Životopis je súčasťou samizdatu Konvertiti.
Van der Meersch, aká to len bola bohatá a zložitá bytosť! Pokúsme sa na týchto niekoľkých stránkach aspoň v hlavných črtách zachytiť jeho život a cestu k obráteniu. Kiež by sa nám podarilo splniť spisovateľovo želanie, ktoré vyslovil v jednom liste z roku 1934: ,,Či nie je najkrajším snom spisovateľa cítiť pochopenie a ocenenie čitateľov, vedieť, že vytvoril užitočné a súčasne i umelecké dielo?”
Van der Meerscheovou charakteristickou črtou je úprimnosť. Dal sa možno v niektorých prípadoch zviesť vonkajším zdaním alebo nesprávnymi informáciami, zo srdca však nenávidel neresť a pokrytectvo. K ľudstvu, predovšetkým k jeho najbiednejšej vrstve, prechovával však vrelú lásku.
Pôvod a vplyvy.
Maxence Van der Meersch pochádzal z belgickej rodiny, ktorá sa usadila vo francúzskom priemyselnom meste Roubaix. Narodil sa roku 1907 a len čo sa trochu zoznámil so životom, vypukla vojna. Sám hovorí, ako sa 14. októbra 1914 díval z otcových pliec na požiar susedného mesta Lille. Maxence prežil neradostné detstvo, čo ho poznačilo fyzicky i duševne.
Mal snivý, dalo by sa povedať až smutný výzor, hlboké tmavomodré oči a tvár orámovanú tmavou briadkou, ktorá pripomínala Kristovu tvár. Po štúdiách práva a filozofie žil na predmestí Lille. Z domu, v ktorom býval, bol výhľad na továrenské komíny a žeriavy. Mal už za sebou prvé pokusy – verše i prózu – ktoré publikoval v študentskom časopise, kde bol redaktorom. Dej svojich prác často umiestňoval do priemyselného prostredia, ktoré dobre poznal. Najprv pracoval ako advokát v advokátskej komore, potom ako odhadca a pri svojom zamestnaní pozoroval ľudí okolo seba. Nakoniec sa celkom venoval písaniu. Van der Meerscheovo dielo je niekedy príliš realistické a drsné, nemožno sa však zmýliť – jeho vrcholy sa kúpu v tej najduchovnejšej afére. Prispieva k osvetleniu a obhajobe kresťanskej civilizácie a získava si čitateľov dokonca aj medzi tými najzarytejšími nepriateľmi viery.
Román a skutočnosť.
Pretože nevedia, čo činia je názov autobiografického románu, ktorý vyšiel v roku 1930. Máme možnosť nazrieť do najhlbšieho vnútra mladého spisovateľa a spoznať jeho duševné útrapy. Už od strednej školy je v zajatí trpkého determinizmu, v každej oblasti je zbavený ilúzií. ,,Všetka vädnúca sláva tohto sveta sa nevyrovná cene jedného živého psa!”
Čo sa prihodilo Rameauovi, alias Van der Meerschovi? Keď študoval právo v Lille, stretol mladú robotníčku, jedno z tých úbohých stvorení bez osobností, ktoré večer čo večer ako stádo vychádzajú z fabriky. Jej tvár? Bledá, ustatá tvár s veľkými hnedými očami a vpadnutými lícami, tenkým nosom belasým od zimy, bledými ústami bez štipky rúžu a stopami sĺz na lícach napúdrovaných ružovým práškom za pár halierov. Rameauovi sa úľútilo biedneho dievčaťa, ktoré nehodná matka vyhnala z domu. Zaľúbili sa jeden do druhého, začali spolu žiť a mali dcérku. Román prestáva byť autobiografiou len tam, kde Van der Meersch hovorí o smrti tej, ktorá ho v skutočnosti prežila. Pretože nevedia, čo činia… sám autor počas II. svetovej vojny o tomto diele napíše: ,,Rameau je výplod dnešnej výchovy. Naučili ho mať na zreteli len seba. Dávanie sa, láska, obeť, Boh – to boli pojmy, ktoré, ako sa zdá, nepočul ani v škole ani doma.”
Jedinou jasnou postavou, ktorá však dokáže prežiariť celé dielo a dať mu neobyčajnú krásu, pripomínajúcu Rembrandtov obraz Emauzských pútnikov z Louvru, je Anežka, pretože pochopila, že pravým zmyslom lásky je dávanie sa a tým umiestnila svoju radosť tak vysoko, že ju už nič nemohlo dosiahnuť.
Zo životopisu, ktorý vyšiel v roku 1937 sa dozvedáme, že Van der Meersch sa skutočne oženil s chudobnou robotníčkou, ktorú bieda telesne poznačila. Stretol sa s ňou na predmestí, kde býval. Spisovateľ tiež hovorí o zmene, ktorá v ňom po určitom čase nastala: ,,Mal som 18 rokov. Bol som synom bohatých rodičov a otcova ctižiadosť ma už od malička viedla k tým najvyšším métam. Túžil som po skvelom sobáši, po oslnivej kariére, po hojnosti a pohodlí, po všetkom, čo človeku môže priniesť sláva a peniaze. V tomto duševnom rozpoložení som celkom náhodou stretol dievča – sirotu, ktoré pracovalo v továrni. Starala sa ešte o dve menšie sestričky, s ktorými bývala v prenajatej izbietke nad viac než pochybným kabaretom. Dojalo ma to a zaľúbil som sa do Marty.”
Vášeň pomaly vystriedal nekonečný súcit s chorou ženou, vystriedala ju vôľa urobiť šťastnou nešťastnú bytosť, ktorú ubila sociálna nespravodlivosť.
,,Nemal som vieru ani morálku,” hovorí Van der Meersch. ,,Marta mi bola všetkým. A obetoval som sa, aby som jej odľahčil bremeno, ktoré na ňu nevinnú naložili hriechy ľudí. Ako mi jej príbeh neskôr pomohol pochopiť frázu Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. Tu môžeme nájsť prvé známky Van der Meerschovej konverzie.
,,Tá, ktorú som najprv považoval sa príťaž, za puto, mi ukázala zmysel života. Vďaka nej som dospel na muža, keď som mal byť ešte len chlapcom. Skutočným šťastím, prvým zdrojom radosti pre mňa bolo, keď som pochopil, že okrem vášnivej a bezuzdnej lásky mladosti existuje láska oveľa väčšia a vyššia.”
Sociálne fresky.
Po autobiografickom románe sa Van der Meersch púšťa do vykresľovania prostredia, v ktorom sa pohybuje, kde prevláda boj o život a nemenej neľútostný boj medzi jednotlivými triedami. V roku 1933 vychádza román Keď sirény mlčia. Pre historika je to skutočný dokument. Dej románu sa odohráva v textilnej oblasti v čase štrajku. Vystupujú tu ľudia, biedni ľudia, ktorí na prvý pohľad vôbec nepôsobia dojmom, že ich Božia krv vykúpila. Na niekoľko dobrých pripadá tisíc zlých. Láska medzi mužom a ženou je často už od zrodu pošpinená a degradovaná neverou. Dieťa, ak sa mu vôbec dovolí narodiť sa, je považované za príťaž, alebo je kruto vykorisťované. Panuje násilie a faloš, sociálne konflikty a štrajky sa menia na civilné vojny.
Hoci je Van der Meersch veľkým pesimistom, nevyznieva dielo celkom beznádejne. Vykresľuje strážcu Richarda, ktorého učiteľ Potor kedysi surovo poranil na tvári. Hoci Richard oslepol, zo svojich finančných prostriedkov pomáha svojmu útočníkovi založiť si rodinu. Kajúci Peter, dojatý až k slzám, opäť začína veriť v ľudí.
,,Musel sa pozbierať, opäť sa pustiť do spravodlivého boja, kajať sa, keďže zaprel. Peter nenávidel, Peter udrel. Kto sa však na ceste niekedy nezapotácal? Ľudské srdce si napriek všetkému zachovalo inštinkty, presahujúce hmoty. Nie! Gesto Petrovej mladosti, keď odmietol nosiť zbraň a zabíjať, nebolo márne. Tak isto ako nebolo márne Richardovo odpustenie, ani utrpenie toho Druhého pred dvadsiatimi storočiami. Takto stúpa ľudstvo k svojmu naplneniu. Hoci plné egoizmu, obmedzenosti a krutosti, predsa ešte môže byť spasené, keďže sú v ňom jednotlivci, ktorí vedia prinášať obete pre ideály, až do úplného zabudnutia na seba, milovať ženu a dieťa, víťaziť vo svojom srdci nad nenávisťou a ziskuchtivosťou, bez nároku na odmenu robiť dobre tým, ktorí im ublížili.” Je to pozoruhodný záver. Dielo je, či už vedome alebo podvedome, poznamenané Evanjeliom. Miserer super turbam. Aj on mal súcit s davom.
Ďalšou freskou je Invázia 14, kde vystupujú predstavitelia rôznych spoločenských kategórii, poznačení vojnou v okupovanej oblasti. Poznačení biedou fyzickou i duševnou. Na posledných stránkach čítame: ,,Napriek všetkému nechcem pochybovať, zakazujem si pochybovať. Poznal som skepticizmus, ten pesimistický pohľad na svet a na ľudí, ktorý tyranizuje a ubíja, keď sa zmocní ducha. Odvrhujem ho, lebo príliš dobre viem, že by ma priviedol k úplnej paralýze. V mojom vnútri prebieha večný boj medzi Rozumom a Vôľou. Rozhodol som sa pre Vôľu! Chcem veriť, veriť v niečo: v pokrok, v spravodlivosť, v dobro, veriť v osud ľudstva. Len to ma môže upokojiť, len tak môžem konať, len tak môžem žiť. Ináč by ma pohltila priepasť beznádeje a ničoty.
A potom, pán farár, máte pravdu. Musí byť veľkým ponaučením nájsť na tvári ľudí znak čistý, temer nebadateľný znak. Myslím, že tak ako vy, aj ja sa vyberiem v hodinách slabosti hľadať na tvárach ľudí, na tvárach žien a matiek, ktoré sú sformované obetavosťou a láskou, odraz Božej myšlienky, ktorú na nebi vždy nevidím.”
Potvrdenie znovunájdenej viery.
V auguste 1936 trávi Van der Meersch nejaký čas v Dunkirku. Pozrime sa, ako v prístave, kde v hmle pary fŕka bahno, škripocú hriadele a káble, kde z lodí voda steká cícerkom a železo pracuje, debatuje so starým námorníkom, ktorý mu rozpráva o svojich plavbách a o francúzskej Kanade.
,,Je tam veľa fariem. Veľké rodiny, kde niet menej než osem, deväť až desať detí. Jazyk, rodina, náboženstvo, všetkému ostali verní. Verili by ste, že sa tam ešte každý deň v kostole modlia za Francúzsko?
Tí Francúzi, pane, predsa len musia byť z dobrého koreňa, keď dokázali zostať verní zemi, náboženstvu i vlasti po takom dlhom čase!” Pri tomto rozhovore premýšľa Van der Meersch o mravných istotách, ktoré človek potrebuje oveľa viac ako všetky materiálne istoty: rodinu, vieru, lásku k vlasti. Povedzme, že kult tvorivého ducha, že láska k vlasti a vôľa mať bohaté potomstvo sú len predsudkom a že človek na tejto zemi je produktom náhody bez akéhokoľvek poslania. A predsa tento predsudok dáva našim bratom v Kanade silu rásť a žiť. Ak je materializmus pravdou, my tu vo Francúzsku od tejto pravdy hynieme. Čo je teda pre človeka lepšie: ilúzia, ktorá oživuje, alebo realita, ktorá ubíja?
Táto otázka však v skutočnosti ani nevyvstáva – uzatvára Van der Meersch. Filozofia, ktorá ukazuje človeku zmysel života a dáva odpoveď na najvnútornejšie otázky jeho bytosti, nemôže byť lžou. A pravda, ktorá je len negáciou a ničí jednotlivcov i celé národy, nemôže byť pravdou! Van der Meersch aj verejne vyhlási, čo si myslí. Svoje vyznanie uverejní v jedných z najmaterialistickejších parížskych novín Le Journal, čo urobí rozruch ako kameň hodený do stojatej vody!
Kresťanské diela.
Patrí medzi ne určite Vyvolený (1937). Vykresľuje v ňom dvoch inžinierov: veriaceho Vhuilsta a neveriaceho Brambergera, ktorí rozoberajú problém viery a jej odraz na jednotlivcoch a celej spoločnosti. ,,Je viac než jasné,” hovorí Vhuilst, ,,že by naša spoločnosť bola úplne iná, keby k jej výstavbe mal čo povedať nielen matematik a inžinier, lež i mystik a svätec.” Bramberger sa k tomuto názoru stavia najprv veľmi skepticky, ale keď neskôr stratí ženu a syna, konštatuje, že veda nie je schopná urobiť človeka šťastným.
,,Načo mi je celá veda a technický pokrok? Svojich mŕtvych už aj tak neuvidím! Kto ma poteší? Je hrozné, že sa už nikdy nezopakuje to isté zoskupenie buniek, tá istá pomíjajúca sa troška organizovanej hmoty, z ktorej vyžaruje akési fluidum, duša…”
V takýchto stavoch sa ocitá Bramberger, ešte napoly väznený v materializme. Podstatná zmena zmýšľania nastane až v hautecombatskom kláštore, keď počuje spievať benediktínov na každodennej pobožnosti Opus Deis. ,,Pravda? Niet pochybností. Bola tam, u tých mužov!” O niečo neskoršie povie istému mníchovi: ,,Poviem Vám čosi, čo by som od seba vôbec nebol čakal, keďže som sa na vás vždy díval ako na chudákov, skoro ako na mučeníkov. Keby som mal syna, ja, čo som mal vždy z kňazov hrôzu. Ja, čo som sa na kňazský stav díval ako na strašné odriekanie, obetu celého života a zrieknutie sa všetkej pozemskej radosti. Dnes, keď porovnávam váš život, vaše ciele, vaše nadšenie so životom ostatného sveta, neprotestoval by som, ba bol by som rád, keby môj syn šiel k vám a stal sa, ako vy, rybárom duší.”
Nakoniec Bramberger odchádza k trapistom, aby sa vážne zamyslel nad svojím životom a na prahu kláštora, víťaziac nad hanbou, nad búriacim sa rozumom a pýchou, sa prvý raz prežehná. Bramberger, to je vlastne sám Van der Meersch. Opisuje tu svoje vlastné ťažkosti, úzkosti a vnútorné revolty pred návratom do Cirkvi. Aká bola vo vtedajšom svete najnaliehavejšia úloha pre kresťanského spisovateľa? Prevychovávať ľudové masy, vyrvať ich ateizmus a materializmus, ktorý vyvoláva stavy deštrukčnej beznádeje. Van der Meersch sa preto obráti k mladým robotníkom.
Rybári duší.
Viac ako predchádzajúce dielo sú Rybári duší dokumentom pre sociológa a historika. Môžeme sa však na nich pozrieť aj ako na príručku mladého kresťana, ktorému autor hovorí: ,,Začni sa najprv ty sám vnútorne meniť! Ostatné príde postupne potom, pôsobením niekoľkých sa časom zmenia masy. To je večný zákon kvasu v ceste.”
Van der Meersch bojuje s neresťami moderného sveta, či už ľudí bohatých alebo chudobných. Nebojí sa vredy rozrezať, aby ich mohol liečiť. Niektoré diela spôsobili veľký rozruch vo verejnosti, lebo sa nevyhýbali ani najpálčivejším problémom, ako napríklad Telá a duše, Sv. Terezka. Na druhej strane Život farára z Arsu, Van der Meerschovo najzrelšie dielo, si zaslúži čo najväčšiu popularitu.
Hľadanie pravej lásky.
Van der Meersch začal pravú lásku hľadať už dávno: vtedy, keď choroba jeho ženy i vlastné, stále sa zhoršujúce zdravie, ho priviedli k tomu, že sa začal vážne zamýšľať nad materialistickým a ateistickým svetonázorom. Veľmi vážne a zodpovedne chápaná ľudská láska ho pomaly priviedla k tomu, že začal tušiť Božiu lásku. Hovoríme tušiť, lebo podľa všetkého Van der Meersch nikdy nepochopil, čo je centrom evanjeliového učenia: Božia láska k nám. Bránila mu v tom existencia ľudskej biedy, telesnej i duševnej. Katolíctvo bolo preňho pravým náboženstvom. Lež ako dať do súladu Božiu lásku a našu biedu? Odtiaľ pochádza etický prístup k životu, viac vyhovujúci duchu Starého Zákona ako Nového. ,,Čítajte radšej Evanjelium sv. Jána, ako knihu Jóbovu.” radí mu jeho duchovný vodca, kanonik Tiberghien.
Po svojom návrate do katolíckej Cirkvi (keďže pokrstený bol po narodení) Van der Meersch si zachoval určitú nedôveru k hierarchii Cirkvi a k jej obradom, podľa neho príliš okázalým. Radšej chodieval cez týždeň modliť sa do kostola, na ktorý práve natrafil, ako by mal pravidelne chodiť na nedeľnú sv.omšu. Možno to do určitej miery ospravedlniť jeho chatrným zdravím. Ideálom preňho bolo kresťanstvo prvých storočí a najpôsobivejšou omšou bola preňho omša v prítmí katakomb. Keďže katakomby neboli, najradšej chodil do skromnej kaplnky v Novej ulici v Roubaix na sv. omšu. Počas II. svetovej vojny sa spisovateľovo zdravie zo dňa na deň zhoršovalo. Kanonik Tiberghien ho často navštevoval. Keď sa raz rozprávali o pripravovanej knihe Telá a duše, Van der Meersch kládol oveľa menší dôraz na obhajovanú lekársku tézu, ako na boj medzi dvoma láskami, ktorý sa odohráva v každom človeku: medzi sebaláskou a láskou k blížnemu, ktorej základom je láska k Bohu.
Potom sa Van der Meersch púšťa do knihy, v ktorej bojuje proti nelegálnej láske. Medzi iným hovorí: ,,V manželstve, dokonca aj vtedy, keď spája dve nehodné bytosti, pôsobí nevysvetliteľná svätá sila, ktorú chcieť zlikvidovať by bolo smrteľne nebezpečné. Iná žena, aj keby bola tisíckrát cnostnejšia a oddanejšia ako legitímna manželka, sa jej nikdy nevyrovná v očiach nikoho, ba ani len nie v očiach toho, ktorému sa obetovala.”
Posledné roky.
6. júna 1948, 12 rokov po tom, čo sa verejne vyhlásil sa katolíka, zopakoval Van der Meersch svoje vyznanie v katolíckom denníku La Creix.
Článok nazvaný Krv kresťanstva má v záhlaví citát zo sv. Pavla – Láska nikdy nepominie! Autor v ňom hovorí: ,,Na počiatku každého veľkého života je veľká láska. Je bytosť, ktorú človek miloval a z lásky nasledoval.
Žiadna kniha, žiadne rozumové dôvody, žiaden zázrak neurobí z neveriaceho človeka veriaceho. Ale dobrý človek. Človek, ktorý z dôvodov pre nás nepochopiteľných vezme na seba vaše bremeno a otvorí vám svoje srdce, ten vám pomôže pochopiť, že je Boh a príjmete Ho.” Spisovateľ, od prírody pesimista, ide až tak ďaleko, že si predstavuje, že už onedlho možno atómový výbuch obráti kostoly i Vatikán na prach a kňazi budú týraní rukou dobyvateľa: ,,Koho z nás sa to bolestne nedotkne? Kto z nás si nebude zúfať? A predsa to všetko nie je dôležité! Dôležitá je láska, ako ju chápal Kristus, láska spočívajúca na pravde, pravá láska, pevne uchopená v hĺbke niekoľkých duší, ktorá bude schopná všetko vzkriesiť. Skutočná večná sila, proti ktorej nikto nič nezmôže. Lebo všetky sily zeme nezabránia, aby sa aspoň jedna duša nepozdvihla a nepritiahla k sebe. Plameň zapálený pred dvadsiatimi storočiami v srdci niekoľkých biednych ľudí nikdy nezhasne. Láska nikdy nepominie! Kiežby sme patrili k tým, ktorým v srdci horí oheň lásky!”
Kiežby sme mohli jedného dňa povedať: ,,Mal som skutočný život. Dokázal som milovať hoci len jedinkého človeka láskou takou čistou, šľachetnou a obetavou, až sa mohlo povedať, že takáto láska je z ľudského hľadiska nemysliteľná. Musí existovať Boh.” Toto je Van der Meerscheovo nielen vnútorné presvedčenie, lež i presvedčenie, ktoré verejne hlása napriek zhoršujúcej sa chorobe.
Keďže mu morský vzduch robil dobre, presťahoval sa na pobrežie kanálu la Manche, odkiaľ v novembri 1949 posiela kanonikovi Tiberghienovi tieto riadky o svojom duševnom stave: ,,Ťažko je napredovať, keď v duši skoro vôbec niet viery. Mám dojem, že som v živote neurobil nič dobrého, že nedosahujem úroveň dnešných spisovateľov a že bude lepšie, keď sa stiahnem. Reagujem ale bez vnútorného presvedčenia.”
Posledné dni.
Na začiatku roku 1951, zatiaľ čo sa v Bruseli hral dramatizovaný román Telá a duše, bol Van der Meersch v agónii. V noci na 14. januára ho chytila posledná kríza, ktorej podľahol. Bola pri ňom manželka i dcéra Sára. Pani Van der Meerschová bola sľúbila kanonikovi Tiberghienovi, že ho zavolá, keď sa manželov stav zhorší, lež nebolo času. Kanonik môže už len vysvätiť hrob a niekoľko dní nato povedať v kostole sv. Cecílie v Lille príhovor na omši, ktorá sa za Van der Meerscha slúžila na želanie Katolíckej robotníckej mládeže. To sú najdôležitejšie časti príhovoru: ,,Van der Meersch postupne dospel k poznaniu, že každý človek sa musí rozhodnúť medzi dvoma láskami. Na jednej strane je sebaláska, ktorá vidí len seba, aj keď si myslí, že sa dáva a ktorá spôsobuje vo svete toľko zla. Na druhej strane je láska, ktorá sa nezištne dáva a ktorá sa takto púšťa cestou vedúcou k ideálu, ktorý, aj keď spočiatku hmlistý, sa čoraz viac upresňuje, až nakoniec sa zjaví ako Boh. Toto je Van der Meerschovo duchovné posolstvo, pre ktoré musel priniesť veľa obetí, ale prinášal ich priamo a so slobodným duchom.
Prečo by som tu nespomenul jeden rozhovor, kde sme sa spoločne snažili upresniť pojem centrálnej myšlienky, sily života? Navrhol som: Je to hľadanie pravej lásky! – Áno, to je ono! zvolal. Túto pravú Lásku hľadal Van der Meersch po celý život. Našiel ju v tej miere, v akej človek, tu na zemi môže spoznať pravdy z oného sveta. Na potvrdenie týchto slov pripomeňme ešte tieto Van der Meerschove slová: Bol som privedený k poznaniu, že je vo mne láska. Láska k tomu, čo trpí a že to svedčí o Božej existencii. Život vo Van der Meerschových očiach nie je výsledkom náhody, dobrodružstvom bez významu, lež Boží dar, čas slobody, ktorú sme dostali, aby sme pod bičom utrpenia ukázali, čo dokážeme a za čo stojíme.”
Fotografia prebratá z https://en.wikipedia.org/wiki/Maxence_Van_der_Meersch