližšej hory. Nesúc dvoch pacientov v rukách, tretiemu pomáhal. Sestra mu hovorí: ,,Pán doktor, ste bledý.”
,,Nestarajte sa a nemajte strach”, odvetil a ukazoval na tvár svojej sestry, čiernu od sadzí. ,,Ste čierna ako černoška.” Medzitým si zmeral pulz a zbadal, že jeho srdce bije stále slabšie. O štvrtej hodine poobede začalo horieť röntgenové oddelenie. Ťažko zakúpené stroje horeli a padli za obeť popolu. Keď sa dozvedel, že má leukémiu a že bude tri roky žiť, chcel priebeh choroby dokumentovať pre vedecké účely. Teraz videl všetko v plameňoch. Pomocníci pozorovali oheň. Potom išiel k riaditeľovi nemocnice oznámiť, že pacienti sú evakuovaní. Ako odchádzal, sestra mu padla, dal jej svoj kabát a o niekoľko krokov padol aj on, padol do bezvedomia. Kúsavá bolesť ho prebudila. Zašili mu ranu. Operácia bola ťažká, ale podarila sa a bolesť povoľovala. Keď sa prebudil, povedal, aby si ľudia stavali prístrešia a aby ženy varili. Po tých slovách zasa padol do kómy na niekoľko hodín.
Zničený domov.
10. a 11. augusta sa zbierali ranení. Potom išiel Nagai pozrieť svoj domov. Bol zničený. Prešiel popred kostol. Zhorel. Z jeho domu zostal len popol. Tu videl miesto, kde stála kuchyňa, tam kúsky kuchynského náradia, tam kosť – jediný pozostatok po jeho milovanej a milej manželke Midori. Našiel tam ruženec. Túto noc zostal na tomto mieste zvierajúc na srdci pozostatky po milej žene.
12. augusta ráno. Tichý vetrík povieval nad touto zemou, ktorá bola zničená hriechom. Na kolenách s ruženecom medzi prstami, modlil za Nagai za večné odpočinutie pre 30 000 zomrelých.
Potom pochoval pozostatky svojej ženy a dal sa na cestu k mestu Mitsujana, vzdialenému 8 km, kde boli evakuovaní matka a jeho deti. Kayana mala 6 rokov, Makoto 1. Pribehli naproti otcovi a hodili sa mu okolo krku. Mesto sa hemžilo evakuovanými ranenými. Bolo treba dezinfikovať rany narýchlo ošetrené. Bolo treba ešte hľadať ranených a Nagai neváhal. Rádiové lúče mu zhoršili stav leukémie. Večer ho museli odniesť domov.
15.augusta, Nanebovzatie. Nagai bol v kostole, aby počúval sv. omšu, ale prelet lietadiel prekazil kňazovi bohoslužbu. Ani v tomto malom kostolíku sa nedalo modliť v pokoji. 15. augusta rádio rozhlásilo, že sa Japonsko vzdalo. Profesor z mesta priniesol správu o porážke. Nagai plakal, ako Kristus nad skazou Jeruzalema. Nebolo potechy ani tohto dňa, ani budúcich. Niekoľko dní nato Nagai zozbieral svoje pomocníčky. Jeho matka sa znepokojovala, že ho nikto neošetril. Nagai odpovedal, že v jeho prípade niet pomoci. Rana na sluche sa rozjatrila, horúčka stúpla na 40 stupňov. Dostal ošetrenie srdca, injekcie atď. Nepomáhalo. Prijal sv. pomazanie a povedal: ,,Umieram spokojne, ničoho neľutujem. Ďakujem vám za ošetrenie.” Po týždni sa rana zahojila. Nagai, keď prišiel k sebe, povedal: ,,Akonáhle budem môcť chodiť, vrátim sa do Urakami. Tam čaká práca.”
Obnova, rekonštrukcia.
Predpokladalo sa, že táto atomizovaná zem sa môže spamätať len po 70 rokoch. Kým sa občania báli vrátiť do Urakami, Nagai povedal, že tam ide prvý. Po troch týždňoch bolo tu mravenisko. Po 30 dňoch bolo vidieť pobehovať chrobáčikov a myšky. Aj zemiaky začali ožívať. ,,Aj ľudia tu môžu žiť,” povedal Nagai. Postavil si na miesto svojho domu chalúpku. Šaty, to bolo niečo od vojakov. Pri prameni vody bola jedna nádoba.
Všade bieda. Propagovať chudobu alebo chváliť sa bohatstvom je to isté. ,,Načo nám slúži chudoba, keď je srdce plné túžob?” Tak povzbudzoval občanov Urakami. Lekársku fakultu, ktorej budovy boli zničené, rozmiestnili na mnohých miestach. Nagai ako profesor musel chodiť z miesta na miesto. ,,Vo vlaku musím dávať pozor sa svoj žalúdok.” Ponúkli mu byt v nemocnici, ktorý neprijal. ,,Nemôžem opustiť Urakami. Chcem ju rekonštruovať spolu s občanmi.” Mohol už vstúpiť do bytu, pokrytého plechom. ,,Pozrite, ako sa tu a tam stavajú domy. Akú radosť mám, že vidím, ako sa mesto rekonštruuje!” Začal odstraňovať zbytky po svojom dome. ,,Našiel som kríž, len korpus z bronzu, drevený kríž zhorel. Ten nájdený corpus Krista ma povzbudil.”
Medzi zrúcaninami našiel aj kvet. Tomu sa veľmi potešil. Kľakol na kolená a ďakoval Bohu za tento kvet. Jeden z jeho bratrancov mu poslal sumu peňazí. Tieto peniaze daroval poľskému mníchovi misionárovi, ktorý sa vrátil z koncentráku, aby si mohol postaviť kláštor. ,,Mesiac potom mi z kláštora poslali Bibliu a sochu Panny Márie. Nič nepotrebujem, s týmito vecami a s Krucifixom sa cítim najbohatším človekom na zemi.”
Služba až do smrti.
Na jar 1947 bol prinútený ležať na lôžku. Vzdal sa profesúry. ” Ako žiť? Ešte môžem pracovať, lebo pracujú ešte moje oči, moje uši, moje ruky, moje prsty.” Nagai sa dal do písania jeho kníh Obete atómového bombardovania, Opúšťajúc deti, Hľadanie večnosti, Rieka života, Moje milé deti, Úsmev polí, Pod atómovým oblakom, Zvony Nagasaki. V knihe Moje deti písal úvodné slová: ,,Moje milé deti, milujte svojho blížneho ako seba samého. To sú slová, ktoré Vám zanechávam”. Celý život otcov bola služba blížnym. Mal naozaj právo dať testament svojim deťom, testament lásky. Písal. Aj zdravému bolo v týchto podmienkach ťažko písať. V roku 1947 písal: ,,Červené krvinky sa zmenšujú a sily tratím. Kofeín nechcem brať a iné excitačné prostriedky nemám.” Americký kapitán mu doniesol vrece kávy. ,,Ďakujem Vám, teraz chcem pracovať. Zobudil som sa ráno. Zobral som si kávy a mohol som pracovať celý deň.” Cez deň prijímal návštevy, v noci písal. Návštevy ho neznepokojovali. ,,Či nemám využiť tieto návštevy na rozsievanie nádeje nášho katolíckeho náboženstva?” Profesor hovoril žiakom: ,,Vy môžete toto vidieť. Tu je slávna chalúpka. Láska k blížnemu, to je človek, Dr.Nagai. Nagai odpovedal: ,,Mám dojem, že som medveď. V zoologickej záhrade. Som rád, že môžem zabávať deti ako medveď v zoologickej záhrade.”
Takto písal v noci za 38 stupňov. Napísal 15 zväzkov. Najslávnejšou knihou sa stala Zvony Nagasaki. Čo s týmito knihami chcel Nagai dosiahnuť? Chcel odovzdať svoje skúsenosti s röntgenom, s atómovými výbuchmi. Ak má niekto právo hovoriť o pokoji, je to iste Nagai. Videl, že trvalý pokoj môže byť zachovaný len šírením lásky v katolíckom náboženskom vydaní, a preto cítil sa povinný šíriť kresťanské posolstvo svojimi silami.
Za autorské právo dostal Nagai 2 milióny japonských jenov, to jest 300 000 belgických frankov na rekonštrukciu kostolov a škôl. Hovoril: ,,Tieto peniaze mi dovolia, aby som pomáhal pri rekonštrukcii Japonska. Mal by som na nej pracovať, ale som na lôžku. Teším sa, že týmito peniazmi môžem pomôcť svojej vlasti a že nie som na obtiaž, ja, moja matka a moje deti.” Keď to hovoril, usmieval sa. Pod týmto úsmevom sa skrývala túžba nájsť pravdu a pomáhať ľuďom.
Najväčšie pocty.
Roku 1949 minister sociálnej starostlivosti pochválil Hagaia za knihu Nechávajúc svoje deti. 28. júna 1949 navštívil ho cisár. 30. júna ho navštívil kardinál Giroy ako delegát pápeža Pia XII, z príležitosti 400 rokov jubilea príchodu sv. Františka Xaverského do Japonska. 1. júna 1950 mu cisár poslal sumu peňazí a ministerský predseda sprievodný list. V liste chválil jeho prácu röntgenológa, pretože sa tej práci venoval dušou aj telom. Potom, zachvátený atómovým žiarením a pripútaný na lôžko, oddal sa písaniu kníh. Odpoveď Nagaia: ,,Váš list ma potešil pred Bohom, mojimi blížnymi a mojimi deťmi. Nie som toho hodný, ale prijal som ho s radosťou. Ak moja práca pomohla rekonštrukcii Japonska, za to patrí vďaka Bohu, mojim blížnym. Som neužitočný služobník, celá sláva patrí Bohu. Chvála patrí aj mojim spoluobčanom, že v takých pomeroch skazy pracovali.” Pápež Pius XII. mu poslal svoje osobné požehnanie.
Posledné chvíle.
V marci 1951 sa jeho stav zhoršil. Sliznica mu tlačila žalúdok, takže sa bez pomoci iného nemohol obrátiť. Biele krvinky zo 7 000 stúpli na 330 000. Vedel, že sa blíži koniec jeho života. V apríli napísal svoju poslednú knihu Hemorágia sa objavila. 28. apríla druhá hemorágia. 30. apríla prijal sv. prijímanie. Nič pred ním nepil, hoci mohol. Dokonávajúc sa modlil ,,Ježiš, Mária, Jozef, do Vašich rúk dávam svoju dušu!” Sestra odovzdala kríž Makotovi a ten ho podal otcovi. Zobral ho a keď povedal: ,,modlite sa”, zomrel. V rukách držal ruženec a krucifix. Príčina jeho smrti bola leukémia. Toto srdce, ktoré Nagai dával celé všetkým, prestalo biť.
Napísal: Yakichi Katacka
Preložil: Ján Frisch, misionár
Fotografia prebratá z https://en.wikipedia.org/wiki/Takashi_Nagai