Životopis je súčasťou samizdatu Konvertiti.
Veľká parížska svadba.
Manželský stav je veľká sviatosť. Posväcuje spojenie muža a ženy a kladie základný kameň novej rodiny. Súčasne je aj záväzkom pre oboch: manžel je pred Bohom a pred ľuďmi zodpovedný za svoju manželku, manželka zas zodpovedá za manžela. „Už nie sú dvaja, lež jedno telo”, hovorí sa v liturgii. Boli si tohto všetkého vedomí tí dvaja mladí, ktorí 31. júla 1889 spoločne kráčali k oltáru v jednom z najznámejších parížskych kostolov Saint-Germain-des-Prés, obklopení množstvom príbuzných a priateľov?
Obidve rodiny patrili k vtedajšej smotánke. Felix mal 28 rokov, Elizabeta ešte nemala 23. Stretli sa u známych a všetkým sa k sebe hodili skvele: vekom, postavením, záľubami… Ani náboženská otázka ich nerozdeľovala. Obaja boli katolíci, obaja boli vychovaní v náboženskom duchu. Na otázku, či verí, mladý muž však otvorene povedal, že on síce vieru stratil, ale manželke v tejto oblasti ponechá úplnú slobodu. Elizabeta teda zvolila stať sa Felixovou ženou.
Mladosť naplnená štúdiom a radovánkami.
Felix Leseur, syn remešského advokáta, sa po skončení internátnej rádovej školy veľmi zaujímal o kolónie. Rozhodol sa preto vyštudovať medicínu, aby tam mohol podniknúť nejakú vedeckú výpravu. Jeho nespokojný duch sa však neuspokojil len s tým, lež obohacuje sa vo všetkých oblastiach. Z Remeša prichádza ukončiť štúdiá do Paríža, kde sa vrhá strmhlav do všetkých radovánok, do všetkých myšlienkových prúdov, príležitostne sa dokonca venuje aj novinárstvu: píše zemepisné články, lebo geografia je stále jeho koníčkom.
S Elisabetou sa stretne ako kandidát medicíny a po promócii sa vezmú. Felix sa však musel vzdať sna o výprave do ďalekých krajín. Elizabetini rodičia sa za žiadnu cenu nechcú rozlúčiť s dcérou a ani myšlienku nepripúšťajú, že by mohla odísť do zámoria.
Šťastné obdobie a prvé skúšky.
Po šťastnej a krásnej svadobnej ceste pobudnú mladomanželia niekoľko týždňov v Remeši. Elizabeta si získava svokrovcov svojou milotou a pôvabom. Vážne tam však ochorie, otvorí sa jej žalúdočný vred. Mladá žena sa zotaví, lež utvorená fistula sa už nikdy nezatvorí. Márne volá Felix k lôžku svojej ženy slávnych špecialistov. Ani jeden sa nechce podujať na riskantnú operáciu. Elizabeta, dovtedy priam kypiaca zdravím, zostane už navždy poznačená a jej telesný stav sa bude stále zhoršovať.
Na nosítkach príde mladá žena do bytu, ktorý si s toľkou láskou zariaďovali. Kňaz, ktorý ich sobášil, prosil pre nich plodnosť viniča. Lež ich manželstvo malo zostať bezdetné. Silu žiť v útrapách čerpali manželia zo vzájomnej nežnej lásky.
Novinár a správca.
Neubehnú ani štyri mesiace a z rodinného kruhu smrť vyrve Elizabetinho a Felixovho otca. Táto dvojnásobná strata sa hlboko dotkne mladej ženy, ktorá sa ešte celkom nezotavila z ťažkej choroby. V týchto dlhých mesiacoch rekonvalescencie jej veľmi pomáha manžel.
Felix si medzitým hľadá zamestnanie. Rozhodne sa pre novinárstvo. Vďaka svojmu vnímavému, prenikavému duchu a obrovskému rozhľadu majstrovsky spracúva aj tie najchúlostivejšie témy zahraničnej, predovšetkým koloniálnej politiky. Je bystrozraký, výstižný, trefný, niekedy prudký. Neskôr pod vplyvom manželkinej rodiny, sa definitívne vzdáva koloniálnej kariéry i novinárstva a stáva sa riaditeľom poisťovne.
Život Leseurovcov je na prvý pohľad blýskavý a ľahký, popretkávaný nádhernými cestami po Francúzsku i po cudzine, oživovaný recepciami, koncertami, divadelnými predstaveniami a naplnený ozajstnými priateľstvami. Elizabeta sa však nedá pohltiť spoločenským vírom, do ktorého ju vťahuje manželovo postavenie. Každý deň venuje niekoľko hodín svojmu vzdelaniu. Tri roky po svadbe sa začína učiť latinčinu, dva roky na to sa púšťa do ruštiny a zvládne ju natoľko, že je schopná po rusky hovoriť i písať.
Felixov vývoj a Elizabetina vnútorná kríza.
A aké miesto zaujímalo náboženstvo v tomto plnom živote Elizabety? Felix jej sľúbil, že bude rešpektovať náboženské presvedčenie svojej ženy. Dodržal to? Sám sa neskôr priznáva s dojemnou pokorou, že tento sľub veru nedodržal. Parlamentné antiklerikálne kruhy urobili z vlažného katolíka protinábožensky naladeného muža. Sám hovorí: „Svedomite som hľadal dôkazy pre svoju neveru, presne tak, ako pravý kresťan hľadá dôkazy pre svoju vieru.”
S vervou sa pustil do štúdia rôznych náboženstiev z prameňov protestantských, racionalistických a modernistických. Čítal jedine knihy nepriateľov katolíckej Cirkvi. To všetko ovplyvňovalo jeho postoj k Elizabetinmu náboženskému presvedčeniu. Včerajší ľahostajný Felix ho mohol tolerovať, mohol doprevádzať Elizabetu aj do kostola. No dnešný antiklerikál to už nazýval slabosťou, úpadkovým rysom manželky, ktorú napriek tomu všetkému vrúcne miloval.
Vytrvalo sa usiloval podkopať Elizabetinu vieru. Prvým krokom mala byť anarchistická ruská literatúra, ktorú jej dával čítať. Ani pri cestách do zahraničia nezabúdal na svoj cieľ. V júli 1897 sa manželia po dlhej ceste strednou Európou dostali do Bayreuthu, kde strávili niekoľko čarovných dní. Kedysi ich ako snúbencov ešte hlbšie spojila Wagnerova hudba… Kúzlo Parsifala opäť zapôsobilo a keď sa Leseurovci vrátili do Paríža, tenké puto, spájajúce Elizabetu s náboženským životom, bolo pretrhnuté. Felix v kútiku srdca jasal. Myslel si však, že dielo skazy treba ešte zavŕšiť, a tak keď si raz v lete 1898 pýtala Elizabeta niečo na čítanie, dal jej Renanov Život Ježiša.
Aké sú však nevyspytateľné cesty Božie!
Kniha, ktorá mala definitívne vymazať vieru z Elizabetinho srdca, sa stala nástrojom jej konverzie.
Nedala sa očariť dômyselným štýlom, lež preniknúc pod povrch, vďaka svojej neobyčajnej inteligencii, presnému úsudku a kultivovanosti, zistila veľkú myšlienkovú plytkosť.”
Vedená vnútorným inštinktom, vrátila sa k zdroju, t.j. k Evanjeliu a viera, ktorá sa zdala byť mŕtvou, sa prebudila akoby z hlbokého spánku.
Felix si toho všimol a chcel opäť získať stratené územie. Už nebojoval skryto, lež s vyloženými kartami. Neskoršie sa priznal, ako cieľavedome si robil posmech z Elizabetinej viery, kritizoval ju a všemožne napádal.
Prineskoro. Elizebeta síce trpela, ale jej viere už nehrozilo nebezpečenstvo, vrátila sa jej istota a to navždy. O svojej duševnej kríze napíše vo svojom denníku toto:
„Vidím, ako Prozreteľnosť pomaly a skryto pôsobila vo mne. Vidím to obdivuhodné dielo vnútornej konverzie, ktorú vyvolal, viedol a zavŕšil sám Boh. Učinil tak bez akéhokoľvek ľudského vplyvu, vonkajšieho kontaktu, ba niekedy dokonca prostredníctvom niečoho, čo by podľa ľudského úsudku malo odviesť od viery. Krásu a veľkoleposť tohto Božieho diela možno plne postrehnúť až po jeho dovŕšení.”
Kresťanka a manželka neverca.
Cestu, po ktorej Elizabeta stúpa, poznáme z jej Denníka, ktorý sa rozhodla viesť 11.septembra 1899 a do ktorého si zaznamenávala jednotlivé etapy svojho duševného rastu. Prečítajme si z neho prvé riadky:
„Za posledný rok som veľa premýšľala, veľa som sa modlila, bez prestania som hľadala cestu a v tom hľadaní môj duch dozrel, moje presvedčenie sa prehĺbilo, prehĺbila sa aj moja láska k ľuďom.”
Je zaujímavé, že Elizabeta začína stúpať po chodníku viery sama, bez pomoci kňaza. Odpovede na svoje otázky hľadá v knihách. Číta diela sv. Jeronýma, sv. Augustína, sv. Františka Salezského, sv.Terezky, ako i diela súčasných autorov. No predovšetkým číta a medituje Evanjelium.
Spolu s vierou dostala Elizabeta aj poslanie – nemôže byť kresťankou len pre seba, musí ňou byť aj pre iných, najmä pre toho, ktorého nežne volá svojim drahým Felixom. Je Monikou tohto Augustína a nikdy nepochybuje, že jej manžel, ktorý ju stojí toľko sĺz, dostane sa raz tam, kde je ona sama. Dovtedy je jej úlohou trpieť a tak vyslúžiť Felixovi dar viery.
Manžel však nie je jediným objektom jej apoštolátu. Vo svojej duši nesie mnoho duší ako svoje dobrovoľné bremeno – drahých nevercov, ktorí sú určitým spôsobom bratmi a sestrami jej drahého Felixa.
Do Denníka si zaznamenáva.
„Chcem milovať obzvlášť tých, ktorých oddeľuje odo mňa pôvod, náboženstvo alebo zmýšľanie. Predovšetkým týchto musím pochopiť, oni potrebujú, aby som im dala z toho, čo Boh do mňa vložil.”
Rok 1903 je pre Elizabetu skutočne požehnaným rokom: sprevádza svojho manžela na ceste do Ríma. 22. apríla sa v chráme sv. Petra zasvätí znovunájdenému Bohu:
„Vybrala som sa sama do baziliky a keď som sa vyspovedala francúzsky hovoriacemu kňazovi, šla som na sv. prijímanie do kaplnky Najsvätejšej Sviatosti. Boli to chvíle plného, nadzemského šťastia. Cítila som v sebe prítomnosť živého Krista prinášajúceho mi večnú lásku, samého Boha, ktorý sa prihováral mojej duši. Nekonečná neha Spasiteľa ma celú na chvíľu prenikla, úplne som sa jej poddala a vložila som do Jeho rúk celú svoju budúcnosť.”
A tá budúcnosť bola preplnená skúškami… Hlboko sa jej dotkla smrť Júlie, ktorá zomrela po dlhej, neúprosnej chorobe. I jej vlastné zdravie sa stále zhoršovalo. Zdá sa, že Elizabeta viac ráz mala zvláštne predtuchy, týkajúce sa manželovho ďalšieho vnútorného rastu. Keď Júlia dostala posledné pomazanie, stala sa príhoda, ktorú Elizabeta uvádza v knižočke o nebohej.
– Felix, viete čo sa stalo, kým ste tu neboli?
– Nie, odvetil Felix, hoci to veľmi dobre vedel.
– Nuž, dostala som posledné pomazanie a pritom som časť svojho utrpenia obetovala za Vás.
Felix sa usiloval skryť svoje pohnutie a žartovne sa jej opýtal:
– Čo sa ti nezdám dosť dobrý?
Ona na to s neopísateľnou jemnosťou v hlase:
– Ba práve, že nesmie vyjsť nazmar toľko dobroty a hodnôt!
– Dúfam, že nechceš, aby som sa stal kňazom?
Vtedy som sa zamiešala do rozhovoru, snažiac sa skryť vzrušenie. Povedala som Júlii:
„Ale áno, keď ovdovie, stane sa kňazom a tebe, keď budeš veľmi stará, dá opäť posledné pomazanie”.
O pár rokov bude jej predpoveď ešte jasnejšia. Leseurovci si vyšli vozom na prechádzku spolu so známou mníškou, ktorá sa stala svedkom tohto rozhovoru:
– Keby som umrel, čo by si robila? – opýtal sa pán Leseur.
– Vstúpila by som do kláštora, a ty?
– Ja teda naozaj neviem …
– Ty? Ty by si sa stal mníchom. Ako ťa poznám, keď sa raz vrátiš k Bohu, už sa na polceste nezastavíš, lebo ty nič nerobíš polovičato.
A ešte raz, približne v tom istom období, povedala Elizabeta manželovi:
– Keď umriem, obrátiš sa a staneš sa mníchom . Budeš bratom Leseurom alebo otcom Leseurom… budeš otcom Leseurom.
Elizabeta cítila, že sa blíži smrť. Čoraz viacej trpela a v apríli 1911 sa musela podrobiť operácii.
Do domu Pánovho.
Elizabetin zdravotný stav sa neustále zhoršoval. Operácia na pohľad ľahká, odhalila rakovinu, ktorá v júni 1913 zasiahla celý organizmus. Až do konca 3. mája 1914 bol Elizabetin život pomalou, hroznou agóniou. Posledná strana denníka je z 9. januára 1914. Tu sú jeho posledné riadky:
Vyslyš, Bože, túžby, ktoré tak dobre poznáš… Učiň čo najskôr vnútorné konverzie a hlboké posvätenia, ktoré od Tvojej milosti očakávam. Priblíž mojej duši mne drahé duše i tú, ktorá mi je spomedzi všetkých najdrahšia. Ukonči túto duchovnú samotu, ktorá ma tak veľmi ťaží.
Posväť ma týmto utrpením, priveď ma bližšie k svojmu Srdcu a nauč ma lepšie Ťa milovať a dokonalejšie Ti slúžiť. Sľubujem Ti, že v budúcnosti nepodľahnem slabostiam, ako tomu bolo v hodinách bolesti, lež stále budem jemná, pokorná a láskavá. Prosím Ťa, zošli mi svoju milosť, pomáhaj mi, Spasiteľu môj.
Jemná, pokorná, láskavá – takto charakterizujú Elizabetu tí, čo ju poznali. V jej apoštoláte nebolo nič autoritatívneho ani útočného, jej zbraňou bolo mlčanie, modlitba, sila príkladu, neprestajná láska, hlboké precítenie biedy a hriechu a nadzemský pokoj, ktorý z nej vyžaroval.
Na smrteľnej posteli jej na tvári pohrával nádherný úsmev, ktorý všetkých napĺňal obdivom. Jej manžel napísal: „Obraz bytosti tešiacej sa z nadzemského pokoja. Je krásna, nemôžem od nej zrak odtrhnúť”
A tak Elizabeta zavŕšila svoje pozemské poslanie tým, že otvorila Felixovi dvere poznania. Do duše toho, ktorého fyzicky opustila, ktorého ale sprevádzala na každom kroku, začali zo všetkých strán prýštiť pramene spásy.
Posolstvo zo záhrobia.
Niekoľko dní pred smrťou opakovala Elizabeta manželovi:„ Prídeš za mnou, viem to.”
Prvé dni boli pre Felixa strašné. Vtedy na radu svojej švagrinej začal čítať denník, o existencii ktorého nevedel.
Nachádza v ňom stopy spoločného života, manželkinu trpezlivú lásku i svoje útoky, lež predovšetkým neochvejnú Elizabetinu vieru a istotu, že jej drahý Felix sa vráti k Bohu. Po celé dni nerobí nič iné, len chodí na cintorín a číta denník. Neponosuje sa, mlčky trpí, až sa celé jeho okolie začne vážne obávať o jeho zdravie. Istý priateľ sa ponúkne, že ho odvezie na pár dní preč z Paríža, aby sa mohol trochu spamätať.
A tak 11.júna uháňa auto prekrásnou krajinou a Felix prvý raz po piatich týždňoch cíti uľahčenie a necháva sa unášať prítomnou chvíľou. Zrazu sa mu zazdá, že počuje v sebe Elizabetin hlas: „Som veľmi smutná!” povie prosebným tónom.
Rozrušený Felix si pomyslí: „Ale veď Elizabeta žije. Práve som temer fyzicky pocítil jej prítomnosť. Ak však žije, to znamená, že duša je nesmrteľná. To znamená, že Boh existuje!”
Prebúdza sa v ňom ráno vzkriesenia. Pred ukončením cesty v istom kostole ešte raz začuje vnútorné volanie:
„Ešte silnejšie som cítil drahú prítomnosť a mimovoľne som padol na kolená. Elizabeta mi zrejme zopäla ruky a ja som sa plačúc začal modliť, ani neviem čo, lebo už dávno som pozabúdal všetky modlitby. Celou dušou som sa obracal k Panne Márii, ktorej socha dominovala na oltári. Intuitívne som cítil, že On je tam, vo svätostánku a skláňa sa ku mne vo svojej nekonečnej dobrotivosti. Zotrval som takto asi pätnásť minút a prosil som Elizabetu, aby sa za mňa modlila”.
Po návrate do Paríža Felix si chce vo víre každodenného života navravieť, že sa mu to všetko zdalo. Lekár, ktorému sa zdôverí, označí jeho zážitky za dôsledok citového šoku spôsobeného manželkinou smrťou.
Ďalej však číta denník. Počas návštevy u istých známych – horlivých katolíkov – s ktorými sa rozpráva o Elizabete, odhalia sa mu horizonty, ktoré až donedávna nechcel vidieť.
Vojna.
2.augusta vypukla svetová vojna. 25. augusta dostal Felix príkaz odviesť do Bordeaux značný kapitál poisťovne. Navzdory mnohým prekážkam sa mu podarí opustiť autom Paríž, dostať sa do Orleansu a tam nasadnúť do preplneného vlaku. Miesto sa mu ujde už len v služobnom vozni, kde opäť začuje Elizabetin hlas:
„Podarilo sa ti dostať z Paríža temer zázračným spôsobom, lenže nie iba preto, aby si splnil služobnú povinnosť. Musíš ísť do Lúrd, Boh ťa tam čaká.”
Ohromený Leseur nevie, či spí, či bdie, ale hlas sa opäť ešte čistejšie a výraznejšie ozve:„ Choď do Lurdov, musíš!”
A tak Felix poslušne odvetí: „Len čo vykonám, čo mám, pôjdem, sľubujem ti to.”
Sľub však mohol splniť až v prvých októbrových dňoch, lebo služobné povinnosti si vyžiadali viac času, než predpokladal, ale aj preto, že zo strachu cestu neustále odkladal. Nakoniec sa predsa len odhodlal. Po tretí raz kráčal po posvätnej lurdskej pôde. Prvý raz tam bol s matkou, druhý s Elizabetou. Nebolo tam veľa pútnikov, boli to tiché, vojnové Lurdy. Celý týždeň blúdil od ruženca k Jaskyni, od Jaskyne na Krížovú cestu. Blúdil sám a sám. Ale hneď sa aj opravil:
„Práve som vyriekol, že som bol sám … To však nie je pravda, cítil som, že všade ide Elizabeta za mnou a hoci neviditeľná, usmerňuje ma, vedie k Bohu.”
Raz ráno pocítil pred Jaskyňou tajomný účinok milosti. Padol na kolená a začal sa modliť,prosiac Pannu Máriu o dar viery, svetla a odpustenia. Bol porazený.
Cesty milosti.
Po návrate do Paríža vzal Felix k sebe svoju veľmi nábožnú staručkú matku, ktorá bola šťastná, že sa jej márnotratný syn navracia k Otcovi. Modlil sa, chodil na sv.omšu, čítal Evanjelia a všetky knihy, ktoré posilňovali Elizabetinu vieru. Spočiatku mu nepomáhal žiadny kňaz, ani priateľ. Potom sa dopočul o pátrovi Janvierovi, slávnom kazateľovi z Notre-Dame. Zo dva razy sa s ním stretol a u neho sa aj vyspovedal. Od Felixovej poslednej spovede uplynulo už temer štyridsať rokov, pretože spoveď pred sobášom bola len obyčajnou formalitou.
– Zajtra ráno pristúpite k sv. prijímaniu, povedal mu páter Janvier.
– Akože, tak skoro?
– Áno.
Felix poslúchol. Prijímanie mu však neprinieslo osvietenie, ktoré očakával a začala sa ho zmocňovať malomyseľnosť. Rozhodol sa, že ju zanesie na Elizabetin hrob. Cestou na cintorín sa v ňom opäť ozval tajomný hlas:
„Celý život si popieral Boha a Pána Ježiša, bojoval si proti viere. A teraz, keď si sa vyspovedal a prijal sviatosť, nazdával si sa, že ťa zaleje svetlo, že sa všetko naraz vyhladí? To by bolo príliš pohodlné, ba temer nemorálne! Odteraz musíš dať do Kristových služieb nie citovosť, lež vôľu, aby si mohol dostať dar pravej viery so všetkými milosťami.”
A tak Felix Leseur každodenne vyhľadáva kontakt s Bohom, ale robí to nenápadne pri vykonávaní všetkých svojich povinností a udržiavaní rodinných i priateľských vzťahov. Požiada tiež o prijatie do Tretieho radu dominikánov.
Neschádzajú mu z mysle Elizabetine slová:„ Budeš bratom Leseurom alebo otcom Leseurom… Budeš otcom Leseurom.”
V septembri 1915 sa svojmu spovedníkovi zdôverí s túžbou stať sa dominikánom. Páter Janvier ho však prudko preruší:
„Nie, nie,. to sú nápady neofyta! Len zostaňte vo svete, môžete urobiť veľa dobrého.”
Rodina má námietky iného rázu: pripomína mu, že je zvyknutý na pohodlie, ba na prepych, od čoho by si vo svojom veku už ťažko odvykal. Felix všetko vypočuje, ale svojho sa nevzdáva. Pokorne prijíma tento čas skúšok, ktorým, ako si myslí, pyká za svoje poblúdenie. Využíva ho na to, aby našiel vydavateľa pre Elizabetin denník, lebo všetci, ktorým ho ukázal, naňho naliehali:
„Nemáte právo ponechávať si takéto duchovné bohatstvo len pre seba. Musíte ho uverejniť.”
A tak na jar 1917 vychádza prvé vydanie Denníka v 2000 exemplároch. Neskôr vyjde ešte niekoľkokrát a je preložený do viacerých jazykov.
Rozhodnutie Felixa Leseura stať sa dominikánom bolo neochvejné, a tak mu páter Janvier povolil pobyt v istom talianskom kláštore, ba vybavil mu aj audienciu u pápeža Benedikta XV, ktorému mal odovzdať Elizabetinu knihu.
Keď na audiencii páter Janvier povedal sv. Otcovi o Felixovom rozhodnutí vstúpiť do kláštora, sv. Otec živo zaprotestoval:
„Nie, nerobte to. Vždy, keď sa prídu ku mne poradiť o takomto neskorom povolaní, zo všetkých síl sa to usilujem vyhovoriť…”
A pápež, podobne ako páter Janvier pokračoval:
„Zostaňte len horlivým katolíkom, to bude po všetkých stránkach osožnejšie!”
Ešte že si Felix celý život myslel, že kňazi nútia vstupovať do kláštorov a seminárov! Predsa však sa mu podarilo obmäkčiť sv. Otca, ktorý pri rozlúčke povedal: „Váš duchovný vodca vás dobre pozná. Ak vám dá súhlas, potom žehnám vašim plánom.”
Noviciát.
Po desiatich dňoch strávených v kláštore sa Felixovi podarilo presvedčiť aj pátra Janviera.
Bude teda otcom Leseurom. Musí sa však zbaviť mnohých vecí i spomienok, vzdať sa mnohých návykov. Nezabudnime, že má 57 rokov. Dva mesiace strávi v Lurdoch, kde prosí Pannu Máriu o silu splniť svoje predsavzatie. Napriek svojmu veku je tým mladíkom z Písma, ktorému Pán povedal: Predaj všetok svoj majetok a nasleduj ma! Felix predáva nábytok, obrazy, rozdáva knihy, svoj najcennejší majetok. Opúšťa miesto v poisťovni, ktoré dlhé roky zastával, lúči sa s rodinou, s priateľmi, s verným služobníctvom.
„Pane, nerobíte dobre, že idete do kláštora” poznamenáva jedna zo slúžok, „v kláštore vám nebudú variť, čo máte radi.”
Opúšťa dom, v ktorom prežil toľko rokov. Myslel som, že umriem, napíše.
September 1919. Felix Leseur je novicom v belgickom Saul-choire.
Dôstojný pán Gasnier, ktorý vstúpil do kláštora približne v tom istom čase a ktorý bol Felixovým najlepším priateľom, píše:
„Vidím, ako sa s neobyčajnou prostotou radí medzi nás mladých a s obdivuhodnou vôľou sa snaží zapadnúť do rytmu kláštorného života … Bol som svedkom jeho heroického úsilia, s akým sa podroboval požiadavkám života, proti ktorému sa búrila jeho celá bytosť.”
Skutočne, spoločníkmi brata Mária-Alberta (nové meno Felixa Leseura) sú všetko mladí ľudia a on žije takým istým životom ako oni: vstáva v noci, vykonáva dlhé pobožnosti, cvičí sa v pokore, upratuje si celu, modlí sa, študuje, no najmä nesie každodenný kríž kolektívneho života. Keďže je lekár, zastáva aj funkciu ošetrovateľa.
Kúrenie je nedostatočné, strava skromná, ale jednotvárna s prísne zachovávaným pôstom … Nie div, že po štyroch mesiacoch brat Albert vážne ochorie. Predstavení kláštora sú rovnakej mienky: ak ho pošlú do nemocnice, bude musieť prejsť celým noviciátom znova. Zostane teda v cele a zakúsi pokorenie byť chorým, odkázaným na starostlivosť komunity.
Predsa však vyzdravie a 23. septembra 1920 zloží rehoľné sľuby.
Mních a kňaz.
Po zložení rehoľných sľubov ho čaká sedem rokov štúdia, aby mohol byť vysvätený za kňaza, ale vzhľadom na jeho vek a výnimočné vzdelanie je oslobodený od troch rokov filozofie a môže hneď začať s teológiou. 23. marca 1923 zloží večné sľuby a niekoľko týždňov na to, 8. júla, je v sevorofrancúzskom meste Dille vysvätený za kňaza. Má 62 rokov.
Predobraz tejto veľkej udalosti nájdeme v Elizabetinom duchovnom testamente.
„Keď sa aj ty raz staneš Ježišovým učeníkom a živým členom Cirkvi, zasväť svoj život modlitbe a daruj seba samého v láske.Buď kresťanom, buď apoštolom.”
Celý život otca Leseura bol podriadený tomuto programu. Od uverejnenia Denníka sa považoval za Elizabetinho tajomníka. Predstavení mu to povolili.
Otec Leseur dostával množstve listov, pýtajúcich sa na podrobnosti Elizabetinho života, neznámi ho prosili, aby sa za nich modlil, posielali mu ďakovné listy za milosti, vyprosené prostredníctvom jeho manželky. Čoskoro ho požiadali, aby prehovoril aj na verejnosti.
Otec Leseur najprv váhal, či sa patrilo, aby on, rehoľník a kňaz, hovoril o svojej žene? Predstavení, s ktorými sa radil, nielenže mu to povolili, ale dokonca prikázali.
Tak začína pre neho kočovný život prednášateľa. O svojej drahej Elizabete hovorí v mnohých mestách vo Francúzsku, i v zahraničí: v Belgicku, vo Švajčiarsku, v Portugalsku, v Dánsku, vo Švédsku, v Nórsku… Plnými priehršťami načiera do bohatstva Elizabetinej písomnej pozostalosti.
Knihy, ktoré postupne vychádzali (Listy o utrpení, Duchovný život, Listy nevercom – z Elizabetiných materiálov, a život Elizabety Leseurovej) a zápal, ktorý vkladal do svojich prednášok, vyvolali veľkú vlnu úcty k zosnulej. V listoch čítal tá svätá… vaša svätá … Cítil, že je poverený ďalším poslaním: požiadať Rím o započatie beatifikačného procesu Elizabety.
Na to bolo potrebné sústrediť listy, všetky písomnosti týkajúce sa milostí pripisovaných Elizabetinmu príhovoru, urobiť zoznam svedkov a napísať články potrebné pre právny podklad procesu. Kvôli prípadnej identifikácii telesných pozostatkov dal otec Leseur previesť truhlu z Paríža do krypty dominikánov v Bagneux. Boli to bolestné chvíle! Tým viac, že pri prevoze dosky truhly povolili… Elizabetin manžel nemal byť ničoho ušetrený! Všetko však statočne pretrpel a útechou bolo mu, že mohol vysvätiť nový Elizabetin hrob.
Zdalo sa, že je všetko na najlepšej ceste. V roku 1941 bolo potrebné vypočuť už len niekoľko svedkov z dediny, kde Leseurovci trávievali prázdniny. Je však vojna a besanconský biskup má iné starosti. A tak sa všetko zastaví. Boh odopiera otcovi Leseurovi radosť byť účastným na Elizabetinom blahorečení. Napriek tomu, že to znášal s obdivuhodnou pokorou, možno povedať, že to bol preňho ťažký úder.
Posledné roky.
Od roku 1942 sa neobyčajne jasný rozum otca Leseura začína potemňovať. Stráca pamäť, staroba sa hlási každým dňom nástojčivejšie. Je skoro nepretržite v nemocnici. Zdá sa, akoby sa Elizabeta od neho vzďaľovala. Minulosť sa pomaly rozmazáva.
Otec Leseur ukončí svoj život 21. januára 1950 v útulku pre starcov. Spadol a zlomil si stehennú kosť, čo v jeho prípade znamenalo koniec.
Prijal posledné pomazanie, siedmu sviatosť, ktorá mu bola udelená.
„Dobrotivý Pán Boh si nakoniec už príde po mňa”, šepkal.
„A ak vás povolá k sebe, čo mu poviete?” spýtal sa ho ošetrovateľ – dominikán.
„Poviem mu: Pane Bože, tu som!”
Po smrti otca Leseura vyšlo najavo, že bol chudobnejší ako najchudobnejší starec v útulku, mal iba breviár a ruženec.
In aeternum.
Istý francúzsky spisovateľ nazval vdovu Oneskorenou dušou manžela. V prípade manželov Leseurovcov tak spätom, že ho ani smrť nerozbila, len povýšila lásku do Božieho plánu. Nedal by sa manžel nazvať uskutočnenou dušou manželky?
Elizabeta sa zasvätila apoštolátu a pomaly, postupne svojou trpezlivosťou, utrpením a modlitbami preniesla svoju kňažskú dušu do svojho manžela, tak ako niektoré matky do svojich synov. Tak medzi nimi bolo všetko spoločné, v dobrom a v zlom. Neboli dvaja, lež jedno telo, ale najmä jeden duch a jedna duša.
Fotografia prebratá z https://en.wikipedia.org/wiki/%C3%89lisabeth_Leseur